Oblivion2 - 1. kapitola

Překlad: Noemi

Ahojte všetky! Som späť s prekladom knihy Onyx 2.5, ďalšieho dielu Oblivion - série Lux z Daemonovho pohľadu.
Teším sa na vaše ohlasy, verte mi, že príbeh je z Daemonovho pohľadu celkom vzrušujúci.
A znovu pripomínam, na čo nás upozornila J.L. Armentrout - autorka série, že niekde v týchto knihách ukryla pre nás nové zaujímavé skutočnosti, ktoré v sérii Lux doteraz uverejnené neboli.
Pokiaľ niečo také zbadáte, upozornite nás na to. ;)
Kapitoly budú nedeľa, streda.
Noemi

Kat na mňa kašľala.

Nebolo to nič nové - robila to aj v škole. Tvárila sa, akoby sa na konci absolventského plesu nedostala blízko smrti, a akoby som ju ja ani nezachránil.

Akoby – ak sa bude dosť tvrdo snažiť -  sa mohla tváriť, že je všetko v poriadku, akoby sa všetky tie divné veci vlastne vôbec nestali.

Akoby som ani ja neexistoval.

Avšak také šťastie mať tentoraz nebude, a to nielen z dôvodu, že Kat žiarila ako gigantická pouličná lampa, ale hlavne preto,  že ja som už mal skurvene dosť toho, aby som bojoval proti tomu, čo chcem.

Zo všetkých tých sračiek o zakázanom ovocí. Už som sa dostal cez to, že nemôžem mať to, po čom túžim, že som taký, aký som a kto je Kat. Do riti, vedel som, že nebude ľahké získať, čo chcem.  V živote nikdy nič nie je ľahké, ale to nemení nič na tom, čo cítim.

Chcem ju.

A viem, že za množstvom hádok a napriekov, niekde chce aj Kat mňa.  Len som to musel dokázať – lenže  v tomto momente som len túžil hodiť si ju cez plece, odniesť si ju domov a zatvoriť ju do izby.

Zaparkovala svoje Camry pred poštou, zastal som rovno vedľa nej a oboril sa na ňu.

„Čomu z toho si nerozumela, že máš ísť rovno domov? Tak sa mi zdá, že na tom sme sa už raz dohodli“

Kat našpúlila spodnú peru a tak sa na mňa zadívala.

Vzdychol som si.

„Neďaleko sú možno Arumovia, aby si na tebe pochutnali“

Kat si nevšímala vyhrážku, najmä keď som sa práve vrátil z hliadky, kde som prečesal celý štát a nenašiel som ani jedného Aruma.

„Si tu, takže sa nič nemôže stať“

„Jasne, ale je lepšie sa báť, ako sa zľaknúť“ Keď na to len zagúľala očami  k nebu, otvoril som dvere na aute.

„Hneváš ma“ oznámil som jej.

Vtedy zodvihla svoj prostredník a poškrabala si tvár.  Dvihol som obočie a ústa sa mi roztiahli do úsmevu.

„Pekný pokus, kote.“

Usmiala sa na mňa, otočila sa a kolíšúc sa v bokoch prešla cez parkovisko. Vyblednuté rifle jej priľnuli ku krivkám, bol to pekný pohľad, takže som sa nesťažoval.

Dovtedy, kým neskočila do mláky, ktorá bola taká veľká ako veľké jazerá. Striekajúca blativá voda mi siahala až po lýtka.Ticho som nadával.

„Chováš sa ako malá“

Kat vyskočila na chodník, obzrela sa cez plece, ale ďalej išla smerom k nízkej budove.  Počkal som ju na konci chodby, kým vyprázdni svoju poštovú schránku.

„Fíha!“ zvýskla a tvár jej žiarila ako stopa okolo nej. Strčila ruku do schránky a vybrala z nej kopu žltých obálok, pritisla si ich na prsia, akoby držala bábätko v perinke.

Rozkošná. Nerd (*nebudem to prekladať), ale rozkošná.

Lakťom zabuchla dvere schránky a drobným kľúčom ju zavrela.  Otočila sa mi čelom, stretli sa nám pohľady a na chvíľu sme neuhli.  Líca sa jej jemne začervenali a rýchlo sklopila oči.

Ponáhľala sa okolo mňa bez slova von a možno preto, aby nespôsobila sklamanie,  znovu skočila do mláky.

Uskočil som nabok, ale pozde.  Moja ľavá noha od kolena dole bola premočená.

„Ježiši!“

Kat sa s úškrnom ponáhľala k svojmu autu a otvorila zadné dvere.

Mlčky som ju nasledoval a zastal som pri svojom jeepe, aby som ju sledoval, no hej, ako sa zohýna a vkladá si knihy do auta. Zrazu sa narovnala a obzrela sa ponad plece rovno na mňa.  Mala niečo v pohľade, zčasti nevinnosť zčasti vzdor, čo ma veľmi nabudilo.

Inak nech prakticky urobila čokoľvek, mňa to nabudilo.

Tíško som zastonal,  keď sa znovu nahla, aby si usporiadala balíčky, akoby ukladala rodinný porcelán. Privrel som oči a zakusol si peru, lebo sa predo mnou ukázal obraz: Kat na pohovke, podo mnou a nemala na sebe nič len tie prekliate trpazlíkové pyžamové nohavice. Zaškvrkalo mi v žalúdku.  Bol som hladný, na jedlo aj na ňu.

„Potrebujem palacinky“ vyhlásil som vzhliadnúc na ňu. Samozrejme pohľad sa mi zastavil na jej neskutočne ladnom pozadí. Kat zatvorila dvere a otočila sa ku mne.

„Očumoval si mi zadok?“

Roztiahol som ústa do úsmevu. Pohľadom som  prechádzal jej telo dohora a zastavoval som sa dlhšie na niektorých miestach. Znovu sa začervenala a červeň sa jej rozliala aj na krk nad jej bledomodrým topom. Pohľad jej sivých očí sa prehlbil.

To je ono! To, čo som cítil, bolo tam, nepokryte v jej očiach.

„To by som nikdy neurobil” povedal som.  Kat si odfrkla.

„Palacinky” znovu som jej pripomenul.

„Čo máš s tými palacinkami? Prečo ich stále spomínaš?”

„Máte instantný prášok na palacinky?”

Zmätene krčila čelo.

„Hej, myslím, že máme”

„To je dobre.” Usmial som sa na ňu. „Tak mi môžeš upiecť pár palaciniek”

Spadla jej sánka.

„Nebudem ti piecť palacinky. Robia tu niekde gofry, tak si môžeš kúpiť aj palacinky”.

Tak prudko som sa dostal pred ňu, že to nemohla očami postrehnúť. Zastal som tesne pred ňou tak, že naše telá sa skoro dotkli.Videl som, že sa jej rozšírili zreničky.

„Viem, že tu predávajú gofry, kote. Ale to ja nechcem.” Zodvihol som prst a poťukal som jej na konček nosa.

„Ja chcem, aby si mi ty upiekla palacinky”

Naštvaná sa trhla dozadu.

„No ale ja ti ich neupečiem”

„Ale hej”  - otočil som sa a vrátil sa k svojmu autu. Nasadol som a uškrnul som sa na ňu. „Ale veru upečieš”

Kat sedela opoti mne a so zaťatými zubami sa dívala ako dvíham k ústam vidličku. Môj žalúdok protestoval. Niečo s týmito palacinkami nebolo v poriadku.

Poprvé boli také veľké ako mesiac v splne. 

Podruhé, ked som zaboril vidličku do rolky, vnútrajšok bol surový, čo nebolo správne. A keď som do nich zaboril vidličku zvíril sa okolo nich nejaký žltkastý prášok.

Asi nebol až taký dobrý nápad vynútiť si, aby mi Kat upiekla palacinky.

Pozrel som sa na neporiadok na kuchynskom pulte. Na sporáku bolo plno surového cesta ako aj na prednej strane Katinho trička.  Znovu som sa pozrel na palacinky. Ak by som bol človek, teraz by ma naplnilo strachom to, čo sa chystám urobiť.

Napchal som si sústo do úst a skoro som ho aj hneď vyplul. Stiahlo mi hrdlo, ale prinútil som sa, aby som ho rozhrýzol. Javorový sirup nemal šancu, aby zmenil suché a predsa lepkavé palacinky na jedlé. Z ohromným sebazaprením som sa donútil prehltnúť  a potom som sa so stisnutými perami usmieval na Kate. Prešla chvíľa a Kat vybuchla v klokotavý záchvat smiechu.

„Neuverím, že si to skutočne zjedol.” Cítil som, že sa mi nikdy nepodarí spláchnuť z podnebia tú nalepenú masu.

„Prečo?”

„Som si istá, že to nemá dobrú chuť.” Oprela sa a ruky spustila do lona.

„Vôbec sa nepodobajú na mamine palacinky”

To teda nie. Tieto sú divné, žltobiele ani sa len nepriblížili farbou k normálnym palacinkám. Prinútil som sa, aby som zodvihol pohár s mliekom a vypil som skoro polovicu naraz.

Kat sa znovu rozosmiala.

„No dobre. Sú hrozné” priznal som a zložil som pohár. 

„Ako možno pokaziť palacinky?”

„Nemám ani poňatia. Ešte nikdy som ich nerobila” - zodvihla plecia.

„Videla som, že k nim treba pridať vodu. To je všetko, nie je to ťažké” -  Kati cukalo s ústami a sklonila hlavu.

„Myslím, že si predsa len mal zostať u gofrystu.”

Zúžil som oči a odtisol som od seba tanier.

„Moja veľmi veľká časť dúfa, že si ich naschváľ urobila také mizerné”

„A prečo?”

„Lebo ak nevieš upiecť palacinky, nie je isté, že môžeme byť priatelia.”

„Oh!” Pritisla si ruku na prsia.

„Tak to mi teraz praskne srdce”

„Správne” - povedal som s napoly spusteným pohľadom.

„Som dobrý priateľ”

 Kat si odfrkla, ale to čo nepovedala, zostalo vo vzduchu medzi nami.

Náš vzťah sa nezačal dobre. Celé leto a väčšiu časť jesene sme prebojovali hlavne kvôli mne. Celé to priznávam a keby som to mohol vrátiť späť,  ako som sa k nej choval, urobil by som to.  Na to som prišiel vtedy, keď som bojoval s Baruckom a skoro som stratil vlastný život  a aj sestrin a Katin. Lenže ani ja som nebol schopný vrátiť sa v čase. Musel som sa dostať dopredu.

Bol najvyšší čas nájsť inú tému.

„Povedal ti niekto niečo o stope, ktorá je na tebe?Dee alebo Matthew?” - opýtal som sa, lebo som vedel, že  súrodenci Thompsonovi sa k nej neozvú. Vlastne Adam hej, ale s ním ani nebol problém.

„Dee mi najprv niečo povedala, ale ľahko som jej to vysvetlila.

„Každý vie, že som tam bola, keď…”  - zvlhčila si spodnú peru, ten drobný pohyb zaujal moju pozornosť. 

„Ked si bojoval s Baruckom. Nemyslia si, že to je niečo mimoriadne.”

„To je dobre” zamrmlal som.

Kat nahlas zívla, vstala a odniesla taniere. Pomaly s nimi išla k smetiu.  Pozrel som na nástenné hodiny. Nebolo ešte ani šesť hodín.

„Tvoja mama dnes večer pracuje?”

„Samozrejme”  povedala a vysypala jedlo do nádoby so smetím. So stuhnutým chrbtom prešla k umývačke riadu. „Vždy pracuje”

Naklonil som hlavu nabok a chvíľu som mlčal.

„A tebe sa to nepáči, však?”

Obzrela sa a pritom otvorila dvierka na umývačke.

„Mama má veľa práce.” Vložila tam taniere a misu s cestom vložila do drezu.

„Učty sa samé nezaplatia.”

„Rozumiem”

Odvrátila sa a pustila vodu.

„Nie každému hodia na krk štátne peniaze len preto, že je cudzinec”

Zodvihol som obočie. Kat zívla.

„Niekedy …som tu trochu osamelá”

„To si viem predstaviť” - zamrmlal som. Nepáčila sa mi myšlienka, že keď je doma a nie so mnou a s priateľmi,  je neustále sama.

Dlhú chvíľu mlčala.

„Ja chápem, že to tak cítiš, že ma musíš strážiť, ale ja nejdem nikam.  Musím sa učiť , a  aj z biológie mám domáce zadanie. Nemusíš tu zostať.”

Vstal som a podišiel k nej.

„Možno, že …”

Kat sa trhane nadýchla a  zvrtla sa.

„Nebesá, Daemon! Musíš to stále robiť? Ježiši!” oprela sa o linku.

„Si ako číhajúci mimozemský nindža”

Napoly som sa uškrnul.

„Ani som nebol až taký tichý”

„Ale bol. Ako duch” - zdvihla bradu a pozrela mi do očí. „Desivý duch”

„Prečo som desivý duch?” zasmial som sa ticho.

„Neviem” - povedala šeptom, jej pohľad padol na moje pery, potom nižšie na moju hruď. „Vliezol si do mojej aury”

„To veru hej” už nás delilo len pár centimetrov. Nútil som sa zhlboka nadýchnúť a zahalila ma jej typická broskyňová vôňa.

„Prepáč”

„Ani trochu to neľutuješ”

„Skutočne”

Naklonil som hlavu nabok a zbadal som jej za uchom drobný kúsoček cesta. Ako sa tam mohol dostať? Načiahol som sa a palcom sa dotkol jej líca. Kat zalapala po dychu a zdvihla sa jej hruď.  Znovu sa nám spojili pohľady.

„Máš na tvári cesto”

Otvorila ústa a jej širokoroztvorené oči ma neopustili. Palcom som ju pohladil po tvári, zotrúc ten drobný fliačik, ale moja ruka zostala na jej tvári aj potom. Pohladil som ju po krku keď sme stáli tak blízko seba. Kat zaklonila hlavu a boli sme tak blízko k bozku, že stačilo len trochu skloniť hlavu. Ztuhol som už od samotnej myšlienky na to.

Nebesá, ako hrozne som túžil zase ochutnať tie pery!

Ale nebol som si až taký istý, že by to chcela aj Kat. Asi by mi jednu struhla.

Husté mihalnice jej prikryli oči. Keď nad tým premýšľam, asi by s tým súhlasila, ale keď by sme prestali,  asi by chrlila oheň.

Kat ma chcela, ale ešte nebola pripravená, aby si to priznala. Ani zďaleka nie.  Myslela si, že to, čo ja voči nej cítim  nie je také silné, ako láska jej rodičov a  neuspokojila by sa s ničím menším. Nemohol som sa za to na ňu hnevať.  Pravdu povediac ani ja som vlastne nevedel, čo to presne  cítim.

Túžbu? Do pekla, hej.  Zvonku zvnútra som po nej celej túžil, ale išlo o viac.  Hlboko som si ju obľúbil.  Vážil som si ju. Moje srdce robilo divné veci, keď som bol v jej blízkosti.  Staral som sa o ňu. Vážne.

Len som netušil čo to všetko dokopy znamená. Ale chcel som sa to dozvedieť. Potreboval som to vedieť. V niečom som si bol istý, nech už čokoľvek cítim, nebolo to preto, lebo nám srdcia bili rovnako, nech už to znamenalo čokoľvek.  Alebo preto, čo som s Kat urobil, aby som ju vyliečil.

„Kote?”- posunul som ruku za jej krk. 

„Nehovor mi tak” povedala, ale zachvela sa.

Sklonil som hlavu. Teraz sme boli tak blízko seba, že keď som odvrátil tvár, dotkol som sa koncom nosa toho jej. Neodtiahla sa a neodtlačila ma od seba.

„Ale ja ti tak rád hovorím”

„Ale mňa to neuzaujíma” odsekla mi.

Zaškeril som sa.

„Kat?”

„Čo je?”

Je toho toľko čo by som jej chcel povedať, tak veľa, ale vedel som, že by ušla. Premôcť prakticky inštinktívnu túžbu, aby som skutočne vliezol do jej aury bolo ťažšie prekonať, ako premôcť hladného Aruma. Odtiahol som sa len natoľko, aby som videl jej krásnu tvár a stiahol som ruku z jej krku.

„Nechaj, ja upracem”

„Prosím?” klipkala na mňa očami, z čoho som sa viac usmieval.

„Ja tu upracem. Choď si robiť zadanie, alebo čokoľvek.”

To drobné sklamanie bolo také krátke, že snáď sa mi to len zdalo.

„V poriadku. Mne to vyhovuje”- vykĺzla cez skoro nepatrnú medzeru medzi mnou a linkou. „Bav sa dobre!”

Obzrúc sa som videl, že len sa vlečie a po jej pružnej, zvodnej chôdzi už nebolo ani stopy. S povzdychom som sa vrátil  k upratovaniu chaosu.

„Kurva, prečo som sa vlastne ponúkol, že upracem?”

Mátala ma myšlienka, aby som jednoducho nechal všetko vypariť, ale potom som chytil prostriedok na riad a nalial som modrý gel do misy, ktorá sa nezmestila do umývačky.

Pri umývaní som sa zasníval. Musím z nej nejako sňať stopu aj keď len pre každý prípad. Keď to tu dokončím, budem ju musieť odtiahnúť od zadaní a presvedčiť ju k nejakej fyzickej aktivite.

Moja myseľ samozrejme mala hneď jasno v tom akú fyzickú aktivitu by sme mali vyskúšať. Odtlačil som tie myšlienky nabok a jedným pokynom som dostal do umývačky panvicu. Nehovorili sme o veciach, ktoré sa stali na plese odkedy som sa vrátil.  Vedel som, že sa Kat nezrúti, lebo bola prekliato silná, ale to neznamená, že som nemal obavy o  to, ako to zvláda.

A to sme ani nehovorili o tom, že sa niečo celkom určite stalo, keď som po Baruckovom napadnutí sa ju pokúsil zachrániť.  Nejakým spôsobom dosiahla silu Zdroja a pritom to človek nedokáže.

Aspoň ja o takom človeku neviem.

Zmenil som ju.  Ako? To som ešte nevedel. Len v to som dúfal, že nech som už s ňou urobil čokoľvek, zmizne to spoločne so stopou.

Upratať kuchyňu mi trvali približne štvrť hodinu. Keď som skončil, zhasol som svetlo a zašiel do obývačky, kam ma priviedlo tiché mrmlanie televízie. Kat sa to nebude páčiť, ale bude nútená skončiť s tým čo robí, vstať a…

Strnul som a len som na ňu zízal.

Kat ležala v rohu pohovky s otvorenou učebnicou v lone. Drobné palce na nohách, ktoré jej trčali spod riflí mala vsunuté do medzery medzi ozdobnými vankúšmi. Objímala samú seba a hlava jej spadla bokom na vankúš. Retiazka s obsidiánom jej vykúkala z výstrihu trička a odpočívala na jej ramene.

Bola úplne hotová.

Vedel som, že ju nemôžem zobudiť: pristúpil som k nej a opatrne som zodvihol učebnicu. Zatvoril som ju a položil na stolík. Deku, ktorá bola na operadle pohovky som jej rozprestrel na nohy tak, aby ju všade prikryla a ustúpil som.

Môžem ísť domov. Kat už nikam nepôjde.

Ale teraz, keď som tam stál a díval som sa na ňu dole s nežným pohľadom, som si mohol dovoliť, aby som si to skutočne premyslel.  Na jedinú minútu som dovolil, aby skutočnosť a váha mojich skutkov zaťažili moje plecia.

A privrel som oči.

Porušil som tak veľa nariadení.

Prezradil som, kto v skutočnosti som. 

Povedal som Kat pravdu. 

Liečil som ju, nielen raz, ale veľakrát.

Skoro som sa zasmial, ale ono to ani nebolo smiešne. Katin život  bol ohrozený a teraz už bude v ohrození stále, hlavne ak bude  v spoločnosti  – v mojej spoločnosti – a ja som bol jeden príšerne sebecký bastard, lebo…

Lebo už som nebol ochotný sa od nej držať ďalej.