ČV - kapitola 46,47

Autor: Iveta
Kor. cz: Lenka
Ko. sk: Noemi

46.kapitola

Bolo to oficiálne, bola som bez najlepšej priateľky.

Bola to náhoda, nie úplná, samozrejme. Proste som sa raz večer asi týždeň po Valentíne prihlásila na jednu zo sociálnych sietí a chcela som vidieť, ako sa Kris a jej krpčekovi darí.

Prekvapilo ma, že mi na ploche nevyskočilo nič od nej, ani len písmenko a to ona bola jednou z tých ľudí, čo sa zverovali aj s blbosťami typu "dobre som sa vysral". 

Vešala tam všetko a aj keď som jej veľakrát vravela, že sú to zbytočnosti a ja by som si tam nikdy status typu: obed sa mi podaril, nedala, vravela, že od čoho tam potom tá možnosť je. Treba ju využiť, a že jej statusy asi nie sú taká blbosť keď má toľko komentov.

Ach,  proste adolescent...

No tento krát tam nebolo nič a tak som ju skúsila vyhľadať.

Do môjho srdca sa zabodla mačeta Turka so zahnutým pol mesiačikovým hrotom a ešte sa vo mne zašpárala, keď sa mi na lište dobromyseľne ukázala ponuka pridať k priateľom. 

Musel ma trafiť šľak a som v pekle, za všetko, čo som v živote vyviedla, lebo neexistovalo iné rozumné vysvetlenie, prečo ma moja sestra odstránila zo svojich priateľov.

 Veď som bola prvý priateľ, ako v živote, tak na tej prekliatej sociálnej sieti.

Tá bolesť, čo trovila moje vnútro by sa kľudne mohla rovnať bolesti, keď mi Erik jebol po papuli... nie, Erikova rana nebola dosť, nič nemohlo bolieť tak ako toto zistenie. 

Moja kamarátka, sestra, spriaznená duša, ma od seba odstrihla a ja som s tým nemohla nič urobiť!

Zvalená na svojom PC stole som medzi vzlykmi stláčala f5 dokola a dokola, no po opätovnom načítaní tam stále bol ten istý výsledok, mohla som jej poslať žiadosť...

„Lili, preboha, si v poriadku?" Patrikov hlas ma vytrhol z môjho záchvatu poškodzovania tej malinkej klávesy a ja som sa mu vrhla do náručia. 

„Ona... si... ma... ma... od... odstrá... z priate... priate..." fňukala som a ukazovala prstom na vinníka.

 V tomto prípade na môj Aplíček. 

„Musíš sa ukľudniť, maličká, nič ti nerozumiem..." Uhládzal mi vlasy svojimi veľkými dlaňami a nútil ma, aby som sa na neho pozrela. 

Pomohlo to, trošíčku, pohľad do tej čierňavy ma vždy trošku pozviechal.

„Kris, ona si ma odstránila z priateľov," vysypala som zo seba rýchlo, aby mi ďalší nával sĺz, čo sa blížil, neukradol schopnosť reči.

„Vždy som tvrdil, že je to hlúpa, detinská Dora a nikdy som nerozumel, prečo sa s ňou priatelíš, rovnako ako s jej trapkom," vrčal, ťahajúc ma na posteľ.

„Neobúvaj sa do nich, Patrik, sú to moji priatelia!" Strčila som ho od seba ďalej a on s roztvorenou náručou zostal na mňa civieť. 

„Em, na mňa sa nehnevaj, prosím. Ja som tu pre teba, je mi ľúto, že je Kika taká hlúpa a nechá vaše priateľstvo tak, len pre to, že si sa snažila pomôcť, ale ja ti naozaj nechcem zle. Poď ku mne!" Jeho veľké ruky ma znova zovreli a ja som si na jeho ramene pofňukávala. 

„To som to naozaj tak posrala? Prečo mi to urobila, Patrik? Čo si bez nej počnem?"  

„Máš ešte mňa, nezabúdaj, že aj ja som tvoj kamoš," šepkal mi do krku a jeho mäkké pery sa mi vtisli do kože. 

„Patrik, prosím, ja teraz naozaj nemám náladu na vtipy, predstav si, že prídeš o Igora, hm, čo by si robil?" Zatlačila som do jeho ramien a on sa na moje prekvapenie hneď odtiahol. 

„Len som chcel zmeniť smer tvojich myšlienok, nenávidím, keď si smutná, Em a už vôbec keď plačeš. Kika je hlúpe, rozmaznané decko. Zmietané tehotenskými hormónmi a ver, že keď si to uvedomí, bude ťa prosiť, aby si jej odpustila. Človek bez teba nevydrží dlho, si úžasný priateľ a vyvolávaš závislosť, mačiatko." Hladil ma prstom po spánku a zastrkával vlasy za ucho. 

Bolo to také pekné a nežné gesto. A ja som ako skutočné mača privierala oči pod jeho nežnou starostlivosťou.

 Znova som sa rozrevala, nemohol to pochopiť, Kris bola mojou sestrou. Príval sĺz ma zadúšal a nenávidela som sa za to, mala by som byť nahnevaná na to dievča a zúriť, porozbíjať pár vecí.

Odtiahol ma od seba  a prudko vstal.

„Takto to nejde, ja sa s ňou musím porozprávať, nemôže ťa takto trápiť pre takú blbosť. Niekto tomu rozmaznanému decku musí otvoriť oči!" zúril a vypochodoval z mojej - našej, izby do svojej.

„Patrik, čo chceš robiť? Neskús jej volať, jasné? Ja sa jej nebudem doprosovať, ak ma už nechce tak nech..." zmĺkla som, keď sa predo mnou objavil Patrik so spokojným úškľabkom. 

„Toto je moje dievča, nebudeš predsa nariekať, pravda. Poď pôjdeme sa prejsť, vonku je vcelku pekne." 

Otvoril moju skriňu a začal z nej vyhadzovať svetre a teplé mikiny.

„Čo to robíš, Patrik? Ja potom ten bordel upratovať nebudem, je ti to jasné?" hromžila som a snažila sa tie hlúpe handry poskladať. 

„Chcem ťa vziať na jedno miesto a je to v lese, tak aby ti nebola zima," informoval ma s hlavou stále v mojom šatníku.

Nakoniec ma navliekol do piatich vrstiev plus zimnej bundy a ja som sa musela smiať, keď mi pomáhal do čižiem, lebo som sa celkom nevedela zohnúť, aby som si zapla ten stupídny zips. 

****

„Je to ďaleko?" Na moju otázku neodpovedal a len prehodil ruku cez moje ramená. 

Posledné dni, bol znova bezstarostný a dokonca sa znova smial a jeho kmitajúci pohľad bol preč.

 Bola som tomu naozaj rada, náš vzťah sa začal meniť a ja som mala strach, že aj keď to Patrik myslel len dobre, mohlo to naozaj poznačiť nás. 

No teraz to bol zasa on, vedela som, že sa mu von nechcelo, len pred pol hodinkou sa vrátil z jeho povinnej pochôdzky, kedy musel nakŕmiť vlka v sebe.

 Chcel ma rozptýliť a ja som bola naozaj zvedavá, kam ma chce vziať a prečo som sa musela naobliekať ako cibuľa. 

Po chodníčku, vyšliapanom turistami, som sa pomaly teperila za mojím vlkom, ktorý sa pravidelne točil či stíham, aj keď jeho ruka, zvierajúca tú moju, mi nedovoľovala spomaliť z tempa.

Jeho fyzička bola o sto bodov vyššie ako moja a ja som bola naštvaná, že som sa tak zanedbala, čo som prišla sem. Ale nemala som s kým behať, Kris tu nebola a už ani nikdy nebude.

Potriasla som hlavou. Patrik mal pravdu, ak o mňa nestojí, nebudem za ňou nariekať. A jeho snaha priviesť ma na iné myšlienky bola skutočne roztomilá, nechcela som mu ju kaziť.

Po polhodinovom šliapaní a štyroch pošmyknutiach, pri ktorých ma Patrik zachytil a po mojom zavrčaní, že je to jeho vina, sme boli na mieste.

Vyštverali sme sa na skokanský mostík a on rozprestrel hrubú deku, na ktorú si sadol a stiahol si ma do svojho lona.

Bol taký sladký posledné dni. Vlastne od Valentína, ktorý sme strávili po dlhom čase vonku a čuduj sa svete žiaden upír ani šialený,pošahaný vlk sa neukázali. Aké prekvapujúce...

Myslím, že v ten deň a večer sa ukľudnil dosť nato, aby sme mohli znova začať žiť, ako ktorýkoľvek iný pár a netrávili spoločné chvíle ako bachar a väzeň.

Celé mesto sme mali ako na dlani a ja som sa spokojne zavŕtala do jeho náručia.

„Krásne," šepla som, sledujúc malé svetielka domov a osvietený kostol, ktorý z tejto takmer vtáčej perspektívy, vyzeral ako vymyslený.

„Som rád, že sa ti tu páči, sem sme s chalanmi chodili potajme slopať víno kupované vo večierke a potom sme sa na vreciach plných snehu spúšťali dole." Kývol rukou k strmému spádu.

„Ty si bol normálne zlý chlapec, s prehreškami ako ktorýkoľvek iný puberťák," smiala som sa a on sa rozrehotal.

„Samozrejme, a čo si si myslela? Nie som žiadny anjelik."

„Je to zvláštne, počuť od teba, že si sa s kamošmi ožieral na tajnáša v lese. Akoby si rozprával o úplne inom človeku," priznala som sa a on mi vtisol do čiapky malú pusu.

„Zmenil som sa, pre teba, teda, vieš, aby si sa za mňa nemusela hanbiť." Zvalil sa na deku a mňa stiahol so sebou.

„Prečo by som sa mala hanbiť? Sama si rada vypijem, s Kris sme boli toľkokrát namol... no proste mladosť pochabosť, nie som dokonalosť sama, preto nemôžem žiadať, aby si bol ty, aj keď ty v skutočnosti si a rada by som ťa raz, aspoň raz, videla pripitého. Nie na mol, že by si mi obgrcalkozačky, ale tak pekne pripitého, kedy by si stratil zábrany a trepal, čo by ťa šteklilo na jazyku."

„Ako ty na tvoje narodeniny, že?" smial sa, ťahajúc mi čiapku viac do čela.

„To mi ani nepripomínaj, prosím, doteraz mám výpadky a nedokážem si spomenúť, čo všetko som ti natrepala."

„No, cestou domov to bolo naozaj zaujímavé,"naťahovalma, pretočil sa so mnou až som sa ocitla pod ním a vtisol mi pusu na špičku nosa.

Jeho bezstarostný výraz sa zmenil. Stvrdol a ani som sa nestihla spýtať čo sa deje, už som stála na nohách, vrazená za jeho chrbtom.

Telo sa mu nahrbilo a z úst sa mu vydralo zavrčanie. Odnikadiaľ sa zrazu objavili upíri, zoskakovali zo stromov obklopujúcich  skokanský mostík  a úplne nás odrezali od možnosti sa čo i len pohnúť.

Zvuk ako pri streľbe z luku splynul s výhražným Patrikovým vrčaním a jeho telo sa zrútilo na zem.

Zostala som stáť ako obarená a sledovala jeho telo, dvíhajúce sa zo zeme, v ruke stískal kovový šíp zabodnutý v jeho hrudi a vrčanie sa stávalo hlbším a výstražnejším.

Jeho telo sa znova nafúklo, ruky držal pripažené, no svaly vypukané pod jeho bundou mu nedovolili ich úplne pritisnúť  k telu. Bunda sa rozletela a jeho vlasy pokryli takmer jeho celý odhalený chrbát. 

Trhanie mäsa mi zdvihlo žalúdok a cúvla som k drevenému zábradliu, ďalej od tvora, ktorý bol ešte pred chvíľou mojím Patrikom.

V pravej ruke zvieral šíp zakrvavený jeho krvou a ja som chvíľu predtým, ako ho hodil čo najďalej od seba, mohla zazrieť jeho jantárovožltý hrot.

Jantár...

47.kapitola

Stál tam ako kameň, pevný a nezlomný.

 Šípy sršali z každej strany a on sa pod tlakom ich sily vždy mykol, keď sa ich hrot vnoril do jeho tela. No držal sa na nohách, tlačiac sa chrbtom na moje telo.

Kryl ma a vrčal.

Zvuk vytrhávania šípov z mäsa mi dvíhal žalúdok, nie len preto, že to bol naozaj nechutný zvuk, ktorý som počula iba vo filmoch, ale aj pre jeho bolesť, nevedela som si ani predstaviť, ako to musí bolieť.

Rozhliadal sa po tme, ktorá nás obklopovala a pravdepodobne sa snažil nájsť strelcov.

 Jeho telo sa chvelo a pevnosť povolila iba na sekundu, po dobu jedného nádychu sa mierne predklonil a z úst sa mu vydral výkrik.

 Jeho ruky sa vymrštili a tlaková vlna odhodila upírov do diaľky asi dvoch metrov.

No chvíľu po tom ako dopadli sa už štverali po zasneženej šikmej ploche a cerili svoje hryzáky.

Mala som strach a chcela som plakať. Patrik sa zapieral nohami do deky, na ktorej sme ešte pred chvíľou ležali a maznali sa a mne sa z očí vykotúľala prvá várka sĺz. 

Patrik sa ani nepohol, čakal na útok, došlo mi, že sa odo mňa nemieni pohnúť a dopriať tak upírom čo iba na sekundu možnosť sa ku mne priblížiť.

Niečo tu nesedelo, nebolo možné, aby mali upíri takú zásobu jantáru len tak pri sebe. Museli to byť vojaci, vojaci, ktorí pritvrdili a boli pripravení získať Čierneho vlka.

Zvuk drviaceho sa kameňa ma vytrhol z úvah. Patrik práve predvádzal zrýchlenú verziu drvenia hláv, keď o seba tresol dvoch upírov a ich hlavy pukli ako melón.

„Tak poďte, vy kurvy!" vyzval ich, zadýchaný no stále pevný. 

Ďalší šíp letel vzduchom a zasiahol ho do krku. Z úst sa mu vydralo zakňučanie a klesol na kolená. Moje srdce kleslo a znova vyskočilo pod silou bolesti a strachu. 

Bála som sa o neho, ak ho tie svine dostanú... Bola som taká prekliato bezmocná, slabá, ľudská nicka

Chcela som byť užitočná, chcela som im nakopať tie ich kamenné zadky a poslať ich do pekla, kam patria.

Tvrdá ruka siahla po mne a prirazila si ma k telu. 

Nestihla som si ani pozrieť jeho tvár a len som sa snažila z jeho zovretia dostať.

Patrikove oči sa rozšírili a čiernu vystriedala krvavo červená.

 „Dotkni sa jej a ja ti hlavu oddelím od tela behom sekundy," vrčal, stavajúc sa na nohy a s rukami v päsť sa pohol dopredu.

Upír mi zamotal ruku do vlasov a šklbol. Teplá bolesť zaplavila moje telo, keď mi natiahol sval na krku až som tíško zastonala. 

Patrikove ruky sa objavili pri mojej hlave a ja som si myslela, že ma snáď chce od toho upíra odtrhnúť, no on siahol po jeho hlave a prudko potiahol dohora. 

Upírove telo sa zodvihlo, jeho zovretie povolilo a ja som mohla sledovať trasu jeho tela, letiaceho vzduchom. Na dosky dopadla už len jeho hlava, ktorú Patrik zvieral v dlaniach.

Ten už sa nestaral o nič, znova ma strčil za seba, väzniac ma medzi sebou a zábradlím. Zatiaľ čo sa upírie telá  do neho stále rýchlejšie púšťali ja som premýšľala akoby som mu mohla pomôcť.

 Najsprávnejšie by bolo urobiť niečo hrdinské, porezať sa, tak ako Bela alebo niečo podobné. No vedela som, že to by Patrika naozaj naštvalo a po tom všetkom by mi určite nepoďakoval.

Potreboval sa sústrediť na tie zdochliny vrhajúce sa na neho a nie mu priťažovať tými, čo by sa snažili chlipnúť z mojej vzorky.

 Šíp ho trafil do boku, nevenoval mu pozornosť aj napriek tomu, že zavrčal bolesťou. 

Upíra, ktorého mal v rukách, nepúšťal.

Za vlasy ho stiahol pod seba, pravou rukou si vytrhol šíp z tela, zatiaľ čo nohou prudko narazil do hrude upíra a on s otvorenými ústami naposledy vydýchol.

Patrik zaklial a ja som sledovala naštiepený hrot šípu, ktorý zvieral v päsť.

Nedokázala som triezvo uvažovať, pred očami som mala len Patrika s roztrasenou rukou, zakrvavenou jeho vlastnou krvou a môj svet sa zmenil na nočnú moru, z ktorej som sa túžila zobudiť.

Kúsok tej prekliatej miazgy starej milióny rokov zostala v jeho tele a ja som vedela, čo to znamená, vedela som, že sme skončili.

 Obaja. 

Ale nebola som schopná sa dajako zamýšľať nad svojou smrťou, bála som sa jedine bolesti, ktorá bola viac než istá. 

Patrik však skončí ako džbán bez dna pre tieto bezduché potvory a to je horšie ako smrť.

Môj vlk sa skácal na kolená rukami sa zapieral do deky, postriekanej jeho krvou. Upíri mu však nedali možnosť predýchať a znova sa na neho vrhli. 

Chlamtanie mi naplnilo uši a mne naozaj iba chvíľu trvalo, kým som pochopila, že sa z neho kŕmia a on sa ani nesnažil brániť, nechal ich.

„Patrik!" vykríkla som a snažila sa ho dostať z tej apatie alebo čo to bolo. No nepomohlo, jeho telo sa ani nepohlo a on zhrbený naďalej nechával tie suky zahryznuté na jeho tele.

Chcela som sa na nich vrhnúť. Odhodiť ich z neho a  dať im kurz lietania.

Nemyslela som logicky. Verila som mýtom o adrenalínovom šoku. Modlila som sa v jeho existenciu.

 Skôr ako som z tela môjho muža, otca mojich detí a mojej jedinej lásky, dokázala odhodiť  čo i len jednu prisatú pijavicu, ma niekto  znova stiahol k sebe a moje telo zaplavila bodavá, štipľavá bolesť.

 Bola som ako paralyzovaná, neschopná sa pohnúť. Z hrdla sa mi vydral výkrik a mľaskavý zvuk blízko môjho ucha sa zmiesil so spokojným zasyčaním.

Ruky okolo môjho pásu sa utiahli tak pevne, že aj cez vrstvy oblečenia som mohla cítiť tvrdosť tela, na ktoré som bola pritlačená.

Silno ma zvieral až ma pripravovalo možnosť nádychu, že som mala pocit, akoby ma doslova vyšťavoval ako pomaranč.

Ďalšie ruky po mne siahli, no tentokrát ma ťahali dopredu od toho upíra. 

Do môjho ramena sa zarezali dve ostré čepele a ťahali sa po mojej pokožke až k lopatke. Studený vietor sa oprel do mojej odhalenej kože a v ranách som mohla cítiť chlad, presakujúci do každej bunky môjho tela. 

Ocitla som sa na zemi, cítila som na tvári jemnosť deky aj keď bola znehodnotená vlhkosťou, chladom a krvou.

 Nevedela som, či som bola na tú deku položená alebo hodená, ale bolesť v mojom tele ma nútila prikláňať sa k tej druhej možnosti.

Zvuky boja ustali. Bolo to takmer až desivé. Snažila som sa otvoriť oči a nájsť Patrika, no nebol nikde, všetko bolo tiché a ja som mohla len ťažko vidieť upíra, skláňajúceho sa nad telom muža, môjho muža!

Vykríkla som, neviem, nie som si celkom istá, či ma počul, ja sama som svoj krik počula iba ako zachrčanie. No jeho telo sebou šklblo a jeho dlaň schmatla upíra pod krkom, odhadzujúc ho ďalej od seba, od nás.

Pohla som sak nemu, plaziac sa po bruchu hnaná potrebou byť pri ňom. Nájsť spôsob ako byť užitočná.

 Bola som taká zbytočná. Dievčatá z kníh by už určite našli spôsob ako mu pomôcť, možno by to bol taký skvelý nápad, že by mu zachránili život a boli by hrdinkami ako sa patrí.

Prečo som ja na nič nedokázala prísť?

Voľačo mi povedal, videla som jeho pery, ako sa pohybovali a jeho oči blčali, no ja som neporozumela, nepočula som ho a ani odkaz v jeho očiach som nedokázala rozšifrovať.

A zrazu tam bola.

Dievča.

Vysoké, s dlhými, čiernymi vlasmi a zelenými očami až vyzerali ako prerastené smaragdy z tvorby Swarovského umenia vsádzania. 

V kožených nohaviciach, nízko pod bedrami a koženým korzetom. Vyzerala ako z mýtických dôb a točila v rukách dlhou tyčou, na ktorejkoncoch mala čepele.

Stála pri Patrikovi a usmiala sa na neho s jemným žmurknutím. A on jej venoval jeden zbožný pohľad, ako keď vidíte svoj vzor. 

Jeho pery sa dali do pohybu, jemne naklonila hlavu, sledujúc moju tvár, no vzápätí sa otočila a jej ruky roztočili tú divnú tyč, čo zvierala v rukách, a upíri rozbiehajúci sa do nej sa ako pod tyčovým mixérom rozleteli do všetkých strán, dorezaní a naporciovaní na rôzne veľkosti.

Tu bola hrdinka, zachraňujúca z patálií.

Patrik sa postavil a snažil sa udržať na nohách v bojovej pozícií, no ona len zakrútila hlavou a kývla ku mne.

Znova mu niečo povedala, zmyselne pohybujúc perami a on prikývol, upriamujúc svoju pozornosť na mňa.