Winter - 41. kapitola

Překlad: Jalle

Psychopat

Chloe drží v ruke paralyzér a stlačí tlačidlo, takže sa medzi dvomi vodičmi elektriny ukáže oblúk elektriny. Výraz na jej tvári je hotová kamenná tvár, úplne bez emócií.

„Chlapci nemali žiadne právo urobiť tú dohodu,“ povie nakoniec. „Bola som na rade. Mala som vybrať kto a ako, ale nie. Všetko pokazili, vybrali tvojho otca, kým som pracovala. To nebolo fér. Tak to nemalo byť.“ Som príliš šokovaná na tou novinkou, že je v tom zapletená Chloe, že je vrahyňa. Vyzerá dosť spokojná s tým, že jej zajaté publikum ju počúva. „Dostala len k dvom plánom. Jeff naplánoval tri. Sam naplánoval tri. Adam sedem. Psychopat,“ vypľuje. „Naháňal tie dievčatá s oblou mačetou. Čo bolo na tom také múdre? Myslel si, že je skurvený Picasso.“ Prejde si rukami po krátkych vlasoch a zhlboka sa nadýchne. Vyzerá, že sa trochu upokojila.

„Na utopení alebo upálení niekoho tiež nie je nič múdre alebo krásne. Len to robí neporiadok. Všetko by malo byť čisté a precízne. Áno, to je správne, čisté a precízne. Dokážeš to oceniť, viem to.“ Chodí hore dole pozdĺž okraja bazéna a znovu a znovu si škrabe to isté miesto na hlave. Zrazu sa otočí a pichne do mňa neľútostným pohľadom. „Musíš sa k ním správať milo. Aby vyzerali pekne. Učesať im vlasy.“ Stojí rovno predo mnou a natiahne sa, jej ruka sa trasie. Dá mi preč z tváre prameň vlasov. Úcta v tom čine zrádza rušivú temnotu. „Máš také pekné vlasy,“ zašepká.

Okamžite začnem strategizovať, snažím sa zistiť, ako sa dostanem z tejto situácie. Lebo táto situácia je skurvené Áčko. Chloe si čupne a hľadí rovno na mňa. Mám pocit, že ma ale vôbec nevidí. „Vtedy si vyzerala úplne ako ona. Teraz, no, tvoja farba je trochu tmavšia, áno, ale myslím, že je to v poriadku. Stále sa to počíta. Teraz by vyzerala ako ty presne tak, ako vyzerala vtedy ako ty. Dáva to zmysel?“

Strach je môj nový najlepší kamarát. Otrasiem sa a nakopem sa, keď si spomeniem, ako mi Chloe včera vytiahla vlasy z bundy späť na stanici, keď nás pozvala na večeru. Také nevinné gesto, ktoré je teraz úplne desivé. Chloe sa postaví, hojdá sa na pätách a prehliada si ma.

„Nechám ťa pozrieť si zvyšok videa, a potom sa do toho dáme.“

„Nie! Nechcem to vidieť!“ kričím. Vykopnem nohu, snažím sa ju udrieť, ale je ďaleko. Môj krik spôsobí zmenu v Chloeinom správaní. Vrhne sa na mňa, oháňa sa paralyzérom a pritisne mi ho ku krku. Po druhý raz vidím hviezdy – takto ma sem dostala. Dvíha sa mi žalúdok, keď odtiahne paralyzér od mojej pokožky.

„Zavri hubu, ty malá hlúpa mrcha.“ Chloe sa ku mne nakláňa až je tvárou len centimetre od mojej. „Všetko si zničila. Toto je všetko tvoja vina, vieš. Tvoj otec by bol stále nažive a nenaštvala by som sa a ani nezabila ostatných, ak by nebolo teba. Všetko sa posralo.“ Stuhne, príde ešte bližšie. „Všetko je to tvoja vina,“ vypľuje. Jej zbesilý výraz zmizne, zrazu má prázdny výraz. Vystrie sa. „Ale možno máš pravdu. Nechceme znovu vidieť ten neporiadok. A čakali sme už dosť dlho.“

Chloe dá ruku do vrecka a vytiahne úzku čiernu škatuľku. Srdce sa mi znovu rozbúši ako šialené. Spomenula Adamovi mačetu, a potom udusenie a oheň, takže to znamená.., to znamená, že jej spôsob zabitia bol jed. Je jed. Strychnín. Spôsobuje kŕče. Obe dievčatá sa udusili. To boli posledné dve vraždy predtým, ako to úplne skončilo a boli tiež jediné so štvrtým symbolom na ich dlaniach. Lukeove slová sa mi vrátia, nevítané a desivé. Chloe otvorí v rukách škatuľku, je v nej injekčná striekačka spolu s malou ampulkou čistej tekutiny. Obe veci vyberie z obalu a odstráni vrchnák zo striekačky.

„Ak si dobré dievča, potom ťa urobím peknou, okej?“ Strčí ihlu do malej ampulky, má to nacvičené a vyskúšané, a ja to vypustím. Už nemá zmysel držať to v sebe.

„POMOC! POMÔŽTE MI NIEKTO!“

Chloe vyzerá nezaujato. Môj krik by jej vôbec nevadil ak by sa zrazu hore neozval šramot. Ten zvuk poznám veľmi dobre, zvykla som ho počúvať skoro každý víkend, keď som čakala, kým príde ocko domov z práce. Auto práve zastavilo pred domom. Niekto tam je, niekto, kto možno začuje moje volanie.

„POMOC!“

„Čo dopekla?“ Chloe odloží injekčnú striekačku a ponáhľa sa ku schodom, nakukne do kuchyne nad nami. Kuchynské dvere musia byť stále zvesené z pánt a do tmy svieti svetlo. Nech je tam ktokoľvek, rozhodne bude vedieť, že sa niečo deje, ak sa rozhodne vojsť do domu. Nad nami sa zatvoria dvere od auta. Chloe beží k stoličke, na ktorej je projektor a schmatne ostrý lovecký nôž, ktorý mala predtým v ruke.

„Buď ticho,“ odsekne a namieri na mňa nôž. „Ak sa čo len  ozveš, zabijem toho, čo je tam hore. Nemysli si, že to neurobím.“ Nepochybujem, že je dosť naštvaná na to, aby splnia svoju hrozbu. Vyžaduje si všetko úsilie, aby som držala zatvorené ústa. Sedím, sústredene počúvam a modlím sa. Nikdy v živote som sa tak veľa a silno nemodlila.

Znovu zadržím dych, keď počujem jeho hlas hore. „Ave? Avery, si tu?“ Je to Luke. Skloním hlavu, moja brada je pritlačená k hrudi a začnem plakať.

Chloe si vyzlečie voľnú čiernu košeľu a má pod ňou policajnú uniformu. Zastrčí si nôž sa gumičku v páse a strelí mi varovný pohľad. „Zabijem ho,“ zasyčí, a potom ide hore schodmi. „Luke!“ zvolá. „To som ja, Chloe! Dostali sme hlásenie o vlámaní, ale nikto tu nie je!“

Múdra mrcha.

„Chloe? Avery sa mi tiež snažila dovolať. Keď som volal, linka bola odpojená.“

Chloe odstrihla linku? Úľava a strach mnou bežia. Ak by to neurobila, zrejme by Luke neprišiel. Ale teraz keď je tu, je v smrteľnom nebezpečí. Potrebujem vidieť do kuchyne. Potrebujem vidieť, čo dopekla sa deje. Natiahnem nohy tak ďaleko, ako len môžem, sotva dva palce od stoličky a zapriem sa dopredu. Stolička zaškrípe na dlažbe a moje srdce mi exploduje. Nepovedala, že nemám vydať žiaden zvuk a toto je rozhodne povolené. Som si istá ako hovno, že nechcem zomrieť, ale moja potreba udržať Lukea v bezpečí preváži môj pud sebazáchovy. Znovu to už neskúsim. Namiesto toho sa nakloním tak, ako sa len dá, prehnem sa v páse. Z tej pozície vidím na žlté svetlo z kuchyne – spolu s párom čiernych policajných topánok a párom ošúchaným ChuckTaylors a mokrým spodným lemom džínsov.

„Boli tak dvere, keď si sem prišla?“ opýta sa Luke. Znie zmätene, ustarane. V hlase má paniku, hoci môžem povedať, že sa ju snaží potlačiť.

„Hej, v snehu boli stopy. Známky boja. Vedel niekto, že tu bola?“ opýta sa Chloe.

Len ty, ty šialená mrcha! Potiahnem za pásiky, ktoré mi zväzujú ruky za chrbtom, ale nemám šancu. Chloe má roky praxe v uisťovaní sa, že z tých vecí ľudia neujdú. Nikam sa nedostanem.

„Nie. Nie, ja som to ani nevedel kým mi odtiaľ nezavolala,“ povie Luke potichu. „My... pohádali sme sa.“

Kuchyňu zaplní ticho. A potom, „Zistila to o tvojom otcovi?“

„Nie.“ Luke vypustí dlhý ťažký povzdych. Jeho nohy sa otočia, a potom znovu. Dokážem si predstaviť jeho výraz, keď úzkostlivo skúma kuchyňu. „Chcel som jej to povedať, ale...“

„To je v poriadku, chápem. Nemá zmysel pridať na zoznam ďalšie telo, že?“

„Nie je to tak. Len-“ náhle sa odmlčí. „Mŕtvi by mali ostať mŕtvi.“ Odmlčí sa. Jeden nádych. Dve. Keď sa opýta, v jeho hlase je ostrosť, „prečo si bola v suteréne?“

Chloe urobí krok dozadu. Cez moje telo prejde adrenalín. Tu to máme. Niečo zistil. Vie to. Zabije ho? Svet sa zrúti.

„Svetlá tam boli zasvietené. No nemyslím, že tam niekto bol.“

Viac ticha. Och, poďme, Luke! Zisti to! Zisti to! Zatvorím oči, zadržím dych, čakám, modlím sa, dúfam, že mu všetko dôjde a bude sa sem ponáhľať. Ale nie.

„Okej, vybehnem hore. Vezmeš si to dole?“ povie Luke jeho hlas je napätý. Odhodlaný. Akoby sa cítil sebavedomejšie teraz, keď má pomoc. Myslí si, že je Chloe jeho pomoc a nie psychopatická mrcha, ktorá to celé zosnovala. Moje nádeje sú otrasené, keď Chloe súhlasí.

„Jasné. Zakrič, ak niečo nájdeš.“

Lukeove tenisky zapískajú, keď sa otočí a odíde z kuchyne. Počujem ho ponáhľať sa hore po schodoch, volať moje meno. Chcem naňho kričať, ale kým by ku mne prišiel, aj keby ma počul na druhé poschodie, Chlloe by tu dole bola pripravená a podrezala by mi hrdlo. Som ticho. Hrýzla som si peru tak silno, že mám ústa plné krvi. Chloeine topánky zastanú na vrchu schodiska predtým, ako sa ponáhľa dole do suterénu, nôž má v ruke. Vyzerá šialene. Šialenejšie než predtým.

„Už viac nemáme čas na zdvorilosti, Slečna Breslin. Bojím sa, že sa budeme musieť poponáhľať. Dúfam, že ti to nevadí.“

„Nemôžeš byť vážna? Nemôžeš si úprimne myslieť, že ma zabiješ a prepečie sa ti to, keď je Luke hore?“

Na jej tvári sa zjaví skazený úsmev. Pokojne prejde malej stoličke, kde nechala striekačku a jed, a opatrne pripraví ihlu. „Luke nie je najchytrejší chlapec, Iris. Strávil viac času spievaním po baroch než sústredením sa na prácu, ako som počula. A toto zaberie len sekundu. Okrem toho, je načase, aby som dostala nejaké uznanie za moju prácu.“

V hrdle mám žlč. Uznanie za jej prácu? Lukeove slová sa mi zopakujú v mysli a konečne si uvedomím, že som v riti. Sériový vrahovia zvyčajne chcú byť chytené. Typicky sú hrdí na svoju prácu. Nakoniec sú, aby svet vedel, že sú za to zodpovední.

„To ty si nechala to video na stanici, že? To, na ktoré sa pozerá FBI?“ zachripím.

„Samozrejme, že áno. Musela som. Skurený Starosta Bright a jeho skurvená kniha. Skvelé šokujúce odhalenie toho, čo sa naozaj stalo tým úbohým zavraždeným dievčatám. Sú to všetko sračky. Bola som to ja. Ja a chlapci. Prečo by som mala nechať Maxa vziať si všetku slávu?“

„Ale ty si nechala vziať všetku vinu za nich. Nechala si ho vziať na seba vinu za vraždu Jeffa, Adama a Sama.“

Chloe pokrčí jedným ramenom a prázdne na mňa hľadí. „No, všetko to sedelo na to, aby to niekto prehliadol. A v tom čase som bola stále naštvaná. Teraz sú veci iné. A musím dokončiť to, čo som začala.“ Chloe prejde dopredu s malým úškrnom na perách, a všade mám husiu kožu.  Teraz už nemá zmysel byť ticho. Celou silou potiahnem za pásiky, ktoré mi viažu ruky, úzky plast mi nahnevane ryje do kože a kričím.

„Luke! V suteréne! LUKE!“

Chloe urobí ts a stojí rovno predo mnou. „Patetické. Naozaj patetické.“ Hrubo mi vyhrnie rukáv na tričku a odhalí moju kožu. Snažím sa odtiahnuť, ale nemám šancu. Priloží mi ku koži ihlu a v sústredení sa ohne, keď hľadá žilu. A vtedy si všimnem, že za ňou beží Luke dole schodmi.

„Chloe, čo to kurva! Chloe, nie!“ Moje oči sa stretnú s jeho – pocity, ktoré z neho vychádzajú sú zdrvujúce. Strach. Panika. Hnev. Jeho strach za do mňa tvrdo zabodne. Tá situácia vyzerá zle. Nemyslí si, že to stihne načas. A nestihne.

Ostré pálenie ihly mnou trhá, núti si cestu dovnútra, je studená a nezastaviteľná. Bolesť, ktorá nasleduje, je horšia. Oveľa, oveľa horšia. Je okamžitá, ako bomba, ktorá mi vybuchne v hlave. Prechádza mnou ohromujúca senzácia, kontaminuje ma. Nasleduje to nekontrolovateľný tras. Luke narazí do Chloe, posielajúc ju na boj a prudko posunie ihlu až mi prereže pokožku. Ich telá tvrdo dopadnú na zem, ale ihla mi ostane visieť z ruky. Sledujem, ako sa Luke natiahne dozadu a udrie Chloe do tváre tak silno, ako môže. Totálne zúfalstvo na jeho tvári ma ničí. No dlho sa o jeho zúfalstvo nebojím. Bojím sa o to svoje. Hlava sa mi zakloní dozadu, keď sa v mojom tele napne každý jeden sval. Začnem sa zmietať v kŕčoch. Kŕče lomcujú mojím telom tak silno, že sotva dýcham. Sila, ktorá tlačí na moje telo odmieta nechať moju bránicu roztiahnuť sa natoľko, aby som sa mohla nadýchnuť.

Oči sa mi prevrátia. Mojím telom prejde ďalšia bolesť, keď mi niečo vrazí do stehna. Namiesto špirálovitej hlbokej bolesti je táto nová bolesť jasným štípaní, pálením, vyžaruje mi z nohy. Tvorí sa vo mne desivý výkrik, ale nemienim ho vypustiť. Moje telo je teraz v takých kŕčoch, že cítim, kde sa mi pásiky úplne zarezali cez kožu, mokrá krv mi steká po rukách a kvapká z prstov.

Hlasný ohlušujúci úder zaplní suterén spolu s Lukeovými zúfalými krikmi. Stolička, na ktorej sedím  dostane silný náraz. Chcem otvoriť oči, aby som videla, čo sa deje, ale nemôžem. Moje telo už nie je moje, neodpovedá na moju vôľu. V hrudi sa mi začne tvoriť tlak, moje srdce sa snaží, bije príliš rýchlo. Tlak sa buduje, buduje, buduje, až kým sa moje srdce zastaví, a potom zasekne v mojej hrudi, udrie ešte raz naozaj silno, a potom znovu uteká. Znovu sa začína zvyšovať tlak. Viem, že jed robí svoju prácu, sťahuje prostredie okolo mojich vnútorných orgánov, takže už dlho fungovať nebudú. Nemám veľa času nazvyš.

Ďalší silný náraz zakolíše stoličkou podo mnou, viac kriku a kriku sa odráža od dláždených stien suterénu a svet sa znovu začne nakláňať. Ale tentokrát je to skutočné. Chorá senzácia toho, keď sa dotknem zeme mi zaplaví žalúdok a zrazu som späť v mojej izbe v mojom byte. Padám chrbtom na posteľ a Luke stojí nado mnou. Smeje sa, keď zvýsknem a tiež sa smejem. Som v bezpečí, je mi teplo, som chránená. Moja posteľ stlmí môj dopad a na chvíľu je všetko normálne, keď sa na mňa Luke pozerá dole s úsmevom, teplom a úctou v jeho očiach.

„Milujem ťa,“ zašepká.

Opätujem mu úsmev. Keď otvorím ústa, slová sa mi formujú na jazyku, voda mi zaplní ústa. Studená, naliehavá, neustupujúca. Nedokážem zistiť, prečo by som mala mať v ústach vodu, ale uistím sa, že mu poviem, čo cítim. Nejako viem, že toto je posledný raz, čo to budem môcť urobiť.

„Tiež ťa milujem, Luke. Naozaj. A je mi to veľmi ľúto.“