SAM - 5. kapitola

Překlad: Gabo
Kor.: Ľuba

5/NOELLE

Rýchlo som schmatla tašku zo sedadla spolujazdca a nasledovala jeho stopy, srdce mi búšilo.

"Je ti zima?" pýta sa, dupe topánkami a vytriasa z nich sneh na rohožku. Držím sa jeho príkladu, robím to isté, nechcela som našliapať sneh do jeho zrubu.

"Ah, hej." Vonku mrzne, ale zdá sa, že vietor tu má väčšiu silu, než tomu bolo v meste. Chlad sa tu zarezáva priamo do vás. Cítila som rachot môjho auta, čím ďalej som sa dostávala z mesta.

Vyzula som si topánky, nechala ich pri dverách a nasledovala ho do chaty. On urobí to isté, keď to robí, stále sa udržiava chrbtom ku mne. Nemôžem si pomôcť, ale hľadím na jeho široké ramená. Myslela som, že to bude veľký chlap, keď má taký hlboký hlas, ale on je dokonca väčší, ako som si predstavovala. Má viac ako šesť stôp, pravdepodobne o dobrú stopu viac oproti mojim piatim. Väčšina ľudí je o veľký kus odo mňa vyššia, ale on je vyšší než väčšina ostatných.

Trochu  pootočí hlavu, obzrie sa na mňa cez rameno. Jedno tmavo modré oko sa stretne s mojím. Neporiadne, uhľovo čierne vlasy mu padajú cez tvár, ako by potreboval mierne lemovanie a to mi blokuje výhľad na jeho tvár. Umieram túžbou vidieť ho. Vyzeralo to, ako by mal jazvu bežiacu dole jeho čelom k lícnej kosti, keď som ho prvýkrát uvidela. Ale s tlmeným svetlom v zrube a vlasmi blokujúcimi môj pohľad, je to ťažké povedať.

Pripomína mi jedného hrdinu zo starej romance, ktorú som čítala v maminých starých gýčových románoch. Každý v týchto knihách mal okolo seba zádumčivú auru. A boli vždy požehnaní tmavými vlasmi a ostrými modrými očami. Nikdy nestratili silu, znovu a znovu boli hrdinovia opísaní týmto spôsobom. Kedykoľvek by som si zobrala ďalšiu z jej kníh, mohla som skoro odhadnúť, kedy to bude povedané a teraz sa zdá, že stojím iba stopu od jedného, vytrhnutého priamo zo stránok.

Vytlačím hlúpu myšlienku z mojej hlavy, pretože opäť raz žijem vo svojej vlastnej fantázii, robím skutočným niečo, čo nie je. Urobím krok k nemu, neschopná sa zastaviť, natiahnuť sa a odsunúť mu vlasy z tváre. Neviem, čo ma robí tak smelou, ale okamžite to ľutujem, keď otočí hlavu, opäť mi ukazuje široký chrbát a mrmle niečo, čomu celkom nerozumiem.

Je to skoro, akoby sa na mňa nechcel pozrieť, alebo niečo také. Tá myšlienka pošle studené mrazenie dolu mojim chrbtom, ktoré nemá nič spoločné s počasím. V skutočnosti je tu celkom horúco, so mnou ešte stále zababušenou a ohňom horiacim na protiľahlej stene. Hádam, že je to obývacia izba, v kúte stojí vianočný stromček, na ňom tancujú farebné svetlá.

Umieram túžbou vedieť ako vyzerá. Chcela som porovnať tvár muža, ktorý za niekoľko posledných mesiacov obsadil hlavnú úlohu v mojich fantáziách. Keď som vystúpila z auta, vzal mi dych. Ani som ho nemohla úplne vidieť a bola som v tranze, len z toho, že som v jeho blízkosti.

Byť tak blízko potom, čo som ho tak dlho chcela, zdali sa mi jeho slová tvrdé a ničím podobné tomu, čo som myslela, že budú. Občas bol so mnou neústupný, ako keď som ho volala druhým menom, alebo keď som zdvihla jeho hovor po pár zvoneniach, ale to, čo sa stalo vonku, bolo mätúce a znepokojujúce. Bolo to, ako by ma chcel poslať odtiaľto do čerta. Ibaže v tom istom čase nechcel, aby som odtiaľto odišla.

"Ja ... ehm ..." hovorím, dnes už druhý krát sa snažím medzi nami prelomiť mlčanie. Určite ma vyhodí. Sakra, tak trochu som to vedela, keď som narazila na moju audioknihu a dokonca na nej nebol ani môj hlas. Tak veľmi, ako som sa chcela opýtať, nechcela som pichať do medveďa, na ktorého ako sa zdá, sa zmenil.

Vedela som, že bol tichý, zamyslený typ, ale nemyslela som si, že hryzie. Teraz si nie som taká istá. Mohol by rozlámať moje srdce na kúsky niekoľkými hrubými slovami. Možnože to je dôvod, prečo trávim toľko času s hlavou v oblakoch a nosom v knihách, snívam v svojom vlastnom malom svete. Tento román zo skutočného života, doriti, je tvrdý a desivý.

"Nasleduj ma. Ukážem ti, kde si môžeš dať svoje veci," povie bez jediného pohľadu na mňa a zamieri smerom k chodbe. Je to, ako keby ma chcel strčiť do izby tak rýchlo, ako je to len možné. Dokonca sa na mňa ani nepozrie a v krku sa mi začne tvoriť hrča. Zabudni na to. Nemôžem to urobiť.

"Možno by som mala ..." obraciam sa chytiť kľučku, ale spomeniem si, že nemám topánky, takže nemôžem uniknúť tak rýchlo, ako by som chcela. Než sa môžem otočiť schytiť svoje topánky, veľké ramená vyletia po oboch mojich stranách, pristanú na dverách. Jeho teplé telo tlačí do môjho.

"Nechoď." Tentoraz sú jeho slová mäkké, pošteklia ma na uchu. Nehýbe sa a ja nedokážem vytvoriť žiadne slová, kým je ku mne takto pritlačený. "Nechaj ma ukázať ti tvoju izbu. Ak chceš, môžeš si dať teplý kúpeľ."

"Okej." Boj opúšťa moje telo pri jeho hlbokom, zmyselnom hlase. Odpoveď zo mňa vyjde bez dychu a použijem každý sval v mojom tele, aby som sa zastavila od naklonenia sa k nemu. Chcem sa proti nemu trieť ako mačka v ruji. Nikdy v živote som neurobila nič nemravné, ale Alex ma núti robiť veľa vecí, ktoré som nikdy predtým nerobila. Ako riadiť tri hodiny v snehovej búrke, predstierať, že je to všetko o záchrane svojej práce, keď som v skutočnosti bola malým zdržanlivým prenasledovateľom.

Možno môžem len povedať, že mi je chladno, alebo niečo také, keď sa oňho otriem. Panebože, úplne sa ho snažím zbaliť! Tvár mi horí rozpakmi pri mojich vlastných myšlienkach, ale Alex stále neurobí žiadny pohyb, aby ma uvoľnil. Nemôžem sa pohnúť, kým nespustí veľké ramená, ktoré ma držia ako zatvorenú v klietke. Bože, ako si prajem, aby som čelila jeho druhej strane a pozerala do jeho temne modrých očí. Bola som si taká istá, že by mohli byť hnedé, keď som si ho predstavovala, ale v mojich myšlienkach som si tie oči nepredstavila správne.

"Nesnaž sa znova odísť." Pevnosť v jeho hlase poznám až príliš dobre. Chystám sa mu povedať, že si budem robiť, čo chcem, ale ako ho cítim pritlačiť sa proti mne, vyženie to všetky myšlienky na opustenie tejto chaty. "Je tma, padá hustý sneh a vonkubudú kojoti."

S týmto varovaním ma opustí hrejivosť jeho tela a okamžite mi chýba. Je smutné, že si myslím, že by som takto mohla stáť celú noc a bola by som celkom spokojná. Otočím sa, idem za ním dlhou chodbou. Zrub je roztomilý. Je ťažké rozoznať z neho veľa pri takom malom osvetlení, ale všetky steny a podlahy sú drevené. Je to štýlové a útulné a úplne dokonalé. To miesto vyzerá, akoby bolo vytrhnuté priamo z nejakého katalógu. Bolo by to ideálne miesto, kde stráviť Vianoce.

Tá myšlienka mi pripomenie, že je Štedrý deň. Nepočula som nikoho iného, ​​ale cítim sa zle, nielen za vyrušenie, ale i pre možnosť, že niekto vyjde zo spálne. "Sme sami?" Vyzvedám informáciu, pritom premýšľam, či sa objaví priateľka alebo niekto taký.

"Som vždy sám." To mi urobí radosť, kým sa vo mne tie slová usadia.

Vezme ma hore schodmi, minieme jedny dvere a zastavíme pri druhých. Otočí kľučkou a otvorí dvere. Napoly sa ku mne obracia, ale svetlá sú zhasnuté a ja ešte stále nemôžem  rozoznať jeho tvár. Môžem povedať, že má silnú čeľusť a nos, ale tým, že vidím len tak málo, túžim vidieť viac.

"Oddýchni si. Som si istý, že to bola dlhá cesta." S týmito slovami sa otočí a mieri dole po schodoch, jeho veľké telo mizne v tieni zrubu.

Vojdem do izby a rozsvietim neďalekú lampu. Ignorujem všetko okrem postele, zhodím na ňu tašku a dovolím si spadnúť do jej mäkkosti.

Som vždy sám.

Slová mi prechádzajú mysľou znovu a znovu. Nemohla som zachytiť tón, akým ich povedal. Bol sám predtým, než som sem prišla a bol rád sám? Narušila som jeho štýl života? Alebo bol sám a nepáčilo sa mu to?

Zistila som, že byť sám je horkosladké. Je to niečo, čo som tak dlho chcela, byť stratená v svojej hlave bez maminho kotkodákania všade okolo mňa. Ale teraz je ticho tak trochu osamelé. Je to smiešne, ale táto bolesť sa nezačala budovať, kým Alex neprišiel do môjho života. Teraz si začínam myslieť, že otvoril dvere, ktoré nebudem nikdy schopná zatvoriť.