Oblivion2 - 4.kapitola

Překlad: Noemi

Hrabol som si do vlasov a znovu som sa prechádzal medzi nepohodlnými umelohmotnými stoličkami v čakárni nemocnice.  Dee sa posadila na jednu, vytiahla si kolená k brade a oprela si o ne hlavu. Na druhej strane sedel starší pár. Bol som si istý, že uvidím smrť, skôr než niekto príde von, aby si pozrel toho chlapa.

Keď sme sem prišli s Kate, jedna sestra nás hneď zastavila a donútila ma, aby som ju zložil na úzku posteľ na kolieskach.  Nechcel som ju pustiť, nechcel som, aby chlapík len trochu starší od nás ju odniesol  do miestnosti, kam ja nemôžem vojsť.

Bola tam jej matka. Vyšla do čakárne len na tú dobu, kým sa nám poďakovala a sľúbila nám, že nás príde informovať akonáhle sa niečo dozvie.

To bolo pred tromi hodinami.

„Uzdraví sa”  - povedala Dee. Keď som sa zhruba tisíckrát prešiel dookola.  

„Musí”

Nie! To nebolo v poriadku. Nič v živote sa nemusí, hlavne ak sa jedná o ľudí. Jediná nemenná vec v súvislosti s ľuďmi je ich krehkosť. Jeden deň sú tu, potom dostanú horúčku a na druhý deň viac nie sú.

Zatvoril som oči, zastal som a pošúchal som si zátylok. Žiadne teplé mravenčenie. Alebo ju odniesli v budove príliš ďaleko alebo…

Bože,  ak sa jej niečo stalo ja neviem čo urobím. Nebol som schopný si to uvedomiť ani o tom premýšľať.

„Daemon” počul som Deein tichý a predsa naliehavý hlas.

Vzhliadol som. Vo dverách stála Katina matka. Dee vyskočila, ale ja som ju predbehol.

„Čo je s Kat?”

Oči sa jej zahmlil a prikývla, aby sme zašli na chodbu a otvorila dvere. Moje srdce bilo úplne nepravidelne. Vošli sme dnu a videl som, že tam čaká jeden chlap.  Mal som veľmi divný pocit pri pohľade na tmavovlasého lekára. Trvalo mi len minutu aby som si spomenul, že on ošetroval Kate aj vtedy, keď ju napadli pri knižnici.

Pani Swartz sa unavene usmiala, prikývla a pohladila si rukou rovnošatu.

„Katy je…v poriadku”

Kolená  sa mi roztriasli, cúvol som a oprel som sa o stenu.

„Och, chvalabohu” Dee si rýhlo prikryla rukou ústa.

Zhlboka nasilu som sa nadýchol.

„Čo…čo jej je?”

„Tak sa zdá, že chytila nejaký vírus. Niekoľko skutočne škaredých je práve v obehu”  odpovedal lekár a keď som naňho vyvalil oči, upokojujúco sa usmial.  Mimochodom som Dr. Michaels. Nepamätám sa, či sme sa už navzájom predstavili.”

 Pohľad mi padol na jeho podávanú ruku, chytil som ju  a potriasol.Možno sa mi to len zdalo, ale akoby jeho úsmev trochu ztuhol…Ale rovnako práve vtedy všetku moju pozornosť som zameral na fakt, že som Kate nezabil.

„Aký vírus?”

„To práve Dr. Michaels zistí” – odpovedala pani Swartz a položila ruku na doktorove rameno. „Je veľmi, veľmi dobré, že ste ju priniesli. Jej horúčka…” Zmĺkla, zhlboka sa nadýchla a uhla pohľadom , naprázdno prehltla a sklopila oči. „Slovom, je dobré, že ste ju priniesli.”

Dr. Michaels nežne stisol rameno pani Swarz.

„Veľmi dobre ste to zvládli”

„My sme vedeli, že ju musíme priniesť” - pozrela na mňa Dee.

„Kate bola v bezvedomí”

„No, teraz sa už o ňu postaráme my” ubezpečil nás Dr. Michaels.

„Niekoľko dní si ju tu necháme na pozorovanie, aby sme sa ubezpečili, že je všetko v poriadku”

Akoby mi ľadovou rukou zovreli žalúdok.

„Niekoľko dní? To neznie tak, akoby bolo s ňou všetko  v poriadku.”

Katina matka pristúpila bližšie a na moje prekvapenie ma potľapkala po pleci.

„Mala veľmi vysokú horúčku, aj teraz je vysoká, ale už klesá. Takže musíme čakať.  Uvidíme ako sa to vyvinie. Dúfajme, že ju tu nebudeme musieť dlho držať.”

„V poriadku” prikývol som. „Môžem… ju vidieť?”

„To by nebolo rozumné” odsekol na to Dr. Michaels.

„Dovtedy nie, kým bezpečne nezistíme o aký vírus sa jedná a či je nákazlivý” Jeho bledomodrý pohľad sa uprel na mňa.

„Nechceme, aby ste sa ty alebo táto mladá dáma nakazili a ochoreli.”

Nezaujímalo ma to.

„Chápeme” odpovedala Dee a otočila sa ku Katinej matke.

„Zavoláte nám, ako sá má Katy?”

Pani Swartz nám to prisľúbila, potom nás upozornila, že je pozde, mali by sme ísť domov skôr, než sa začnú strachovať o nás aj naši rodičia. Nechcel som odísť, chcel by som radšej vidieť Kate na vlastné oči, no táto možnosť tu nebola. Jedine, keby som tu spôsobil menší prevrat, čo by ničomu neprospelo.

Dee si preplietla ruku cez moje rameno a a ťahala ma ku dverám.  Zastavil nás hlas Dr Michaelsa.

„Dám na ňu veľký pozor. Nemajte obavy” povedal s trpezlivým úsmevom.

Cestou domov som šoféroval ja. Tak silno som stisol zuby, že ma rozbolela sánka.  Potreboval som všetku svoju energiu, aby som sa nevrátil späť a nenašiel som spôsob, ako vidieť Kate. Moje inštinkty mi to prikazovali.

„Bude v poriadku” - opakovala Dee už asi dvadsiatykrát.  „Je to len nejaký vírus. Všetko bude v ňou v poriadku”

Hocikoľkokrát to zopakovala, zachoval som pokoj, ak jej to pomôže, aby sa lepšie cítila.  Tak len nech si to opakuje.

„Vieš, už ani na obed nebola v poriadku.” - poznamenala Dee. A keď som na ňu pozrel, pozerala sa von oknom do tmy. „Nič nejedla dovtedy, kým si sa neobjavil s termixom a keksami.”

Stisol som volant a sústredil som pozornosť na cestu.

„Posledné dva dni bola unavená”

Pauza.

„Chudák Katy”

Neodpovedal som jej, leb práve som sa zaoberal tým, aby som sa v hlave vyfackal. Kat bola včera vyčerpaná aj mi to povedala, že sa necíti dobre  a ja som ju prinútil, aby sme pracovali na stope. Skurvene som ju nútil, keď už bola infikovaná vírusom. Možno ja som zhoršil jej stav.

„Tebe je dobre?”

„Hej” - odkašlal som si. „Ja len…”

Chvíľa ticha.

„Čo je?”

„Mám obavu, že možno som ja ublížil Kate” povedal som jej o pár sekúnd.

Dee sa ku mne otočila.

„Čo si mohol urobiť, z čoho mohla ochorieť?”

Vyliečil som ju, ale do takej miery, že to vyzeralo ako úplné obnovenie buniek, priviedol som ju späť z pazúrov smrti.

To by znelo dobre – hlavne keď musí byť nejaká príčina, ak nepočítam prezradenie našej podstaty,prečo to je zakázané. Dee o tom všetkom nevie a to tak musí aj zostať. Musí.

„Nútil som ju, aby sme pracovali na odstránení stopy” - povedal som, čo bola aj pravda. „Preto sa obávam, že ja som jej ublížil, rozumieš?”

Dee mlčala.Tak dlho, že som na ňu pozrel. Sledovala ma.

„A…urobil si aj niečo iné” – povedala ticho, tenkým hlasom.

„Nie” - odsekol som klamstvo. „Neurobil som nič”

                                                               ***

Kat sa neprebrala.

Ani v sobotu.

Ani v nedeľu neotvorila oči.

V pondelok povedala jej matka, že jej teplota ešte stále celkom nezošla, ale jej životné funkcie, že sú zase v norme.  S Dee sme ju navštívili, ale nebola v skutočnosti pri sebe, iba zamrmlala niekoľko mimovoľných slov, raz akoby som počul aj svoje meno, ale bolo to bolestné ju takto vidieť.

V utorok sa nič nezmenilo. 

Deň som konečne zostal doma, bol som príliš napätý, aby som išiel do školy. Dee sa obávala, určite si myslela, že sa chystám na nejakú blbosť a mala pravdu.  Uprostred noci, poriadne po ukončení návštevných hodín som už bol na parkovisku nemocnice, keď ma dohonil môj triezvy rozum.

Čo tu hľadám?

Viem sa rýchlo hýbať, ale aj keď by som veci dobre načasoval a dostanem sa cez zatvorené dvere, ak ma niekto nájde v jej izbe, to by som vedel ťažko vysvetliť.

Prechádzal som sa v strede parkoviska, keď som zbadal, že sa blíži čierny Ford Expedition na miesto vyhradené návštevníkom.  Stiahlo mi žalúdok. To auto nebolo nijako označené.  Celkom určite sú z obrany. Možno je to zhoda náhod, ale rozhodne ma to priviedlo k rozumu.

Vrátil som sa domov a zostal som tam. Ale cítil som sa, ako divoké zviera zatvorené v klietke.

V stredu doobedu som bol prítomný v škole len telesne. Celý čas som premýšľal o tom, čo tu vlastne robím. Ani trochu ma nezaujímalo učenie.  Kým prišiel čas obeda, by som bol najradšej hlavou dopredu vyhadzoval ľudí z okna, len preto, že dýchali v mojej prítomnosti.

Vyhol som sa stojacim v rade a zašiel som k stolu Thompsonovcov. Dee si sadla k dievčatám, tam som nemohol ísť. Nielen preto, že Kat nebola s nimi, ale preto, lebo som vedel, že o nej hovoria.

A ja som…ja som chcel len tak sedieť a počúvať ich. Som slabý. Áno prekliato slabý.

Zrútil som sa k Andrewovi a natiahnúc nohy som sa oprel dozadu. Očami som sledoval maľovanú figurku vikingského maskota.

„Si ako nejaký grizly” poznamenala Ash.

Vytiahol som obočie a prekrížil som si ruky na prsiach.

„Hej?”

„Aha” pritakala. „Viem, že je november a polovička chlapov je v tom neholiacom sa móde, ale ty by si si mal skutočne stiahnúť chlpy z tváre”

Výsmešne som sa na ňu zaškeril.

Andrew zastal v polovici vety – čokoľvek vysvetľoval chalanovi  vedľa seba – a zízal na mňa. Mal spýtavý výraz v tvári, už aj otváral ústa, aby niečo povedal, ale potom radšej mlčal.

„No dobre” mrmlala Ash. „ Dobre, že si tu. Vlastne vyburcuješ svojou žiarivou  osobnosťou celé osadenstvo stola.

Mathew sa zastavil neďaleko spoločne s ďalším ľudským učiteľom. Počúval, čo mu hovorí, ale očami sledoval náš stôl. Predošlý večer mi volal, ale nebol som v nálade, aby som sa s ním bavil. Uhol som pohľadom. Adam sa práve postavil od stola kde jedla Dee s Carissou a Lesou. Obišiel stôl a prišiel k nám v ruke s fľašou vody. Posadil sa k sestre a niečo jej pošepol, ale príliš ticho, aby som to počul aj ja.

Vtedy moju pozornosť pritiahol na seba Blbec Simon. Sedel o dva stoly za nami a nahlas sa rehotal. Trhlo mi rukou, tak by som ho rád znovu udrel do nosa. Dovtedy som sa na neho pozeral, kým to pravdepodobne vycítil, že ho sledujem a jeho úsmev zvädol. Pozrel sa na mňa ponad plecia svojich dvoch nemožných priateľov.

Potom zbledol.

Tentoraz som sa ja usmial, nie milo.

Simon sa rýchlo odvrátil a pritom viditeľne prehltol naprázdno. Nebesá, ako sa mi hnusil. To, čo chcel urobiť Kate, to nebolo niečo, na čo môžem skoro zabudnúť.

Adam poklopal na stôl.

„Katina matka napísala Dee. Práve jej volá späť”

Ztuhol som.  Ľadový chlad sa mi plazil dole  po chrbtici.

Povedal som si, že je to iste dobrá zpráva, alebo žiadna zmena, lebo Katina matka by iste neoznamovala, ak by sa stalo niečo zlé.

„Mimochodom, čo s ňou je?” Ash sa zatvárila tak, akoby zjedla niečo kyslé.

Adam sa pozrel na sestru s povzdychom.

„Už som povedal. Chytila nejaký vírus alebo niečo také. Je v nemocnici”

Stisol som zuby.

„To je jedno”  zamrmlala Ash a obrátila pozornosť do svojho taniera, kde ležala vec pripomínajúca burrito.

„Myslíš, akože padla do kómy?”

„Spí” - opravil som ho a nevenoval som pozornosť tlaku vznikajúcemu v mojej hrudi.

„Možno budeme mať šťastie” - ozval sa Andrew tak potichu, že sme to počuli len my -  „ a možno sa ani nezobudí”

Zareagoval som bez rozmýšľania.

Vyskočil som, schmatol som ho za košeľu a vytrhol ho zo stoličky. Nemal času ani mihnúť okom a jeho tvár sa zoznámila zblízka s hladkou doskou stola.

Niekto zhíkol a odtlačil sa od stola.

„Daemon!”

Mathew sa za prekliaty zlomok sekundy objavil pri mne a zachytil mi ruku. Pokúsil sa ma sotiť späť, ale ja som sa nepohol.

„Choď!” prikázal mi.

Ani som si ho nevšímal.  Pristúpil som celkom blízko k Andrewovi, aby som ho mohol upozorniť.

„Urobíš dobre, ak budeš dúfať, že sa zobudí”

Mathew ma chytil za rameno, tentoraz so svojou skutočnou silou a o pár centimetrov ma aj trhol dozadu.

Vtedy sa do mňa znovu zaprel.

„Bež!”

Ešte chvíľu som si premeriaval Andrewa a zvrtol som sa preč.  Mnohí nás sledovali, ale bolo mi to jedno. Idúc von z jedálne som počul ako ma nasleduje Mathew, ale vyčkal, kým som sa dostal na chodbu a až potom mi skočil na krk.

„Čo do čerta to malo znamenať?” vyzvedal.

Neodpovedal som, len som sa prechádzal hore dole medzi skriňami. Krv mi vrela v žilách, túžil som po bitke, túžil som po tom, aby som sa nejako mohol zbaviť obrovského napätia, ktoré vo mne vírilo.

„Napadol si našinca”  začal Mathew a položil mi ruku na plece, aby ma zastavil. Navyše práve Andrewa. Čo to s tebou je?”

No Kat.

A desilo ma, že ju nedokážem prinútiť, aby otvorila oči a ešte stále som sám v sebe bol vydesený, lebo odvtedy sa ešte neprebrala.

Ale tieto slová  neopustili moje ústa, keď som sa pozrel na Mathewa. Vlastne nie,  práve tieto slová som povedal.

„Povedal, že dúfa, že budeme mať šťastie a Kat sa nepreberie vôbec”

Matthew pomaly  zaklipkal očami a trhol rukou na mojom ramene.

„Kvôli nej  je to všetko?”

Odvrátil som sa, zaťal som sánku a potriasol som hlavou.  Mathew tomu nerozumie.  Ani jeden z nich tomu nerozumie.  Veci sa zmenili.

„Myslel som, že sme sa dohodli, že túto záležitosť s Kate zariadiš”

Vydržal som jeho pohľad.

„Neviem na čo si myslel, že sme si dohodli.” V jeho modrých očiach zažiarilo prekvapenie.

„Povedal si…”

„Na tom nezáleží, čo som povedal, Matthew. Veci sa zmenili.” Ustúpil som, aby som sa dostal spod jeho ruky.

„Ja sa… starám o Kate. Len toľko potrebuješ vedieť. Všetkým stačí toľko vedieť.”

Prekvapenie vystriedal strach a potom nasledovalo pochopenie. Matthewova tvár zbledla. Odvrátil som sa od neho.

Pustil som sa po chodbe – nemal som ani  poňatia kam idem, ale všade inde by mi bolo lepšie.

„Daemon!” zavolal za mnou Matthew, ale ja som pokračoval ďalej.  Vo vrecku sa mi ozval mobil.  Vybral som ho. Našiel som odkaz od Dee. Boli to len dve slová, ale tie najlepšie v celej histórii ľudstva.

Prebrala sa.