Summer - 27. kapitola

Překlad: Jalle

LUKE

Whitlock sa nerozhodne. Je to neuveriteľné, ale neurobí to. Než aby nás znovu všetkých zavolal dovnútra potom, ako sme sa všetci rozpŕchli na desať minút a vzali si hnusnú kávu z kávomatu, zo siene vyjde úradník a hovorí nám, že sudca odročuje prípad až do rána, aby si to mohol premyslieť. Bohvie o čom by mal premýšľať, ale je to tak. Brandon a Avery odídu hneď ako nám to oznámia, a veziem mamu domov. Má výraz ala robíte si srandu, že?, keď ma vidí vystupovať z auta. „Ideš dovnútra?“ opýta sa.

„Nemal by som?“

Potom príde na rad jej výraz ala Vychovala som ťa lepšie, chlape. „Miluješ ju, že?“

Zrejme mi jednu vlepí ak budem predstierať, že neviem o čom hovorí. „Áno. Vždy to tak bolo.“

„Tak potom by si bol blázon, ak by si vstúpil do tohto domu. Mal by si rovno zájsť do toho rozpadnutého domu, ktorý vlastní jej ujo. Ako dlho si kvôli nej trpel v Kalifornii? A teraz si na mieste s rovnakým poštovým smerovacím číslom ako ona a máš príležitosť urobiť niečo, skúsiť to všetko napraviť, no ty pôjdeš dnu, budeš sa mi pliesť pod nohami, bude ti hrozne a namiesto toho mi budeš kradnúť pivo? Dáva ti to zmysel?“

„Veľmi nie.“

„To som si myslela. Choď.“ otočí sa ku mne chrbtom a kráča do domu, pričom sa ani neobzrie aby sa uistila, že nastupujem do auta. Vie, že jej práca tu skončila. Po celom tom čase, ktorý som strávil ľutovaním toho rozhodnutia a robenia problémov, naozaj by bolo najhlúpejšou vecou, ktorú som kedy urobil, neisť tam a neprosiť Avery o odpustenie.

Milujem ju. Musím jej to povedať. Okamžite. Na ceste k Brandonovi zapnem rádio a zo všetkých tých pesničiek práve hrajú Suché ústa a je to bizarné a surreálne, ale tiež nádherný pocit vedieť, že tú pesničku nepúšťam z vlastného CD alebo iPodu. Práve teraz to vysielajú miliónom ľudí a buď sa im to páči alebo nie, ale je to také... nejako sa to zdá príliš jednoduché.

Tisíce a tisíce ľudí sa sťahujú do L.A., aby sa presadili každý jeden rok a pritom nám prakticky naša zmluva spadla z neba. Pracovník nahrávacej spoločnosti prišiel na naše vystúpenie v New Yorku, páčilo sa mu, čo sme robili a všetko nám ponúkol na striebornom podnose. Dlho som to odmietal a po prvý raz si uvedomujem, aké je úžasné, že robíme hudbu a platia nás za to.

Po celú cestu si zamestnávam myseľ. Lepšie je nemyslieť na Avery a na to, čo poviem. Nemám najmenšie tušenie a to ma pekelne desí. Rafferty by povedal, žeby som jej jednoducho mal povedať pravdu, ale pravda je taká slabá. Čo ak to nie je dosť?

Keď dorazím k Brandonovi, chvíľu sedím v aute so zapnutým motorom a zvažujem, že sa jednoducho otočím a vrátim k mame. Naozaj to neurobím, ale trochu sa upokojím, keď tam sedím v tichu a premýšľam o tom. Po desiatich minútach sa konečne dám dokopy. Alebo aspoň dokážem vystúpiť z auta a zabuchnúť za sebou dvere. Plánujem vymyslieť niečo zázračné, čo jej poviem kým prídem k dverám, ale zmarí mi to, keď vzhliadnem a nájdem ju sedieť na schodoch pred domom opatrne ma sledujúc s rukami obalenými okolo tela, pevne sa drží kým si ma prezerá.

„Vyzeralo to ako tvrdý boj,“ hovorí. „Na sekundu som si myslela, že odídeš.“

„Aj ja. Ako dlho si tu sedela?“

Pokrčí ramenami. „Videla som ťa parkovať. Chcela som ujsť zadnými dverami a zmiznúť, ale Brandon ma zastavil. Povedal, že ak som sa dokázala pozerať na Chloe Mathers a ani neucuknúť, rozhodne sa s tebou dokážem porozprávať. Zistila som, že má pravdu.“

Vyzerá unavene. Zničene. Vyzerá presne ako ja – pokope, funkčne, akoby si každý deň pamätala, že sa musí osprchovať, umyť si zuby a učesať vlasy, ale tiež sa vzdala. Akoby sa s radosťou mohla na niekoľko dní zamknúť v tmavej miestnosti a nechýbali by jej ľudia a interakcia s vonkajším svetom. „Beriem to tak, že mi chceš niečo povedať,“ hovorí. „Konečne.“

„Ako veľmi mi chceš teraz jednu vraziť?“ opýtam sa potichu.

Avery sa na mňa pozrie s napätým falošným úsmevom na tvári a viem, že je to strata času. Mám pocit, že mám okolo krku ruku a tá stláča a stláča, hrozí, že stisne tak veľmi silno, že sa už nikdy nenadýchnem. „Chcem ti vraziť tak ako som ešte nikdy nič nechcela, Luke,“ hovorí mi. „Chcem ťa zlomiť. Chcem ťa porezať a nechať ťa vykrvácať. Chcem ti ublížiť tak, ako si ty ublížil mne, aby si presne vedel, aké to je. Toto ti mám povedať?“

„Ak to cítiš, tak áno, to chcem počuť. Chcem, aby si mi povedala pravdu.“

Avery na mňa sekundu hľadí.  Rukávy svetra ma natiahnuté na rukách a keď sa tak objíma vyzerá taká malá a mladá. Presne ako to štrnásťročné dievča, ktoré prišlo a upokojilo ma na trávniku jej domu, keď som bol zlomený a rozpadal som sa. Ani si to nepamätá. Bola taká traumatizovaná a zlomená zo straty jej otca, že si zo dní po jeho smrti nepamätá nič. No ja áno. Nikdy nedokážem zabudnúť na to, ako ku mne prišla a položila mi ruku na rameno.

„Keď si sa rozhodol, že so mnou už nechceš byť, hodil by sa mi kúsok pravdy, Lucas,“ hovorí. „My... mali sme sex a bolo to skvelé. Povedal si mi, že ma miluješ a dovolil si mi odísť z L.A. mysliac si, že je všetko medzi nami fajn. A potom o tebe už nepočujem?“ znie to ako niečo, čo mi chcela povedať pred veľmi dlhým časom, ale mám pocit, že tie slová mala kričať a nie potichu povedať, tak pomaly.

„Viem,“ poviem a cítim sa preto smiešne. „Viem, že som to mal urobiť inak. Viem, že som sa mal lepšie starať o tvoje srdce, Avery, ale bol som vydesený.“

„Vydesený? Nemal si na to žiaden dôvod. Nikdy by som ti neublížila. Ja by som ťa nikdy neopustila, Luke. Bola som do teba tak zúfalo bolestivo zamilovaná. Myslím, nechápem to. čo som urobila? To si sa jedného dňa zobudil a rozhodol si sa, že so mnou už nechceš mať nič spoločné?“ Má blízko k slzám. Vidím hlbokú studňu jej bolesti žiariacu z jej krásnych očí a skoro ma to zabíja. Nie som zodpovedný za vytvorenie tej studne – nebol som prvý človek, ktorý jej ublížil – ale som zodpovedný za desaťnásobné prehĺbenie, ktoré nemuselo byť.

Pretriem si oči a snažím sa nájsť najlepší spôsob, ako o tom vôbec hovoriť. Bude to znieť skurvene bez ohľadu na to, ako to sformulujem a o to sa bojím. Ukážem na schod vedľa nej dúfajúc, že nežiadam veľa. „Môžem si sadnúť?“

Hľadí na miesto vedľa nej, kam ukazujem a očividne rozmýšľa či mi má povedať, že sa mám si nasrať. Nakoniec pomaly prikývne. Posadím sa a ťažko si povzdychnem, opriem si lakte o kolená. „Neurobila si nič zlé, Avery,“ hovorím potichu. „A nikdy som ťa neprestal chcieť. Každé ráno, keď sa prebudím, natiahnem sa po tebe a mám pocit, že jedna polovica mňa chýba, keď si uvedomím, že tam nie si. Posadím sa a celé hodiny hľadím na svoj telefón, umieram od túžby zavolať ti, zúfalo chcem počuť tvoj has, ale vtedy som si myslel, že urobím správnu vec. A po chvíli, teda v skutočnosti dlhom čase, som začal chápať, akú obrovskú chybu som urobil, keď som sa od teba odpojil, ale vtedy som už mal pocit, že je príliš neskoro. Vedel som, že si musel ísť ďalej a zavolať ti alebo napísať email sa zdalo... bezcitné.“

Tvrdo sa zasmeje bolestivým smiechom. „Ježiš, Luke. Bezcitné?“

„Viem. Viem. Všetko som to chápal obrátene. Ani ti nemôžem začať hovoriť, ako veľmi ľutujem, čo som urobil.“

„Tak by si možno mohol začať tým, prečo. Hovoríš, že som neurobila nič zlé, že si ma nikdy neprestal chcieť, ale musíš vidieť, aké je pre mňa ťažké uveriť tomu. Všetko sa zdalo v poriadku. Myslela som si, že sme spolu šťastní. Myslela som si, že sa milujeme.“

Bože, mám pocit, že sa mi srdce láme na dve. Toto je tak kurevsky ťažké a počuť ju povedať tie slová...

„Milovali sme sa, Avery. Stále ťa teraz milujem. Ešte viac než vtedy, možno, lebo som ťa nikdy neprestal chcieť a potrebovať. Bolo to nepretržité. Stalo sa to mojou súčasťou, ktorú teraz nikdy nedokážem od ničoho oddeliť.“

„Tak prečo si to urobil? Prečo si ma kurva opustil?“ kričí. Toto je prvý raz, čo zvýšila hlas a každé slovo je ako bomba v mojej hlave.

„Ja-ja som musel! Bál som sa. Bál som sa, že ak so mnou ostaneš, ublížim ti.“

„Ublížiš mi? Nemyslíš, ež si mi ublížil, keď si zrazu zmizol z môjho života?“

„Nemyslím to emočne, Ave. Myslím... myslím fyzicky.“

Odkloní sa odo mňa s obrovskými očami a stuhne. „Nikdy by si mi fyzicky neublížil, Luke,“ zašepká. „Viem to.“

Mám pocit, že ma je frustrácia. „Nie zámerne, nie. Ale keď sme boli spolu...bože. Keď sme boli spolu, keď sme boli spolu v posteli, ja... ja som sa niekedy zatúlal. Cítil som, že unikám. Môj otec...“ horí mi hrdlo, akoby som prehltol žiletky alebo čo. Nechcem dokončiť tú vetu. Nechcem pokračovať vo vysvetľovaní, lebo potom bude vedieť, aký som zničený a zlý vo svojom vnútri a tú predstavu nedokážem zniesť. Musím jej to povedať, lebo nemám inú šancu.

„Môj otec ma nútil robiť veci, Avery. A sex bol pre mňa kvôli tomu vždy interakciou plnou násilia. To preto som potreboval počuť, čo cítiš predtým, ako sme sa spolu vyspali tie prvé razy. Lebo som potreboval vedieť, že ma naozaj skutočne tak chceš a nejako ťa nenútim do niečoho, čo si nechcela. Potom, ako som sa ti pozrel do očí a priznala si, že ma miluješ, vedel som, že to nie je ten prípad, ale... kurva, neviem.“ Ani sa na ňu nemôžem pozrieť. Zakryjem si tvár dlaňami a zhlboka dýcham tak, ako mi to ukázal Rafferty po prvý raz, čo som bol v jeho kancelárií. „Vždy som si spájal sex s hnevom. Tie dve veci šli ruka v ruke od počiatku vekov. Vtedy som sa vrátil k tým udalostiam s mojím otcom a toto... ten hnev ma stále požieral. Vracali sa mi spomienky. Udieral som do sračiek, kompletne som zničil celý byt. Bol som na seba taký nahnevaný, že som ani nedokázal myslieť, ale bolo to viac. Vo všeobecnosti som bol na seba tak kurevsky nahnevaný. Nemalo to smer alebo vývod, a tak som náhodne začal vybuchovať. No s tebou to bolo iné. Myslel som si... dúfal som, že s tebou nebudem rovnaký. A potom...“

„A potom si rozbil to zrkadlo v tvojej kúpeľni,“ zašepká.

Prikývnem. „Znovu prežívam ten moment v hlave – ako som sa cítil totálne mimo kontroly. Bolo to, akoby niekto iný ovládal moje telo, nútil ma hýbať sa proti mojej vôli. Vtedy som vedel, že nemôžeš byť pri mne. Nikdy by som na teba nezdvihol ruku, Avery, a bol som si na deväťdesiatdeväť bodka deväťdesiatdeväť percent istý, že by som to neurobil, keď by ma ten hnev ovládol a vo vnútri som sa stratil. Ale to posledné nula celá jedno percento? To mi stačilo. Nemienil som to riskovať. Potom všetkom, čo sa stalo s Chloe, som ťa už nikdy nemienil vystaviť nebezpečenstvu.“

Ticho.

Dlho sedíme a ani jeden z nás nič nepovie. Aby som bol úprimný, nečakám, že niečo povie. Myslím, hovoriť niekomu, že ste chceli byť Eric Bana a všetko rozbíjať ako Hulka zakaždým, keď ste tvrdý, je dosť veľká vec. Aspoň to teraz vie. Aspoň už nemám žiadne tajomstvá. Už žiadne skrývanie. Mám pocit, že už nenesiem na pleciach tú ťarchu.

„Nečakám, že mi odpustíš, Avery,“ hovorím. „Nečakám, že ma vezmeš späť a budeš predstierať, že je to medzi nami úplne v poriadku. Viem, že je to nemožné. Len som chcel, aby si to vedela... no, že som sa na teba nevykašľal. Nikdy som ťa neprestal milovať alebo chcieť byť s tebou. Len som nevedel, ako sa vysporiadať s tým, čo sa mi dialo.“

„A teraz?“ opýta sa.

Pomaly otočím hlavu, aby som sa na ňu pozeral. Po lícach jej tečú slzy a celé jej telo sa násilne trasie, akoby bola v šoku. Poznám ju príliš dobre. Chce začať vzlykať, ale bráni si to, drží sa pokope. „Áno,“ poviem jej. „Viem, ako sa s tým teraz vysporiadať. Chodím na terapiu trikrát týždenne. Ten chlapík, za ktorým chodím, Rafferty... no, je to trochu debil, ale je vo svojej práci dobrý. Nemyslím si, že ho prestanem čoskoro vídať, ale viem, že viem zvládať svoje pocity. A to zmenilo všetko.“

Avery prikyvuje, prikyvuje, prikyvuje, očami hľadí do diaľky, má ich plné sĺz a hryzie si spodnú peru. „Takže si sa cítil lepšie. A mal si pocit, žeby si mohol ísť ďalej. Tak si začal randiť s tmavovlasou ženou z videoklipu.“

„Čo? Nie.“ Teraz mám chuť zakrútiť Coelovi krkom. Nikdy nemal súhlasiť s tým prekliatym videom. „Nie, Avery, prisahám. Nevídam sa s Marikou. Ten bozk bol celý kvôli videu. Netušil som, že sa to stane. Ak by som to vedel, vôbec by som s ňou nebol v tej pozícií. Povedal som režisérovi, aby to vystrihol, ale ignoroval ma. Dali to tam proti mojej vôli.“ Jej tvárou prejde úľava, ale môžem povedať, že sa snaží zistiť či tomu má veriť alebo nie. Nie je si istá. Vyzerá taká stratená a prázdna. Potichu poviem, „No bol som pre teba šťastný, keď som počul, že si šla ďalej, Avery. Naozaj. Zaslúžiš si mať v živote radosť.“

„Čo?“

„S Noahom. Tamlinski vás videl spolu v parku? Noah stratil dieťa alebo čo. Povedal mi, čo sa stal, keď mi volal.“

„Luke... Nie som s Noahom, okej? Nešla som ďalej. Stále mám zlomené srdce.“ Jej tvárou prebehne pocit príliš rýchlo na to, aby som ho odhadol, ale vyzerá veľmi nešťastne. „Pred tromi týždňami som sa s ním skúsila vyspať,“ hovorí. „Práve som videla to dievča jazdiť na teba ako pornohviezda v televízií a tak trochu mi preplo. Ale nič sa nestalo.“

Odkedy mi Tamlinski zavolal a povedal mi, čo videl v parku, mučil som sa predstavou, že sú Avery a Noah spolu. Tými úžasnými newyorskými dobrodružstvami, ktoré prežívajú. Intenzívny skvelý sex. Rodinnú pohodu, o ktorú sa delia s ich dcérou. Bolo to brutálne, ale počuť ju povedať nahlas, že sa s ním pokúsila vyspať ma trhá.

„Toto je obrovský chaos, čo?“ zašepká.

„Je. A je to všetko moja vina.“

Avery to nepoprie ani nepotvrdí, ale naozaj nemusí. Je to pravda a je to bolestivo očividné. Dám ruku do vrecka a vytiahnem usb kľúč, ktorý mi dal Rafferty počas nášho posledného sedenia pred odchodom do Break. Držím ho v rukách a pevne držím plast medzi prstami, neznášam, čo je na ňom, ale tiež cítim vďaku, že to so sebou mám. Rafferty mal pravdu, je to škaedé a je to miestami divoké, ale tiež to ukazuje, ako ďaleko som sa dostal. Zhlboka sa nadýchnem, a potom ho podám mojej kráske.

Hľadí na to s rukami v pästiach, ale potom ich uvoľní a vezme si to odo mňa. „Čo to je?“

„Moje terapie. Všetky. Rafferty ich nahráva a počúva ich potom, ako odídem. Hovorí, že mu to pomáha byť v prítomnosti v sedení kým sa deje. Každopádne by si si ich mala vypočuť. Možno to pomôže... Neviem. Pochopiť?  Vedieť, že som ti nikdy nechcel ublížiť.“

Postavím sa, telo ma bolí, srdce ma bolí a Avery ostane hľadieť na kľúč, ktorý drží, akoby to bolo zároveň jedovaté aj cenné.

„Hádam, že sa uvidíme zajtra na súde,“ poviem ej. „Viem... kurva, viem, že ma teraz nevezmeš späť, aj keď ťa o to prosím, ale ak je nejaká šanca, že možno áno, prosím, daj mi vedieť. Neprestal som ťa milovať, Avery Patterson. Ani zďaleka.“

Malá dokonalé tvarovaná slza jej tečie po líci, keď sa na mňa pozrie. „Budem na to myslieť.“