Oblivion2 - 2. kapitola

Překlad: Noemi

Čakal som zhruba desať sekúnd, než som sa nahol dopredu a šťuchol svojim perom do Katinho chrbta. Povzdychla si, zodvihla plecia a otočila sa dozadu. 

Tie sivé oči.

„Dobré ránko, kote!”

Pozerala na mňa podozrievavo.

„Dobré ránko, Daemon”

Naklonil som hlavu nabok. Vlasy mi padli do čela, skoro do očí. Bolo by načase zájsť sa ostrihať.

„Nezabudni, že na dnešný večer máme plány”

„Jasne, viem. Neviem sa dočkať” povedala sucho.

Z jej nedočkavosti ma skoro vystrelo.

Nahol som sa dopredu, nakloniac svoj stolík. Videl som, že napravo  Clarissa a Lesa nás sledujú. Tak som sa usmial.

„Čo je?” opýtala sa Kat, keď už  bolo ticho medzi nami neznesiteľné.

„Musíme z teba sňať stopu” povedal som dosť nahlas, aby to počula len ona.  Včera sme pohoreli, keď  došlo na jej odstránenie. Dnes už nemôžeme urobiť chybu.”

Kat si zobrala do ruky pero.

„Áno, na to som prišla aj sama.”

Rád som ju hneval, díval sa, ako sa naštve, tak som doložil:

„A mám jeden skutočne vynikajúci nápad, ako to urobiť.”

Prekvapila ma, lebo sa usmiala.

„Súhlasíš?” pohľadom som sledoval jej plné pery.

„Je vylúčené, že v tomto živote ma dokážeš presvediť, kamoš” – odpovedala.

Skoro som sa zasmial.

„Kote, tvoje odolávanie je zbytočné”

„Rovnako ako tvoje zvádzanie”

„To ešte uvidíme”

Zodvihla oči k stropu a odvrátila sa. Práve vošiel náš učiteľ a akoby sa zdal byť starší, ako včera.  Ale ja som ešte neskončil.  Znovu som šťuchol Kat.

Otočila sa a spustila - „Čo je, Daemon?”

Bleskovo som sa pohol a uškrňajúc som ju pohladil po tvári ako minulý večer, keď sa zamazala s cestom.  Teraz som jej vybral z vlasov nejakú drobnosť.  „Lebo som taký prekliato nápomocný”

Kat len zírala.

„Po škole…” pripomenul som jej.

Neodpovedala mi, ale vedel som, že rozumela. Možno proti mne bojuje zubami-nechtami. No vo všetkom, ale nie je hlúpa. Počas celej hodiny sa zdalo akoby ju delili sekundy od odpadnutia.  Tak veľa zívala, že ma napadlo, že bude mať problém so sánkou.  Toto u nej nebolo bežné, lebo včera prespala ešte aj večer. Okolo desiatej, ked som ju nechal samu ešte stále spala.

Na konci hodiny sa vyštverala z lavice a pomaly sa vybrala k dverám. Nasledoval som ju, ani nevenovala pozornosť tomu o čom debatuje Carissa s Lesou.  Po hodine sa naše cesty rozišli.

Doobedie sa ledva vlieklo.  Poslednú hodinu pred obedom som sa ulial, aby som sa dostal do mesta, aby som zohnal niečo chutnejšie než čo nám poskytovala menza. Možno dnes bola fašírka, ale bol som si istý, že nebola pripravená z mäsa.

Objednal som sendviče a videl som, že ponúkajú aj smoothies.

Nie je jahodové Katino obľúbené? S úsmevom som jedno kúpil a k tomu aj jeden čerstvo upečený koláč.

Nikto sa na mňa ani nepozrel, keď som sa vrátil do školy a vybral sa do jedálne.  Vždy to bolo tak. Našinec prišiel a odišiel kedy sa mu zachcelo. Iste pomohlo aj to, že na výplatnej listine nebol Matthew jediný Luxen.

Kým som prechádzal po chodbe, pocítil som teplé mravenčenie na šiji, čo ma naplnilo nepríjemným pocitom.Cítil som to aj keď som vrátil obsidián aj  keď som sa včera vrátil do školy pred hodinou matiky. Dnes rovnako. Zakaždým, keď som sa dostal do blízkosti Kat. Je to iste výsledok toho, že…som ju tak hlboko uzdravil. Či ten pocit zostane, alebo sa rozplynie so stopou, to sa ešte uvidí.

Privítal ma šum hlasov a pach tajomstva ma silno zasiahol, keď som vošiel cez dvojité dvere.

 Prebehol som pohľadom stoly a zbadal som súrodencov Thompsonových v zadnej časti jedálne.  Naše pohľady s Ash sa na chvíľu spojili.  Zúžila na chvíľu oči, pozrel som doprava a zbadal som Kat.  Sedela ku mne chrbtom ale jej meravé držanie tela mi prezradilo, že vie, že som tu. Moja sestra sedela oproti nej a pred ňou dva taniere.  Pred Kat ani jeden. Obišiel som stojacich v rade, zašiel som k nim a hodil sa na stoličku vedľa Kat.  Bez slova som pred ňu položil turmix a pritom som veľmi dobre vedel, že pri stole sa všetci dívajú na nás. Katine oči sa na chvíľu otvorili viac , ale ako som tušil neodmietla smoothie. Keď si ho zobrala, dotkli sa nám prsty a slabo zaiskrilo napätie medzi nami.  Odtiahla ruku a napila sa.

„Ďakujem” povedala a sklopila husté mihalnice.

Usmial som sa na ňu.

„A naše sú kde?” podpichla ma Lesa. Pozrel som na ňu a zasmial sa.

„Dal som sa do služieb len jednej z vás” Kat si odtlačila stoličku ďalej odo mňa.

„Ty mi žiadnym spôsobom neslúžiš”

„Zatiaľ nie” odsekol som a nasledoval som ju svojou stoličkou. Lesine oči iskrili vzrušením ako nás sledovala.

„Joj, prestaň už Daemon, nevidíš, že aj ja som tu?” zazerala na mňa Dee.  „Stratím kvôli tebe chuť do jedla”

„Akoby sa niečo také vôbec mohlo stať” zdvihla oči k stropu Lesa a mala úplnú pravdu.

Vytiahol som svoj sendvič a malý sáčok tiež. Vytiahol som ovsený keks a posunul ho k Dee.  Rozžiarila sa jej tvár akoby som jej ukázal diamanty a vytrhla mi ho z ruky a pritisla si ho k srdcu.

„Nechceli sme sa o niečom porozprávať?” pýtala sa Carissa potichu.

„Ale hej”  usmiala sa na ňu Dee. „Veľká vec”

Kat si pretrela rukou čelo.

„Čo také?”

„Rozprávali  sme sa s Dee na angline, že by sme mali usporiadať párty” vysvetľovala Carissa. Bol by som sa stavil, že ešte som ju nikdy nepočul toľko toho povedať naraz.

„Niečo…”

„…obrovské!” skočila jej do reči Lesa.

„Niečo menšie”  opravila ju Carissa, dívajúc sa zlostne na kamarátku. 

„Len by sme sa mohli niekoľkí zísť, a tak”

Z Dee až sršalo vzrušenie.

„Naši rodičia tu na budúci piatok nebudú, slovom bolo by to dokonalé”

Kat sa pozrela na mňa. Žmurkol som na ňu a medzitým som rozmýšľal, kedy by vlastne bola tá párty.

„Je to suprové, že ti rodičia len tak dovolia, aby si usporiadala párty v ich dome” - skonštatovala Carissa a to upútalo moju pozornosť. „Moji by dostali porážku už len z toho, keby som predniesla takýto nápad”

Dee mykla plecom a uhla pohľadom.

„Naši rodičia sú super”

Jasné. Rozumej tomu tak, že  sú dávno mŕtví.  Odhrýzol som si poriadny kusisko zo sendviča a rozhodol sa, že vyčkám, kam až sa Dee dostane s týmto rozhovorom.  Doteraz to vyzeralo tak, že bude párty u nás. Zaujímavé. Stálo ma to veľa premáhania, aby som sa neopýtal Dee tu pred všetkými, prečo to považuje za taký úžasný nápad.

Kat mlčala, kým ostatní plánovali žúr, ktorý, ako to tak vyzeralo, bude o pár týždňov v piatok.

„Tebe to nevadí?” opýtala sa ma šeptom.

Úprimne? Do riti, jasne, že hej. Ale je to jedno.  Mykol som plecom.

„Niežeby som mohol Dee zastaviť ”

Neveriaco si ma premeriavala, ale nemal som jej to za zlé. Pred niekoľkými mesiacmi by som veľmi rýchlo ukončil túto debatu.  Že prečo som to teraz neurobil, to som ani sám nechápal.

Vlastne predsa.

Dovtedy stopa z Kat zmizne a nebude musieť znášať to, aby som ju všade sledoval ako siamske dvojča. Ak bude žúr, príde Kat ku mne.  A to sa mi páčilo.

Vytiahol som ďalší čokoládový keks.

„Dáš si?” Kat zaškúlila na moju ruku, vystrčila na chvíľu svoj ružový jazýček a prešla si ním po spodnej pere.

„Jasne”

Zčasti, že som ju chcel naštvať, zodvihol som ruku  do výšky a súčasne ma samozrejme úplne smiešne dostalo všetko, čo Kat robila, takže som sa nahol ku nej.

„Tak poď a vezmi si ho”

Vzala som si polovicu keksu do úst a polovicu jej ponúkol.

Kat stiahla svoje krásne tvarované obočie a pozerala na mňa a jej rozpaky rýchlo vystriedalo pochopenie. Spadla jej sánka a tvár jej očervenela.  Čakajúc  vyzývavo som zodvihol jedno obočie.

„Decká, budem vracať!” kloktala Dee.

No, nenaletela mi na ten keksík ale zároveň ma ani tetrafila do brucha, takže, no slovom, som situáciu vyhodnotil ako výhru…do istej miery.

Vybral som keks z úst.

„Ušiel ti čas, kote”

Kat ešte stále na mňa rovnako zízala. Bol som so sebou celom spokojný. Rozpolil som keks a väčšiu polovicu som jej podal. Svojimi tenkými prstami ho schmatla a skoro celý si ho napchala do úst, krčiac obočie a jej oči sa zmenili na  búrkovosivé. Smiech sa mi už tvoril v hrdle, ale zastavilo ho  to, keď som si všimol ako sa na mňa díva Dee.

Pochmúrne som jej oplatil pohľad. Deeine oči sa rozšírili. Hodil som si zbytok do úst a pozrel sa na Kat.

Pohrávala sa s retiazkou, na ktorej visel obsidiánový medailon. Surová pripomienka zahnala moju dobrú náladu. Pokiaľ je Kat označená je nebezpečenstvo až veľmi reálne.

Musel som z nej odstrániť stopu.

Ihneď.

Po škole šla na poštu. Znovu. Keď sme sa vrátili do domu,chcel som ňou zatriasť, ale to by bola len zhodila tú kopu balíkov a bol by som si vypočul jej nadávky.

Vyskočil som zo svojho auta a rýchlo som vybehol na verandu a tam som na ňu mohol čakať, kým aj ona vystúpila a došla ku schodom. Stál som opretý o vrchné zábradlie  a so zdvihnutým obočím som sledoval ako sa vlečie tempom trojnohej korytnačky pomaly hore.

„Po škole si nešla rovno domov”  skonštatoval som.  Voľnou rukou vyhrabala svoje kľúče.

„Ako vidíš mala som prácu na pošte” Vošla a hodila balíčky na stolík.

„Tvoja pošta mohla počkať” - išiel som za ňou do kuchyne.

„Čo to je? Len knihy?”

Kat otvorila chladničku a vybrala jednu pomrančovú šťavu.

„Hej, len knihy”

„Viem, že pravdepodobne nie sú Arumovia na okolí, ale to ešte nemôžeme byť dostatočne opatrní” – oznámil som jej chrbtu.  Máš takú silnú stopu, že ich privedieš rovno na prah vášho domu. Momentálne je to dôležitejšie ako tvoje knihy”

Hodila na mňa temný pohľad ponad plece položila fľašu na linku a natiahla sa po pohár do skrinky.

„Chceš?”

„Díky.”

 Vzdychol som si. „Máte mlieko?”

„Obslúž sa” ukázala ku chladničke.

„Ty si sa pýtala a teraz mi ho nechceš naliať?”

„Ja som ti ponúkla pomarančovú šťavu” a pristúpila s pohárom ku stolu. Ty chceš mlieko. A hovor tichšie. Mama spí”

Krútiac hlavou som sa odrazil od dverí a nalial som si pohár mlieka a potom som sa posadil za stôl ku Kat.  Keď si po škole sadla do auta, zopla si hore vlasy a teraz keď tie tmavé kučery zmizli, to jemné pýrenie sa na jej tvári bolo nepopierateľné. Zúžil som oči.  A teraz na čo myslí?

Otáčala pohár medzi oboma dlaňami.

„Môžem sa niečo opýtať?”

„Závisí na tom, čo” odsekol som.

„Ty…cítiš niečo keď som blízko?”

„Myslíš niečo iné, ako keď som si ráno všimol ako dobre vyzeráš v tých rifliach?”

„Daemon” vzdychla si. „Pýtala som sa vážne”

Prstami som kreslil kruhy po stole.

„Cítim teplo a mravenčenie na šiji. Na to si myslela?”

Zaklipkala očami a usmiala sa.

„Áno. Slovom aj ty to cítiš?”

„Len keď si blízko”

„Teba to neruší?”

„Teba hej?” opýtal som sa vážne.

Neodpovedala mi, dívala sa na  svoj pohár. Nebol som schopný sa rozhodnúť, či to je teraz dobre alebo zlé znamenie. Napil som sa mlieka.

„Môže to byť aj vedľajší účinok liečenia” - ozval som sa, ale zastavilo ma jej stále silnejšie červenanie.

„Je ti dobre?”

„Prečo?”

„Lebo vyzeráš na hovno” To bola pravda len napoly.

„Podľa mňa niečo sa so mnou deje” pozrela sa na mňa.

S obavou som stiahol obočie.

„Čo je s tebou?”

„Neviem. Určite mám nejaké mimozemské blchy.” Odfrkol som si.

„To asi sotva. Teraz aj tak nemôžem dovoliť, aby si bola chorá. Potrebujeme ísť von a odstrániť z teba stopu. Kým je na tebe…”

„Ak budeš pokračovať tak, že som slabý bod, udriem ťa” odsekla mi rozzúrená. „Podľa mňa som už dokázala, že ním nie som, hlavne vtedy, keď som odviedla Barucka od vášho domu a aj som ho zabila.  Len preto, že som človek nemusím byť jednoznačne aj slabá.”

Zachmúrene som sa oprel dozadu.

„Chcel som len povedať, že si zatiaľ v nebezpečenstve”

„Oh” - slabo sa usmiala – „No ale ani tak nie som slabá”

Jej vášnivý výbuch ma dostal. Prudko som sa postavil  a kľakol som si pred ňu, aby som sa na ňu pozeral hore.

„Nie si slabá. To si už dokázala. A to, čo si cez víkend urobila, že si spojila naše energie, ešte doteraz nechápem ako si to urobila. Ale slabá nabetón nie si. Ani trochu.”

Pozrela na mňa dole a črty sa jej uvoľnili. Bojujúc s úsmevom som sa postavil.

„A teraz znovu dokáž, že nie si slabá. Dvihni svoj zadok a popracujme na stope.”

„Daemon, skutočne sa necítim dobre” zastonala.

„Kat…”

„Nehovorím to preto, aby som robila problémy. Je mi na zvracanie.”

Prekrížil som si ruky pred sebou a presne som videl ako Katin pohľad zablúdil na moje tričko, ktoré sa mi napínalo na pleciach.

„Nie je pre teba bezpečné ísť nikam, kým vyzeráš ako skurvený maják. Kým je na tebe stopa nemôžeš nič robiť. Nemôžeš sa ani pohnúť von.”

Oprela sa o stôl a postavila sa.

„Prezlečiem sa”

Od prekvapenia som na ňu zízajúc ustúpil dozadu.

„To sa už aj vzdávaš, kote?”

„Vzdať sa ?” zasmiala sa sucho. „Len už nechcem viac vidieť tvoj ksicht”

„No len si to ďalej opakuj, kote” usmieval som sa.

„No a ty len ber tabletky na svoje ego”

Pod kožou som cítil pálivú horúčavu, keď som videl, že ide ku dverám.

S nedosažiteľnou rýchlosťou som sa pohol a postavil som sa jej do cesty. Jej zúžené oči mätali blesky ako som k nej pristúpil bližšie. Ustúpila a oprela sa o kuchynský stôl za sebou.

„Teraz čo chceš?”

V sivých očiach nemala ani štipku stachu. Položil som jej dlane na boky a ako som sa jej dotkol, to tvedá žiara v očiach sa zmenila na niečo iné. Roztopila sa.  Zohol som sa k nej, dotkol sa perami jej brady. Kat lapala po dychu  a telom sa pohla ku mne.

„Aha…to nie je moje ego, kote. Tak pohyb, chystaj sa!”

Zodvihla bradu a tažkým krokom sa ponáhľala odo mňa preč, no stihla mi ukázať prostredníkom.  Zasmial som sa, počul som ako vybehla po schodoch, vôbec sa nestarajúc, že má matku doma, navyše, že spí.

Obrátil som sa späť k stolu, zobral som obe poháre , vypláchol ich a vložil do umývačky. Moj slabý nepokoj sa postupne zvyšoval.  Žeby bola Kat skutočne chorá? Alebo len odporuje všetkému čo poviem?  Lebo životným cieľom tohoto dievčaťa je sťažiť mi veci, ako sa len dá.

Nerozumel som celej tej veci s chorobami. Akože chápem, že ľudia trpia prechladnutím, chrípkou, alebo aj niečim horším, ale pre nás je to niečo  nepochopiteľné. My neochorieme. Nikdy.

Zhruba o päť minút sa vrátila do kuchyne.V pohodlných teplákoch a v teplom vrchnom diele s dlhým rukávom.  Vlastne… bola rozkošná ako ráznym krokom prešla popri mne a vyšla z domu.

Mačiatko sa skutočne zježilo.

Bola práve na vrchu schodišťa,keď som aj ja vyšiel a potichu som za nami zatvoril dvere.

„Si si istá, že to dokážeš urobiť?” opýtal som sa.

Zastala na schodoch a otočila sa ku mne.

„Nevyzeralo to tak, že by si mi dal na výber”

Naraz som si pripadal ako kretén lebo…no ,lebo som ním aj bol. Postavil som sa na kraj schodišťa.

„Pozri Kat, pokiaľ sa skutočne necítiš dobre, ja ne…”

„Som v poriadku” prerušila ma a zbehla dole z verandy.

Chvíľu som ju sledoval a potom som mlčky nadávajúc sa pripojil k nej na ceste. Začali sme voľným behom, myslel som, že ak sa zahreje a budem mať istotu, že neodpadne, môžeme zrýchliť.  Ale dostali sme sa len k ceste čo spájala naše domy, keď Kat náhle zastala s rukami v bok. Spomalil som a tiež som sa zastavil.

„Kote…”

Kývala hlavou, spustila bradu, potom zdvíhajúc plecia sa zhlboka nadýchla. Chvíľu som čakal a potom som k nej pristúpil.

„Musím sa vrátiť” povedala potichu a skôr ako som mohol niečo povedať, zvrtla sa  a rýchlym krokom sa vybrala späť. Volal som na ňu, ale neodpovedala.  S obavami som ju odprevadil k domu.

„Kat!”

„Na dnes som hotová” odvrkla mi a vybehla po schodoch.

Strčila do vchodových dverí. Vtedy som mal už vážne obavy, takže som sa vybral za ňou, ale obrátila sa a nastavila mi ruku.

„Som v poriadku, prosím ťa. Len potrebujem ísť dnu. Buď taký láskavý a teraz ma jednoducho nechaj tak.”

Stál som a zovrelo mi hruď.  Buď taký láskavý a teraz ma jednoducho nechaj tak?

Veď to bolo prosenie, úprimná prosba a pre mňa to bolo akoby ma udrela  do žalúdka.  Nezastavil som Kat, keď vbehla dnu, aj dvere za sebou ledva zavrela.

Nešiel som za ňou.