Winter - 37. kapitola

Překlad: Jalle

Domov

Nikdy som nebola dobrá v šoférovaní po snehu. Ben, ktorý je Brandonov zamestnanec v autoservise spomenul, že nám dá na pneumatiky reťaze, ak sa dnes vrátime, ale k tomu sme sa nedostali. Kolesá sa šmýkajú zakaždým, keď prejdem cez zákrutu krkolomnou rýchlosťou. Cez slzy si len matne uvedomujem, že mám blízko z havárií.

Moje očí sú úplne červené kým prídem do Brandonovho domu. Zaparkujem a vyskočím von odhodlaná zamknúť sa na jedinom mieste, na ktorom sa možno budem cítiť v bezpečí v tomto bohu zabudnutom meste: moja stará izba. Ale keď prídem k dverám, mladý policajt, ktorému začínajú rásť fúzy zablokuje vchod.

„Fúha, slečinka! Nemôžete tam ísť.“

„Čože?“

„Policajné vyšetrovanie. Práve teraz prehľadávame dom. Nemôžete ísť dnu.“ Dá si palce za opasok a zahojdá sa na pätách, pričom si ma prehliada od hlavy po päty. „Hej, nie si dievča Maxa Breslina?“

Predychávam nutkanie dať mu po hube a nakuknem cez dvere za ním, kde policajti ničia Brandonov dom. „Ako dlho tu budete?“

Mladý policajt pokrčí ramenami. „Práve sme začali, madam. Môže to trvať hodiny. Aj tak nebudete môcť ísť dnu. Až dokým to nepovolia federálny agenti.“

Chloe Masters vyjde z Brandonovej kuchyne do chodby a náhle zastane, keď ma uvidí. V latexových rukaviciach drží cievku roztočeného filmu. Točí sa a krúti na podlahu v osemmilimetrových oblúkoch. Podá to inému policajtovi, ktorý sa práve snaží otvoriť zariadenie z niečoho, čo vyzerá ako drahá škatuľa na rybárske háčiky. „Zabaľ to. Označ to kuchyňa.“ Mladý strážnik to vezme a Chloe prejde po chodbe ku mne, jej výraz je stoický. „Nemôžeš tu byť, Iris,“ povie meravo. Všetka jej prívetivosť zo včera zmizla. Avšak, jej zamračené obočie trochu znežnie, keď sa na mňa poriadne pozrie. „Je všetko v poriadku?“

Bojujem so slzami a sledujem policajného strážnika stáčať film tak, aby ho mohol odložiť do obalu na dôkazy. „Čo to je?“

Chloe sa pozrie cez plece a strčí si jej krátke hnedé vlasy za ucho. „Je tu veľa filmu, zlato. Som si istá, že na tom nič nie je, ale nachádzame ho na najdivnejších miestach. Musíme to skontrolovať. Kde je Luke?“

Pri spomienke jeho mena mojím telom prejde hrozný tras. Ak stratím koncentráciu, ak sa čo len na sekundu vzdám, znovu budem vzlykať. Nemôžem to urobiť pred cudzími ľuďmi. „Je doma.“

„Nemyslíš, žeby si sa tam mala vrátiť, zlato? Cesty budú čoskoro neprejazdné. Sneh padá veľmi rýchlo.“ A má pravdu. Oblaky nad nami sú plné, tehotne vyzerajúce veci, sú špinavo sivé a pripravené na búrku.

„Dnes tam neostanem,“ poviem Chloe. „Ostanem...“ A uvedomím si, že mám len jedno miesto na výber. Jediné miesto, na ktorom viem, že nebudem vadiť mame, kde sa budem môcť zamknúť a nezaoberať sa Lukeom, tajomstvami, uniformami, ktoré ničia Brandonovi život. „Ostanem v našom starom dome.“ Každý jeden sval v mojom tele sa vtedy napne.

*******

Cesta do môjho starého domu trvá dvadsaťpäť minút. Napriek starému autu a kľukatej ceste mimo mesta by to malo normálne trvať polovicu času, ale veľmi husto sneží a musím spomaliť. Motor začne divne hučať asi na polceste. Polovicu cesty sa nahnevane modlím, aby tá vec vydržala kým sa dostanem do domu. Vydrí, ale len  tesne. Keď zaparkujem pred domom, v ktorom som vyrastala, z kapoty uniká dym – je ťažké povedať či je to len preto, že je kapota horúca alebo preto, že sa tam vo vnútri deje niečo horšie.

Nenávistne zazerám na auto, a potom sa otočím k domu. Bolestivo mi zovrie hruď, keď ma zaplaví vlna spomienok – môj otec čistiaci odkvap, strieľa so mnou do obručí pri dome, kde je stále kovový kruh opretý o dom, môj ocko a ja sedíme na starom staničnom povoze, keď mi ukázal, ako sa šoféruje auto po prvý raz. Sľúbil mi, že ma to poriadne naučí, keď budem dosť stará, ale samozrejme, to sa nikdy nestalo. Zomrel strašnou smrťou a cudzinec v Lexuse bol platený za to, že ma naučí šoférovať. Vytiahnem som príliš známy kľúč, ten, ktorý som nepoužila viac ako päť rokov, zalapám po dychu, a prejdem po príjazdovej ceste. Dvere sa ľahko otvoria. Ponáhľam sa dnu, už viac nečakám. To jediné miesto nesie najbolestivejšiu spomienku zo všetkých – Luke, ktorý tam stojí v uniforme s Chloe Masters po boku, keď mi povie, že je môj otec mŕtvy.

Vo vnútri domu je teplo a horné poschodie osvetľuje žlté svetlo. Hrdlo mám tak veľmi opuchnuté, že mám pocit, akoby som v ňom nemala žiaden priechod. Viem, že sa Brandon o dom staral, udržiaval ho čisté a vykúrené. Svetlá musia slúžiť na odstrašenie zlodejov, ale som ohromená tým, ako správne sa tu cítim. Je tu útulne. Akoby môj otec stále sedel v pracovni, jeho staré nahrávky praskali a vydávali hudbu starých šesťdesiatych rokov, zatiaľ čo známkuje písomky do školy. Potulujem sa po prízemí, som trochu ohromená faktom, že je všetko tak, ako zvyklo byť. Karikatúra mňa a Ocka je stále prilepená k chladničke, je tam dokonca jedna mamina. Má obrovský úsmev na jej komicky príliš veľkých ústach. Potreby na varenie stále visia nad sporákom, akoby tu niekto stále varil. Ovládač od televízora je stále na opierke otcovho obľúbeného kresla.

Prejdem prstami po gombíkoch, nechcem nič narušiť pre prípad, žeby bol môj otec posledným človekom, ktorý sa ich dotkol. Viem, že zrejme nie. Polícia prišla a všetko rozhádzala tak, ako to teraz robia u Brandona, ale nemôžem si pomôcť. Dom je plný spomienok, každá vec mi ho pripomína, prináša ma bližšie k duchovi môjho otca.

Hore je to ešte horšie. Moja izba je stále izbou štrnástky. Plagáty kapiel vidia na stenách. Všetko je príliš ružové. Ani si nepamätám, žeby sa mi veľmi páčila ružová. Stiahnem prikrývku z mojej posteli s nebesami a ťahám ju dole po chodbe smerom k ockovej pracovni.

Vôňa starej kože a zaprášených kníh mi udrie do nosa silou vlaku, keď vojdem dnu. Mama zaplatila sťahovákom, aby všetko zabalili, keď odchádzala z domu, ale očividne ich neprinútila zabaliť ockove veci. Jeho pracovňa je trochu neporiadok, knihy nie sú na mieste, papiere všade po mahagónovom stole, ale inak je všetko tak, ako si to pamätám. Staré polohovateľné kreslo, ktoré odmietol vyhodiť stále sedí v kúte pri okne. Archaický projektor, na ktorom zvykol pozerať filmy ostal zapojený, namierený na bielu stenu oproti, ktorú nechal čistú len na ten účel.

Odhodím prikrývku na kreslo a prechádzam po izbe, prebehnem prstami po poličkách a gýčoch, čistých pohromách, ktoré som vyrobila v škôlke, ktoré si môj ocko tak veľmi vážil, jeho fotkách a mojej mami späť, keď sa zvykla usmievať a vyzerali veľmi šťastní. Netuším, čo spôsobilo, že ich radosť zmizla, ale výrazy na ich mladých tvárach, keď sa objímali, akoby ich nikdy nič nemalo rozdeliť, ma hrozne rozosmutnia.

Zúfalo chcem vtedy zavolať Morgan, len aby som sa mala s kým porozprávať, aby som vyplnila ticho v prázdnom osamelom dome. Moja mama má ale stále môj mobil. Zdvihnem telefón z otcovho stola a som prekvapená, keď počujem, že funguje. Prekvapené a cítim úľavu.  Vytočím jej číslo a posadím sa za otcov starý stôl, krútim sa na stoličke, keď to zvoní.

Som hrozná v rozprávaní o problémoch. Nemám s tým žiadne skúsenosti, nezáleží na tom, ako veľmi sa ma snažil Brandon vytiahnuť z ulity  hovoriť so mnou o problémoch, keď som s ním bývala. Som taká stratená v tom, ako poviem Morgan o všetko, čo sa stalo, čo sa teraz deje, že si neuvedomujem, ako dlho telefón zvonil. A potom si to uvedomím. Nedvihne to. Položím slúchadlo na stojan a hľadím na otcov stôl celá stratená.

Som sama.

Nikdy som nepotrebovala ocka tak veľmi, ako teraz. Len objatie, zvuk jeho hlasu, úsmev na jeho tvári by to všetko napravili. Ten nápad príde nečakane a chytím to oboma rukami. Jeho projektor.

Vyskočím zo stoličky a klesnem na kolená, sústredím sa na šuplíky v jeho stole. Viem, že  staré filmy mal vo veľkom spodnom šuplíku, mal ich pekne zoradené, boli označené nálepkou a rukou napísal, čo obsahujú.  Bolo to stále zamknuté pokiaľ tam nebol. Zvykla som sa tam zakrádať, keď som bola malá a snažila som sa pozrieť si ich, ale nikdy som nemohla nájsť kľúč. Vďakabohu, keď ho potiahnem, bez zvuku sa šuplík otvorí. Ale všetky filmy sú preč.

Cítim sa prázdna, akoby som ho znovu stratila. Opriem sa o stenu, pritiahnem si kolená pod bradu a nechám slzy padať mi po lícach. Hnev sa mi usadí v žalúdku, keď zvažujem, čo sa mohlo stať s filmami. Jediný záver, ku ktorému prídem je ten, že ich musela Amanda vyhodiť. Na chvíľu o tom pochybujem, je do odsúdeniahodná vec, ale viem, že by ani neváhala. Po pravde, zrejme založila na záhrade oheň a sledovala so spokojným úsmevom na tvári, ako horia, mala prekrížené ruky na hrudi, keď plamene pojedali moje detstvo a všetky dôkazy o tom aký úžasný a milujúci bol môj otec. Väčšina filmov obsahovala predsa len mňa a ocka. Väčšinu času bola preš, bojovala bitky na súde, ktoré jej dávali výhovorku, aby sa nemusela zúčastniť na hrách, ktoré považovala za nezrelé. Čo boli, samozrejme, ale ja som bola nezrelá. Bola som malé dievčatko, ktoré chcelo oboch rodičov. Aby ju milovali.

Ak Amanda naozaj spálila tie filmy, potom neviem, čo budem robiť. V tomto bode som dosť ľahkomyseľná na to, aby som fantazírovala o tom, ako podpálim jej sterilný dom obložený hnedým pieskovcom, bolo by to spravodlivé, ale práve, keď sa v mojej mysli tvoria plamene, objaví sa mi v hlave iný obrázok. Je to mladý policajt u Brandona, ktorý stáča tie filmy Super Osmičky a dáva ich do obalu na dôkazy. Samozrejme. Vzali by aj ockove filmy. Museli to urobiť. Ale nič na nich nenašli, inak by som o tom počula. Tak kde teraz sú? Kam by ich dali?

Vyškrabem sa na nohy a behám z izby do izby až kým prejdem všetko. Nie sú v kuchyni, ani v obývačke, ani v spálniach alebo šatníkoch. Začínam strácať nádej, keď uvidím dvere, ktoré vedu z kuchyne do suterénu, suterénu, v ktorom je bazén.

Nikdy som tam dole nemohla ísť bez dospelých. Je vtipné, ako mám stále pocit, že porušujem pravidlá, keď otočím kľučkou a zbehnem po schodoch, v hlave ma varuje ockov hlas. Nie je bezpečné byť tam dole bezo mňa alebo mami, strašidielko.

Zasvietim svetlo, len lampa v rohu zabliká a osvecuje modrým svetlom dlažbu, steny a strop.  Prejde mnou ďalšia vlna prekvapenia, keď vidím, že je bazén plný. Čakala som, že bude prázdny, ale namiesto je tmavomodrý bazén plný vody a zakrytý plachtou. V najvzdialenejšom rohu, pred dreveným regálom, na ktorom sú stále poskladané osušky, sú rady škatúľ Cítim iskričku nádeje – našla som to, čo hľadám? Tá iskrička sa premení na úľavu, keď sa tam ponáhľam a nájdem to, áno, sú presne to, čo hľadám. Otvorím škatuľu a privíta ma ockove písmo na filme za filmom. Doslova by som teraz mohla plakať slzy šťastia.

Nestrácam čas, vezmem prvú škatuľu a bežím po schodoch, nechávam tam zažaté svetlo pre prípad, žeby som sa sem potrebovala znovu vrátiť. Mám zapnutý projektor za tridsať sekúnd a otvorený náhodný film, nastavím ho tak, ako mi to ukázal ocko, keď som bola dieťa. Stará mašina ožije, vydáva známy upokojujúci zvuk, keď film prechádza strojom. Obrázky, najprv nehybné, sa objavia na stene. Moje srdce sa mi ocitne až v krku.

Môj ocko sa na mňa usmieva a smeje sa, keď vezme kameru, tú, ktorú držím ja. Natiahne sa a vezme mi ju.

„Nie som hviezdou šou, Strašidielko. To ty. Poďme, povedz mi znovu ten príbeh.“ Kamera sa otočí a zrazu som na stene, mám osem, možno deväť, chýbajú mi predné dva zuby a mám na hlave dva vrkoče.

„Dobre,“ poviem a nakloním hlavu na bok. „Je o Ikarovi. Býval vo väzení so svojím oteckom.“

„Väzení?“ opýta sa môj ocko spoza kamery.

„Áno, vo väzení.“ V sústredení robím grimasu. „Vlastne tak nejako v bludisku, v bludisku, ktoré postavil jeho ocko, ale nemohol sa odtiaľ dostať, takže to bolo aj väzenie.“

„Uhuh. A čo sa stalo v tom bludisku?“

„No, Ikarov otecko chcel utiecť z väzenia, ale nemohol. Všade okolo bola voda.“ Ukážem okolo chudými rukami, až sa ocko zasmeje, ten zvuk je blízko kamery. „A takže jedného dňa si Ikarov ocko uvedomí, že jediná cesta, ako sa dá utiecť, je odletieť. Pozbieral všetko perie, ktoré mohol nájsť a vytvoril dva páry krídel.“

„A ako spojil všetko perie?“

„S voskom! Použil vosk zo sviečky,“ hovorím.

„A čo potom?“

„Dal jeden pár Ikarovi a jeden si nechal. Vyletel, ale skôr, než odišiel, povedal Ikarovi, aby ho nasledoval. Povedal ‚Neleť príliš blízko Slnka, inak sa vosk roztopí a všetko perie z krídel sa rozpadne!“

Môj ocko sa zasmeje, keď krútim prstom predstieram, že som Daedalus, Ikarov otec a varujem ho. „A čo Ikarus urobil?“

„Vyletel príliš blízko k Slnku, Papa!“

„Och, nie!“ zalapá po dychu. „Vosk sa roztopil?“

Vážne prikývnem. „Jop. Spadol z oblohy. Ale nakoniec bol v poriadku.“

Viac smiechu. Obraz sa trasie, keď môj ocko odkladá kameru, a potom je znovu stabilný. Vojde do obrazu a posadí sa vedľa mňa. Položí si ma na nohy a ja si opriem hlavu o jeho plece, kamera, ktorá nás natáča je teraz úplne zabudnutá.  „Čo si myslíš, že ten príbeh znamená, Iris?“ povie nežne.

„Znamená to, že mám vždy počúvať svojho ocka,“ odpovedám sebavedome. Zaslúžim si tak od neho úsmev, a polovičné kývnutie hlavou.

„Hej, hádam, že by si to vždy mala robiť. Ale čo iné?“

Zamračím sa a silno premýšľam. „Že ak budeš príliš vysoko, čaká ťa tvrdý pád?“

„Uhuh. Ale rád na to myslím takto. Icarus si nemohol pomôcť a letel vysoko. Bol príliš dlho zajatý na takom zlom mieste a bol taký šťastný, keď bol voľný, že len chcel ísť hore a hore a hore. Sníval o veľkých veciach, o tom, že sa dotkne oblohy. Chcel to dosiahnuť tak veľmi, že zabudol na to, čo mu povedal ocko.“

„Takže by som nemala mať veľké sny, Ocko?“ Srdce mi bubnuje v hrdle, oči ma silno pália, keď počúvam. Nežný pohľad v očiach môjho otca ma zlomí tak veľmi, že si myslím, že už nikdy nebudem celá.

„Nie, dievčatko. Hovorím pravý opak. Vždy by si mala dosiahnuť svoje sny.“

„Ale nespadnem?“

Pokrúti hlavou. „Na tom nezleží. Leť vysoko, malý Ikarus. Vždy tu budem, aby som ťa chytil, sľubujem.“

Kým film stmavne a vypne sa, vzlykám, projektor stále hučí. Bolí to vo vnútri tak silno, že sa chcem schúliť do klbka a plakať, až kým nebudem nič cítiť. Zo skúseností viem, že to tak ale nefunguje. Stále budem všetko cítiť, všetku bolesť a mizériu, a je jedno, koľko sĺz vyroním.

Vždy tu budem, aby som ťa chytil, sľubujem. No teraz tu nie je. Prečo by tie slová hovoril, keď zomieral? Leť vysoko, Ikarus. Prečo by to bola jeho posledná správa pre mňa? Jediná vec, na ktorú som prišla je, že mi chcel povedať, že nemieni nedodržať svoj sľub. Že ma nikdy neopustí. Nie naozaj. A v niektorých smeroch to neurobil.

Zo sĺz ma prekvapí začiatok pesničky. Trhnem hlavou. Na stene je nový obraz. Zdá sa, že predsa len film neskončil.

Luke. Luke s príliš veľkou gitarou, ktorá mu balansuje na nohách. Nemôže mať viac než jedenásť alebo dvanásť, hádam. Má dlhšie vlasy než si pamätám a v očiach má ťažký utrápený pohľad. Môj otec prejde okolo kamery a posadí sa k nemu s úsmevom. „Si pripravený?“ opýta sa.

Luke naňho váhavo pozrie, ruky drží pri gitare, akoby sa ju bál držať. „Ja... ja neviem.“

„Hej, vieš. Poďme, viem, že to dokážeš. Už si mi to zahral.“ Úsmev môjho ocka sa zväčší. „Nezáleží na tom či urobíš chybu alebo dve, Lucas. Učíme sa z chýb. A som hneď tu. Pomôžem ti.“

Ruky mi priletia k ústam. Luke váhavo hľadí na krk gitary, opatrne položí prsty na struny. Po ďalšom váhavom pozretí na ocka prejde druhou rukou po strunách, zastane, presunie prsty a začne hrať.

„Drozd.“

Môj ocko klepe nohou do rytmu, potichu hmká, keď Luke prestane hrať, potom zistí, kde má byť. Luke a môj ocko spievajú pesničku a to, čo zostalo z môjho srdca sa rozbije na malilinké kúsky.

Mala som si vypočuť Lukea, vypočuť si, čo mi chcel predtým v kuchyni povedať a nezáleží na tom, aké je to hrozné. Pozerám sa na dvanásťročného chlapca predo mnou a všetko, čo vidím, je to, akú bolesť cíti. Nezáleží na tom, čo povedala moja mama, nikdy si nedokážem predstaviť, žeby tento úbohý zlomený chlapec urobil niečo zlomyseľné inému človeku, sexuálne alebo inak. Nezáleží na tom, že to nepoprel. Jednoducho tomu nemôžem uveriť. Vydesený malý chlapec na stene predo mnou sa učil znovu žiť a môj otec sa mu snažil pomôcť. Môj otec sa snažil pomôcť nám obom – dať nám obom krídla, aby sme sa mohli naučiť lietať. Krídla, ktoré mi postavil a tie, ktoré chcel opraviť Lukeovi. Vypnem projektor a zabalím sa do prikrývky na ockovom polohovateľnom kresle, a plačem až kým zaspím.