Summer - 18. kapitola

Překlad: Jalle

LUKE

Sedím na gauči v mojom byte a medzi lopatkami cítim, ako mi tečie pot. Leto v L.A. je horúce, ale zrejme nie tak veľmi ako v New Yorku. Zatvorím oči a predstavím si Avery v malých bielych šortkách a ružovom tielku s vlasmi v cope a s úsmevom len pre mňa. Je dychberúca. Nedokážem sa zastaviť od toho, aby som si pred ňu kľakol a uctieval ju. Objímem ju okolo pásu a pritisnem tvár k jej bruchu, zatiaľ čo mi ona opatrne prechádza prstami cez vlasy.

No tá predstava mi rýchlo uniká.

Keď otvorím oči, nie je so mnou. Som sám obalený tmou v mojom byte. Kurevsky úžasné. V poslednej dobe sa to stáva často – stmie sa a ja si to ani nevšimnem. Príliš veľa času trávim vo vnútri hlavy, predstavujem si, čo by som robil, ak by som ostal v New Yorku s Avery, ak by som ju nejako presvedčil, aby sem so mnou prišla. Ak by to bolo inak. Keby, keby, keby. Môj život je teraz sériou keby.

Vstanem a zamierim sa do kúpeľne vyšťať, prinútim sa pozrieť na svoj odraz v zrkadle, keď si umývam ruky. Od detstva som nenávidel svoj odraz. Kedykoľvek som sa na seba pozrel, videl som jeho – svojho otca. Videl som všetky skazené nechutné veci, ktoré mi urobil a na oplátku, ktoré ma prinútil robiť a zvykol som z toho panikáriť. Ak som sa naňho tak veľmi podobal, potom budem určite raz ako on. Budem rovnako opilec, zlý a skurvený ako bol vždy on. Teraz už ale viem, že nikdy nebudem ako on. Takže si prechádzam týmto rituálom zízania na seba kedykoľvek sa ocitnem pred zrkadlom, akoby mi to malo potvrdiť, že som to stále ja a nestrácam seba samého.

V týchto dni sotva spávam, ale vôbec som neschudol. Cole sa o to uistil. Najmenej raz denne nás naženie do posilňovne a taktiež pred nás položí tri taniere jedla. Niekedy sú to skôr štyri či päť. Hovorí, že nechce, aby sme boli vychudnutí vo videoklipoch, ktoré natáčame.

Tajne si myslím, že chce, aby bol ešte svalnatejší – je naozaj obrovský – lebo chce očariť Mariku. Odmietala ho zakaždým, keď na ňu zaútočil a po prvý raz si myslím, že má môj chlapec problémy v raji. Zrejme si myslel, že ju už teraz dávno zbalí, že sa poddá a vzdá sa jeho zvyšujúcim sa narážkam, ale nie. Je tvrdohlavá a zakaždým ho umlčí, takže si myslím, že Cole stráca nervy.

Očividne má záujem o mňa, ale ja to nemienim ani zvažovať. Keď som naposledy vzal dievča k sebe domov, vrazil som rukou do steny a nakoniec som skurvil naše plány. Neodkážem to ani zvažovať. Tiež si nedokážem predstaviť, žeby som sa dotkol iného dievčaťa. Z tej predstavy mi je fyzicky zle.

Mračím sa na seba v zrkadle a štuchnem sa do kruhu pod okom. Mal by som spať. Naozaj by som mal. Všetci mi to stále hovoria, ale nevedia o démonoch, ktoré ma zakaždým čakajú, keď si dovolím stratiť vedomie. Tento čas bez Avery som mal stráviť na liečbu, zbaviť sa nočných môr, ale namiesto toho mi ej len horšie. Teraz som prakticky zmrzačený mojimi nočnými morami a nie som o nič bližšie k môjmu dievčaťu.

Niekde v byte mi zazvoní mobil. Naďalej otravne reve rap, ktorý mi nastavil Cole ako vyzváňanie a ničí môj pokoj a ticho. Po ôsmych zazvoneniach stíchne, potom začne znovu.

„Kurva.“

Nájdem ho na pulte v kuchyni. Nejaká časť mňa si praje, aby to bola Avery, ale viem, ako hlúpo to znie. Nevolá. Už nikdy znovu nezavolá.

Keď uvidím meno volajúceho, nie je to o nič väčší šok než to, že to nie je ona. „Reid,“ odpoviem kráčajúc do spálne. Musím byť rýchly. Mám stretnutie s Raffertym o hodinu a v žiadnom prípade to nemienim zmeškať. Došli mi prášky na spanie a rozhodne nie som v pozícií, v ktorej by som to bez nich zvládol. Keď beriem lieky, aspoň sa mi nič nesníva. Nepamätám si to. Som len preč.

„Hej, chlape, tu Tamlinski.“

„Znovu je ten čas týždňa, čo?“

„Áno, pane. Len ma napadlo, žeby si možno chcel počuť rekapituláciu celej Operácie: Stalkuj Avery Patterson, na ktorú si ma poslal.“

„Znovu si ju videl?“ môj hlas je mŕtvolný, keď precedím tu otázku cez zuby. Polovica mňa sa teší na novinky od Tamlinskeho, zatiaľ čo druhá sa ich bojí. Podľa toho, čo mi doteraz povedal, sa jej bezo mňa skvele darí. Ide ďalej, stretáva sa s kamarátmi, trávi čas s nejakým ďalším hudobníkom v nahrávacom štúdiu blízko jej školy. To ma trochu šokovalo až kým Tamlinski nezistil, že je ho Morganin frajer. Nebol som veľmi nadšený predstavou, že sú tam samy, ale poznám Avery. V žiadnom prípade by si nezačala s priateľom jej kamarátky.

„Hej,“ Tamlinski potvrdí. „No tentokrát to bola šťastná náhoda. Hliadkoval som v Central Parku a našiel som jedno dievčatko. Stratila sa. Keď som ju viedol cez park, z ničoho nič pribehla Avery a vydesená mi ju vzala. Bol tam jeden chlap, očividne jej otec. Boli posratí. Podľa toho, čo mi povedala, pomáhala strážiť to dieťa.“

„Počkaj, ty si s ňou hovoril?“ zadržal som dych, keď mnou prešla žiarlivosť. On s ňou hovoril. Mohol ju počuť. Sotva si pamätám, ako znel jej hlas.

„Hej. Keď ten otec chlácholil tu malú, že je v poriadku.“

„Otec...“ vôbec som netušil, kto ten človek mohol byť. Bolo to znepokojujúce.

„Hej, kamoš. Kurva, počúvaj ma. Mám iné sračky na robote.“

„Ako vyzeral? Starší?“ ak strážila deti, dávalo by to zmysel.

„Nie. Bol v jej veku. Nikdy som ich spolu nevidel, ale dopekla... Nemám na nej oči 24/7. Myslím... Myslím, že mal írsky akcent.“

Opriem sa o stenu a temenom narazím do omietky. Mám pocit, že som dostal úder pod pás. Nikdy som to nečakal. Írsky. Už viac nepotrebujem počuť.

Zavesím a pritisnem si nahriate sklo a plast k čelu snažiac sa zvládnuť to. Noah? Vrátila sa k Noahovi?

Nemôžem byť na ňu naštvaný. Ja som to urobil. Ja som nám to urobil a teraz sa budem musieť vysporiadať s dôsledkami. Všetko to viem a aj tak nedokážem prehltnúť, keď schmatnem kľúče od auta a zamierim k dverám von.

Rafferty má dnes na koberci kopu sračiek.

******

Sedím v čakárni a skrývam si tvár v dlaniach. Mám na nose slnečné okuliare a šiltovku na hlave. Nie je to tak, žeby ma tu niekto spoznal – D.M.F. si vedie dobre, ale nie tak dobre. Teda ešte nie – ale chcem mať pocit anonymity. Nechcem, aby mi ľudia hľadeli do očí. Len chcem byť neviditeľný.

Noah Richards.

Nedokážem si ho predstaviť ako sa usmieva a rukou objíma moje dievča okolo pliec. A dieťa? Odkiaľ dopekla prišlo to decko? Je to ako, počas štyroch mesiacov. Avery sa ocitla v kompletnej rodine a ja sa rozpadávam.

Rafferty vyjde z kancelárie do čakárne. Je to hospodársky chlap, nemá recepčnú. To sa mi na ňom páči. Hlavou pokynie ku kancelárií. Vstanem a nasledujem ho.

„Vyzeráš na hovno,“ povie mi.

„Viem.“

„Chceš mi o tom povedať?“ hrá takú hru, kde predstiera, že je otrepaný psychiater a ja hrám hlúpeho debila. Až na to, že ja zvyčajne nehrám.

„Naozaj nie,“ odpovedám. „Radšej by som si sadol a ďalšiu hodinu civel na strop. To by bolo príjemné minutie tristo babiek, že?“

Rafferty prevráti očami. „Sklapni a zlož tú riť, Hollywood. Tieto sedenia nie sú povinné, vieš? Ty sa tu objednávaš. Ty sa tu sám ukážeš. To hovorí, že chceš pomoc.“

Sklapnem a sadnem si, lebo má pravdu. Naozaj sem stále chodím sám od seba. Nikdy sa tu necítim skvele, ale niekedy sa cítim lepšie po sedení s ním.

Raffertyho kancelária nie je štandardné vybavenie psychiatra. Nemá žiaden stôl, len pohodlnú otočnú stoličku, v ktorej rád sedí. Podobne tu nie je žiadna typická pohovka pre pacienta. Mám čiernu otočnú stoličku, presne takú ako má on. Sú čelom k sebe bez prekážky medzi nimi okrem siedmych stôp prázdneho miesta. Rafferty nikdy nemá blok a pero, nikdy si nerobí poznámky o sračke, ktorú mu poviem. Počas nášho prvého sedenia mi vysvetlil, že si jeho diskusie s pacientmi nahráva a požiadal ma o povolenie, ktoré som mu dal. Takže namiesto toho, aby zbesilo písal všetko, čo poviem, Rafferty zvyčajne zíza von cez obrovské okno od stropu po podlahu, z ktorého je vidieť na mesto v diaľke a jeho výraz je úplne bez výrazu, keď ma počúva. Alebo nie. Nikdy to naozaj neviem.

Posadí sa a zaujme svoju zvyčajnú polohu. „V poriadku,“ hovorí. „Poďme na to.“

Zhlboka vydýchnem. Toto sa mi deje zakaždým – prídem a zrazu neviem, čo povedať, načo myslieť. Zdá sa mi veľmi benevolentné prísť sem a sťažovať sa na svoj život. Nakoniec si uvedomí, že strácam náš čas, ak nič nepoviem. „Už mi viac na ničom nezáleží,“ poviem mu.

Nestráca ani sekundu. „Na čom ti naposledy záležalo?“

Vďaka množstvu sedení, ktoré sme mali by mal vedieť, aká je moja odpoveď. Viem, že to vie, ale celá priznávacia vec nahlas je očividne súčasťou procesu. „Avery,“ hovorím.

„A teraz si sem dnes prišiel a hovoríš mi, že ti už na ničom nezáleží. Znamená to, že ti na nej prestalo záležať?“

„Nie, samozrejme, že nie.“

„Tak prečo sa tak cítiš?“

„Neviem.“

„Iste, že vieš. Premýšľaj o tom.“

„Okeeeeeej...“ neznášam túto sračku. Neznášam hranie týchto hádacích hier. A aj tak... „Hádam, že sa tak cítim, lebo...neviem. Mám pocit, že som si dnes po prvý raz uvedomil, že sa k nej nikdy nevrátim.“

„Čo sa zmenilo?“

„Môj kamarát ju videl s niekým iným.“

„Dobre.“

Udriem päsťou do druhej ruky krútiac hlavou. „Dobre.“

„A hneváš sa na ňu, lebo šla ďalej?“

„Nie. Nie, nie. Nemám na to žiadne právo.“

„Tak prečo si sa práve fyzicky udrel?“

Rafferty sa neotočil, aby ma to videl urobiť, ale musel to zachytiť kútikom oka. Pozriem sa dole na moju zovretú päsť, akoby som sa pripravoval na desať kôl. „Lebo sa hnevám na seba,“ poviem potichu.

Rafferty zakloní stoličku dozadu a natiahne si pred seba nohy, prekríži si ich v členkoch. Robí to, keď začíname robiť pokrok. „Skvelé. Luke, považoval by si sa vo všeobecnosti za veľmi nahnevaného človeka?“

Pokrútim hlavou. „Nie.“

„Ale nedávno si vrazil rukou do steny, správne?“

Zježia sa mi vlasy na zátylku. „Bol som opitý. Normálne by som sa tak nikdy nesprával.“

„Tvoj otec veľa pil, že?“

„Bol alkoholik.“

„A bol dosť násilný?“

“Zlomil mi ruku. Dvakrát. Myslím, že je rozdiel medzi mnou, keď som frustrovaný  kvôli mojej hlúpej pozícií a vybuchnem a tým, čo urobil on.“ Môj hlas sa postupne zvyšuje. Rafferty tam sedí a hľadí cez okno, nepozerá sa na mňa. Pokrčí ramenami.

„Možno sa cítil rovnako ako ty potom, ako ti ublížil. Možno vybuchol, lebo urobil niečo hlúpe a cítil sa kvôli tomu zle.“

„Čo?“

„No, vieš, aké to je. Sám si to povedal... kvôli sebe si bol v hlúpej pozícií, keď si bol opitý. Ak by si si dal ešte jeden drink, ktovie, čo by sa možno stalo. Vyspal by si sa s tým dievčaťom. Možno by si bol príliš opitý na to, aby si ju počul povedať nie, že to nechce. Možno by si sa jej nanútil bez toho, aby si si to uvedomil. Správne?“

„Čo to kurva... čo to kurva hovoríš? Nikdy by som nebol taký opitý, žeby som-“

„Možno tvoj otec naozaj nevedel, čo robil, Luke. Možno sa ráno prebudil a mučili ho myšlienky na to, čo vykonal. Možno si to ani nepamätal. Alkoholici majú často straty pamäte. Ako môže byť vinný za niečo, čo si zrejme ani nepamätal?“

Cítim, ako mi horúca krv rýchlo tečie žilami, príliš rýchlo plná adrenalínu. Som pripravený vyskočiť zo stoličky a napáliť mu to do tváre. Ako? Ako dopekla môže teraz hovoriť tieto veci? Páli ma tvár, akoby som horel.

„Možno...“ hovorí Rafferty. „Možno len robil to, čo bolo preňho prirodzené. Nemôžeš mu to vyčítať, že?“

V údere srdca som hore na nohách. Mám pocit, že mi vybuchne hlava, mám zahmlené videnie. Mojou jedinou myšlienkou je chytiť Raffertyho a zastaviť ho. Oboma rukami schmatnem jeho fialovú košeľu Ralph Lauren a trhnem ním k sebe.

„NEMAL NA TO ŽIADNE SKURVENÉ PRÁVO! NEUROBIL SOM NIČ ZLÉ! BOL SOM LEN DIEŤA!“

Rafferty ani nemrkne napriek faktu, že mu revem do tváre. „Myslíš si, že si ako tvoj otec, Luke?“ opýta sa.

Zatnem zuby a civím naňho. „NIE!“

„Myslíš si, že si si zaslúžil, čo sa ti stalo?“

„NIE!“

„Myslíš si, že ho niečo ospravedlní za to, čo ti urobil?“

Pustím jeho košeľu a po chrbte mi stečie ľadovochladné uvedomenie také skutočné, akoby som si práve vylial na hlavu vedro studenej vody. „Samozrejme, že nie.“

„Tak prečo trváš na tom, že máš podiel viny na tom, čo sa ti stalo? To, čo si teraz povedal, je pravda. Tvoj otec na to nemal právo. Neurobil si nič zlé, Luke. Bol si len dieťa.“

S každým slovom mám pocit, akoby som dostal úder rovno do žalúdka. Úplne ho pustím a potkýnavo sa od neho vzďaľujem až kým nenarazím chrbtom do steny. Zošmyknem sa dole až kým nesedím na podlahe a zúfalo sa snažím dostať do pľúc vzduch. Bože. Bože. Och, bože. Bol som len dieťa. Držím si hlavu v dlaniach a vzlykám pre chlapca, ktorý si prešiel tými bitkami, hanbou a strachom. Mal mať šťastné detstvo. Namiesto toho strávil väčšinu času skrývaním sa v šatníku a nenápadným chodením okolo, snažiac sa nepritiahnuť pozornosť vydesený dôsledkov toho, ak by sa to stalo. Sedím tam a dlho plačem. Po dlhej dobre pocítim jeho ruku na chrbte. Ešte sa naňho nepozriem. Nemôžem mu čeliť. Skoro som mu odtrhol hlavu.

Vycítim, že si sadá vedľa mňa na zem a opiera sa o stenu. „Teraz sa už niekam dostávame,“ povie potichu.

Vydám roztrasený smiech. „Ako to?“

„Lebo som ťa to počul povedať a sám som to videl. Vieš, že to čo sa ti stalo vo Wyomingu nebola tvoja vina. Vieš v každej svojej bunke, že nie si ničím ako tvoj otec. Vieš, že si sebou. Teraz môžeš byť voľný, ak si to dovolíš, Luke. A to znamená, že si v pozícií, keď môžeš byť niečím, byť niekým. Nemohol som ťa povzbudiť, aby si šiel nájsť to dievča späť v New Yorku až do tohto momentu, práve teraz a tu. Nebol si pripravený. Ale myslím, že už si. Alebo budeš veľmi skoro,“ hovorí a strčí do mňa plecom. „Cítiš sa pripravený?“

„Dopekla nie. Ani zďaleka.“

„No, čoskoro budeš. Nikomu nič nesľubujem, Luke, ale tebe teraz niečo sľúbim, okej? Tvoja minulosť ťa celé roky doháňala a ty si pred ňou utekal. Práve teraz si sa otočil a čelil si jej. A čo sa stalo? Videl si pravdu. Tvoja minulosť ťa už viac nepúta, ak si to nezvolíš. Takže tu je môj sľub... Odteraz to bude už len lepšie, Luke. Len sleduj.“

Vypustím udusený smiech. „Prepáč, že som sa ťa snažil zabiť.“

„Och, vieš. To je fajn,“ hovorí mi Rafferty. Na mieste, kde sa dotýkajú naše ramena cítim, ako nimi pokrčí. „Stáva sa mi to neustále.“