ČV2 - 16. kapitola

Autor: Iveta
Kor. cz: Lenka
Kor. sk: Noemi

Stál som na vlastných nohách. Bol to super pocit, keď som po kontrole účtu na papieriku, ktorý mi vypľul bankomat zbadal svoju prvú výplatu.

 Pritisol som si ten malý lístok s logom banky k hrudi a spokojne sa pohol domov. Áno, domov, mal som byt, malú garsónku, ktorú mi taktiež pomohol nájsť Adam. Vlastne to bola iba priateľská sústredenosť. Ten malý kutloch mu prešiel rukami pri hľadaní niečoho vhodného pre jeho rodinu a on si hneď spomenul na mňa.

Šťastie na mňa sadlo ako na hlupáka, týpek, ktorému byt patril, nežiadal kauciu, stačil mu prvý nájom. A tak som si už mesiac žil sám pre seba iba dva rady panelákov od rodiny čoskoro Szépových.

 Tiež to vzali akosi hopom, ale čo sa budem čudovať, päť rokov okolo seba krúžili, milovali sa. Nebolo čo riešiť. Hrať sa na zžívanie nemalo význam, keď mali už malú a hlavne, ak by Adam nechodil spať do svojho rodného domu, mohlo to byť špecifikované ako spolubývanie v jednej domácnosti.

Babka šla do toho domova a ja som nebol práve pokojný. Nemohol som si byť istý, či sú k nej naozaj takí dobrí, ako tvrdila pri návštevách. Vyzerala strhane, inak, ako keď bola doma. Snažil som sa to veľmi nevnímať, jej zdravie zo dňa na deň slablo, takže podozrievanie personálu nebolo celkom na mieste. Boli milí, ústretoví, ochotní. Nemali chyby, pre ktorú by som mohol poňať podozrenie. A, samozrejme, babka bola dosť prchká, aby dokázala svoje dožívanie obhájiť a nenechať si ubližovať.

Mal som v pláne to osláviť, povracať malé pôžičky Adamovi a kúpiť malej niečo pekné. Naučil som ju, že vždy odo mňa niečo dostala, teraz som to mal trošku nahnuté, takže som to chcel odčiniť malým darčekom.

Adam súhlasil s mojím návrhom ísť do hlavného mesta a nakúpiť tam, ako výlet pre malú a rozptýlenie pre nás to bol super nápad.

Sedela v autosedačke a nadskakovala, keď sme jej vraveli kam ideme. Milovala to tam. Detský kútik bol obrovský, s kopou hračiek a s bazénikom plným loptičiek, milovala sa v tom váľať. Nie raz to skončilo tak, že som tam skončil aj ja a skutočne si to užíval.

"Ale dnes nebudeš vyvádzať, keď pôjdeme domov, rozumieme sa? Ocko aj Patrik zajtra musia odísť, takže sa potrebujú vyspať," upozorňovala ju, uhládzajúc jej kučierky na vrchu hlavy.

Mili sa zamračila a zatriasla hlavičkou v snahe si ich znova trošku rozstrapatiť. "Neboj mami, ja viem, že musia ísť naháňať zlých ujov, aby sme boli ja a ty v bezpečí." Potľapkala Kiku po ruke ako správny dospelák a Kika venovala Adamovi jeden nasratý pohľad.

"Kristín, má šesť, je čas, aby sme ju pomaly prichystali na... veď vieš, bude jednou z nás..." nedopovedal, Kikina ruka dopadla na jeho vrch hlavy.

"Zabudni, o tomto sme sa už bavili, moja dcéra nebude samovrah. Rob si, čo chceš, Adam, tebe rozkázať nemôžem, ale nad ňou mám moc matky."

"Nehádajte sa, nechcem, aby ste sa rozišli!" kričala malá a ja som len pokrútil hlavou, bol to príliš veľký blázinec na malý priestor auta.

"To neovplyvníš, zobudí sa v nej vlk a ona sama po tom bude túžiť." Mykol plecami a venoval sa ďalej čumeniu z okna.

"Ty máš akúsi nutkavú potrebu nasierať ma v autách?" vyhŕkla a capla si rukou po ústach, švihajúc pohľadom na Mili. "Nič si nepočula!" varovala ju a malá poslušne prikývla.

Šialenstvo, kam som sa to dobrovoľne dopratal.

V jadre centra sme sa rozpŕchli, teda, oni si šli po svojom a ja po svojom. Nemal som presnú predstavu, prečo som tu, plyšáka alebo bábiku som mohol skutočne kúpiť aj u nás v hračkárstve, no akosi som nechcel zostať sám.

Sadol som si na malú lavičku uprostred centra, ktoré bolo poskladané okolo malého ostrovčeka zelene.

Mobil mi zvonil známou melódiou a stuhol som. Nemyslel som, že sa ozve, nie po tom, ako som jeho družku a matku jeho dcéry takmer pripravil o celú ruku od jej útleho ramena.

"Otec?" Pôvodne to nemalo vyznieť ako otázka, mal som v úmysle ho len osloviť.

"Potrebujeme pomoc," vybalil na mňa bez pozdravu a ja som mohol cítiť napätie v jeho hlase.

"Čo sa deje? Je doma všetko v poriadku?" Predstava, ako sa niečo stalo Hely alebo Zdene, alebo bratovi mi spôsobovala stískanie srdca.

"Premnožila sa tá háveď. Igor potrebuje pomoc, som pripravený vyraziť hneď. Len som chcel, aby si šiel aj ty. Potrebujeme každého." Neprosil rozkazoval, typický Roman, nikdy neprosil.

"Nemôžem hneď teraz, otec, zajtra ideme s Adamom. Tu na Slovensku je to tiež zlé, už sa ani nestarajú, či ich niekto pri tom uvidí, za posledné dva dni to boli piati ľudia v jednom meste. Musíme zasiahnuť aj tu. Veď Igor má dosť noshledov, poradia si a ty sa, preboha, do toho neangažuj, nemôžeš nechať Zdenu a Helenu samé!" Vedel som, že otcovi to chýba.

 Čo sa nám do životov dostali dievčatá Ketzové, nebol poriadne ani na troch výjazdoch. To vlkovi naozaj nerobí dobre. Potreboval vyvenčiť.

"Vy mladé sople viete hovno, patríš sem do tohto rezortu, tak šmýkaj ihneď sem!" nariadil hlasom vodcu, mohol si nasrať aj s jeho duňákom.

"Ty ma nerozumieš, že nemôžem? Päť mŕtvych, otec!" Sral ma, tak neskutočne ma vytáčal s tou jeho utkvelou predstavou, že len jeho názor je správny. Mesiac sa neozval, pindal do Toma, keď ma kontaktoval a potom sa objaví pár zmrdov v jeho "kráľovstve" a hneď si spomenie, že má syna - čierneho vlka.

Áno, mal právo byť na mňa nasratý, chcel som zakusnúť jeho ženu, ale využívať sa tiež nenechám.

Vzdychol som si frustrovane, keď mi do nosa udrela tá prekliata dokonalá vôňa. Vystrelil som do stoja a obzeral sa ako týpek z reklamy na Merci.

Stála tam, pri presklenom výklade akéhosi zlatníctva. Ona a zlatníctvo? Ani som sa s otcom nerozlúčil a ignoroval jeho naštvané frflanie, čo mlčím a zložil som.

Zhlboka nasala vzduch a pomaly sa otočila mojím smerom. V očiach vpísaný strach. Pretiahla si tenké špagátiky taštičiek cez zápästie a s prázdnym prehltnutím sa pohla preč, smer podzemné garáže.

Podvedome som sa pohol za ňou. Ani som nevedel, čo robím. Päť mŕtvych, mohla v tom mať pokojne prsty.

Bolo výhodou, že obchodné centrum bolo zakaždým preplnené do prasknutia a tak nemohla odfičať tou ich nezdravou rýchlosťou.

Zastihol som ju, keď otvárala kufor od čierneho Lexusu IS. Bože to auto bolo mojím snom, ako som ho prvýkrát uvidel na Auto Moto Revue. Dopekla.

Obzrela sa, akoby ma necítila. A potom, na moje prekvapenie, sa proste oprela o dvere vodiča a pohadzujúc si kľúčikmi od tej krásky, proste čakala.

"Čo tu hľadáš? Nemala by si byť v truhle a oddychovať na nočný záťah?" prehovoril som skôr, ako som bol dosť blízko.

Počkala, kým som sa nedostal k nej a s jemným povýšeneckým úškľabkom sa mi pozrela rovno do očí.

Bol som v prdeli, bola úplne rovnaká, jej pobavený pohľad a našpúlená pusinka ma pripravovali o koncentráciu, nedokázal som byť odmeraný, rázny, tak ako som si plánoval.

"Bola som si nakúpiť, musím predsa v tej truhle vyzerať dobre." Oblizla si spodnú peru a mne sa zadrhol dych. Musela vedieť, čo so mnou jej, neviem - flirtovanie? - robí, musela počuť moje šialené srdce ako pumpovalo krv zbesilejšie.

Naklonila hlavu na bok, privrela viečka a jemne sa usmievala.

"Neutekáš?" skúsil som, keď bola až príliš dlho ticho.

"Neútočíš?" opáčila a ja som sa na pol ksichta usmial.

"Čakáš milenca?" Žiarlivosť sa dala priam obchytkať, ako jej tam bolo veľa.

"Filipa?" prehodila, ako by sa nechumelilo a upravila si prameň vlasov. "Nie, Filip je... odcestovaný? Odchádza tak raz, dvakrát do mesiaca. Vtedy mám voľnú ruku," provokovala a odrazila sa od auta.

"Voľnú ruku? Čo to znamená?" Mal som dokonalú predstavu a nepáčila sa mi.

"Vychutnávam si svoju moc, chceš byť môj boxovací pytel?" zapriadla, stojac pri mne ani nie dva kroky. Prerušila môj osobný priestor, iní by už boli dávno mŕtvi, ale ona nebola iní.

"S radosťou," prikývol som a schmatol ju za vlasy, vracajúc ju späť na dvere jej prenádherného auta.

Zasmiala sa ako šialenec, akoby to nebola ona a s privretými viečkami mi nastavila krk.

"Do toho, nech to máme za sebou," šepla a jej plné pery sa stiahli do pevnej linky a brada sa zachvela. Poznal som, kedy sa jej malá brada chvela. Bol som si istý, že ak otvorí oči, uvidím v nich tú búrku bolesti.

"Drž sa ďalej, Emília, ak už zabíjaš, tak, do pekla, tak, aby som ťa nestretol, nabudúce by som ťa už musel zabiť," vrčal som jej do tváre bez dychu a ona na mňa vyplašene pozrela.

"Nevraždím, nikdy, Filip ma naučil byť lepšou, je mojím spasiteľom," šepkala, hľadiac mi do očí a ani nevedela, akú bolesť mi tým spôsobila. Spasiteľ, keď ho vykastrujem nebude už nič!

Počkať, čo to vravela?

"Ty nezabíjaš? Čo sa mi to snažíš natlačiť do hlavy, Emília, žiješ snáď zo vzduchu?" Neveril som jej, bola to blbosť, upíri zabíjajú. Videl som ju, ako zabila tú ženu.

Sotila do mňa a ja som zmätene zatriasol hlavou, snažiac sa utriediť si myšlienky.

"Nie som vrah! S Filipom sa snažíme byť lepší, učíme ostatných upírov byť lepšími, keby ste sa nám do toho stále nemiešali, už mohol byť dávno medzi nami mier!" vykríkla a ja som sa rozosmial.

"Samozrejme, že mohol, ak by sme sa vzdali a nechali zo seba urobiť krvavé súdky, tak si to vy mrchy predstavujete!" kričal som na ňu a znova ju schmatol za ramená.

Prikrčila sa, no potom hneď vystrčila bradu. "Nemusíš mi veriť, nie som odkázaná na tvoju priazeň a dôveru. Už nie!" vypľula, no ja som ju poznal.

Vedel som čítať aj v tom najmenšom geste jej tela, poznal som každý druh pohľadu, bola ako moja obľúbená kniha. Bolelo ju to, že som neveril. Záležalo jej na tom, aby som jej veril, že nie je vrah. A ja som tomu chcel veriť. Veril som. Ona nebola typ, čo by dokázala niekom ublížiť a už vôbec nie živej bytosti.

"Emília." Prešiel som po jej ramenách a ona sa zachvela presne tak, ako som očakával, že sa zachveje. "Nemusíme sa hádať, nemusíme byť k sebe zlí," pokračoval som a prinútil ju, aby sa na mňa pozrela.

"Si môj nepriateľ, Patrik," upozornila ma na niečo, čo nikdy nemohla byť pravda.

Ak by som bol čo iba na okamih jej nepriateľom, nenechal by som sa ňou zajať, trebárs mučiť, zabiť. Nie, bol som všetko, ale ani na okamih som nebol jej nepriateľom. Pokojne by som bol jej súdkom, jej hračkou. Čímkoľvek by ma chcela mať.

"Som chlap, čo pre teba vyplakal more sĺz a ty mu dlžíš milé slovo, som chlap, čo ťa miluje a nič to nikdy nezmení, ani to tvoje prekliate upírstvo."

Zalapala po vzduchu a sotila do mňa, tento krát silnejšie, až som skončil na zadku.

"Do pekla, nenávidím, keď mi to robíš! Prečo stále musím končiť na zadku, čo?" zavrčal som a mohol počuť jej tichý chichot. No keď som zodvihol hlavu, znova tam bola tá jej tvrdá maska.

"Už spolu byť nemôžeme, Patrik, veď to vieš. Chcem len, aby si vedel, že som nikdy nezabila a nezabijem. Nie som vrah. Chcem, aby si bol šťastný a neželám ti nič zlé. Nájdi si dievča a maj s ňou kopec malých vĺčat. Mňa nechaj na pokoji," vysypala zo seba a ja som sa zamračil.

"Znie to, akoby si mi dávala košom," poznamenal som a kývol rukou k nej, keď otvárala dvere auta.

Neodpovedala, len sa snažila vopchať tú svoju elegantnú riť do toho hriešneho auta.

V okamžiku som bol pri nej a ťahal ju von. Prirazil ju tvrdo do dverí spolujazdca a bez okolkov si vzal to, na čo som mal právo len ja a po čom som tak nehorázne túžil celé roky.

Jej malá päsť rytmicky búchala v sile ľudskej ženy do môjho pleca, zatiaľ čo druhá stískala moje tričko v päsť a priťahoval si ma bližšie.

Usmial som sa, dve bijúce sa Emílie sa mi páčili. Ak by chcela, mohla ma poslať znova k zemi len jedinou myšlienkou. Neurobila to, čo znamenalo, že ma stále mala rada. A ja som ju už nemienil nechať ísť. To divadielko snahy dostať sa z mojej náruče si mohla strčiť za klobúk.

Jej ruky nakoniec prestali bojovať samé so sebou a proste si ma k sebe pritiahla. Jej telo bolo na mne tak tesne, ako nikdy a jemne sa o mňa trela. Strácal som pôdu pod nohami, ako mi jazykom vnikla do úst a ja som bol nútený slasťou zastonať. Jej ústa chutili ako agátový med.

Miloval som ho. Matka ho vždy urobila aj zo tridsať fľašiek a s bratom sme ho jedli len tak lyžičkou, sladili ním čaj a dokonca si ho dávali aj na ovocie. Po matkinej smrti otec všetky fľaše roztrieskal, myslím, že to bolo jedinýkrát, kedy úplne zabudol na všetko a nechal sa ovládnuť čistou bolesťou. Odvtedy som ten med nechutnal. Až do dnes.

Zavrčala mi do úst a nejako sa jej podarilo vymeniť pozície. Pritláčala ma k autu a útočila na moje pery, nechal som sa uniesť a rukami vkĺzol pod jej svetrík, cítiť jej studenú pokožku bolo trosku šokujúce, ale jej hlas, stonajúci moje meno ma rýchlo vrátil tam, kde som bol, pri vychutnávaní si jej dotyku a bozkov.

"Potrebujem ťa," zavrčala ako šelma.

Zachvel som sa pod tým zvukom, bol som pripravený vo chvíli, keď sa jej pery prvýkrát dotkli tých mojich. Teraz ma to až bolestivo tlačilo, ako som potreboval uvoľnenie.

Bolo to však len v prenesenom slova zmysle. Pochopil som to, keď jej ruka šklbla mojou hlavou, držiac ma za vlasy a ja som v tej rýchlosti mohol vidieť, ako je vystúpili očné zuby. Prehltol som a proste zavrel oči, nemal som v pláne jej brániť. Ak je to čo potrebuje, nech si to vezme. Dal by som jej svoj život ak by chcela, čo je to prekliatych pár litrov krvi?

Očakával som bolesť na mojom krku, no let vzduchom ma prinútil otvoriť oči chvíľu predtým, ako som narazil do akéhosi Jeepu a tvrdo som dopadol na cestu.

V parkovisku sa rozoznel zvuk poplašáku a obaja sme sebou trhli.

"Kurva, nechcela som, skutočne nie!" Hlas sa jej chvel a ja som si siahol na krk. Nič, ani škrabnutie, no ona sa chvela a v očiach mala bolesť a strach.

Postavil som sa, chcel som k nej pristúpiť, trebárs si sám rozrezať zápästie, len aby jej ten bolestný úškrn zmizol z tváre. No ona ma zastavila, vystierajúc na mňa ruku.

"Nepribližuj sa, prosím, ja... nechcem ti ublížiť! Musím vypadnúť!" Rozhliadala sa na vôkol a snažila sa svoje rozklepané telo dostať do auta.

"Lili, neublížiš," sľúbil som jej a znova k nej urobil pár rýchlych krokov v snahe ju zastaviť.

"Prepáč, ja, nezvládla som to, voniaš tak dokonale, inak ako ktorýkoľvek človek či vlk, nemôžem byť v tvojej blízkosti, nejde to! To je dôvod, prečo už spolu nemôžeme byť! Nechcem ti ublížiť! Budeš ma nenávidieť!" kričala rozochveným hlasom a znova sa rozhliadla.

Skôr, ako som jej na to stihol čokoľvek povedať, sedela v aute a to s piskotom vyštartovalo z garáží. Chcel som sa za ňou rozbehnúť, aj keď to nebolo práve logické, no to sa už objavil na pľaci akýsi chlap s vyholenou hlavou a zúril, čo sa s jeho autom porobilo, keď vypínal alarm.

"Ušiel," povedal som a vlastne som ani tak neklamal.

Spísala sa zápisnica a ja som stvrdol pri klamaní o vymyslenom opise, čo som zachytil. Tvár som, samozrejme, nespozoroval, mal kapucňu a zvyšok bol ľahký.

Cesta domov mi ubehla, ako by som bol v inom svete a len to sledoval.

Nevedome som sa dotkol svojich pier. Tie jej boli také dokonalé, ako som si pamätal, dokonca boli mäkké, neboli také poddajné ako predtým, ale stále to boli jej sladké srdiečkové ústa

Bol som rozhodnutý ju hľadať, bola nakupovať tu, čo znamenalo, že som sa mýlil a zbytočne zdrhal z môjho milovaného českého štátu. Aj keď to asi tak celkom zbytočné nebolo, teraz, keď som ju našiel. Aj keď pre pôvodný účel to bolo zbytočné. Nežila v Plzni, ako som sa domnieval, ona celý čas žila tu, doma a ja som sa spokojne usmial. Nájdem ju a bude musieť byť moja.