Oblivion2 - 6. kapitola

Překlad: Noemi

V piatok večer som išiel na hliadku. Hlavne preto, aby som sa ovládol a neotravoval Kat, vlastne, aby som nevyzeral akoby len z mojej strany posadnutý. Ale koho som to chcel vlastne klamať? Bol som totálne závislý.  Bol to zvláštny pocit: predtým som ešte na nikom nebol takto závislý. Ale myslím, že to je prirodzené.

Chuť jej bozku som cítil odvtedy, počul som jej zrýchlené dýchanie, to ako sa ku mne túlila, ako by bola z topiaceho sa vosku. V mozgu sa mi celý deň odohrávala horúca scéna z knižnice,  znova a znova.

Kvôli tomu som sa na vyučovaní cítil trochu divne.

Obehol som kolónie, potom som zaletel k hraniciam okresu, zostávajúc zakaždým v tieni hustých stromov. Nevidel som žiadnu stopu po prítomnosti Arumov.  Bola to dobrá zpráva – ale nebude to tak stále. 

Bolo sotva desať hodín, keď som sa vrátil do svojej ľudskej podoby a hneď vzápätí som vyšiel z lesa na cestu vedúcu k našim domom. Po niekoľkých krokoch som pocítil teplé mravenčenie na zátylku. Pozrel som na Katin dom, potom na náš a fakt. Práve od nás vychádzala von.

„Kote!“

„Ahoj“ - dívala sa všade len nie na mňa. „Kde...hmm...čo si robil?“

„Bol som na hliadke“ 

Vyšiel som na verandu a hoci Kat skúmala  praskliny na dreve, usmial som sa, keď som sa dostal k nej blízko.  Dosť blízko na to, aby som cítil horúčavu z jej napätého tela. 

„Na západe nič nového “

„Dobrý pokus“ povedala s cukajúcim kútikom úst.

Zohol som sa a ústami sa dostal k jej spánku.

„Čo sa toho týka, je to moja obľúbená kniha“

Prudko vzhliadla a naše ústa sa dostali skoro do roviny.

„Ani som nevedela, že máš rád klasikov“

S lenivým úsmevom som pristúpil ešte bližšie. Už sa nám dotýkali aj nohy aj ruky.

„No, väčšinou mám radšej obrázkové knihy, v ktorých sú len krátke vety, ale niekedy sa pokúsim aj o niečo iné.

Kat sa zasmiala a ja som skoro zvýskol od radosti.

„Nechaj ma hádať.  Tvoje obľúbené obrázkové knihy sú omaľovánky?“

„Och, nikdy nedokážem zostať za čiarou.“ Mrkol som na ňu.

„Jasne, že nie“

Ťažko prehltla, uhla pohľadom, stíchol jej smiech i jej úsmev.

„Musím ísť...“

„Odprevadím ťa“ zvrtol som sa.

„Hmm , bývam celkom blízko“

„Hej, práve sa snažím byť gentlemanom!“ ponúkol som jej rameno.

„Dovolíš?“

Usmievajúc ho prijala. Urobila krok ale ja som sa už skláňal a vzal ju do náručia. Vyľakane vykríkla a rukou mi schmatla košeľu.

„Daemon...“

„Povedal som ti už, že ked si bola chorá, tak som ťa celú cestu domov niesol v náručí? Myslela si si, že sa ti to snívalo, čo? Nie, to bolo skutočné.“

Pustil som sa s ňou dolu schodmi a ona sa na mňa dívala rozšírenými očami.

„Tento týždeň už druhýkrát. Začínam si zvykať, že ťa nosím na rukách.“

Pozrel som na ňu a zasmial som sa. V nasledujúcej chvíli som už bol na druhej strane a bleskový závan vzduchu umlčal Katin hlas. Zastal som na ich verande a usmieval sa dole na ňu.

„Minule som bol rýchlejší“

„Skutočne...“ povedala pomaly a zarazene. „Teraz by si ...ma mohol zložiť?

„Mhm.“ Naše pohlady sa zomkli a ja som si ju pritiahol bližšie.  Nechcel som ju zložiť.

„Už si premýšľala nad našou stávkou? Možno by si sa už teraz vzdala?

Stisla pery.

„Zlož ma, Daemon!“

Váhavo som ju zložil, ale ruky som z nej nedokázal dať preč.

„Rozmýšľal som.“

„Panebože...“ mrmlala.

„Táto stávka naozaj nie je pre teba férová. Nový rok? Do čerta, som presvedčený o tom, že ešte pred Dňom vďakyvzdania sa priznáš k nehynúcej oddanosti voči mne.“

Kat sa uškrnula.

„Určite dovtedy vydržím“

„Ale veď už je po ňom.“ Odsekol som nechápavo.

„Presne o to sa jedná“

Zasmial som sa a Kat pokrútila hlavou. Jedna kader jej spadla do tváre. Chytil som ju a zasunul ju za jej ucho. Ako sa moje zahnuté prsty dotkli jej  pokožky, Kat stisla pery. Moja ruka zastala na jemnej koži, za jej uchom. Bože, ako som ju len chcel...!

Tak sakramentsky veľmi.

Cúvol som a odvrátil sa skôr ako by som zašiel príliš ďaleko, hoci už teraz som mal chuť dynamitom odstrániť tú neviditeľnú hranicu  medzi nami. Predtým v knižnici som to už urobil.

Ak by som druhýkrát za deň túto hranicu prekročil, Kat by okolo seba zase vytiahla múry, ktoré by bolo ťažké odstrániť.

Pozrel som hore na nebo a napočítal som do desať.

„Hviezdy sú dnes nádherné“

Kat sa postavila ku mne.

„Áno, sú“ - krátka pauza. „Pripomínajú ti domov?“

„Bárs by to tak bolo. Spomienky, aj tie smutné sú lepšie, ako nevedieť nič, nie?“ Uhladila si dozadu ten istý prameň vlasov.

„Starší...iní sa pamätajú na Lux?“

Prikývol som.

„Ešte si ich nikdy nepožiadal, aby ti o ňom rozprávali?“ už som skoro odpovedal, ale zasmial som sa.

„Aké jednoduché by to bolo, nie? Ale ja sa snažím vyhnúť kolónii tak veľmi, ako sa len dá.“

„A pán Garrison?“

„Matthew?“ potriasol som hlavou.  „Nehovorí o tom.  Myslím, že preňho to bolo príliš ťažké...vo vojne stratil celú rodinu“.

Dlho bolo ticho, potom sa ozvala Kat.

„Je mi to ľúto“

Zmätene som sa na ňu pozrel.

„Prečo to hovoríš?“

„Ja...len mi je to ľúto, čo všetko ste si museli prežiť“

Niekoľko sekúnd som sa jej díval do očí, potom som sa odvrátil a trpko sa zasmial.

„Len hovor ešte takéto veci, mačiatko a ja...“

„Áno?“

Priviniem ťa k sebe a nikdy ťa už nepustím. Ale to som jej nemohol povedať. Jemne som sa usmial a naklonil som hlavu nabok.

„Tak som sa rozhodol, že  budem k tebe milosrdný a dávam ti konečný termín...Nový rok.“

Kat by mi bola odpovedala, ale vycúval som z verandy skôr, ako otvorila ústa a to, čo som povedal aj to, čo zostalo nevypovedané sa tam medzi nami vznášalo vo vzduchu.