Summer - 9. kapitola

Překlad: Jalle

NEVE

Idem autom k mame a bojím predstavy, že s ňou budem tráviť čas. Ani vlastne neviem, prečo plním jej príkaz prísť na večeru. Nikdy sa nemáme o čom rozprávať a úprimne, nepamätám si kedy sa naposledy rozprávala so mnou a nie na mňa. Jej prehnane veľký dom kričí peniaze a cítim sa kvôli tomu tak skurvene nepríjemne. Zaparkujem pred jej domom z hnedého pieskovca so žalúdkom v uzloch  predychávam paniku, ktorá sa mi hromadí v hrudi. Keď vystupujem a idem k dverám, cvičím si, ako pozdravím tú ženu, ktorá ma porodila. Aké je to len patetické? Zdá sa, že keď ju volám mama, len ju to naštve, ale nazývať ju inak sa odo mňa zdá byť sarkastické. Ak mám byť úprimná, zrejme som.

Zazvoním a o dve sekundy mi otvorí moja mama, akoby celý čas čakala za dvermi. Jej vlasy sú dokonalé, má na sebe bezchybný kostým aj po určite veľmi dlhom dni. Moju starí rodičia z jej strany boli prachatí. Nikdy som ich nestretla, lebo obaja zomreli pri autonehode, keď boli ešte mama aj otec na vysokej. No nechali jej obrovskú kopu peňazí, takže by vôbec nemusela pracovať a stále by si mohla dovoliť svoj krásny domov a krásne oblečenie, ale prirodzene to nerobí. Pracuje tak tvrdo, ako každý iný v New Yorku. Ak by som mala povedať mame kompliment, povedala by som, že aspoň drela a vybudovala si sama veľmi pôsobivú kariéru

„Avery. Poď dnu.“ jej hlas bol veselší než zvyčajne, zvláštny výraz na jej tvári ma pekelne zmiatol.

„Amanda.“ Prejdem okolo nej do sterilného prostredia, ktoré volá domov.  Rýchlo prekuknem obývačku, aby som zistila či je tu jej priateľka, ale zdá sa, že sme samé.

Amanda si musela všimnúť môj rýchly prieskum. „Brit má službu v nemocnici,“ hovorí.

„Je lekárka?“ prejdem k raňajkovému pultu a posadím sa na sedadlo hľadiac dole na svoje nechty, pričom som jemne šokovaná faktom, že sú oveľa dlhšie, než obyčajne. Práve si chcem začať hrýzť do ukazováka, keď – totálne reakcia z nervozity – keď sa moja mama natiahne a plesne ma po rukách.

„Nerob to. Dám ti pilník. To je nechutné.“

Ignorujem ju a hryziem. „Takže... mám veľa práce do školy. Nechcela by si mi povedať, prečo som tu?“

Zdvihne obe obočia až to začne vyzerať, že sa stretnú s jej vlasmi. „Prečo ten prístup“

„Pozrime sa na to...“ Odmlčím sa pre dramatický efekt. „Kde by som mala začať?“

„Pozri, Avery. Snažím sa. Viem, že si to mala ťažké. Chcem... Chcem ti pomôcť. Okej?“

Minútu na ňu hľadím skutočne neistá, ako mám na to reagovať. Táto žena ma o otcovej smrti o život ignorovala vo chvíli, keď som ju najviac potrebovala. Vie, čo urobila. A teraz mi chce pomôcť? Hovoríme tu o prípade, kedy je príliš neskoro. Už nič nepovie a začne vyberať zo skrinky taniere.

„Objednala som čínu. Pamätala som si, že si ju milovala ako dieťa. Mala by tu čoskoro byť.“

Vstanem a pomôžem, vezmem zo skrinky nad umývadlom dva poháre. Klamala by som ak by som tvrdila, že viem, čo mám povedať. Som úplne vyvedená z miery z celej tej situácie.

„Môžeš mi podať minerálku Perrier z chladničky, prosím?“ opýta sa Amanda. „Ak chceš niečo iné, v komore je niečo lepšie.“

„Myslela som si, že nepiješ sladené nápoje.“

„Ja nie. Brit má rada sladké. Hádam, že je to jej slabosť.“ Jej hlas je napätý a rezervovaný, akoby bol rozhovor o jej priateľke za hranicami toho, čo jej nie je trápne. Nebolo by to vôbec trápne ak by mi na rovinu povedala, že existuje.

„Plánuješ ma s Brittany v blízkej dobe bližšie zoznámiť?“

„To by sa jej páčilo.“

Nesiem poháre a pitie k dlhému stolu, na ktorom už mama prestrela. Jesť pri raňajkovom pulte by boli oveľa neformálnejšie, ale neformálnosť moja mama nikdy nepoznala.

„Má Brit deti?“  posadím sa, keď zazvoní zvonček. „Zdá sa, že prišla večera.“

„Nie, nemá žiadne deti.“ Amanda zamieri pre čínu so strnulými ramenami a zdvihnutou bradou.

Keď sme bývali v Breakwater, Marlena, Lukeova mama, hovorila o Amande, akoby bola kedysi nažive. Akoby bola kedysi šťastná. Jednoducho si to nedokážem predstaviť. Čo sa dopekla stalo? A čo bolo medzi ňou a Strýkom Brandonom? Marlena spomenula, že sa medzi nimi niečo stalo, ale... určite nie? Keď ju sledujem, mám v hlave milión otázok, všetky sa tlačia a vytláčajú sa z cesty.

Keď bol Brandon predvolaný na výsluch kvôli Vraždám Wyomingského Rozparovača, Amanda ihneď priletela. Áno, ale bola jeho právnička. Samozrejme, že ihneď priletela. Za to ju platil.

Stále sa nedokážem preniesť cez fakt, že nebojovala za očistenie Ockovho mena kým tam bola. Aj keď som ju prosila. Nakoniec na tom nezáležalo. Aj tak sa jeho meno očistilo. Zajala ma sériová vrahyňa a Lukea skoro zastrelila, ale aj tak.

Amanda vojde do miestnosti, zdvihne hnedú tašku, ktorú niesla v rukách a zhlboka sa nadýchne. Pokrčí nosom a takmer vidím ženu, ktorú si pamätám z detstva. Skoro, ale nie tak celkom.

„Stále nechápem, prečo ty a...“ Odmlčí sa, akoby si nebola istá, ako má v týchto dňoch volať môjho otca.

„Mali sme to radi, lebo nikto z nás nedokázal niečo také navariť. Ocko vždy predstieral, že sme v cudzej krajine len preto, že sme jedli s paličkami.“ nepozriem sa na ňu. Mám plné ruky práce s nalievaním nápojov do pohárov s ľadom. Z každej strany ma zasiahnu spomienky na večere, keď som bola dieťa. Stále bolí, že si už nikdy nebudem môcť sadnúť a večerať s mojím otcom. Vždy sme mali najlepšie rozhovory pri jedle. Hovorila som mu všetky neuveriteľné veci, ktoré sa stali v škole. Hovoril mi všetko o starších deťoch, ktoré učil.

Celým mojím telom prejde triaška a moju krv v žilách premení na ľad. Bože, chýba mi. Tak veľmi mi chýba. Je kruté a brutálne, že som stratila oboch mužov, ktorých som v živote milovala.

„Tvoj otec mal vždy dobrú predstavivosť,“ povie zrazu Amanda. „Rád vytváral reality, ktoré nemohli existovať.“ Metodicky rozbalí jedlo, jej ruky rýchlo pracujú a jej pohľad je sústredený na úlohu. Vezmem si tanier, ktorý mi ponúkne a začnem si nakladať. Akosi mám pocit, že nehovorí o čom, ako sme predstierali, že sme jedli v Japonsku. „Mimochodom, ako tráviš letné prázdniny?“ posadí sa s očami stále zafixovanými na svoj tanier.

„Ťažko. Vyčerpávajúco. Dobehujem tri predmety, aby som to mala za sebou kým začne nový semester.“ Aspoň ma intenzívne učenie rozptýlilo od faktu, že je zvyšok môjho života na kúsky.

„No, vieš, čo sa hovorí, že. Nič, čo za to stojí, nie je ľahké. A predpokladám, že sa dobre liečiš, že?“

„Áno.“ Mohla by som zájsť do detailov o tom, že sa nedokážem pozrieť na skrútenú jazvu na mojej nohe, kde ma postrelila, bez panického záchvatu, ale som ticho. Je posledný človek, ktorý by to pochopil.

„Stále máš v banke peniaze? Máš v chladničke potraviny?“ pýta sa.

Vezmem paličky a snažím sa najesť, pričom prikyvujem. Môžem povedať, že začína byť frustrovaná ale ja som mimo priateľského rozhovoru. Môj život je dosť komplikovaný už bez toho, aby sa moja mama rozhodla ohromiť svoju novú milenku tým, že ma privedie späť do svojho života. Nie som hlúpa. Toto nemá s ňou nič spoločné, ale s jediným človekom, na ktorom jej záleží – Brit.

V ten deň, keď som stretla v decembri maminu priateľku, to bol pre ňu rovnaký šok ako pre mňa. Výraz na jej tvári bol plný prekvapenia – Amanda ani nespomenula, že mala dcéru. Predstierala, že ani neexistujem.

„Tak mi niečo povedz,“ hovorí moja matka.

„Čo?“ strčím si jedlo do úst a pripravujem sa na to, čo príde. Kvôli čomu ma bude grilovať.

„Hocičo. Je ťažké udržať konverzáciu, keď mi dávaš jednoslovné odpovede.“

„Naozaj si nie som istá, čo ti mám povedať. Aby som bola úprimná, stále som v šoku z toho, že so mnou vôbec hovoríš. To je rekord. Počítam slová, ktoré vychádzajú z tvojich úst, aby som zistila či to v budúcnosti prelomíme.“ Neznášam, že dovoľujem svojimi pocitom vyjsť z ich klietky. Nikdy som nechcela, aby vedela, ako veľmi mi počas tých rokov ubližovala.

„Viem, že si nahnevaná.“

„Vlastne o mne nič nevieš. Pochovala si ma s Ockom.“ Jedlo v mojich ústach sa premenilo na popol. Nič necítim. Pustím paličky na stôl.

„Avery, prosím. Urobila som chyby, som si toho vedomá, ale snažím sa to teraz napraviť. Snažím sa vybudovať medzi nami most.“ Mávne rukou do vzduchu, akoby som bola ja tá nerozumná.

„Ty si urobila chyby? Môj otec bol zavraždený a takmer aj ja. Presťahovala si sa na druhú

stranu krajiny. Netušíš, akým peklom som si prešla. Sama.“

„To nie je fér. Brandon tam bol pre teba, keď som ja nemohla, Avery.“

„Hej. bol. A keď hovoríme o Brandonovi, čo keby si mi povedala pravdu, keď si tu spolu už užívame jedlo. Čo sa stalo medzi vami dvomi, keď ste boli mladší?“

Pozrie na mňa v šoku, vrásky medzi jej obočím mi hovoria, že som prekročila hranicu. Čakám, že vybuchne, že ma zhodí tak, ako vždy, ale...nič. Hľadí dole na svoj tanier, nadýchne sa a vydýchne pomaly, potom mi pozrie do očí.

„Možno ťa nepoznám, ale ani ty nepoznáš mňa, Avery.“

„Ani náhodou.“ postavím sa a zdvihnem svoj stále plný tanier. „Môžem ísť alebo ma zo zlosti inak odstrihneš?“

Vyzerá šokovane, akoby ju predstava, že mi prestane platiť školu a vreckové, nikdy nenapadla. „Nie... To by som neurobila. Len som chcela skúsiť pracovať na našom vzťahu, Iri... Avery.“

„Prečo? Prečo teraz? Prečo nie niekedy počas posledných šiestich alebo siedmych rokov, keď by som tvoju prítomnosť v mojom živote naozaj ocenila?“

„Lebo ja som tvoja mama.“

Skoro sa dusím, keď odpovedám. „To by nenahovoríš, Amanda. V celom tvojom prekliatom tele nemáš jedinú materinskú kosť.“ Bežím k dverám a zastanem, keď zvolá moje meno.

„Avery, vráť sa budúci týždeň. Rovnaký deň a čas.“

„Je to žiadosť alebo príkaz?“

„Žiadosť.“ prehltne, jej pokoj viditeľne odchádza.

„Klamala si mi o Lukovi,“ hovorím. „Klamala si mi to tom, čo urobil.“

„Nie. Povedala som ti pravdu. Povedala som ti, čo som si myslela, že viem.“

„To je veľmi príhodné, že? A nerobí to takto väčšina úspešných právnikov? Tým, že pracujú s akoukoľvek polopravdou, aká sa im v istom čase hodí?“

Moja mama zatne sánku, ale nič nepovie. Otvorím dvere a vyjdem z domu, okamžite pocítim úľavu. „Zbohom, Amanda.“

*******

Neznášam to, čo cítim. Moja matka si zaslúžila každé moje škaredé slovo, každé obvinenie, každú nahnevanú odpoveď, tak prečo sa práve teraz cítim ako tá zlá? Nasadnem do auta a šoférujem domov v tichu. Plačem, aj keď to sotva zaregistrujem. Moje slzy potichu tečú dole mojimi lícami a na opraných džínsach mi vytvárajú tučné mokré škvrny.

Dorazím do bytu. Lukeovho bytu, môjho domova – ani neviem, ako to viac volať – zaparkujem v príšernom uhle na chodníku. Keď odomykám dvere a mierim do budovy, sotva pred seba vidím.

„Tomu hovoríš cúvanie na parkovacie miesto? Prídeš o spätné zrkadlo, ak to tak necháš.“

Skoro vyskočím z kože pri zvuku hlasu za mnou. Hlasu, ktorý veľmi dobre poznám.

„Noah?“ otočím sa a tam je, stojí na chodníku s plecami pri ušiach a vyzerá, akoby mal každú chvíľu utiecť opačným smerom. Som ohromená, že ho vidím. Doslova ohromená. Je čerešničkou v zmrzlinovom pohári a zdá sa, že ja som tá, kto má v ruke lyžicu. Zamrznem, zadržím dych a ihneď uvažujem, ako ma tu našiel, ako vedel, kde má prísť. Sledoval ma? A ako dlho? Začne sa ku mne približovať a vtedy ju uvidím – maličké dievča, ktoré ho drží za ruku. Nemôže mať viac než štyri. Jej malé ružové šaty sú krásne naberané, má nevinný úsmev a mandľové oči krištáľovo modré. Z môjho miesta vidím, že jej tmavočierne mihalnice sú neuveriteľne dlhé a stočené.

„Um, ahoj.“ obzriem sa k Noahovi a v hlave mám milión otázok – čo dopekla sa tu deje? je najdôležitejšia a najžiaducejšia. Noah mi venuje krivý a skoro nervózny úsmev.

„Hej, Avery.“ čupne si pred dievčatko, a potom ju pobozká na maličkú ruku, za ktorú ju drží. „Neve, toto je Avery. Je to moja kamarátka. Chceš pozdraviť?“

To malé dievčatko, Neve, na mňa hanblivo pozerá, potom na Noaha, a potom pomaly prikývne, akoby si nie je úplne istá. Pustí ho a prejde ku mne, podáva mi ruku. Nie som si istá, čo robiť. Skloním sa a potrasiem jej ňou. Trikrát mi zapumpuje rukou hore dole, a potom ma pustí, pričom ma jej oči skúmajú od hlavy po päty.

„Prečo si plakala?“ opýta sa malým dokonale rozkošným a dokonale írskym hlasom. Jej prízvuk je ešte silnejší než Noahov. Vzhliadne ku mne s takou bolestivou zvedavosťou, akoby už teraz cítila moju neznámu bolesť a moje srdce to zlomí.

„Som v poriadku, zlatko. Len som na ceste domov počula smutnú pesničku. Rozumieš? Niekedy ti môže byť smutno z pesničky, ale neznamená to, že si naozaj smutná.“ som taká klamárka, ale čo iné mám povedať dokonalému malému stvoreniu?

„Áno. Rozumiem,“ zašepká. „Celý čas počujem smutné pesničky.“

„Naozaj?“

Neve prikývne, jej hlava sa prehnane pohybuje hore a dole. „Áno. Z Ockovej hudby Pearl Jam je mi smutno.“

Noah sa smeje. „Úplne to žerie. Miluje Pearl Jam.“

„Keď som smutná, Ocko ma objíme,“ povie mi Neve. Prikročí bližšie a objíme ma svojimi malými rukami okolo nôh, položí si líce na moje stehno hneď pod môj bok. Som taká šokovaná, že tam len stojím s rukami spustenými a nechám dieťa uchlácholiť ma. Noah sa vystrie a urobí krok bližšie.

„Prepáč. Poďme. A stór (zlato), čo som ti hovoril o tom, že nemáš objímať cudzích ľudí?“ Láskyplná prezývka, ktorá mu vyjde z pier, znie melodicky, je to niečo, čo som nikdy predtým nepočula. Znie to ako ‚uh stohr‘. Noah sa natiahne po Neve, ale zdvihnem ruku a zastavím ho. Vonia ako detský púder a cukrová vata. Skloním sa najlepšie ako viem a objímam to malé stvorenie, ktoré vyzerá ako bábika. Zakloní sa a natiahne krk, aby na mňa videla, potom zašepká, „Mám štyri roky. No viem počítať do dvadsať. Vieš to? Cítiš sa teraz lepšie?“

Smejem sa, nemôžem si pomôcť. „Viem napočítať do dvadsať, hoci pochybujem, žeby mi to šlo aspoň spolovice tak dobre, ako tebe. A áno.“ ešte raz ju stisnem, a potom ju pustím. „Teraz sa cítim oveľa lepšie, ďakujem ti.“

„Dobre. Ocko, povedal si, že si dáme zmrzlinu.“

„Áno, zlatko. Zmrzlina. Rozhodne som to povedal.“ jeho oči ma prebodávajú, keď vezme svoju dcéru za ruku.

Ocko.

Poskladala som si to v hlave dokopy hneď, ako začala hovoriť o Pearl Jam, ale je úplne iná vec počuť Noaha reagovať na to meno. A s tiež s takou očividnou láskou a nežnosťou. Cítim sa z toho divne.

„Ideš s nami, Avery?“ Neve sa na mňa s úsmevom pozrie.

Noah sa zhlboka nadýchne hľadiac dole na svoju dcéru a pokrúti hlavou. „Áno, Avery. Sľubujem tejto maličkej zmrzlinu s príchuťou sušienkového cesta už tri dni. Nechcela by ísť s nami na zmrzlinu? Musím to dnes splniť, inak to len ťažko splatím.“ Teraz sa na mňa usmieva, hoci je vzduch stále plný napätia.

Och bože. Nemôžem.

Venujem Neve úsmev  chytím ju za bradu. „To je veľmi milé pozvanie, ale bojím sa, že mám veľa práce do školy. No ďakujem veľmi pekne. Možno inokedy.“ Daj jej preč z očí tmavú kučeru, a zastrčím jej ju za maličké ucho. „Veľmi rada som ťa spoznala, Neve. Dúfam, že to s Ockom bude na zmrzline sranda.“ pozriem sa hore na Noaha a jednoducho kývnem, nie som si istá, čo iné urobiť.

„Naozaj by si s tým mala niečo urobiť kým tie niekto poškriabe auto,“ povie nežne a kývne hlavou k autu.

„Jasné.“

„Uvidíme sa v škole,“ hovorí. Odídu a keď odchádzajú, počujem Neve hovoriť s krásnou spevavou kadenciou.

„Ocko, no som trochu unavená. Myslím, žeby si ma mal asi niesť.“

„Ach, ty si ale lenivý drankač. Načo máš tie dlhé nohy, A stór?“ Aj tak ju zdvihne a hojdá ju na boku, keď spolu zmiznú v tme.

Nastúpim späť do auta a poriadne zaparkujem.

Keď vychádzam hore schodmi do bytu, na svojom oblečení cítim cukrovú vatu a detský púder.