SAM - 3. kapitola

Překlad: Gabo
Kor.: Ľuba

3/NOELLE

Opäť tresknem s modemom, viem, že moja snaha je márna. Resetovala som tú hlúpu vec štyrikrát a nič ju nespojazdnilo. Mojou jedinou ďalšou možnosťou bolo udrieť ju a nezdá sa, že bude práceschopná. Hľadím von oknom, sneh začína padať o niečo viac, ale myslím, že nie natoľko, aby spôsobil problémy s pripojením k internetu.

"Sakra." Znovu ho tresnem, hovorím tichú modlitbu a všetky svetlá na ňom zhasnú. Je mŕtvy. Ako moja zmluva s ´Všetko pre teba´. Pri tej myšlienke sa mi prevráti žalúdok. Žiadny ďalší Alex. Možno ma nevyhodí, ale možno áno. Povedal mi, že to chcel mať dnes. Pozriem sa na hodiny a vidím, že je už päť poobede na Štedrý deň. Všetko je zatvorené. Neexistuje žiadny spôsob, ako by som sa ešte mohla zbaliť a ísť do miestnej kaviarne použiť ich Wi-Fi na poslanie súboru.

Moje možnosti sa míňajú. Nie, nemíňajú. Nemám žiadne. Nula. Som v háji. Možno by som mohla zavolať a vysvetliť to a on by to pochopil. Rozhodla som sa to skúsiť. Volám Alexovi. Je to niečo, čo som predtým nikdy neurobila, pretože vždy mi volá on. Telefón zazvoní šesťkrát a hovor padne do hlasovej schránky, takže som zvedavá, čo robí. Prevrátim oči, keď si pomyslím, že to nie je moja vec.

Pravdepodobne sedí pred krbom so svojou rodinou či priateľkou, je koláčiky a má oh – tak - dokonalé Vianoce. Som si istá, že je to ako v jednej z tých šťavnatých romancí, čo som predtým nahovorila.

Zvalím sa na pohovku, začnem smútiť nad stratou najlepšej zmluvy, akú som kedy mala. Kašľať na to. Nie je to práca, z ktorej straty som smutná, je to on. Zdá sa, že ma čaká takýto osud. Ako môžem byť priťahovaná k niekomu, koho sotva poznám? K niekomu, kto nikdy o sebe nezdieľa žiadne osobné informácie, aj keď sa ich z neho snažím vytiahnuť. Niekedy mám pocit, že to má na špičke  jazyka, ale jednoducho to nikdy nepríde.

Keď mi zazvoní telefón, vyskočím z pohovky a náhlivo ho zdvihnem bez toho, aby som sa pozrela, kto to je.

"Alex?" Poviem do telefónu, nenávidím spôsob, akým znie môj hlas, celý zadychčaný, akoby som práve ubehla míľu.

"Kto je Alex?" Moja mama zacvrliká do telefónu a ja klesnem späť na pohovku.

"Nikto, mami." Lož sa mi ľahko skotúľa z jazyka. Nechcem sa o tom s ňou baviť, o imaginárnom vzťahu s mužom, ktorý je v podstate môj šéf. Pýtala by sa ma, ako vyzerá, ako často chodíme von a tak ďalej a tak ďalej. Všetky veci, na ktoré by som nemohla odpovedať a vtedy by sa do mňa pustila, aby som bola viac spoločenská a ako by som si možno mala pohovoriť s psychológom, aby videl, čo je so mnou zle.

Nič sa so mnou nedeje. Som len domased. Doteraz som nenašla človeka, ktorý by chcel so mnou sedieť doma. Budúcnosť nevyzerá pre mňa najlepšie s nájdením si niekoho takého. Nie, keď snívam o mužovi, ktorého som nikdy nestretla.

"To neznie ako nikto," hovorí, znova zabŕda, ale viem, že to myslí dobre. Nesmiem na mamu a otca tlačiť, ale oni ma milujú.

"Len klient. Pracujem na projekte na poslednú chvíľu a musím s ním hovoriť, ale nemôžem ho zastihnúť." Dávam jej malú pravdivú informáciu v nádeji, že skončí s otázkami a môžeme zmeniť tému. Siahnem po jednom koláčiku položenom na tanieri na konferenčnom stolíku a odhryznem si. Jedna sladkosť mi nepomôže, aby som sa cítila lepšie. Na to budem potrebovať tortu.

"Pravdepodobne je s jeho rodinou, ako by si mala byť aj ty. Je tento projekt dôvod, prečo si sa rozhodla, že sa k nám nepripojíš? Stavím sa, že si si vzala prácu len preto, aby si tieto Vianoce  nemohla prísť." Na hučanie v jej hlase som naozaj zvyknutá. Funguje to lepšie na môjho otca ako na mňa.

"Nebola som pozvaná." Nespomínam, že ani neviem, kde sa práve teraz nachádzajú. Odkedy som sa odsťahovala, mama prestala s veľkými párty a trávi Vianoce na náhodných miestach v luxusných hoteloch.

"Vždy si pozvaná." Pri bolesti v jej hlase sa cítim okamžite vinná. Viem, že som vždy pozvaná, ale stále to bolí, že mi ani nezavolali alebo niečo podobné. "Nedostala si moju pohľadnicu?"

"Ahh," nejasne vyslovím, spustím koláč späť na tanier a mierim smerom k vchodu k predným dverám. Nechávam kôš na stole a vždy tam hádžem svoju poštu. Pozerám sa na kopu, zatiaľ čo mi mama hovorí, čo robia a ako si želá, aby som tam bola.

Nikdy neprejdem tým košom, kým prakticky nepreteká. Väčšina z toho je aj tak odpad. Všetky moje účty sú platené on-line. Kto potrebuje poštu? Pokiaľ to nepríde v Amazon krabici, nezaujíma ma to. Ide to do koša na poštu. Prezriem to asi raz za mesiac, kedy už začína byť preplnený a rozsýpa sa po stole, takže mi nič iné neostáva.

Prekopávam sa tým, hľadám pohľadnice, smutná vytiahnem celkom tri, zatiaľ čo mama  naďalej tára o Paríži. Väčšina ľudí dostáva tony pohľadníc, s ktorými si lemujú krby alebo pokrývajú chladničky. Prvá karta je jedna všeobecná od môjho zubára, ale pri druhej stuhnem. V ľavom hornom rohu je vlastnoručne napísané jeho meno. Žiadna hlúpa pečiatka alebo vytlačený štítok. Alex Lockwood.

Dokonca aj jeho písmo je sexy a mužné, teplo ma zahrieva po celom tele.

"Mami, musím ísť. Veselé Vianoce. Milujem ťa." Drzo mamu odstrihnem, keď vymenováva ľudí, ktorých zajtra s otcom uvidia. Nemám tušenie, kto sú tí ľudia tak ako tak a mám v rukách naliehavejšie veci.

Otvorím pohľadnicu, pričom dávam pozor, aby som príliš nepotrhala obálku, chcela som, aby ostala v takom perfektnom stave, ako je to len možné. Na prednej strane je pekná zasnežená krajinka - jednoduchá chata s padajúcim snehom všade okolo nej. Nad perfektným zimným obrázkom je rustikálnym písmom napísané Veselé Vianoce.

Vnútri je vytlačené jednoduché Nech sa ti splnia všetky vianočné priania. Ale pod tým, napísané tým charakteristickým rukopisom, je to, čo upúta moju pozornosť.

Najsladšiemu hlasu, aký poznám.

xoxo

Alex.

Srdce mi začne pretekať z týchto jednoduchých slov a kopírujem prstom xoxo. Možno bol len milý, ale bolo normálne povedať žene, že má najsladší hlas aký pozná a pridať objatia a bozky, alebo so mnou flirtuje? Alebo opäť z toho robím príliš veľa? Bolo tam len toľko objatí, koľko bozkov. Samozrejme, že komentoval môj hlas. Napokon to je to, čo pre neho robím. Možno poslal pohľadnice  každému na pracovisku, rovnako ako tá stupídna karta od zubára, čo som dostala. Pokiaľ viem, má sekretárku, ktorá ich urobí a on ich iba podpíše.

Obrátim obálku a vidím adresu, ktorá nezodpovedá sídlu jeho spoločnosti. Viem to, pretože je to vyrazené na pečiatke zmlúv, ktoré podpisujem s každou novou knihou, ktorú beriem. Je to zvláštne, pretože táto je ku mne oveľa bližšie. Táto adresa je len tri hodiny od môjho domu. Poznám to mesto a niekoľkokrát som tam bola. Spomínam si, že bolo malé a divné, keď som sa tam šla jedno popoludnie pozrieť na starožitnosti.

Urobím bleskové rozhodnutie. Karta hovorí Nech sa ti splnia všetky vianočné priania a tento rok je mojím prianím nestratiť Alexa z môjho života. Dokonca aj keby to znamenalo nastálo ma udržať v úlohe jeho zamestnanca, beriem to. Urobím, čo musím urobiť a idem do jeho domu. Stiahnem audio nahrávku na USB kľúč, prídem k záveru, že mu ju môžem aj priniesť. Potom bude mať jeho prácu a ja budem bez tieňa pochybností vedieť, že nebudem vyhodená.

Viem, že môžem znieť ako blázon, ale myšlienka nemať moje každodenné hovory s Alexom je ničivá. Je to niečo, čoho nie som pripravená sa vzdať, aj keď moja posadnutosť sa stáva trochu nezdravou. Hľadím von oknom, vidím poletovať sneh trochu hustejšie. V čase, keď sa odtiaľto dostanem, bude naozaj neskoro. Mala by som si zbaliť tašku a možno by som mala ostať v miestnom moteli alebo niečo také. V prípade, že bude sneh stále padať, tak ako teraz, pravdepodobne nebude bezpečné šoférovať v noci späť.

Ponáhľam sa do svojej izby a náhlivo si dám dokopy tašku, zastavím sa pred zrkadlom, aby som sa na seba pozrela. Uvidím ho. Vlastne budem tvárou v tvár k Alexovi. Uhladím si svoje hnedé vlasy, viem, že nemám veľa času čokoľvek s nimi urobiť. Som v legínach a hlúpom vianočnom svetri, ktorý objíma moje telo o niečo tesnejšie, než tomu bolo pred niekoľkými rokmi. Je ovenčený blikajúcimi svetielkami, ktoré môžete zapnúť.

Nezáleží na tom, hovorím si a schmatnem tašku. Vkĺznem do nejakých topánok, ťažkého zimného kabáta a čiapky s brmbolcom. Schmatnem USB-čko a notebook, strčím ich tiež do tašky. Vyrazím do svojho džípu a do navigácie zadám adresu. Stlačím tlačidlo garáže, vyjdem z mojej príjazdovej cesty, sedím tam a pozerám, pokiaľ sa nezatvorí.

Po hodine jazdy moja myseľ začína zo mňa dostávať to najlepšie. Čo sa stane, keď sa tam dostanem? Bude nahnevaný, že som prerušila jeho Vianoce? Alebo bude šťastný, že dostal súbory, ktoré potreboval a možno ma pozve dnu? Ale keď moja myseľ dôjde k tomu, že možno trávi sviatky so ženou, viem, že musím sústrediť svoje myšlienky na niečo iné.

Schytím telefón, stisnem zvukovú aplikáciu a prechádzam svoje stiahnuté knihy. Trafím jednu z tých, čo som nahrávala pre Alexa. Kúpila som si audioknihu hneď na druhý deň po vyjdaní. Chcem počúvať príbeh a prestať myslieť na veci, ale keď sú prečítané prvé slová, čo naplnia moje uši, v žalúdku sa mi urobí uzol.