ČV2 - PROLOG - 5. kapitola

Autor: Iveta
Kor. cz: Lenka
Kor. sk: Noemi

Ahojte, nakoľko boli Noemi a aj Lenka naozaj šikovné, posielam prvých 5 kapitol z druhej časti Vlka. Nezabudnite  im za šikovnosť poďakovať. :*

Prológ

Sedel som na zemi a o kolená si zapieral lakte. Päť rokov, tak dlho to trvalo kým som ho našiel.

Stovky upírov zmrzačených a zabitých, len pre omrvinky, ktoré mi mohli ponúknuť k ceste za ním. A ja som ich klamal. Sľuboval, že ich nechám žiť. Nikdy som to neurobil...

A teraz bolo po všetkom, jeho telo ležalo na kôpke vedľa mňa a ja som sa rozhodoval či jeho zvyšky podpáliť zapalovačom, s ktorým som sa hral medzi prstami.

Bol zmyslom môjho bytia, pomsta a potreba ho nájsť ma držali pri zdravom rozume. Dávali mi dôvod ráno vstať, žiť, rovnako ako to ona pred tým robila svojou existenciou. Ale čo teraz?

Mal som sa cítiť spokojne, šťastne a asi by nebola od veci aj úľava, že som ju pomstil.

Nič z tých očakávaných emócií však moje vnútro nenaplnilo, ani ten poondiaty pocit zadosťučinenia.

Moje ego bolo stále skopané v tmavom rohu zavšivavenej kutice a nechcelo sa pozviechať.

Nemohlo sa.

Všetko čo mi ten hajzel fľochol do ksichtu bola pravda. Bol som slaboch, neschopný ju ochrániť, bol som nič, neschopné udržať ju na žive.

Videl som to každý deň v očiach jej matky, ktorá mi to nikdy nepovedala a ani nenaznačila, ale jej pohľad bol vždy oknom do duše, rovnako ako u jej dcéri. Videl som tam sklamanie, že som ju nedokázal uchrániť, že som nebol taký famózny ako som o sebe prehlasoval.

Bolesť ma znova ochromila a ja som sa ju ani nesnažil zastaviť, predýchať. Zaslúžil som si každý bolestivý sťah svaloviny v mojej hrudy a zaslúžil som si každý výjav tej osudnej noci, keď som nedokázal zastaviť, zabrániť...

Telo sa mi chvelo a lapal som po dychu neschopný prinútiť moje alveoly na spracovanie toho prekliateho vzduchu.

V ušiach mi znela tá hlúpa prezývka, povedala mi ju dvakrát v živote, keď nerátam úpne prvýkrát v mojej vlčej forme.

Jej úsmev, hlas, bozky, dlane... zovrel som si hlavu, obrazy nás dvoch na mňa útočili a pripravovali ma o schopnosť rozlíšiť realitu od sna.

Teraz tu nebol nikto, aby mi pomohol vrátiť sa do reality a nestratiť sa v spomienkach, klamlivo vytvorenej realite, po ktorej som tak túžil.

Slnko vychádzalo a tak som sa zameral na ružovú oblohu. Snažiac sa aspoň trošku pozviechať.

Ďalší ničomný deň, ďalší deň bez nej. Slza mi dopadla na chrbát dlane. Ani vodopády sĺz mi ju nevrátia. No napriek tomu vedomiu som im nedokázal zabrániť vytrisknúť spoza spodného viečka a už vôbec som nedokázal tie malé pvodopádiky zastaviť.

Ak by ma teraz niekto videl vysmial by ma. Ale mne by to asi bolo jedno. Nebol som tým, ktorým som býval a už nikdy nebudem.

Tón deckého smiechu mnou mykol, bolo príliš skoro, aby volala.

Malé strapaté čudo sa na mňa škerilo z monitoru a ja som sa usmial na tú kučeravú hlávku s čiernymi očakami.

"Paťo, volám aby si nezabudol, že dnes mám nalodeniny, takže ťa očakavame. Bude aj toľta."

Usmial som sa a zotrel si slzy. Bola to malá mudrlantka a istým spôsobom vždy vedela kedy potrebujem jej detskú lásku.

"Mili, že ty si zasa ukradla mamičke telefón," káral som ju nežným hlasom a hrabol si do vlasov.

Nebol to práve premyslený nápad, dať svojej dcére meno po svojej najlepšej priateľke. Už len kôli mne nie, ale čo som mohol? Bol som len strýko, ktorý nemá ani toľko autority aby bol strýko Paťo, bol som proste len Paťo.

"Nie, maminka mi dovolila," klamala potvorka malá a ja som sa pre seba zasmial.

"Miláčik, vieš, že sa nemá klamať, chceš mať nos ako Pinocchio? No tak mi teda maminu daj, potrebujem prebrať isté dospelácke záležitosti." Bolo chvílu po svitaní a poznal som Kiku, rada si pospala. A ja som chcel aby sa mi malá priznala sama.

"Ona telaz odbehla, asi kakať. Ale keď sa vláti, tak jej poviem že si volal." To bola herečka.

Miloval som to malé žieňa. Na tvári som mal už nezmazatelný úsmev a bolesť bola preč, aspoň na chvíľku.

"Mili, ty mi voláš, tak hybaj po maminu, lebo inak neprídem a ani darček čo som ti kúpil. Alebo sa priznaj a toto malé klamstvo zostane tentoraz naším tajomstvom, nebudem bomzovať ale ty mi musíš sľúbiť, že už nebudeš klamať." vyjednával som, keď sa zdalo, že bude trvať na svojom tvrdení, že je Kika hore ani nie o piatej ráno.

Počul som decké cupkanie a zavrzanie pántov. Ten hlupák sa nemá ani k tomu, aby jej tie pánty konečne namazal a to ho prosí už minimálne dva mesiace.

"Paťo chce s tebou hovoliť." Počul som jej hlások a chvíľku bolo ticho.

"Strýko, Emília, je to strýko, jasné?"

"Veď áno,"

"Nešomrať," upozornila ju a ja som sa rozosmial.

"Do pekla, Paťo si normálny? Vieš koľko je hodín?" šomrala.

"Mala by si si ten mobil dávať do trezoru," smial som sa a ona sykla.

"Tá potvora, ona zasa volá tebe, že?" pochopila dosť rýchlo na jej ospalý hlas.

"Môžem dnes prísť?" skúsil som aj keď odpoveď som poznal.

Ale slušnosť káže a hlavne bola to naša malá šifra ak by pri nej bol niekto, kto by to nemal počuť. Teda Adam!

"Má rannú, takže do osemnástej je pokoj."

Usmial som sa. Miloval som keď bol v práci a Kika ma prijala s otvorenou náručou.

A jej prsty ískali v mojích vlasoch zatiaľ čo ja som sa aspoň na chvíľu mohol stratiť v jej malom objatí a zabudnúť na všetko.

Aspon na chvíľu, na malý okamih vyplniť to prázdno, jej pochopením a nehou, a mohol som si porevať ako troska. Ktorou som vlastne bol.

Bez svedkov. Lebo aj napriek tomu všetkému, som naozaj nechcel, aby ma videl plakať ktorýkoľvek z mojich priateľov či mužského alebo ženského pohlavia.

Jedine Kika, mi bola blízka a rozumela mi. Rozumela bolesti a strate a sklamaniu zo seba samého. Ju tiež zožierali posledné týždne keď sa od mojej Em odstrihla.

Našli sme v sebe oporu a ja som sa jej nemienil vzdať, miloval som ju a jej dcéru detto.

S úsmevom som sa vyškriabal na nohy prstom rozpohyboval malé kovové koliesko a zapalovač hodil za seba na kopu tej prekliatej mršiny.

Dnes je oslava, malá princezná ma päť rokov, treba sa naladiť do oslavného módu. Aspoň po dobu kým nezaspí, potom sa znova prepnem do módu, ktorý je mojou pevnou súčasťou a navždy už zostane.

Skrachovanec.

1.kapitola

Rýchla sprcha a pratať sa preč.

Znova mala tú svoju náladu, keď sa mi snažila dohovoriť. A ja som naozaj nemal náladu, zas a znova počúvať tie drísty psychológa.

Keby som bol taký drzý ako bývala moja Lily odporučil by som jej odbornú pomoc jedného z jej kolegov.

Bol som si viac než istý, že riešením môjho života, sa snaží vyplniť čas, ktorý by inak musela venovať rozboru svojej psychiky v týchto dňoch.

Vytiahol som z vázy vo svojej izby biele ľalie a zvažoval možnosť skočiť oknom dole a proste sa na cintorín rozbehnúť mojou prirodzenou rýchlosťou. Ale bol slnečný aj keď studený seprembrový deň a ťažko by sa to vysvetlovalo ak by ma náhodou niekto zazrel.

"Kam ideš?" zastavila ma, stavajúc sa mi do cesty a načiahla ruku k ramienku batoha, ktorý som mal prehodený cez rameno.

"Kam by si povedala, Zdenka?" skúsil som milo, aj keď som naozaj nemal náladu.

Dnes mi bolo viac pod psa ako obyčajne, ale to posledných päť rokov stále v tento deň.

"Nemal by si tam stále chodiť, ona má Adama, kazíš im to. Možno by si si mal skúsiť nájsť dievča, s ktorým by si mohol začať odznovu. Nie je správne, že tam tráviš toľko času."

"Nemôžem uveriť, že si mi práve navrhla, aby som na tvoju dcéru skúsil zabudnúť." Cúvol som späť k schodisku.

Tou hláškou ma úplne odrovanala. Mal som pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami.

Niečo také odo mňa nemohli žiadať, nikdy. Teda mohli, ale ja som sa im na to mohol zvysoka...

"Je to už viac ako päť rokov. Myslela som, že by si si mohol nájsť niekoho. Milé a pekné dievča. Bolí ma pohľad na teba. Em, je mŕtva a ty by si nemal zostávať sám."

Jej slová boli ako päsťou do brucha keď som bol prešpikovaný jantárom. Nikdy som nepovedal to slovo, čo ona s takou ľahkosťou vypustila z úst. To slovo bolo až príliš konečné, príliš reálne, príliš nepriateľné.

Stisol som kytičku a tvrdo sa ju pokúsil obísť, no ona sa mi znova úkrokom do ľava postavila do cesty.

"Patrik prosím, aspoň sa snaž, áno?"

"Snažím sa! Každý deň nájsť zmysel v tom, nadýchnúť sa. A ten zmysel mi dáva Kika a jej dcéra, či sa ti to páčia či nie, nemôžem bez nich byť. Em milovala Kristínu a som si istý, že by milovala aj tú malú. Sú pojítkom, potrebujem ich!"

"A čo my? My sme tvoja rodina!" vyhŕkla a cúvla.

V očiach sa jej tvorili prvé slzy a ja som nenávidel, že v tej chvíli bola taká podobná svojej dcére. Rovnako ako moja malá sestrička. Helen bola vernou kópiou a aj keď tomu nik nerozumel, bola to malá Emília.

Blonďavé vlásky blankytnomodré očká. Bolo to šialené, mala byť prinajlepšom špinavá blond a očká hnedé. Vlčí gén je silný, no to dieťa v sebe okrem naozaj dobrej imunity nemalo z otca absolútne nič.

"Budem tam len cez víkend, v pondelok som späť."

"Nie je to správne, " opakovala a ja som len kývol rukou.

Vedel som to, ale bolo mi to jedno. Potreboval som podnet, plniť svoju myseľ, inak by som skončil vo febrilných kŕčoch pod bolesťou, čo ma z vnútra trhala. Dnes som Kristínu potreboval viac ako kedykoľvek.

*******

Položil som kyticu na biely mramor a dookola čítal jej meno.

Neviem prečo som to robil, naozaj som netušil, prečo som sa potreboval utvdiť v tom, že je to skutočne jej hrob.

Možno to bolo tou prázdnou truhlou, že som sa nedokázal prinútiť cítiť spojenie s týmto miestom, že som ju tu necítil a stále ma to ťahalo do toho lesa. No tam som aj napriek tomu nemohol. Nedokázal by som zvládnuuť taký mocný nával emócií, výčitiek a nenáviasti k sebe. Bol som zbabelec.

Ten pankhart ho niekam skryl, jej telo, jej nádherné zamatovo hebké telo. A aj keď som ho trhal na kusy mi to nepovedal. Stale omielal, že ju nechal hlboko v lese.

Nebola tam, ten prekliaty les som mal prečesaný milimeter po milimetri.

Závrat ma obral o rovnováhu a ja som sa ocitol na kolenách držiac päsť na mieste, kde som kedysi mával srdce.

Tá diera čo po ňom ostala bolela, znova. Nenávidel som, ako nečakane dokázala prísť a úplne ma ochromiť.

Plytko a krátko som dýchal. Jediný spôsob ako tie moje plúca prinútiť k akej takej spolupráci.

Chvel som sa a vedel som presne čo bude nasledovať. Očakával som tú prudkú pálivú bolesť, zvierajúcu moje celé vnútro vystreľujúcu do každého môjho nervu.

Rukami som si zašiel do vlasov a snažil sa stlmiť výkrik.

Jej modré oči plné zmierenia, jej úsmev a neha v momente keď jej krásny krk...

Moje telo sa naplo, cítil som ako som sa prepol ako luk a v momente stuhol. Jej meno ako modlitba, vyslyšaná modlitba, doprialo môjmu telu kľud a ja som sa ako zakaždým pri takomto kolapse uvolnil a chvel ako malé žriebä.

"Emília Ketzová, Emília Ketzová, Nikdy nie Dobiasová." šepkal som si pre seba a konečne som porozumel, kde bola na tom vyrytí chyba.

Nikdy tam nebudeme spolu ako manželia Dobiasoví. Nikdy tam nebudú ležať naše telá uložené k večnému

odpočinku pod jedným menom. Telo pri tele. Nikdy naše duše neopustia spolu telá, aby sa mohli narodiť do iných nových, ktoré by nám umožnili stráviť spolu znova pár rokov. Bolo to zničené jej smrťou.

Naše puto bolo preč.

Ona bola preč!

Prichádzajúci hovor som vzal iba preto, že som bol na cintoríne a nepatrilo sa rušiť pokoj zosnulých. Aspoň to mi vravievala matka. Ale taktiež mi vravievala, že zakaždým keď nás opustí nám blízka osoba na oblohe sa obajaví ďalšia hviezdička, aby na nás mohla duša dávať pozor. Kecy, horiace teleso miliony kilometrov vzdialené.

"Kde si?" Hysterický Kikin hlas ma prebral a ja som sa snažil dať do hlasu trošku života. No aj napriek tomu to bol monotónny hlas prázdnej schránky.

"Som pri jej pomníku." zachrapčal som.

"Prídeš, že? Neviem či to zvládnem sama, potrebujem ťa tu. Adam je v práci, malinká u jeho matky a ja som tu tak hrozne sama," vzlykala až mi stiahlo hrdlo.

Nenávidel som keď plakala, vždy plakala, iba pre ňu a keď plakala ona, mal som na mále sa rozrevať, lebo sme plakali pre jednu a tú istú osobu. Bolo to šialené a mne sa robilo zle, zle z toľkého napätia čo som v sebe nazhromaždil za posledné tri týždne od poslednej návštevy.

"Daj mi štyri hodiny, a som tam," zakňučal som ako som sa snažil udržať slzy a ona si len povzdychla.

****

Zaparkoval som pred kovanou bránou a neobťažoval sa zvonením. Načo aj? Bol som tu takmer doma.

Vlasy mala zopnuté tak ako vždy velkým štipcom do vlasov, z ktorého sa nezbedne do všetkých strán týčili čierne kučery.

"Paťo," vydýchla a nestihol som ani prekročiť prach kuchyne už som mal jej útle telo prirazené k svojmu.

"Chýbala si mi," šepol som a ona zdvihla svoj uslzený pohľad.

"Je to šialené, ale ty mne tiež," potriasla hlavou a odstúpila od mňa.

"Dáš si kávu? Kúpila som dáku novinku a nie je zlá. Akúrat kurevsky drahá."

Zasmial som sa.

Nenadávala tak ako predtým, pred rokmi, ale sem tam, keď jej dcéra nebola na blízku zahrešila a vždy v jej čokoládových očiach zaiskrilo, presne tak, ako pred rokmi, keď sme sa stretli presne v tento deň. A možno aj tá hodina pasovala.

Poposunula mi malú preso šálku a ja som si vychutnal tú dokonalú vôňu linúcu sa z malého pohárika.

"Ona nikdy nerozumela kúzlu dobrej kávy, pravda?" smiala sa, keď sledovala môju tvár nacapenú takmer v tekutine.

Pokrútil som hlavou.

"Teraz by nás určite vysmiala, obaja s nosami od peny," pokračovala a ja som pochopil, že sa o nej chcela rozprávať.

"Kika, ona sa na teba nehnevala, naozaj, dávala to za vinu sebe rovnako ako všetko. Dokonca aj môj prestrel s Liou si nakoniec vzala na svoje triko. Ani som sa jej za to nestihol ospravedlniť." Tentokrát som potriasol hlavou ja.

Bol som blbec, až keď mi Igor vysvetlil, že naozaj s Liou mám netradičný vzťah pochopil som, ako to Em musela vidieť. Bolo to však už neskoro. Aj keď v tom čase, som nepomyslel, že by mohlo byť neskoro, nik to nemohol vedieť.

"Vidíš, to je presne ten problém, nestihla som sa priznať, že som úplna krava a debil a..." stisla viečka.

Čakal som kedy sa rozplače no vo dverách sa objavila vysmiata tvár malej nezbednice. Jej piskot vytlačil všetok smútok.

"Paťooo! Nečakala som ťa, doniesol si mi niečo?" pýtala sa, štverajúc do môjho lona.

Chytil som ju pod malými ramienkami a vyhodil si ju na kolená.

"Seba, nestačí?" skúšal som sladký úsmev no ona sa zamračila našpúlila pusu a prekrížila si ruky na prsiach.

"Vždy mi niečo donesieš, tak plestaň lobiť dlahoty a daj mi to!" vytreštil som na ňu oči a Kika sa stavala na nohy.

"Ako sa to s Paťom rozprávaš? Ospravedlň sa, z nosa ti nevypadol, hybaj, lebo inak stráviš zvyšok dňa vo svojej izbe! A snaž sa, aby to znelo od srdca, inak to poviem otcovi a spoločná stanovačka sa zruší."

"Plepáč, Paťo, veď vieš, že ťa lúbim," žmurkala tým princeznovským spôsobom. Poťukal som si na na líco.

"Za sladkú pusu odpustím a ak mi dáš dve možno najdem niečo v kufri auta," prehodil som s vážnou tvárou a v tej chvíli som mal na tvári mľaskave pusinky so značným množstvom jej slín, ktoré ostali na mojej oholenej tvári.

Plyšák sa jej páči, ako inak, milovala mega plyšáky a ja som mal mega radosť keď som videl v tých tmavých očkách spokojnosť a rozšafnosť.

Kika ju poslala aby ho pekne išla zoznámiť s ostatnými hračkami a ospravedlňujúco sa na mňa pozrela.

"Ja fakt neviem, čo to s ňou je, bývalo to tak dobré decko, a teraz je drzá papuľnatá a ešte k tomu sa ani netvári, že by jej to bolo ľúto, keď ju karhám, " sťažovala sa a ja som na ňu zvihol jedno obočie.

"Ty vieš až príliš dobre prečo to je. Rozmaznala si ju. Stačilo, že trošku zakňučala a mala všetko. Tam sa stala chyba," upozorňoval som ju na skutočnosť.

"No tak vieš čo? Až keď budeš mať ty dieťa tak ti toto pripomeniem, lebo som naozaj stopercentne presvedčená, že ani ty neznesieš plač svojho dieťaťa a..." zarazila sa, keď mnou myklo a prekryla si rukou ústa.

Dobré ráno , ja deti budem mať iba ak vo sne.

"Fajn, ja viem je to aj moja vina. Rozmaznal som ju, ale keď ona je taká sladká... " snažil som sa zahovoriť a sucho sa usmieval no ona ma poznala a vedela, že mi je z toho na dve veci.

Zrazu bola pri mne sedela mi v lone a objímala, laskájúc mi vlasy.

Bolo to naozaj príjemné skrývajúc sa v jej malom ramene.

Predstava mojej dcéry ma strašila zakaždým, keď som odchádzal zo Slovenska preplnený malou Emíliou a predstavoval som si aké by asi bolo naše malé šťastíčko. Koľko by mala z Emilie a kolko zo mňa.

Neviem kedy som sa rozplakal, muselo to byť niekedy, keď som si predstavil Emiliine telo zagulatené a videl som seba ako jej ho hladím, tak ako som to videl toľkokrát robiť Adama Kike.

Odtiahol som si ju od seba. A pokúsil sa o úsmev.

Utrela mi slzy a cmukla rýchli bozk na čelo ako matka svojmu dieťaťu a ja som privrel oči.

Adam stál vo dverách a usmieval sa na Mili, ktorá sa k nemu rozbehla skočila mu do náručia.

Mali čudný vzťah. Adam po práci zakaždým prišiel ku Kike, ktorá mu nabrala jesť a počas toho ako jedol počúval tú malú huncútku sediacu mu na kolenách. Kika presne načasovaná zakaždým, keď mu tam zostávalo posledné sústo položila pred neho kávu, turka, inú nepil, bez cukru či mlieka. Zobrala jeho prázdny tanier. Pokecali spolu, pohral sa s malou, prečítal jej o ôsmej rozprávku a odišiel domov do svojho rodného domu.

Na vysokú sa vykašlal a zamestnal sa vo fabrike za blbých štyristo eur mesačne, ale nikdy sa nesťažoval, ani Kika, prispieval jej, teda skôr viedol jej domácnosť a ešte po víkendoch pracoval na jednej stavbe ako poondiaty šifnik. Ale udržal dve domácnosti.

Ja som k nemu však aj tak pociťoval zášť. Mal všetko. Mal ju a mal dieťa. Vrátil som mu ich, ale svoju Em som nedokázal.

Kika šla pomôcť Mili s kúpeľom a Adam mi venoval jeden zamračený pohľad.

"Môžeš mi vysvetliť, čo tu zasa robíš? Oni sú moje!"

2. kapitola

Hľadel som na neho neschopný slova.

Ešte pred chvíľkou sa usmieval a polemizoval o stanovačke pod čerešňou, ktorú mali na dvore a teraz sa na mňa mračil výhražne vrčiac.

"Viem čo za úchylný plán sa ti rodí v tej tvojej pošahanej hlave a varujem ťa, dotkneš sa jej a si mŕtvy. Kapiš?" vrčal mi do tváre a ja som zatlačil do jeho ramien.

Narušil môj osobný priestor ako dávno nikto a vlk vo mne sa pýtal na malú vychádzku. Nechcel som sa tu pobiť, nie dnes a už vôbec nie s ním.

"Neviem o čom to vravíš," klamal som, vedel som presne o čom vraví a vedel som presne,  čo ho škrie.

"Netvár sa, tá chorá láska smrdí z každej bunky tvojho tela, nehovorím o očiach, ktoré Kristín hltajú. Viem že si myslíš, že ju miluješ, ale je to len bláznovstvo zo straty družky. Preto ťa dopredu varujem, aby si sa vedel zaradiť! Ona nie je Emília. Emília je mŕtva a ja nedopustím, aby si mojej žene ublížil"

"Nie je tvoja žena, rozišiel si sa s ňou pred šiestimi rokmi, keď čakala tvoju dcéru."

" Rozišiel, ale určite nie preto, aby sa stala náhradou pošaného vlka, za družku, ktorú nedokázal ochrániť!" vypľuľ  to na mňa ako obvinenie ako výčitku a ja som musel odvrátiť pohľad.

Srdce sa mi zovrelo a ja som sa tisnúc ruku k hrotu sterna mierne predklonil. Jej prázdny pohľad, praskanie väzov...

Cítil som ako sa mi z hrdla vydral ston. Bol som späť akoby sa to stalo práve v tejto chvíli.

"Emília je mŕtva," zopakoval mi to, keď som bol schopný zdvihnúť hlavu a pozrieť mu do očí.

"Ochránim si čo je moje za cenu všetkého, a tú tvoju chorú lásku skopem do zeme aj s tebou."

Nemohol som mu zazlievať jeho chovanie. Nemohol som mu protirečiť, lebo ja som Kiku miloval a miloval aj jeho dcéru, vždy to tak bolo. Nebolo to síce láskou akou si mysel, ale nemalo význam mu to vysvetlovať, neveril by mi.

"Potrebujem ju, jasné, dlžíš mi, vrátil som ti ju. Pamätáš? Ty mi, do pekla, dlžíš! Miluje ťa, ak by to tak nebolo, už dávno by si našla chlapa, ale zostáva sama, pre teba, tak prestaň! Ja ju nechcem, nie tak ako si myslíš, potrebujem ju.... je pojítkom, ja... potrebujem..." hlas sa mi zlomil.

 Nemalo význam mu to vysvetlovať a predsa som to robil.

" Do pekla, do pekla s tebou! To že si mi ju vrátil neznamená, že ťa nechám ju preťahovať! Rozumieš? 

Nedovolím, aby si sa okolo nej viac šmotlal a už vôbec nie okolo moje dcéry. Emília je mŕtva a ty už nemáš v našich životoch čo robiť!"

Potriasol som hlavou. Nemohol som bez nej byť, nemohol som byť bez nich. Kika bola kamarátka a nik Lil nepoznal tak ako práve ona. S ňou som mal pocit akoby Em stále žila. Jej dcéra bola zlatíčko. A aj keď s Em nemala spoločné nič. Miloval som vyslovavať jej meno. Emília žila v nej. Bol som asi naozaj blázon, ale zakaždým keď som oslovil tú malú potvorku, bola pri mne moja Lili.

Teraz som však stál zoči voči posadnutému vlkovi, ktorý si vzal do hlavy, že chcem jeho družku. Mohol som ju chcieť, veď sa s ňou predsa rozišiel, mohol som túžiť po jej blízkosti, on sa jej predsa vzdal. Ale bolo to nesprávne, nelogické a v neposlednom rade by to bola zrada.

Bola Liliinou sestrou, to by nešlo a aj keď som nebol ako ostatní vlci a po jej odchode som sa psychicky nezložil, teda aspon nie tak, ako tomu bývalo pri iných môjho druhu, nedokázal som pomyslieť na inú ženu, nie to ešte na Kristínu.

 Pre Boha, bolo by to ako by som ju podvádzal s jej vlastnou sestrou.

Moju sladkú fialku som predsa nemohol len tak nechať, pre inú.

Prsty ma svrbeli a  ja som mal nutkanie vrátiť sa znova domov. Boli to chvíle, kedy som mal vízie, boli to malé krátke obrazy, kedy som ju videl pri každodenných činnostiach, česaní, obliekaní, učení, pri smiechu, behu, a ja som ju musel kresliť. Musel som si zachytiť každý detail jej tváre, každú krivku jej tela, ktoré mi tak chýbalo. Jej úsmev, dlane, lásku.

"Prestaň, ty nemáš právo vyhadzovať mojich hostí. Patrik môže prísť kedykoľvek a ty nemáš dôvod mu tak hrozne ubližovať. Čo nevidíš čo mu tvoje reči robia?" Kristínin hlas mnou mykol a posunul som sa ešte viac do sedačky.

Chcel som sa ozvať, že ja naozaj nie som malomocný a neprajem si, aby o mne tak rozprávala, lebo ona bola asi jediná, práve teraz, čo brala ohľad na môj duševný stav.

No jej dlhé prsty sa prehrabli mojími vlasmi. Nemohol som zastaviť spokojné privretie viečok a jemné zapradenie kocúra aj keď odpoveďou mi bolo vrčanie jej druha.

 Moje telo sa dostalo do vzduchu. Nestihol som pád zastaviť a skončil som narazený na stene.

Potriasol som hlavou štverajúc sa na nohy.

"Adam, v pohode, jasné, ja a Kristína sme len priatelia nič viac, nič sa nedeje, ja teraz proste odídem, nechcem sa biť a už vôbec nie s tebou. Nechcem, aby ste mali medzi sebou pre mňa nezhody." Snažil som sa na neho prehovárť kľudným hlasom a pomaly sa dostať k dverám.

Bol som prekážkou rovnako ako Lia, a ja som naozaj, na rozdiel od nej, nechcel, aby sa im tá krehká rovnováha rozbila, iba pre mňa.

"Prečo by si mal odchádzať? Rozišiel sa so mnou, tvrdí, že nie som jeho sktočná láska, tak potom sa nemusím spovedať a už vôbec sa nemusím cítiť špatne, pre tvoju spoločnosť. Aj keby sme si to rozdávali ako divé psy, stále to nie je jeho vec!" kričala na mňa a ja som na ňu vyklenul obočie, na mňa naozaj nemala dôvod kričať, teda mala, kazil som všetko a ničil som životy všetkým.

"Adam má pravdu, nemám tu čo robiť, Kika, iba vám to kazím, možno by ste sa mali obaja prestať hrať na urazených a proste si odpustiť tie blbosti, všetci traja vieme, že sa milujete a že trucujete už ani neviete prečo. Tak sa uzmierte. Život je príliš krátky. Mali by ste si vážiť, že máte jeden druhého, a že si môžete vyznávať lásku a... Niektorí z nás o to šťastie prišli, takže teraz ma ospravedlňte, ja musím ísť domov." Nečakal som kým mi navrhne Kika odprevadenie ku dverám, nebolo to treba.

"Do pekla Adam, čo ti je? Ty vieš, že potrebuje našu pomoc!" počul som Kiku a len som sa uškrnul, nepotreboval som ich pomoc, potreboval som ju späť v mojom náručí.

 Bol som ako Lia a ja som, do pekla, nechcel byť Lia, v mužskom vydaní.

"Paťo, no tak, počkaj!" oslovila ma a jej malá ruka stisla moje rameno. 

Nechcel som odísť, naozaj nechcel, dnes som nedokázal byť sám. Ale zostať som tiež nemohol, nie, pokiaľ to znamenalo, že sa budú pre mňa hádať. A vlastne, chcel som byť sám, kto iný ma môže pochopiť, ak nie ja sám? Že?

"Daj za mňa malej pusu na dobrú noc," povedal som jej vetu, ktorú som vravel za každým, keď som podvečer odchádzal od nej domov.

"Máš tu ešte veci!" vyhŕkol Adam no len som sa sucho zasmial.

 Posraté veci, koho zaujíma zubná kefka a dáke šaty? Prkotiny.

Cesta bola nudná a zdľhavá a tak som sa rozhodol si zaloviť. Posledné roky som čas krátil lovom upírov na vlastnú päsť. 

Na tie blbé výjazdy som sa mohol z vysoka. To pre tú prílišnú angažovanosť som o ňu prišiel. Vždy vravela, že som krvilačná beštia, ktorej je prednejší pach krvi ako ona.

Vždy som sa nad tým musel iba usmiať. Až teraz, keď som ju stratil, keď ma opustila, som skutočne mohol vidieť koľkokrát mala pravdu, koľkokrát som zle volil a koľko chýb som napáchal.

Ak by som ju počúvol nič z toho nemuselo byť, Erik by sa k nej nedostal dosť blízko, nikdy by som nezmárnil upírovú družku a my by sme sa teraz dohadovali na banalitách ako prestieranie na našej svadbe, alebo meno našej dcéry či syna. Alebo by sme sa len doťahovali tak ako sme to robili v podstate neustále.

Cez otvorené okno sa mi do nosa dostala sladká vôňa cukrovej vaty a ja som sa usmial. Nenávidel som ten smrad.

 Posledné roky som ho však vyhľadával a dnes tomu nebolo inak. Vytiahol som okienko, zatvoril auto a vydal sa za tým otrasným smrdom spáleného cukru.

Dnešná noc bude dlhá, dúfal som v to. Osamieť by znamenalo mať čas premýšlať, a ja som skutočne nemohol dnes ani na chvíľu dopriať mojej mysli oddych. Nemuselo by to skončiť dobre. A ja som nechcel skončiť ako psychopat ničiaci niekomu život , alebo bezduchá troska krčiaca sa v rohu izby.

Aj keď tá predstava v sebe niesla istú dávku pokoja, ktorá mi tak veľmi chýbala.

Ak by som mal tú prekliatu istotu, že skončím ako prázdna schránka bral by som ju všetkými desiatimi. 

Všetko je lepšie ako táto bezúčelná existencia, kde iba prežívam zvyšok času kým moja duša zanikne s mojím telom.

3.kapitola

Stál tam pod lampou a rozhliadal sa akoby kontroloval okolie.

Nevyzeral, že by sa práve chystal loviť, ale to neznamenalo, že som nemal chuť loviť ja. A taktiež to nemuselo znamenať, že už nie je po love.

Mojím telom prešlo to chvenie, mne, tak za posledné roky známe. A moje telo sa triaslo pod silou vrčania. Zbadal ma, cúvol.

Bolo mu to však na dve veci. Keď som ho chytil pod krkom a ako perníčka z tej rozprávky o zelenom mužovi som ho začal pomaly zbavovať končatín. Vychutnával som si to, tú jeho bezmoc.

Jeho krik naplnil ticho noci a spokojne som sa usmial.

Po odchode Emílie som nestracal čas ani s jedným z nich, čím viac ich bude z tohto sveta znesených, tým väčšia bude pravdepodobnosť, že sa už nikomu nestane to, čo mne. A nebude musieť hľadieť bezmocný na smrť jedinej lásky.

Tretia forma sa stala mojou súčasťou.

Dedko mal pred rokmi pravdu, stal som sa plnohodnotným vlkom prezentujúcim mýty, až keď som plne splynul s mojou vlčov časťou. Aj keď by som dal všetko za to nedostať taký silný psychický podnet...

Jeho telo som trhal na kusy a vychutnával si jeho vyplašený pohľad, keď hľadel do mojích červených očí.

Svoju vlčiu formu som nevyužíval už tak často. Načo aj? Boli chvíle, keď som sa túžil pohrať a tak som si svoju obeď vždy užil v ľudskej alebo vlčej. Ale bol to nekonečný boj s mojou podstatou a tretia tvár sa vždy hlásila o slovo. Prečo jej teda brániť?

Do nosa mi udrela vôňa kandinzovaných fialiek, inak sa tá vôňa naozaj nedala definovať, a ja som to nedokončené torzo nechal padnú na zem.

Moje vnútro sa znova rozpadalo a ja som pod silou bolesti stratil formu. Rozbil som sa na ľudské nič. Tak ako predtým.

Upír na mňa treštil oči, ale ja som mu už nemohol venovať ani sekundu pozornosti, fialky boli mojou spásou a ja som si potreboval aspoň na chvíľu skryť tvár v tej úchvatnej vôni malých kvietočkov.

"No tak, prosím, nemôžeš ma takto nechať!" prosilo ma torzo a ja som sa usmial.

Obaja sme vedeli, že môžem, obaja sme vedeli, že to tak bude.

Nemal som dôvod byť k nemu milostivý, nemusel som mu dopriať pokoj a už vôbec som mu nemal dôvod svoje rozhodnutie opodstatňovať.

Boli to prekliate bezduché zdochliny, nezaslúžili si nič, absolútne, a už vôbec nie zmilovanie.

Kopol som si do neho poslednýkrát a rozbehol som sa za vôňou, ignorujúc prozby upíra. On by ma nevypočul ak by som bol na jeho mieste, tak prečo sa tým trápiť?

Tmavá ulička bola presýtená sladkými fialkami. Z hlboka som nasal vzduch do plúc a nechal sa tou vôňou úplne pohltiť, bolo to dokonalé, krásne sladké, a mne sa na tvári objavil úsmev. Ako to, že ma to nenapadlo skôr? Bola tu možnosť, bol tu spôsob ako svojej duši uľaviť aspon trošku, aspon na chvíľu.

Jej izba bola trinástou komnatou, no mohlo ma to skôr napadnúť, nemusel som trpieť.

Z tmavého rohu sa ozvalo slabé syknutie a ja som sa zhrozene pozrel do tváre blonďavého muža ležiaceho v kaluži krvi.

"Ste v poriadku?" skusil som a on prikývol s blaženým úsmevom siahajúc si na dve malé ranky na krku.

"Anjel," šepkal stratený v poblúznení a ja som sa zamračil.

Bol som všetko, no anjel isto nie.

"Čo sa vám stalo?" kontroloval som ho, aj keď som vedel.

"Ja, spadol som, bol som na oslave a vypil toho viac ako sa patrí." Povedal muž v stredných rokoch, sťahujúc moju ruku zo svojho ramena.

Hľadel okolo seba a vyzeral, že niečo hľadá. Podvedome som sa rozhliadol ja, po peňaženke alebo mobile, niečom.

"Potrebujte odviesť domov?" navrhol som mu a on sa ďalej zmätene rozhliadal.

"Bola tu, videl som ju, kde je?"

"Kto? vyhŕkol som, naozaj mi bola proti srsti predstava, že dáky upír niekam odvliekol jeho spoločníčku alebo možno dcéru, manželku.

Zatriasol hlavou a zahryzol si do spodnej pery.

Jeho ruky zovreli moju bundu a silno mnou zatriasol.

"Nepamätám sa." hysterčil stále trasúc so mnou.

"Hej, kľud!"Snažil som sa ho upokojiť, sťahujúc ruky z môjho tela. "Skúste sa sústrediť rozmýšlajte, bola s vami vaša manželka, dcéra, priateľka? Ja neviem, niekto ďalší, premýšlajte!" prihováral som sa mu a on sa zamračil.

"O čom? Bol som sám, potrebujem sa dostať domov!" štveral sa na nohy a mňa úplne odignoroval aj pokus podoprieť ho.

Bol to blázon vo všetkých smeroch. A ja som na neho teraz naozaj nemal náladu, no nemohol som ho ani nechať tak a tak som sa mu znova pokúsil podať pomocnú ruku v podobe odvozu domov.

"Bývam hned tu, nepotrebujem milodary. Nič mi nie je! Choďte si po svojom. Musím ísť domov!" Och, ten bol ale pekne odporný.

Kývol som nad ním rukou a pohol sa späť k svojmu autu.

Ten páprda bol pekne mimo, mal som ho aspoň odprevadiť, ale na také nálady som skutočne nemal nervy, mohlo by sa kľudne stať, že by som mu pokrútil krkom a vrahom som nikdy nechcel byť.

Môj nedokončený upír tam už neležal a neprosil, bola z neho kôpka končatín a vysoký upír ho podpaloval zapalovačom.

Upír čo má pri sbe zapalovač? Bol som pravdepodobne už úplne pomätený.

"Hej!" skríkol som na neho a on zdvihol pohľad. Čierna kapucňa mu skĺzla z hlavy a ja som sa mohol stretnúť s jeho pohľadom plným strachu.

Uškrnul som sa, povesti sa píšu vskutku rýchlo...

"Filip!" počul som zasyčanie zhrubnutého ženského hlasu a dotýčný sa prudko otočil.

No tak to nie, neexistuje, aby som ho nechal ísť. A blondiaka už vonkoncom nie, tých som si zvlášť vychutnával.

Rozbehl som sa do neho, no skôr ako som sa stihol pretransformovať ma vlna odpravila dobrých päť metrov a ja som si o nočné osvelenie tresol hlavu.

Zaúpel som pomaly sa stavajúc na nohy. Tak to bola šlupka, do pekla, bol som si istý, že sa ma ten zdochliak nedotkol.

Blondiak ma prekvapil, keď sa postavil do bojovej pozície a uškrnul sa na mňa.

"Komm, Schwarzie," volal ma s posmechom v hlase.

Ja mu ukážem Schwarzieho, nemčúrovi poondiatemu.

Zdalo sa, že ma poznal, pohladilo to moje ego, bol som kapacita.

"Filip!" naliehala žena a ja som sa mykol, sústreďujúc sa na tmu.

Ten hlas!

Bolesť hlavy ma úplne ochromila a ja som klesol na kolená tlačiac ruky k spánkom.

Hučalo mi v nej ako v úli a ja som nebol schopný pohybu. Ten prekliaty bastard mal mentálnu silu!

"Jeho nie! Prosím poďme domov, Oto je mŕtvy, nechcem prísť aj o teba." Prosil hlas anjela a mne sa do očí natlačili slzy, nie len bolesťou, ktorá namiesto toho aby slabla, naopak gradovala a ja som cítil na tvári tvrdosť asfaltovej cesty.

Zvonkohra ma šteklila blízko srdca a ja som sa aj napriek bolesti usmial.

Najkrajšie blúznenie spôsobené bolesťou v mojej doterajšej existencií.

4. kapitola

"Prcku, dej mi to, slyšíš! To je moje! Jestli mi to nevrátíš, to bude masakr, tak dělej!" Tomov krik a piskot malej Helen naozaj nebol príjemný budík, ale aj keby mi do ucha hrala anjelská harfa nemohlo by to byť lepšie.

"Tom tady měl holku, Tom tady měl holku!" kričala Helen a ja som si prešiel dlaňami po tvári a vydýchol vzduch.

Hlavu som mal ako vo zveráku a naozaj si nepamätám ako som sa dostal domov. To sa mi nestávalo často. Nie, mne sa to nestávalo vôbec. Vždy som si všetko pamätal.

Znova prebehli okolo mojich dverí a niečo cinklo o moje dvere. Bolo to ako kúsok pliešku alebo niečo také.

V hlave som však riešil dôležitejšie problémy.

Ten prvý, ako som sa, do pekla, dostal domov? Pamätal som si, ako som štvrtil upíra a potom tma.

Zacítil som fialky a automaticky si privoňal k tričku. Cítil som aviváž a prášok, fialky nie.

No boli tu.

Migréna ma kopla naspäť do reality. Zovrel som hlavu v dlaniach.

Cítil som sa však lepšie aj napriek bolesti, bol som oddýchnutý. A to bol ten druhý problém.

Nepamätám sa, kedy som naposledy bol oddýchnutý. Posledné noci som naozaj nedokázal zaspať, vídal som tú chvílu stále, keď som zatvoril oči.

No teraz som spal, naozaj som prespal celú noc. Bolo to šialené. Naposledy som takto dobre spal... ani som nemal odvahu nad tým premýšlať.

"Heli, jestli mi to nedáš, tak uvidíš," kričal Tom.

Otvoril som dvere a zaprel sa ramenom do zárubne. Takmer som však skončil znova vo svoje izbe, keď do mňa tá malá potvora sotila a v rukách držala čiernu, čipkovanú podprsenku a točila ňou nad hlavičkou ako kovboj lasom, zatiaľ čo Tom sa jej snažil ten kúsok čipky bezúspešne vytrhnúť z ruky.

"No tak, slyšíš!" Naliehal a ona sa rozrehotala, skrývajúc sa za mojím telom.

"Maminka říkala, že si sem nemáš vodit kamarádky, teď budeš mít problém hošánku," oznamovala mu s vystretým prštekom a ja som si musel zahryznuť do pery, aby som sa nerozrehotal.

"Cekneš a tvůj méďa umře!" vyhrážal sa a kútiky mu cukali ako sa snažil skryť smiech za výhrážné vrčanie.

"Né, méďa, né!" kričala na oplátku a hodila po ňom podprsenku, utekajúc do svoje izbičky pravdepodobne ratujúc macka.

"Co?" vypľul na mňa Tom a ja som si s prekríženými rukami odfrkol.

"Tak ty porušíš pravidlá a ešte sa jej ideš vyhrážať smrťou jej hračky, to je podlé," smial som sa a on si prehadzujúc podprsenku cez rameno len odfúkol a v očiach mu iskrilo.

"Já pravidla neporušil, Zdena říkala, že si nemám každý večer vodit jinou holku, Anna tu byla podruhé. " Žmurkol na mňa a spokojne si odkráčal do svoje izby.

Bolo zvláštne vidieť svojho malého brata s pestovaným jednodňovým strniskom, lebo vraj to ženy milujú a pokojne sa vracajúc do izby, kde na neho čaká holka, ktorej naša malá sestrička ukradla spodné prádlo. Zase sa nezamkol blbec.

Strata Em ma pripravila a sústredenie, lebo som si naozaj nepamätal, kedy sa môjmu bratovi na tele vytvorili svaly podobné tým mojim a už vůbec si nespomínam, kedy nabral jeho hlas takú hrúbku.

Kedy si sem začal vodiť holky som už radšej vôbec neriešil.

Ak by na toto prišla Zdena, ten chlapec by mal prúser.

Také nezodpovedné.

Naposledy ho načapala práve Helen, našťastie dievča bolo v nohavičkách a holú hruď jej zakrýval môj brat telom, ale Zdene sa aj tak zdalo, že to nie je vhodné, kedže v dome žije aj malé decko. Mala pravdu. Mal sa zamknúť hlupák.

Samozrejme, som sa do toho nemiešal. Byť na Tomovom mieste a mať tu moju Emily porušoval by som pravidlá nonstop. Vlastne, porušili sme pravidlá a nie raz.

On na rozdiel odo mňa stále bojoval po boku Igora, ktorý teraz viedol moju svorku a tak potreboval rozptýliť ženským telom. Poznal som tú potrebu vlka po boji utíšiť šelmu v sebe ženským telom. Akurát ja som mal svoju ľaliu, môj brat si to užíval na plné gule kým nepríde tá pravá. A to doslova a do písmena.

Moje srdce znova zabolelo a ja som sa pomaly nadýchol sústreďujúc sa na dvere jej izby. Dúfal som, že tam nájdem presne to, čo som hľadal, potreboval som to nájsť.

Objal som rukou klučku a zatlačil ju. Bolo to presne také isté ako keď som ju otvoril pred piatimi rokmi po tom ako som sa dostal domov. Ako ma dostali domov...

Jej smiech do mňa narážal splývajúci s obrázkami nás dvoch mojich rúk na jej tele mojich pier na tých jej.

Bolo toho tak veľa. Chcel som sa v tom stratiť nehľadiac na bolesť, ktorú mi to spôsobovalo a tak som prudko zatlačil kľučku od seba. Dvere však zaprotestovali a odmietli ma pustiť dnu.

Zatriasol som kľučkou no ona stále odmietala povoliť a ja som zavrčal päsťou vrážajúc do tej blbej drevotriesky.

Bolo zamknuté, niekto jej izbu zamkol! Zúril som a mojím telom sa šírilo to chvenie chvíľu pred výbuchom. Ako si to mohli dovoliť?

"Zdena!" zreval som, otáčajúc sa ku schodisku.

Nemali právo!

Neuvedomil som si ako hrozne dupem k tomu schodisku kým sa pri mne neobjavil brat a nestrčil do mňa výhražne vrčiac.

"Sklidni hormon, vlku!" varoval ma, ja som však potreboval ten klúč, a mala ho tá drzá ženská čo si dovolila zamknúť.

"Uhni, sopliak!" sotil som do neho a on sa mi znova postavil do cesty, keď sa na vrchu schodiska objavila Zdena so zmäteným výrazom.

Neboli zvyknutý na môj krik. Vlastne, nikdy som tak skutočne nekričal. Nie doma. Nie na rodinu.

"Paťo, čo vrieskaš, prosím ťa?" šepla a trošku cúvla, keď sa naše pohlady stretli.

Hrabol som si do vlasoy a cúvol. Nechcel som byť, do pekla, na ňu naštvaný a a už vôbec na ňu kričať. Niečo sa so mnou dialo. Asi som sa skutočne pomiatol, keď som chcel ublížiť svojej nevlastnej matke.

"Zamkla si jej izbu!" obvinil som ju, ukazujúc ako malý chlapec na dvere, v ktorých ostala malá preliatina mojej päste.

"Ja, nemyslela som, že by to bol taký problém. nemusíš po mne bliakať." Pokrútila hlavou, obišla ma a pokračovala do spálne.

"Jsi vůl, brácho a měl by ses  fakt léčit! Chudák mamka, jsi zapomněl, že Em byla její dítě? Taky to nemá zrovna lehké," prehováral mi do duše, no zbytočne, ja som to predsa vedel, a bolo mi to lúto, ale nebol som okej a nemyslím, že by mi psychiater mohol skutočne pomôcť.

Zdena sa objavila pri nás a natiahla ku mne ruku. Automaticky som nastavil tú svoju a ona mi z miernej výšky spustila kľúčik do dlane.

Krátko som ho zovrel v dlani a naozaj sa cítil ako hajzel za to, že som na ňu vrčal.

Chcela ma obísť no ja som jej to nedovolil a stiahol si ju do náručia. Bol som tak pohltený svojou bolesťou, že som zabudol na tú jej. Bolesť rodiča, ktorý prežije svoje dieťa musí byť neuveriteľná.

Jej krehké telo sa v mojom náručí rozochvelo a ja som si ju privinul ešte tesnejšie.

"Je mi to ľúto. Je mi ľúto, že som ju neochránil a nedokázal vrátiť," šepol som.

Bolo to prvýkrát, čo som sa s niekym o tej noci rozpraval. Ten prekliaty jantár zo mňa vyhnisával dva týždne a aj keď som sa akonahle sa mi vratili sily pokusil o cestu spät dokázal som sa vratit iba na jej pohreb a ako som sa o to pokúšal zas a znova vždy som sa vrátil iba o pár dní nazad.

Trvalo mi presne dva mesiace, kým som pochopil, že tak dozadu čas vrátiť nedokážem. Nenávidel som sa preto. Nenávidel som, že práve jej som nebol schopný pomôcť. Nenávidel som, že som sklamal práve ju.

"Prestaň si to vyčítať, Patrik," šepkala, utierajúc si slzy. "Nie je tvoja vina, že sa na teba prichystali, iný vlk by toĺko jantáru nezniesol."

Len som pokrútil hlavou, oprel sa o stenu, rukami vo vlasoch sa snažil bolesťou zostať pri vedomí. Nechcel som sa vrátiť na to miesto, nie teraz, keď tu bola Zdena. Jediný kto ma tak vídal bola Kika, nik iný ma tak už viac nikdy neuvidí.

Tentokrát prišla ona za mnou a objala ma. Tie prekliate slzy sa mi vydrali z očí a ja som ich, aj napriek tomu, že som si opakoval aký som to ja chlap, nedokazal zastavit.

A ja som chlap nebol nikdy, silne reči ako adolescent a keď príde na lámanie chleba dokážem akurát to, aký velký som kokot.

"Je to moja vina, vedel som, že ak sa pustím do toho nekonečného boja s nimi ohrozím rodinu, že ohrozím ju. No bol som si istý, že to ustojím. Že zvládnem ochrániť svoju rodinu a bojovať za správnu vec. A pozri ako to dopadlo!" Rozhodil som rukami a ona chytila moju tvár do dlaní, hľadiac mi do očí.

"Miláčik, prestaň, ona by nechcela, aby si sa obviňoval, a už vôbec nie, aby si sa trápil. Som presvedčená, že by chcela, aby si žil ďalej a snažil sa byť šťastný. Pozri sa na mňa, myslíš, že ma to nebolí? Ale snažím sa, každý deň sa snažím."

Hlas sa jej chvel a oči sa leskli slzami, ktoré ostávali za spodným viečkom. Stačilo by jedno žmurknutie a tá slaná vodička by sa preliala. Poznal som ten začiatok búrky v tých modrých očiach, vídal som ho tak často. Len v mladšej tvári s tromi pehami na malom gombičkovom nošteku.

Odtiahol som sa od nej, bola ako prízrak, prízrak z budúcnosti, ktorý mi prišiel ukázať ako mohla moja žena vyzerať o pár rokov a ja som už nezniesol pohľad do tých modrých očí. Musel som vypadnúť, aspoň na chvíľu.

Závidel som svojmu vlastnému otcovi, závidel som mu jeho ženu. Nie, nechcel som Zdenu pre seba, chcel som jej mladšie dvojča, ktorého telo už nikdy nezovriem v náručí a jej modré oči nikdy nebudú hľadieť do tých mojich.

"Nenávidím to! Tieto chabé pokusy utešiť. Nikto z nás nemôže vedieť čo by si priala, čo by ju trápilo. Vieš prečo? Lebo je mŕtva, je mŕtva kôli mne a ja musím žiť s pocitom totálneho zlyhania a bolesti, a ja musím žiť s obrazom jej mŕtveho tela ležiaceho v lese do konca svojích dní. Tak mi prestaň dookola tlačiť do hlavy, že sa mám pozviechať. Ty si tam nebola, nik z vás. Nečakala vašu pomoc! To ja, to ja, som ju mal chrániť!" vyhŕkol som a otočil sa k odchodu.

Ignoroval som jej volanie a keď jej malá ruka zovrela moje rameno v chabom pokuse ma otočiť späť tvárou k nej, len som sebou cukol a s rukou vo vrecku svojich teplákov stisol malý klúčik v pästi.

5.kapitola

Bolo tu všetko tak ako som si pamätal a predsa bolo všetko také hrozne iné.

Paplón mala ako vždy preložený na polovicu a položený pri nohách postele aby si ho mohla na seba len stiahnuť a hneď spať. Usmial som sa a pokrútil hlavou. Jej poobedné siesty alebo siesty, keď bola vytočená či smutná a útočiskom sa jej stal spánok ma vždy pobavili.

Malý notebook bol zaklapnutý a odpojený od prúdu. Ona ho nikdy neodpájala, výnimkou bolo, keď pozerala ten hlúpy seriál a chcela pohodlie v posteli. Musela to urobiť jej matka alebo možno môj otec...

Na nábytku bola hrubá vrstva prachu, ktorá ma šteklila v nose a ja som si ešte viac mal chuť nafackať za svoje chovanie ani nie pred tromi minútami.

Jej pedantnosť a chorobná potreba čistoty v tejto izbe akosi chýbala a ja som sa nemusel veľmi zamýšľať prečo to tak bolo.

Rovnako ako ja nemohla vstúpiť do tej izby a pohnúť čo i len o kúsok jej vecami, narušiť klamlivo udržiavanú predstavu, že je tu, a nepáčilo by sa jej, že niekto pohyboval s jej vecami.

Sadol som si na posteľ a obláčik prachu sa vzniesol pod dopadom môjho tela. Keď som tu bol naposledy izba bola presýtená jej vôňou, tie malé kvietočky mi chýbali.

Teraz tu bol cítiť iba ten prekliaty prach a nevetraný ťažký vzduch ako u babky v podkroví. Jediná miestnosť v dome, ktorá bola pochmúrna, špinavá a niesla v sebe toľko tej prekliatej melanchólie, no napriek tomu všetkému som mal pocit, že práve sem patrím. Bol som ako táto izba. Plný mŕtvych spomienok.

Dvere do jej kúpeľne boli pootvorené a ja som si pamätal, ako v nich stála a škerila sa na mňa špúliac pusu chvíľu predtým ako odišla "na rande" s Norou.

V rohu izby som zbadal bielu plachtu prehodenú cez niečo, soška, do pekla, tá prekliata soška. Úplne som na ňu zabudol. Tromi dlhými krokmi som sa ocitol pri nej a bez váhania stiahol látku, z ktorej sa rozvíril do vzduchu ďalší kúdoľ prachu.

Čakal som, že bude poškodená, že sa v nej odrazí strata jednej jej súčasti, že sa v nej ukáže polovica duše, ktorá už nemôže byť uchovaná v nej. No ten prekliaty vlk bol celý a spokojný s vycerenými zubami s malými odreninami, ktoré zostali po poslednom úraze a ktoré Lili tak dokonale opravila a navrátila mi zdravie.

Stal sa teleportom a ja som sa ocitol v rozpadnutých dverách starej chajdy, ktorú otec odmietal zrovnať so zemou, akoby bol tušil, že sa nám v životoch objaví Jepetto. Môj malý, sladký Jepetto.

Videl som ju v tom žltom župane a s rozochvenými rukami ako objímala malú sošku vlka a so zamračenou tvárou sa snažila čo najdôveryhodnejšie zachytiť mňa, jej nočnú moru.

Mal som to vtedy nechať tak, mal som byť silnejší. Mal som sa od nej držať ďalej nič z tohto sa nemuselo stať.

Mohli sme byť len nevlastný súrodenci, ja do nej zbláznený a ona s očami plnými nenávisti, pre moje grobiánske a blbé chovanie. Bola by tu, živá, a ja by som ju mohol hnevať a podpichovať a ona by sa tak krásne čertila a červenala.

To však teraz bolo už len snom, len túžbou a ja som sa mal naučiť žiť bez nej.

Naozaj som nechápal ako si Zdena mohla byť taká istá, že by to bolo možné. Prešlo päť rokov a ja sa necítim o nič lepšie ako v tú noc, keď jej telo dopadlo na zem a jej otvorené prázdne oči hľadeli rovno do tých mojich.

Chcel som nájsť jej vôňu aspoň trošku z nej. Neviem čo som čakal, že sa tu vytvorilo akési vákuum a jej vôňu mi neukradol čas a prach napadaný na jej veciach?

Bol som naozaj hlupák, kým som nezbadal tú sošku, bola východiskom z tohto môjho oživnutého pekla. Mohol by som to aspoň skúsiť.

Vzal som ho do rúk a prstami obkreslil líniu jeho dokonale znázornenej srsti. Pamätal som si ako došlo k mojej nehode a vedel som, čo vtedy prežívala, ale teraz bola navždy preč a ja som jej svojím rozhodnutím už nemohol ublížiť. Vedel som však, že tu by mi to neprešlo, zastavili by ma. A ja som dospel do štádia, kedy som už naozaj svoj pokus odísť za ňou mal dokonale premyslený.

Netrvalo to síce dlhšie ako tri minúty, a ten plán nebol práve prešpekulovaný, ale ako sa vraví, v jednoduchosti je krása. Ako moja krásna Emily. Povahovo to určite nebolo. Menila názory ako na bežiacom páse. Ale jej jednoduchosť po tej výzorovej stránke som miloval. Žiadne zbytočné make-upy, ceruzky na oči, silné líčidlá, ktoré ostali na vašich bielych tričkách a ani za ten svet nešli oprať.

Miloval som jemnosť jej tváre, jej dlhé riasy a jej tri malé pehy, aj malú ranku v kútiku úst, ktorej kontúru som mal svojím jazykom obkreslenú nespočetne veľakrát.

Chcel som to všetko späť, chcel som ju späť.

Ruky sa mi vyšvihli samovoľne nad hlavu a boli pripravené tresnúť tým kusom hlúpeho dreva o protiľahlú stenu. Chcel som skapať, pomaly a bolestivo, zaslúžil som si to, ten trpký prísľub konca, dlhého a bolestivého.

Nikdy som nerozumel samovrahom. Nevidel som v ich slabosti zmysel. Nič nemôže byť predsa také zlé, aby sme sa pokúsili siahnuť si na život.

Mýlil som sa, život bez nej bol všetkým zlým, bol ničota.

A ja... zaslúžil som si ho.

... za zradu, slabosť, neschopnosť.

Nemal som právo pokúsiť sa ukončiť svoj život. Nie pre stvoriteľa, ktorý jediný mal na to právo, nie pre strach, že by som mohol skončiť vo večných plameňoch pekelných.

Ale pre správnosť, pre spravodlivosť. Mal som trpieť, mal som šalieť, že nezvládam život bez nej.

Rozosmial som sa, klesajúc na kolená. Smiech sa zmenil na hekanie hyeny, keď mojim telom otriasli prvé vzlyky. Bol som blázon. Práve som sa ocitol na samom dne, keď som naozaj zvažoval si sprosto a zbabelo ublížiť. Nebol som viac mužom, neviem či som ním vlastne niekedy bol.

Kopa sračiek, tak by ma nazvala. Na nič hodná kopa sračiek.

"Slíbils mi to! Jsi hajzl Tomáši! Říkal jsi, že jsem víc! A neumíš si najít ani den!" Ženský hlas ma vytrhol z mojej sebapoškodzujúcej nálady. Vstal som zanechávajúc vlka a svoju chuť po vlastnej smrti tak.

"Anno, no tak, mrzí mě to, ale musím. Kámoš má průser. Potřebuje pomoc!"

"Nasrat! Tohle děláš pořád!"

"No, je to kámoš, ty bys to neudělala pro kámošku? Byl tu dřív než ty, a potřebuje mě."

"To víš, že bych to udělala, ale ne každý víkend! Jen to řekni, že si mě jen chtěl dostat a teď se mě chceš zbavit, tak jako ostatních pitomých nán. Že já se kvůli tobě,  rozešla s Kájou."

Stál som vo dverách izby a sledoval tých dvoch. Uvedomoval som si, že šmírujem, a že by som mal zmiznúť, alebo sa aspoň tváriť ako vzduch. No nedokázal som to. Vedel som presne čo riešia, riešil som to s ňou neustále.

Brat robil tú istú chybu.

"Nežádal jsem tě o to, a už vůbecj sem ti nesliboval, že z nás dvou bude páreček z telenovely, jasný? A netvař se tak, to ty jsi přijela ne já. Jak poprvé, tak i včera. Chceš vědět,  proč jsi se rozešla s Karlem? Protože je to blbeček, neschopný ti to udělat. Protože je to jenom ubožák, co po třech zásunech padne na tvoje tělo a třepe se jak ryba na štěrku."

"Jseš blbec, hnusnej odpornej zmrd!"

"Možná, ale mého klacka máš ráda."

Pretočil som očami.

Neviem kedy sa môj brat začal vyjadrovať týmto spôsobom. Ale bolo mi jasné, že to dievča sa snaží vytočiť viac ako už bola. Čo bolo moje podpichovanie oproti tomu jeho? Slovníky sa značne zmenili a to prešlo úbohých päť rokov.

"Odcházím, až tě budou příště svědit koule, moje číslo zapomeň!"

"To nebude problém, protože doklušeš dřív, než začnou svědět!" Opieral sa o zárubňu dverí svojej izby a pokrivene sa na ňu škeril.

Jej hnedé vlasy sa rozviali ako prudko sa otočila pripravená na odchod. Mohol som vidieť ako sa bratov úškrn zmenil v smutnú tvár malého šteňaťa a jeho pery, ktoré do teraz držal v tvrdej linke vypustili tichý povzdych.

Taký hlupák.

Vedel som, prečo sa s ňou pohádal. Pre tieto sračky som sa s Em hádal neprestajne. Nemienil som dopustiť, aby môj brat robil rovnakú chybu. Nastal čas, kedy som mal byť starším bratom a prehovoriť mu do duše.

Dievča na mňa uprelo svoje hnedé oči a jej líca pokryl jemný rumenec, keď si uvedomila, že som pravdepodobne počul všetko.

Jej krok zrýchlil a so sklopenou hlavou takmer zvalcovala Zdenu, ktorá mala v náručí kôš s prádlom.

"Promiňte," šepla, no nezastavila sa, aby Zdene pomohla prevrhnutý kôš pozbierať a upaľovala z nášho domu.

"Tom? Zasa si tu mal dievča! Už som ti predsa vravela, že si sem nemáš vodiť každý večer svoje kamarátky!" Hromžila zbierajúc suché šaty.

Dievča sa zastavilo venovalo jeden pohľad Tomovi a on si povzdychol krútiac hlavou.

Zameral na našu nevlastnú matku jedovatý pohľad. Bolo mi jasné, že bol vytočený, Zdena svojou pripomienkou ešte viac rozvírila vody medzi nimi a Tom sa už len ťažko vykecá, ak sa vlastne bude chcieť vykecať.

"Do toho je ti víš co…," odfrkol a Zdena na neho hľadela s otvorenými ústami.

"No, tak je ma do toho viac ako si môžeš myslieť, chlapče. Asi zabúdaš, že tu s tebou žije aj tvoja malá sestra a to posledné, čo potrebujem je jej vysvetľovať čo to robíš v izbe a prečo ste pri tom obaja nahý a už vôbec ti nebudem spomínať fakt, že je naozaj nevhodné, aby behalo päťročné decko s podprsenkou po celom dome. Do kelu, tak sa aspoň nabudúce zamkni!" vrčala, stískajúc kraje plastovej nádoby.

"Ty mi nebudeš poroučet, si jen žena mého otce,  protože moje matka umřela, a já nejsem povinný tě poslechnout!"

"Tom!" zhúkol som a vystúpil na chodbu.

Jedno bolo, že bol nasratý na tú holku, druhé bolo, vybíjať si zlosť na našej nevlastnej matke.

Kôš jej znova vypadol a ona si roztržite k nemu čupla. Videl som tras rúk ako sa ho snažila skryť v rýchlom zbieraní vecí. Bolelo ju to. Nemusel som sa ani snažiť vidieť v jej očiach bolesť.

"Toto si kurva prehnal, Tomas!" zavrčal som na neho.

Zaťal päste a vrátil sa do svojej izby. Blbec.

"To je v pohode," šepla, keď som jej pomohol pozbierať znova veci a slabo sa na mňa usmiala.

"Nemôže sa s tebou takto rozprávať, porozprávam sa s otcom, nech mu dohovorí."

"Bože, len to nie! Prechádza si obdobím vzdoru. Veď on nie je zlý chlapec. Nechaj to tak. Roman by na neho nakričal, a len by to zhoršil." Bránila ho. Naozaj som nerozumel, kde v sebe tá žena berie toľko pochopenia pre nás.

Nedivil som sa, že ju otec miloval, že mu stačili tri týždne. Bola ako anjel.

"Tak sa s ním aspoň porozprávam ja. Nejde to, aby sa tak choval a ani sa neospravedlnil. Stačí, že som na teba dnes vyletel ja, prepáč Zdeni, nie som to proste ja," uvedomenie si, že som sa tiež nechoval k nej dnes práve najlepšie mi vohnalo do tváre červeň. Hanbil som sa za svoje chovanie a taktiež mi to bolo úprimne ľúto.

Len sa usmiala a potľapkala ma po ramene. "V poriadku, miláčik, všetci toho máme posledný čas viac než dosť, je jasné, že sa to musí niekde vyventilovať. A mojou smolou je, že som proste neprestajne po ruke," smiala sa a pokojným krokom ma jednoducho obišla.

Ja som si to namieril rovno za tým blbcom, mal som niečo na srdci, čo som mu chcel pekne bratsky vysvetliť a nie len slovne. Zdena nie je žena, do ktorej sa môže len tak obúvať.