Summer - 29. kapitola

Překlad: Jalle

AVERY

New York už nie je to isté mesto ako predtým. Pripadá mi divný, rozpoltený... akoby som sem nepatrila. Odkedy zomrel ocko, New York bol jediným miestom, kde som sa cítila bezpečne a doma, a keď som to teraz stratila, je to pre mňa ako koniec sveta.

O menej ako týždeň hrá D.M.F na dá sa povedať najväčšej hudobnej udalosti roka a ja som zatiaľ chodila po meste s dvomi VIP lístkami v kabelke snažiac sa rozhodnúť či by si mala ísť. Mám pocit, že ma to ťahá dvomi smermi.

Som na ceste späť od Morgan a Sama, keď mi zavolá Noah. Potom mám pocit, akoby ma to ťahalo tretím smerom a hlava sa mi kurevsky točí. Cítim sa previnilo, lebo znovu hovorím s Noahom, čo je šialené, keďže medzi nami nič nie je, ale aj tak... Luke je akoby stále so mnou. Predtým to bolo ako ťažoba, niečo, čomu som nemohla utiecť bez ohľadu na to, ako veľmi som sa snažila a teraz, keď som ho videla, odkedy mi to vysvetlil a dal mi prekliaty  bozk na prekliate čelo, neviem. Kurva. Všetko je zase rozhádzané. Zodvihnem telefón a zhlboka sa nadýchnem.

„Hej.“

„Hej, cudzinka. Len ma napadlo, žeby som mal zavolať a zistiť či ešte žiješ. Nepočul som o tebe odkedy si sa vrátila.“

„Viem, som hrozná. Prepáč. Len to... spracovávam.“

„Spracovanie je fajn.“

„Spracovanie je ťažké.“

Urobí hmm. „Hej, aj to.“

Obchádzam ľudí na ulici, zo všetkých síl sa snažím do nikoho nevraziť, keď kráčam späť do môjho bytu. Na druhej strane ulice vyjde chlap na cestu a nasleduje to ohlušujúca kakofónia trúbenia.

„Kde dopekla si, Patterson? Bejrút?“

„Och, vieš. Len sa snažím prejsť cez Brooklyn Heights. Je to tu ako v džungli.“

„Brooklyn Heights nie je džungľa. Príď ma navštíviť do TriBeCa a porozprávame sa.“

„Okej, znie to fajn.“

„Skvelé. Neve si začínala myslieť, že si na ňu zabudla.“

Zrazu sa cítim vážne zle kvôli zanedbávaniu Neve. Nie je vo veku, keď by ocenila, že ľudí berie občas život cestou, ktorou nechcú ísť a nie je nič, čo by to zmenilo. „Och, bože, Noah. Je mi to ľúto. Mala som jej zavolať alebo čo.

„To je v poriadku, Patterson. Moja dcéra je génius, je veľmi múdra. Povedal som jej, že máš pár osobných problémov a ona sa opýtala či to bolo o chlapcoch. Povedal som jej nie, tentokrát nie. Nemyslím si, že mi verila. Je ľahšie nechať ju myslieť si to než jej povedať, že sa ťa niekto pokúsil zabiť minulý rok a teraz sa musíš uistiť, že ho nepustia z väzenia.“

„Hej. Dobrý nápad. Ako vie o problémoch s chlapcami?“

„Lebo vie, že ja mám problémy s dievčatami, takže...“

„Kurva.“

Noah sa smeje. „To je fajn. Nie je to také zlé ako si myslíš. Hej, hádaj čo.“

Syknem a obrním sa pred všetkým možným, čo z jeho úst môže vyjsť.

„Dnes mám rande.“

„Vážne?“ zaplaví ma prekvapenie. To som vôbec nečakala.

„Mám. Volá sa Utorok. Doslova.“

„Kamoš, som taká rada, že máš rande s dievčaťom menom Utorok,“ hovorím mu. A som. Naozaj som. Až doteraz som si neuvedomila, že som sa mu trochu vyhýbala. Aspoň som sa vyhýbala telefonátu s ním. Teraz, keď viem, že je tam von a berie nejaké záhadné dievča na rande, vydýchla som si.

„Hej, no. Bolo na čase. A je naozaj pekná. Ako, desiatka. Brunetka. Veľké kozy. Mám z toho dobrý pocit,“ hovorí so smiechom. Znie hrubo, ale viem, že sa len snaží uvoľniť napätie, ktoré medzi nami leží.

„Milé. Veľké kozy musia byť.“

„Je zvláštne sexy počuť ťa to povedať, Patterson. Radšej si dávaj pozor.“

„Zaznamenané.“

„Mimochodom, chcel som sa uistiť, že si v poriadku. Chcem som sa uistiť, že stretnutie s Lukeom nebolo, no, príliš ťažké.“

Noah nenávidí vyslovovanie Lukeovho mena. Nikdy to nerobí. Vždy sa tomu nejako dokáže vyhnúť. Je celkom zaujímavé, že to teraz zvládol. „Bolo to hrozné,“ hovorím s povzdychom. „A potom to bolo len ťažké. A potom to bolo dobré. A potom to bolo smutné. Bolo to všetko naraz.“

„Znie to komplikovane.“

„Povedal mi pár vecí, ktoré mi ukázali veci z iného pohľadu. A dal mi lístky na koncert v Staples Center, kde bude osemnásteho hrať. Netuším či by som mala ísť alebo nie.“

Noah je chvíľu ticho. Nakoniec povie, „Keď sa naňho pozrieš, vidíš aj niečo iné, Patterson? Snaží sa tvoje srdce stále vynechať úder?“

Nepotrebujem premýšľať nad tou otázkou, aby som zistila odpoveď. Len mi pripadá kruté povedať Noahovi pravdu. Aj tak to urobím, lebo už vie, ako sa cítim a nechcem mu klamať. „Nevidím nič a ani nikoho iného,“ poviem. „A moje srdce má stále chuť explodovať, keď sa naňho pozerám.“

„Tak by si mala ísť na koncert. Mala by si ísť a mala by si mu odpustiť. Život je vzácny a často je nečakane krátky. Nestrácaj lásku. Obzvlášť nie tento druh. Je veľmi ťažké ju nájsť.“

„Viem. Viem to,“ hovorím potichu. „Ale jednoducho neviem či do dokážem.“