ČV - kapitola 42,43

Autor: Iveta
Kor. cz: Lenka
Kor. sk: Noemi

42.KAPITOLA 

Patrik bol zasa preč, ako inak. 

Aj keď sa mi sám priznal, že už v Poľsku si sľúbil, ako bude aspoň rok len so mnou, realita4 bola iná. 

Po tom, ako sa dostalo do uší, vďaka Adamovi, že to s tým časom nie sú fámy a môj vlk s ním dokáže naozaj pracovať, a nie ho len zastaviť, tak ako ostatní vlci, rozhodli sa starejší, že ho budú mať ako urýchlenie procesu boja. Či také dačo. 

Bolo mi ho ľúto, bol preč dva dni a z toho mi napísal dve SMS, ako je z toho vyčerpaný a má pocit, že zostarol aj o sto rokov. 

Patrik sa nikdy nesťažoval a to ma utvrdzovalo v tom, že vážnosť situácie je naozaj zlá. 

Pamätala som si jeho vrásky v tom aute a bolo mi na nič z toho, že sa z neho stala bábka v rukách iných. 

Miloval boj a teraz ho mali skroteného vraj pre vyššie dobro. 

Keď som mu spomenula, že Erik na mňa použil tú moc s časom len zaprskal a tresol do stola v kuchyni, kde sme sedeli. 

Vlci, niektorí vlci, vedia zastaviť čas. No viac nie, pracovať s ním mal dokázať iba čierny vlk, môj vlk. A ako bolo všetkým jasné, naozaj to dokázal. 

Po víkende mal so mnou už nastúpiť do školy a ja som sa neuveriteľne tešila. Budeme spolu a všetci budú čumieť, jou-jou. 

Kris ma vytrvalo ignorovala a moje srdce pre ňu krvácalo. 

Písala som jej správy, emaily, SMS, nič ju neprinútilo k spätnej väzbe, dokonca mi skladala telefóny. 

Nechala som jej odkaz, kde som revala a prosila ju, aby mi odpustila a ozvala sa. Boli to už dva dni, čo mi ani na ten trapas neodpísala, ani toľko, nech sa prestanem snažiť. Tak neignorovala nikoho nikdy. 

Čumela som do monitora toho prekliateho noťasu a hypnotizovala chatovacie okienko, čakala som, márne! 

Zelená bodka zmizla a ja som jej ďalšiu správu mohla poslať na mobil, šľak aby to trafil. 

Vstala som z postele a podišla k oknu. 

Dosť bolo vetrania, netreba to preháňať. 

Bola som vyliečená, myslím, že sa to stalo 

niekedy u babky, keď Patrik dokázal svojou prítomnosťou rozptýliť moje fóbie a ja som bola schopná myslieť len na to, ako sa ma dotýka. 

Vtedy pocit klaustrofóbie a pocit, že som zamknutá bez možnosti ujsť boli v prach a ja som si vychutnávala jeho dotyky. Tak to bolo aj doma. 

Ako inak by sme sa asi mohli mojkať? 

No neviem presne povedať kedy som prestala dverám izby venovať pozornosť natoľko, aby ich zakaždým zavrel. 

Vyklonila som sa z okna, sledujúc oblohu bez hviezd, zasa bude snežiť, sneží neprestajne. 

Vánok sa oprel do mojej tváre a ja som privrela oči, bolo to príjemné. Chladil moju rozpálenú tvár. Ešte táto noc a nasledujúci deň a bude znova doma a ja asi ho užijem. 

Mala som ten divný pocit, keď vás niečo núti otočiť hlavu na stranu, len aby ste zistili, že tam niekto je a sleduje vás. 

Krv v žilách mi zmrzla a odskočila som od okna, akoby ma popálilo. Žalúdok som mala ako na vode a snažila sa sústrediť na dýchanie. 

Nemohol to byť on, nemal by gule prísť tak blízko. 

Vedel, že Patrik by ho skántril, ale čo ak vedel, že je Patrik preč? 

Vrátila som sa k oknu a snažila sa niekde spozorovať blonďavú hlavu, ktorú som videla nie viac, ako pred sekundou. No okolie bolo prázdne, tiché a pokojné. 

Zatriasla som hlavou. Muselo sa mi to zdať, Erik mal nasrané z Patrika, nevrátil by sa. Vie, že ho hľadajú ako ľudské orgány spravodlivosti, tak aj tie vlčie a tými bol Patrik a jeho svorka, ktorí tu práve teraz neboli a mňa pochytila panika nanovo. 

Znova som sa pohla k oknu a ako som očakávala, nič. 

Schmatla som mobil a vyhľadala Patrikove číslo, no skôr, ako stihol prvýkrát zazvoniť som zložila. 

Ničomu by to nepomohlo. Bol by len nesústredený a ešte by sa mu niečo prihodilo. Mala som tu Romana a Tomiho, tí to zvládnu ak sa tu ešte Erik ukáže. 

Neviem ako, pristihla som sa ako kráčam schodmi do obývačky k matke a Romanovi, ktorí znova raz pozerali dáky seriál. 

Sadla som si k mame ako malé dievčatko, ktorému sa prisnil strašný sen a ona mi cez nohy, 

ktoré som si stiahla na gauč prehodila deku, v ktorej boli zamuchlaní aj oni dvaja. 

Potrebovala som spoločnosť, byť v tej izbe sama bolo ako byť zranená v mori plnom žralokov. Ujma na zdravý viac než istá. 

Odfrkla som si nad svojimi úvahami. Proste tu byť nemohol, jeho vlastný otec ho zavrhol, nemá tu nikoho a strach z Patrika... 

„Byli tady!" Objavil sa v obývačke Tom, strapatý a premočený. „Byl jsem na obchůzce a jeden z nich tady byl, viděl jsem ho, ale už při Kozlovicích zmizel, do prčic!" 

ERIK 

Musel jsem ji vidět. Snil jsem o ní každý večer. Ani upozorňování, že ještě není správný čas, mě nemohlo zastavit. Ani vyhrožování, že se ze mě stane jeho oběd. To já jsem tady byl ten, co byl stvořen k jeho odchodu ze světa. Ne naopak. 

Ten zkurvysyn zaplatí za všechno, co mi v životě udělal. Čas se mu krátil. 

Neměl naštvat toho chcípáka, ale to je celý on. Myslí si, že je král světa a může si dovolit všechno. Ale přepočítal se. On skončí na kusy a má sladká dívka bude se mnou, tak jak to mělo být od počátku. 

Ostříhala se, její vlasy barvy slunce jí sotva zakrývaly krk, ale nebylo to ošklivé. Měla nádherný krk, některým dívkám prostě krátké vlasy sluší. 

Ale jí sluší úplně všechno. 

Nemohl jsem se dočkat, až bude má, v mém náručí, a já ji budu cítit těsně vedle sebe. 

Všimla si mě a já se musel odporoučet. Ne však na dlouho. Kdybych se tak alespoň mohl nadýchat toho kvítí její kůže. 

Tyčil se nade mnou a chrlil moře nadávek v té jeho hatlanině, nerozuměl jsem mu ani prd. Jeho čeština byla celkem dobrá, ale oni nespí, mají čas zdokonalovat se v jazycích. No, vulgarismy vždy pouštěl z úst výhradně rodným jazykem. 

Bylo štěstí, že byl tak precizní ve své snaze o pomstu, a protože ve válce a lásce je dovoleno všechno, kývl jsem na dočasnou spolupráci. Nechal jsem toho pitomce, aby na mě křičel, ale myslel jsem si své. 

Vydržím to a pak mu zakroutil krkem, moje Emílie aspoň uvidí, že i já jsem schopen chránit ji a udělal bych pro ni všechno. 

„Měl ses držet stranou, pokud to posereš, roztrhám tě na kusy!“ řval na mě, s dlaní pod 

mým krkem a přirazil mě ke stromu, u kterého jsem stál. 

„Tys tam byl také," chrčel jsem a snažil se jeho ruku stáhnout. 

Byl opravdu silný a já jsem cítil, jak modrám, když jeho sevření zesílilo. 

„Měl jsi štěstí, že jsem tam byl. Nebýt mě, byl bys mrtvý, to mládě šlo po mém pachu. Byl bys odhalen!" Jeho stisk povolil a já jsem se spustil po kmeni stromu na zem. 

Za tohle mi zaplatí, jakmile se díky němu a jeho upířím vojákům zbavím toho parchanta. 

Sám bych to nezvládal, věděl jsem, co je zač, viděl sem jeho tvář v domku mého otce. 

Nebyl jsem dost silný na to troufnout si ho přeprat, ale to nebyl nikdo. A jen debil a sebevrah si mohl myslet, že by se to mohlo jednomu z nás někdy podařit. Ale upíři byli jiná, a Pietro má plán. 

„Nedotýkej se mě! Ty nemáš vůbec ponětí, jaké to je, vidět ji v jeho náručí, sledovat, jak ji ovládá, zatímco má ve skutečnosti milovat mě. Narodila se pro mě a on mi ji ukradl," fňukal jsem. 

Jeho koutky úst zacukaly a uvolnil své hrdlo. „Já vím, ty nemocné vlče, neboj se, já ti pomůžu, 

aby byla tvoje milá jen s tebou. Ale ty nemůžeš dělat nic mimo plány. Počkej,  teď se budeš muset odklidit a náš plán se bude muset odložit, dokud se Black wolf neuklidní, bude tě hledat, nás oba. A my nemáme všechno, co potřebujeme pro náš plán." 

Vztek v jeho hlase zmizel a já jsem si do hřbetu dlaně otřel oči. Nenáviděl jsem svou slabost, ale miloval jsem ji. A vidět ji s ním, bolelo... 

Přikývl jsem a vyštrachal se na nohy, odmítaje jeho nabídnutou ruku. 

Těšil jsem se na chvíli, kdy bude moje, ten zasraný hajzl bude na kusy, nebo si z něho budou Piotrovi vojáci dělat děvku, a já budu moci tomuto chcípákovi dát co proto za jeho chování ke mně. 

Plán byl jasný a já jsem se smál, ten upír byl blbec, když si myslel, že mu zobu z ruky. 

Ale jak je známo, ruka ruku myje… 

43.KAPITOLA 

Nemohla som zaspať, fakt, že to nebol Erik mi tak úplne nepomohol. Nebola som si celkom istá, či je lepšie, že sa nám tu špacíruje dáky upír. 

Chlapci tiež boli toho názoru a tak bolo ticho v pravidelných intervaloch prerušované dupotom Romanových tláp, ktorý si dával kolečka okolo domu, keďže Tom musel trošku pospať a ráno ho čakala znova stráž. 

Nebolo to tak, že by som im neverila, ale Patrik bol Patrik, proste som v neho mala vždy dôveru, čo sa týkalo môjho bezpečia. A teraz som mala čakať ešte noc a deň. Neuveriteľne dlhá doba. 

Venovala som pohľad malej rolničke zavesenej na kľučke okna a usmiala sa. Ak by sa niekto chcel dostať do mojej izby, vedela by som to. 

Skutočnosť, že ak by to bol krvilačný upír, tak mi je tá hlúpa, cinkavá vec k ničomu, som sa snažila ignorovať a navodiť si pocit bezpečia. 

Moja cesta viedla k PC stolíku, nemala som v pláne zostávať pri ňom a už vonkoncom čumieť cez okno. 

Bola som ako malá, ja viem, ale posteľ bolo bezpečné miesto, kam strašidlá nikdy nesmeli a ja som sa v to snažila veriť aj teraz. 

Keď som bola malá a mala pocit, že je v izbe strašidlo, vždy som sa natisla až k stene, zakryla sa prikrývkou, že mi trčali iba oči a verila v to, že na posteľ sa nedostane. 

Vkĺzla som pod paplón a zapla svojho nového miláčika s logom uhryznutého jabĺčka a moja cesta neomylne viedla na sociálnu sieť, môjmu srdcu najmilšiu. 

Samozrejme, že mi Kris neodpísala, bola skutočne naštvaná a mne bolo do plaču. Skôr, ako som si to stihla uvedomiť, som revala a svoj bôľ som znásobovala prezeraním si našich spoločných fotiek, čo mala na svojom profile zverejnené. 

No áno, niektoré takto nariekajú nad stratenou láskou, ja nariekam nad kamarátkou, ktorú som stratila pre svoju prílišnú angažovanosť. 

Mala som to nechať tak, Patrik mal pravdu, teraz som mohla vedieť ako sa má a ako sa má zrnko v jej brušku. 

Namiesto toho plačem nad fotkami z našej spoločnej minulosti. 

Šuchla som sa úplne do ľahu a noťas si položil na matrac. Otočila som sa k nemu na bok a listovala v našich spomienkach, zachytených na fotkách. 

Už som nemala ani odvahu jej písať, na ploche sa mi ukázala nová fotka jej zrnka a ja som iba prasproste označila, že sa mi páči jej nová titulná fotka, tak ako to označilo ďalších tridsať ľudí, s ktorými si v podstate nenapísala nikdy viac, ako 

pár viet. A mala ich medzi priateľmi len preto, že nevedela odignorovať ich žiadosť. 

Zavŕzanie mojej PC stoličky ma vytrhlo zo spánku a ja som nadskočila, hladiac do tmy. 

Vysoká postava sa postavila.Podvedome som sunula svoje telo viac do matraca. Pohľad mi strelil k dverám, pás svetla bol preč, boli zatvorené a ja som chytila hysák. V izbe bola tma ako v prdeli a len ťažko som mohla sledovať siluetu muža, blížiaceho sa ku mne. 

„Hoj, kotě, chýbal som ti?" Smiech v jeho hlase ma prinútil povytiahnuť kútiky úst do hora. 

Bol to on, ten ťulpas sa rozhodol priviesť mi infarkt v osemnástom roku môjho života. 

Načiahla som sa po zapínaní nočnej lampy, no on mi ruku zastavil takmer pri cieli a šuchol sa ku mne, skrývajúc tvár v mojom krku. 

Cítila som jemné riasenie jeho tváre a môj dych sa zadrhol. Jeho pokožka mi pripadala rovnaká, ako babkina, vždy keď som sa s ňou objímala a tisla tvár k tej jej. 

Všimol si moje nepravidelné dýchanie a len si vzdychol, odťahujúc odo mňa tvár. 

„Chvíľu potrvá, kým to budem zasa ja, zatiaľ by som bol rád ak by si nezažínala," šepol, stále držiac pery ďaleko od mojej pokožky. 

„Mne to nevadí, aspoň budem vedieť ako sexy budeš ako dedek," zavtipkovala som, no on znova len povzdychol. 

„Budem rád, ak sa k niečomu takému prirodzene dopracujeme." Bol vážny ako prd v gatiach a ja som sa zamračila do tmy. 

„Nemrač sa, Em!" Vtisol mi bozk do dlane.Pochopila som, že je niečo zle, bol taký strohý a odmeraný. 

„Deje sa niečo?" 

„Okrem toho, že sa tu špacírujú upíri pod tvojím oknom počas moje neprítomnosti? Nie, naozaj nič vážne," podráždene si vzdychol a jeho telo sa napälo. 

„Som okej, ako vidíš a boli tu aj Tom s Romanom. Nemusíš si vyčítať nič." Snažila som sa ho povzbudiť, no nezabralo to, jeho dlane zovreli moju tvár a ja som mohla vidieť zlato osvetľujúce tmu jeho očí v šere izby. 

„Nič? Mal som byť tu, namiesto toho som sa hral na Boha času. Mohol som tým sukám pokrútiť krkom alebo by možno ani nemali dosť odvahy sa priblížiť k môjmu domu, ak by vedeli, že som 

doma. Neviem a ani nechcem pomyslieť, ak by sa ti niečo stalo, Emília. Tak mi nehovor, že si nemám čo vyčítať, sľúbil som ti, že sa budem aspoň istý čas držať bokom a nevydržal som ani prekliaty týždeň." Jeho hlas bol unavený a myslím, že z únavy mlel z cesty. 

Potreboval sa vyspať. 

„Máš odpustené a teraz si pospi. Zajtra sa porozprávame," prikázala som zmierlivým, no autoritatívnym hlasom a stiahla si jeho hlavu na svoju hruď. 

Povzdychol si a ja som prstami prechádzala po jeho vlasoch, spánku až k sánke a znova späť. 

Bol tak nádherný pocit mať ho doma. Moja duša plná niečoho a nech som sa snažila nájsť pre seba ten správny výraz, nešlo to. Proste nemohlo byť nič krajšie pre mňa, ako držať ho, cítiť. 

„Posledné noci nespávam dobre, myslím, že je to tou únavou. Som taký vyčerpaný, až nemôžem zaspať," sťažoval sa a ja som sa usmiala, bozkajúc ho na čelo, kde som pocítila pár riasení pokožky. 

„Zakazujem ti pokúšať sa čo i len raz niekedy zasa o tie hlúposti s časom. Doteraz fungovali tie lenivé mrchy aj bez toho, nechcem, aby si sa mi úplne položil," šepla som mu do čela a vtisla mu 

bozk. „A teraz sa uvoľni a uvidíš že za chvíľočku budeš búvať ako mimino." 

Prikývol a prehodil cezo mňa ruku a jeho tvár sa ešte viac zatlačila do môjho náručia. 

„Chýbala si mi," šepkal ospalo a ja som len na neho šikla nech mlčí a sústredí sa na spanie. 

Musela som sa o neho starať, veď som predsa jeho žena. 

Nebolo samozrejmosťou, že sa Patrik sťažoval. 

Vlastne, on sa nesťažoval nikdy. No teraz bol ako malý chlapec, prosiaci o trošku nehy a myslím skutočnej, nie tej, na ktorú som sa tešila a ktorú som tak milovala. 

A tak som ho hladkala po vlasoch a po tvári, ktorá sa doslova pod mojimi prstami stávala znova pevnou a pružnou. 

Vtisla som mu ďalší malý bozk do jeho vlasov, ktoré už boli kratšie tak, ako som si pamätala. 

Spal, ani sa nepohol. Jeho dych bol slabý, až som naozaj chvíľu dostala strach, či neprestal dýchať. 

Jeho ruka, ktorá sa okolo môjho tela utiahla pevnejšie ma presvedčila o funkčnosti jeho pľúc. 

Prehodila som nohu cez tie jeho a on zamľaskal, skĺzavajúc rukou z môjho pásu nižšie. Zahákol si ruku v ohybe môjho kolena a jeho dlaň skĺzla pod malé šortky, v ktorých som spala. Pokrývajúc svojou dlaňou celú polku môjho zadku. 

„Taká hebká," šepkal, palcom láskajúc ohyb stehna a zadočku a ja som musela vynaložiť všetku svoju pevnú vôľu a lásku k nemu, aby som nebola sebec a nezobudila ho pre trochu láskania. 

Upírov potuľujúcich sa v okolí nášho domu som mala v prdeli, bol pri mne, čo znamenalo, že som v bezpečí a ja som sa s kľudom svätca so zavŕtaným nosom v jeho vlasoch, snažila zaspať.