Oblivion2 - 8. kapitola

Překlad: Noemi

Konár tam visel, akoby z neviditeľného povrazu, kým chalan neustúpil. Vtedy spadol dole a praskol pod ním beton.

„Fíha“ počul som jeho hlas. „To by ma bolo zabilo“ Podišiel ku Kat s natiahnutou rukou.

„Kat... všetko je v pohode.“ - vzhliadol, uvidel ma a zarazil sa uprostred pohybu.

Vrel vo mne hnev a šok ako som zabalil ruku okolo Katinho ramena.

„Kat...“

Plecia jej povolili a otočila sa ku mne.  Sklonila hlavu a dlhé tmavé kučery jej zakryli tvár.

„Ľutujem“ šepla.

Stislo mi srdce.

„Si v poriadku?“ vypytoval sa chalan vyplašene.

„Ten konár...“

„Áno, je v poriadku. Ten konár ju vydesil“ - vysúkal som zo seba. „To je všetko“

Ten chlap sa na nás pozeral.

„Ale...“

„Neskôr sa uvidíme“

Nemal som na to čas.  Otočil som Kat a išiel som s ňou k autu.  „Si v poriadku?“

Dívajúc sa rovno pred seba, prikývla. Neozvala sa ani vtedy, keď som jej jemne vybral z rúk kľúč od jej auta. Chalan zakričal jej meno, ale Kat akoby ho ani nepočula. Otvoril som dvere auta.

„Nastúp!“ povedal som ticho.  Na moje prekvapenie ma Kat bez slova počúvla. Vklzla na sedadlo a ja som za ňou zatvoril dvere.  Hodil som krátky pohľad na chalana a obišiel som auto. Chalan stál ešte stále na tom istom mieste a sledoval nás. Stisol som zuby a tiež som sa posadil.  Myšlienky mi krúžili v hlave. Ja som ten konár nezastavil.  Ten chalan je prekliate isto nie Luxen. Zostala je jedna osoba.

Kat.

To nie je možné.  Zastavenie konára je niečo, čoho je chopný len Luxen.  Aj Arum by to dokázal, ak by bol práve po nakrmení, ale Kat...Kat je človek.

Bola človek.

Do pekla!

Vo vnútri auta prevládala prekliata broskyňova vôňa. Kat sa otočila ku mne, mala doširoka otvorené sivé oči a keď sa ozvala, mala zachrípnutý hlas.

„Ako...ako si sa ty sem dostal?“

Odbočil som z parkoviska.

„Len som sa prevážal. Potom poviem Dee a Adamovi, aby mi priniesli auto.“

Kat sa pozrela von oknom smerom k chalanovi. Striaslo ju.

„Daemon“

Stisol som sánku, potom som ju povolil a čakal som, aby sme mohli odbočiť na diaľnicu. Kat jednoznačne veľmi nevyviedlo z miery to, čo sa pred chvíľou stalo a to mohlo znamenať len jedno: niečo predo mnou skrýva. Toľko vecí bolo nejasných v tejto situácii, že som ani nevedel kde začať.

„Tváriš sa, akoby sa nič nestalo“-  oznámil som.  „Ak ten chalan bude o tom hovoriť, povieš, že on ustúpil. Ak by čo len poukázal na to, že ty...že ty si zastavila ten konár, vysmeješ sa mu.“

„Takže sa budem správať tak, ako ty na začiatku?“ opýtala sa.

Krátko som pritakal a vybočil som do premávky.

„Čo sa pred chvíľou stalo, sa vôbec nestalo.  Rozumieš mi?“

Kat prikývla.

V tichu plynuli minúty. Ani jeden sme sa neozvali,kým som riadil k nášmu domu.  Aj ma rozbolela ruka, ako silno som zvieral volant. Potreboval som povoliť stisk, aby som ho nepoškodil.

Využil som čas, aby som si urobil poriadok v myšlienkach, a aby som prišiel na to, čo do riti sa vlastne stalo, a ako sa s tým vysporiadame.

Dovtedy som sa ani neozval, kým som nezastal na ich príjazdovej ceste.  Potom som vybral kľúč, oprel som sa a pozrel sa na ňu.

„Musíme sa porozprávať. Úprimne.  Nevyzeráš veľmi prekvapená z toho, čo si práve urobila“

Znovu prikývla.

Príšerne som sa hneval. Otvoril som ústa, aby som jej nakričal, prečo sa v takej dôležitej veci na mňa neobrátila, ale potom som predsa mlčal a potriasol som hlavou. Vystúpili sme a vošli sme do Katinho prázdneho domu, kde nás privítalo na horúčavu nastavené kúrenie.

Kat si sadla do kresla a silno objala rukami samu seba.

„Chcela som to povedať“

„Hej?“ - zastal som pred ňou, päste som v rytme otváral a zatváral.

„A kedy? Ešte predtým alebo až potom ako sa dostaneš do nebezpečenstva?“ Strhla sa.

„Nie ja som to takto chcela. Nechcela som nič iné, len stráviť poobede s normálnym chalanom.“

„S normálnym chalanom? – odsekol som a znovu ma pochytil hnev.

„Áno s jedným normálnym chalanom.“ - zhlboka si vzdychla.  „Ľutujem! Dnes večer som sa chcela s vami porozprávať, ale Blake ma pozval najesť sa, a ja som chcela stráviť prekliate poobede s niekym, ako som ja.“

Blake? Tak sa chalan volá? No nie! Čelo sa mi zachmúrilo.

„Máš normálnych priateľov, ako si ty, Kat.“

„To nie je to isté“

A v tom momente som to pochopil. Nechcela normálnych priateľov, ale normálneho chlapca.

Áno, to prekliato veľmi bolelo.

„Povedz, čo sa stalo.“

Na sekundu sa nám stretli pohľady a potom sklopila oči na svoje ruky.

„Myslela som, že ma napadol nejaký mimozemský vírus, lebo som pohla s vecami bez toho, žeby som sa ich dotkla. Dnes som otvorila dvere v triede pána Garrisona, ale nie rukou. Tak sa zdalo, že si myslel, že to urobil prievan.

Napätie sa vo mne stupňovalo.

„Ako často sa také niečo stalo?“

„Pred  týždňom sa to...začalo. Najprv sa mi otvorila skrinka v škole, ale myslela som si, že je to náhoda, takže som o tom nepovedala. Potom som si pomyslela, že by som chcela piť čaj, načo vyletel pohár zo skrine a čaj sa nalial z chladničky. Spustila sa aj sprcha, otvárali sa dvere a párkrát vypadli aj šaty z mojej skrine.“ - vzdychla si.  „Moja izba bola hotová katastrofa.“

Ticho som sa zasmial.

„Pekné“

Katina ruka sa zovrela v päsť.

„Ako si môžeš myslieť, že je to smiešne? Len sa pozri, čo sa dnes stalo. Nechcela som zastaviť ten konár. Myslím to tak, že som nechcela ani to, aby spadol Blakovi na hlavu, ale nezastavila som ho vedome! Liečenie ma zmenilo Daemon.  Pokiaľ by si nevedel, predtým som nebola schopná hýbať vecami.  A vôbec netuším, čo je so mnou chybné. Zakaždým mám pulzujúcu bolesť hlavy a cítim sa vyčerpaná.  Čo ak z toho umriem alebo také niečo?“

Umrie?

Pristúpil som k nej, Sadol som si na operadlo kresla. Kat sa odtiahla, skoro sa vlisovala do kresla.

„Prečo sa musíš tak rýchlo pohybovať. To nie je správne“

„Prepáč, kote. Pre nás je rýchly pohyb prirodzený. Čo sa toho týka práve to nás stojí námahu, ak musíme spomaliť a vyzerať prirodzene, ako si povedala.“  Stíchol som  a potom som vyslovil pravdu.  „Podľa mňa pri tebe jednoducho zabúdam predstierať“

Strhla sa a uhla pohľadom, nemo sa jej hýbali pery. S povzdychom som prekonal túžbu dotknúť sa jej.

„Nezomrieš od toho“

„Odkiaľ to vieš?“

Dívali sme sa na seba.

„Lebo to by som nikdy nedovolil“ – sľúbil som.

Zadržala dych.

„A ak sa aj ja stanem mimozemšťanom?“

Mimozemšťanom? Skoro som sa zasmial, ale premohol som sa.

„Nemám poňatia, či je to možné“

„V podstate ani to nie je možné, aby som vedome hýbala s vecami“

To je pravda.

„Prečo si mi nepovedala, keď sa to stalo prvýkrát?“

„Neviem“ – priznala potichu. „Mala som to urobiť. Nechcela som vás priviesť do nebezpečentva. Prisahám, že to nerobím úmyselne“

Preto mlčala, lebo chcela ochrániť Dee. Mňa. A bála sa, že si budem myslieť, že to robí úmyselne?

Do čerta, to bol tvrdý úder. Izba sa mi zrazu začala pred očami naplňať bielou žiarou.

„Viem, že to nerobíš úmyselne. Ani ma to nenapadlo.“

Dívali sme sa navzájom do očí. Kat sa zhlboka nadýchla. O chvíľu som sa znovu ozval.

„Neviem, či to spôsobilo liečenie, alebo to, keď si sa s nami prepojila počas napadnutia Barackom, ale nech to je hocičo je zrejmé, že používaš niektoré z mojich schopností. O niečom takom som ešte nepočul.

„Nikdy?“ - šepla

„Neliečime ľudí“. Zamyslene som stíchol, lebo ma napadla situácia, keď Dawson prišiel domov v krvavých potrhaných šatách. Nebola to jeho krv, ale krv Bethany.  Niečo sa s Bethany stalo a on ju uzdravil? To ma nenapadlo teraz prvýkrát, ale čo ak to skutočne urobil? Záležalo na tom vôbec v konečnom dôsledku? Zavrtel som hlavou. 

„Vždy som si myslel, že preto, aby sme neprezradili naše schopnosti, ale teraz už uvažujem nad tým, že možno to je o inom.  Čo ak pravá príčina je, že...  zmeníme ľudí?“

Ťažko prehltla.

„Takže bude zo mňa predsa len mimozemšťan?

„Mačiatko...“ trhlo mi ústami.

„Ako to môžeme ukončiť?“

Nemal som ani poňatia a to som ani nemohol nikoho požiadať o radu, ale na niečo som si spomenul. Naše srdcia bili v rovnakom rytme – to sme už zistili. Kat z nejakého dôvodu teraz využíva moje schopnosti.  V akej miere sme my dvaja vlastne prepojení?

Postavil som sa.

„Chcel by som niečo vyskúšať, v poriadku?“

„V poriadku“ povedala so zdvihnutým obočím.

Privrel som oči a nechal som, aby moja ľudská podoba zmizla.  O niekoľko sekúnd som pred ňou stál ako dospelý Luxen zahaľujúc izbu červenobielym svetlom.  V myšlienkach som sa k nej  natiahol.

Povedz niečo!

Kat sa poobzerala.

„Hm...ahoj?“

Zasmial som sa.

Nie nahlas. Povedz niečo, ale bez hovorenia. Ako na lúke. Vtedy si ku mne hovorila.

Jej oči sa rozšírili. Doteraz sme o tom nehovorili. Vlastne sme sa zriedka spolu vôbec rozprávali. Buď sme sa hádali...buď bozkávali. O niekoľko sekúnd som počul jej hlas medzi mojimi myšlienkami. Bol milý a sladký.

Tvoje svetlo je skutočne  pekné, ale oslepuje ma

Vyrazila mi dych. Ešte stále sa navzájom počujeme. Nevedome som sa znovu vrátil do ľudskej podoby.

„Takže moje svetlo ťa oslepuje, hm?“

„Áno, bolo silné.“ - hrala sa s retiazkou na svojom krku.  „Takže teraz žiarim?“

To sa bežne stávalo, keď Luxeni nadobudli svoju vlastnú podobu, zanechajúc po sebe slabú sotva postrehnutenú stopu, ale okolo Kat nebolo nič. Nebesá!

„Nie“

„Prečo počujem ešte stále tvoje myšlienky?“ - opýtala sa. „Správaš sa, akoby to tak nemalo byť.“

„Ani by nemalo, ale ešte stále sme spolu prepojení.“

„Tak ako sa od seba odpojíme?“

„Dobrá otázka“  Zodvihol som ruky a naťahoval som sa, potom som sa poobzeral.  Dvihol som obočie.

„Kote, všade sú tvoje knihy“

„To je teraz akože najdôležitejšie?“

Natiahol som ruku. Chcel som odlákať jej pozornosť na chvíľu, lebo som cítil ako rýchlo jej bije srdce. Jedna kniha sa zodvihla z operadla pohovky a vletela mi do ruky. Otočil som ju a prečítal anotáciu.

„Jeho vražedný dotyk?  Vážne, čo to za blbosti čítaš?“

Vyskočila, vytrhla mi knihu a pritúlila si ju.

„Sklapni! Mne sa to páči.“

„Aha“  mrmlal som.

„No dobre, vráťme sa k dôležitým veciam.  A nedotýkaj sa mojich kníh“ Vrátila Jeho vražedný dotyk tam, kde bola predtým.

„Čo bude ďalej robiť?“

Pozrel som na ňu.

„Prídem na to, čo sa s tebou deje, len mi daj trochu času.“

Prikývla hryzúc si pery.

„Ale to vieš, že celá táto záležitosť môže...“

Zodvihol som obočie a čakal som, aby vyslovila to, čo už viem, že má na jazyku.

„Že si si ma zrazu obľúbil“ dokončila

„Kote, ja som si istý, že som ťa mal rád už aj predtým.“

„Tak to si ukazoval dosť zaujímavým spôsobom“

„To je pravda“ uznal som. „A už som sa aj ospravedlnil za to, ako som s tebou jednal.“ Narovnal som sa.

„Vždy si sa mi páčila od prvého stretnutia“

„Ale nestrávili sme spolu ani jedinú minútu až do toho napadnutia, keď si ma vyliečil. Možno už vtedy sa začala táto...spoločná premena, či čo to je.“

„Čo to s tebou je?“ zvraštil som čelo. „Tváriš sa, akoby si samu seba chcela presvedčiť, že ťa nemôžem mať v žiadnom prípade rád. To ti uľahčí vlastné tvrdenie o tom, že voči mne nič necítiš?“

„Celé mesiace si sa ku mne choval ako k vydedencovi, čuduješ sa, že je pre mňa ťažké uveriť, že nech už cítiš voči mne hocičo, že je to skutočné?“  Hodila sa na pohovku. 

„A všetko to nemá nič spoločné s tým, čo cítim ja“

Moje ramená sa napli, keď som si spomenul na toho chalana.

„Toho chalana, s ktorým si bola, máš rada?“

„Blakea? Neviem. Je správny.“

„Sedel pri tebe aj pri obede“

Kat zodvihla obočie.

„Lebo tam bolo jedno voľné miesto a toto je slobodný svet a ľudia sa slobodne rozhodnú kam sa posadia“

„Aj inde boli voľné miesta. Mohol sa posadiť hocikam v jedálni“

„Chodíme spolu na biologiu“ odpovedala o chvíľu. „Možno len preto sa so mnou cítil dobre, lebo trochu sme obaja nováčikovia.

No to sa mi už vonkoncom nepáčilo. Bola schopná uveriť, že jeden úplne cudzí chalan sa jednoducho dobre cíti v jej spoločnosti, pričom o mne predpokladá tucet podlých vecí, keď sa o ňu zaujímam ja. Čo...do čerta?!

„V kuse na teba čumel.  A je očividné, že aj mimo školy chcel byť s tebou.“

„Možno si ma obľúbil“ pokrčila plecia. Lesa ho pozvala na piatkový večierok.“

Trhlo mi svalom v sánke.

„Nemyslím, že by si sa s ním mala poflakovať, kým neprídeme na to, prečo hýbeš vecami“ Z časti to bolo pravdivé a múdre predvídanie, ale priznal som sám sebe, že rovnako využívam dokonalú príležitosť, aby som vygumoval toho kreténa z obrazu. „Ten prípad s konárom bol len jeden, ale iste nechceme , aby sa niečo podobné zopakovalo“

„A čo je, to akože nemôžem randiť ani sa stretávať s nikým?“

„Nie s človekom“ usmial som sa.

„To je jedno“ Kat sa postavila, vlasy jej padli do tváre. „Tento rozhovor nemá žiaden zmysel. Aj tak s nikým nerandím, ale ak by som randila, neprestala by som len preto, že to ty povieš“

„Nie?“ Chytil som ten prekliaty prameň vlasov a vrátil som jej ho za ucho. „No, to ešte uvidíme“

Kat ustúpila nabok, aby medzi nami udržala vzdialenosť.

„Nič neuvidíme“

Zachvátil ma plameň výzvy.

„Keď to hovoríš, kote“

Preložila si ruky na prsiach a pozerala na mňa.

„Toto nie je hra“

„Viem, ale keby bola, vyhral by som“  Mihol som sa cez izbu, ale potom som zastal. Sledoval som, že jeden prameň vlasov drží medzi prstami a obtáča si ho okolo prstov. Bola nervózna.  Čo je pochopiteľné.  Niečo som jej urobil, možno niečo nenávratné, presne ako som sa aj obával, keď ochorela.

Ako som sa na ňu pozeral, spomenul som si z nejakého dôvodu, čo som počul v jedálni a ruky som zovrel v päste. Skutočne už nič nepotrebovala nič iné, len sa ešte stresovať aj kvôli tým sračkám, ktoré Simon  o nej chrlí.

„Mimochodom dostalo sa mi do uší, čo o tebe roztrubuje Simon.“

Začervenala sa.

„Ano, je to sviniar.  Myslím, že to robí kvôli priateľom. Poprosil ma o prepáčenie, ale keď sa objavili chalani, povedal, že som sa pokúšala ho dostať.

Zúžil som oči.

„To takto nie je správne“

„Nie je to dôležité“ vzdychla si a sklopila oči.

„Možno pre teba nie, ale pre mňa áno“ Stíchol som a narovnal som sa. „ Ja sa o to postarám“

Kat sa hodila na pohovku, chrbtom ku mne.

„Ty to robíš vždy, však?“

„Akože čo?“

„Postaráš sa o veci“ mykla plecom.

Mlčiac som pristúpil k pohovke. Vykukla na mňa spopod rias.

„Aj vtedy si sa postaral o veci, ked Dawson....postaral si sa aj o mňa , predtým aj potom, ako som sa dozvedela pravdu.  A teraz? Zase to urobíš.“

„Ja...ja som sa nad tým takto nezamyslel.“

„Samozrejme , že nie“ v jej hlase nebola ani štipka zlomyseľnosti. Stiahla obočie, a pozerala sa na svoje ruky, otočené dlaňami hore, ktoré jej odpočívali v lone.

„Ale to musí byť hrozne veľká zodpovednosť“

Otvoril som ústa, ale nedokázal som nič povedať.

„Ja len...viem, že nepotrebuješ...nech je to už čokoľvek to celé so mnou...“

„Neospravedlňuj sa!“ vyletelo zo mňa ostro. Oči sa jej rozšírili. 

„Neurobila si nič zlého, Kat. Nič.  Zachránila si Deein život. Aj môj. A ja na oplátku...ani neviem čo som s tebou urobil“

Naklonila hlavu nabok.

„Neurobil si to naschvál“

„Myslíš, že sa to počíta?“ opýtal som sa tentokrát úplne vážne.

Jej prekrásne sivé oči sa zase schovali za jej husté mihalnice.

„Myslím, že nie, ale....ale viem, že mi pomôžeš.“

To bola pravda. Chcel som jej pomôcť, urobil by som to v každom prípade, ale najviac som túžil po tom, aby mi Kat dôverovala.

Teraz by to potrebovala ešte viac ako inokedy, lebo som mal taký pocit, že zastavenie konára a pohybujúca sa šálka čaju, boli len špičkou ľadovca.