ČV2 - 22. kapitola

Autor: Iveta
Kor. cz: Lenka
Kor. sk: Noemi

Sledoval ju ako ľudskou rýchlosťou odišla do svojej izby a vo chvíli, keď zatvorila dvere mi venoval jeden výsmešný úškrn.

"Stinkenden Hund, len sa smej, však teba smiech prejde," šepol tesne pri mojej tvári.

Nenávidel som ich rýchlosť. Nemal som pod kontrolou, keď sa takto rýchlo pohybovali a to ma iritovalo.

"Mám právo ty zatŕpnutý inpotent, vybrala si mňa," sotil som do neho no on ma chytil za zátylok znova ťahajúc moju tvár k sebe sledujúc chodbu.

"Dummer Junge, ach, tak hlúpy, ona bude moja, raz, na rozdiel od teba sme obaja nesmrtelní. A ty? máš pred sebou pár desiatok rokov. A potom, proste zomrieš, zmizneš z jej života. A ona bude taká smutná a ubolená pre tvoju stratu. Hádaj, kto bude po jej boku, pripravený nastaviť rameno, aby sa mohla vyplakať? Mám večnosť na to aby som čakal. Teraz ťa má plnú hlavu, ale keď skapeš, časom bolesť pominie a ona nakoniec bude pripravená milovať, a bude moja, budem pri nej, starať sa o jej boľavé srdce a o ňu." šepkal mi do tváre, stískajúc mi zadnú stranu krku, nútiac ma sa prikrčiť.

Bolesť stiahla moju hruď a musel som si zahryznúť do pery aby som bolesťou tvoriacou sa mi v srdci nezaskučal.

 Mal pravdu.

 Umriem, ale ona tu bude naveky, navždy krásna a nesmrteľná.

Odsotil som ho od seba a nechal jeho telo naraziť do steny a hneď ho zdvihol za krk do vzduchu.

"Dúfam, že keď skapem nájde si iného a ty budeš znova len tichý pozorovateľ jej lásky. Dúfam, že sa zaľúbi do upíra tak veľmi, že ťa opustí a tebe neostane nič, len nariekať celú večnosť," vypľul som na neho a stisol jeho krk silnejšie.

 Nasieral ma, tie svoje vízie budúcnosti nech si strčí do riti.

Smial sa chrapľavo a kopol ma do brucha.

"Dúfaš, dúfaš, sám vieš, že to tak nebude, cítiš, že nakoniec bude moja!"

Zhlboka som sa nadýchol a cúvol, nemohol som mu ublížiť, Emília ho mala rada a nech som túžil akokoľvek pokrútiť mu krkom nemohol som. Em by sa hnevala, možno by mi to nikdy neodpustila.

"Od seba! Okamžite!" rozkázala a ja som sebou mykol. V rukách držala malý kufor a prepaľovala nás pohľadom. Bola taká prekliate žhavá.

"Poďme," šepol som, pristúpil k nej a zobral jej z ruky  malý kufrík.

"Choď, ja sa ešte musím s Filipom porozprávať." Bol čas na výstup typu bezo mňa nie, no vedel som, že by jej neublížil. 

Miloval ju. Nerád som to pripúšťal, ale skutočne  miloval, nech už to bolo medzi nami akokoľvek, a nech v jeho slovách bolo čo i len trošku pravdy, nechal ju ísť, so mnou, mohol vystrájať urobiť žiarlivostnú scénu aj keď by na ňu skutočne nemal právo. Mohol sa snažiť ju zastaviť.

Tak som sa nechcel zachovať ako kus... ani ja a s kývnutím hlavy som teda odišiel z ich bytu. Narazil som však na malý zádrhel. Nemal som potuchy či mám ísť cez bar, ktorým sme sa sem večer dopravili alebo sú tu ešte iné dvere. Mal som neblahé tušenie, že bar bude zavretý a tak som si sadol na schody vedúce do ich bytu a čakal, strácajúc sa v uplynulých hodinách absolútneho šťastia.

"Tak, vezmi ma domov," šepla mi do krku asi po tridsiatich minútach.

"Čo ste si tam predčítavali z Biblie?" vyčítal som  no ona sa zasmiala, vyskakujúc mi na chrbát  a ruky omotávajúc okolo môjho krku.

"Nie, a teraz hijó domov!"

Zasmial som sa zatiaľ čo ma navigovala kadiaľ von z budovy.

"Istý čas bude trvať kým si nájdem prácu v Žiline, ale sľubujem, že sa posnažím, aby si nemusela byť celé dni zatvorená ako väzeň," prisahal  som jej, keď sme spolu vybaľovali jej veci a skladali ich vedľa mojich do vstavanej skrine.

"To je okej, takže tu bývajú aj Adam s Kristínou?" usmiala sa a odvrátila hlavu.

Ach, moja sladká, bola taká rozkošná ako sa snažila nenápadne vymámiť informácie o jej priateľke.

Prikývol som a  zahryzol si do pery aby som sa nevyzradil a moja uvítacia party, ktorá mala začať každú chvíľu bude prekvapenie, ktoré bude milovať...

"No... áno, sťahovali sa o dva či tri dni neskôr ako ja."

 Prikývla a uložila posledné kúsky oblečenia a zatvorila skriňu.

"Čo keby sme si dali kúpeľ?" Natlačila sa po mne  s jej neposlušnými rukami po celom mojom tele.

"A kto je tu nenásytný, že?" Vyhodil som si ju do náručia a ona mi automaticky omotala nohy okolo bokov.

Mal som v pláne sa s ňou trochu pohrať a vyhovieť jej, bol by som blázon ak by som odmietol.

 No zvonček zazvonil a ona stuhla, pripravená sa skryť sa odťahovala z môjho tela.

"Čakáš niekoho?" šepla roztržito sa obzerajúc po miestnosti.

Vyzerala, že zvažuje ukrytie sa do šatníka, čo ma náramne pobavilo.

"Možno, poďme pozrieť, kto nás to len prišiel potešiť našou prvou spoločnou návštevou." Postrkoval som ju dopredu a ona neochotne kráčala.

"Možno nie je doma," počul som Kiku a Em sa zasekla s rukou nad kľučkou a švihla na mňa pohľadom.

"Kristín, som si istý že je, písal mi," odpovedal Adam a ja som Em venoval úsmev odhaľujúc všetky moje zuby.

"Ty si im povedal, že som..." nedošepkala, keď som jej hneď pokýval hlavou. Vedel to len Adam, písal som mu a on súhlasil s našou dnešnou párty.

Em trhla dverami a tvár Kristíny zbledla, cúvla dozadu no Adam ju jemne strčil a usmial sa na mňa.

"Emília!" vyhŕkla Kristína a vbehla dnu valcujúc menovanú."

"Kris," vydýchla, a ja som len pokynul Adamovi,  aby sa cez tu malú zmes tiel pretlačil a odišiel som s ním do kuchyne.

Myslím, že som počul plač a potom vzájomné obviňovanie a potom Em rozprávala, čo sa jej stalo, v skratke a my sme pili už druhé pivo zatiaľ čo ony stále stáli na chodbičke nemienili sa odtiaľ pohnúť.

"Hej, čo keby ste svoju krásnou spoločnosťou prišli osviežiť aj obývačku?" zrúkol Adam, ťukol do spodku mojej pivovej fľaše.

"Dopadlo to celkom dobre, čo povieš?" poznamenal šeptom škeriac sa na naše ženy.

Prikývol som, mal recht, trošku som sa obával, že by Kristina mohla skolabovať.

"Takže, vy hnusní podrazáci, vy ste celý čas vedeli, že moja kamoška žije a mlčali ste? A ty!" venovala mi jeden rozhorčený pohľad, „si mi plakával na ramene a všetko bola len prahsprostá pretvárka!" obviňovala ma Kristina zatiaľ, čo som nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Nevedel som to celý čas, a hneď, ako sa mi oficiálne vrátila do života, čo bolo mimochodom len včera, som dal vedieť Adamovi, aby ste prišli na návštevu. Takže si tu peknú papuľku na mňa neotváraj a teš sa, jasné!"