AWF - 34. kapitola

Překlad: Yogi_22

Margot

Mať zábavnejší a oveľa plnší život sa ľahšie povedalo než urobilo, obzvlášť so zlomeným srdcom. Po tom ako ma Jack odmietol druhý krát, prisahala som, že urobím presne to, čo som chcela, aby urobil on – posunula sa ďalej. Niečo ku mne cítil, ale evidentne nebol ochotný zanechať svoju minulosť za sebou, a ja som si nebola istá, či toho vôbec bude niekedy schopný. Zakaždým, keď som na to pomyslela, mala som pocit, že sa rozplačem, ale nemohla som ho zachrániť od samého seba. Mohla som popracovať jedine na sebe. Sústredila som sa na svoj zoznam.

Zapísala som sa na kurzy varenia. Sledovala som on-line konzultácie. Čítala svoje kuchárske knihy. Urobila som si zoznam vecí, ktoré som potrebovala do kuchyne a naplnila svoje skrinky a zásuvky riadom a spotrebičmi. Potraviny som nakupovala kritickým okom, vyberala si len miestne a organické, kedykoľvek som mohla. Prestala som tak veľa jedávať vonku. Pozvala som svojich kamarátov, aby vyskúšali moje cestoviny, ragú a gratinované zemiaky. Snáď stokrát som prestala fotiť svoje kulinárske triumfy a posielať ich Jackovi, aby mohol vidieť môj pokrok a byť na mňa hrdý. Šla som si trikrát zajazdiť na koni a urobila si v hlave poznámku, že si kúpim vlastného. Na tom vzťahu bolo niečo, čo mi naozaj chýbalo. Znova som bojovala s nutkaním zavolať Jackovi a podeliť sa s ním o svoje nadšenie – nikto v mojom živote by neporozumel lepšie tomu putu medzi koňom a človekom tak, ako tomu rozumel on.

Prostredníctvom jedného kamaráta som sa dostala do Siete tradičného jedla, neziskovej organizácie, ktorá podporovala farmárov, posilňovala miestnu ekonomiku a vytvárala prístup ku zdravým potravinám. Jedným z ich cieľov bolo získať financie na zdvojnásobenie takýchto potravín, ktoré pomáhali rodinám s nízkymi príjmami vyberať si zdravé potraviny a nakupovať ich od miestnych farmárov. Využila som rodinné konexie, aby som finančne prispela a podporila ich a takisto som sa prihlásila ako dobrovoľníčka, že im vytvorím marketingové materiály, ktoré pomáhali informovať o celom programe, učili ľudí o ekonomických a zdravotných výhodách takéhoto jedla a nakupovania miestnych produktov. Takisto propagovali dni, oblasti a hodiny miestnych trhov, ktoré takéto výhody prinášali. Pomáhala som tým odstraňovať chudobu? Nie, ale tá práca bola obohacujúca a mala som pocit, že prispievam k väčšiemu dobru.

A...dala som si spraviť tetovanie. Bolo inšpirované jedným z mojich obľúbených príbehov, Prebúdzanie od Kate Chopinovej. Najprv som si chcela dať vytetovať len maličkého vtáčika niekam na chrbát – drobný symbol svojho vlastného prebúdzania. Ale potom som si uvedomila, že by som ho sama nemohla vidieť. Rozhodla som sa namiesto toho pre vnútornú stranu paže a takisto som sa rozhodla pre slová namiesto symbolu. Tetovanie tak bolo väčšie a výraznejšie, ale nebol to jeho účel? Teraz, keď som sa pozrela, videla som slová vytetované do svojej bledej pokožky:

Vták, ktorý bude

stúpať nad hranicu

tradícií a predsudkov

musí mať silné krídla.

Štyri riadky elegantného písma, ktoré mi pripomínalo, že sa nesmiem nechať chytiť do klietky strachu toho, čo si ľudia mysleli alebo očakávali. Mala som vlastný rozum a mohla som robiť svoje vlastné rozhodnutia. Sila bola nádherná vec.

Samozrejme, že to podnietil takisto Jack a ja som nechcela nič iné, len to, aby to sám videl. Noc čo noc som si všetko prechádzala v hlave, snažila sa nájsť miesto, kde sme urobili chybu, ale nikdy som ju nemohla nájsť. Boli sme rozdielni, ale práve to nám dodávalo iskru. Stále som však pri pomyslení na neho cítil kopanec. Stále som prahla po jeho pokožke na svojej. Stále mi chýbal spôsob, akým hovoril a smial sa a doberal si ma. Stále som niekedy plakala, keď som si spomenula na jeho minulosť.

Raz, keď som hovorila s Georgiou o nových rodinných fotkách pre webovú stránku, nepriamo povedala o Jackovi „že na sebe pracuje“. Aj keď nepovedala nič bližšie, moje nádeje sa prebudili k životu. Ale ako sa dni menili v týždne a stále som o ňom nepočula ani slovo, začali moje nádeje vädnúť.

***

Muffy, tak ako som aj čakala, takmer odpadla, keď zbadala moje tetovanie. „Čo si si to, pre pána, urobila? Ide to dole?“

„Nechcem, aby to zišlo dole, mama. Páči sa mi to.“ Práve sme pili kokteily na Rivera Court Detroitského inštitútu umenia a ona sa horúčkovito rozhliadala okolo, snažila sa ma zaštítiť, ako keby som bola nahá. Priestranná miestnosť bola plná bohatých, dobre oblečených ľudí, ktorí upíjali zo svojich drinkov a počúvali sláčikový kvartet, ale ani jeden z nich nevyzeral, že by bol pobúrený mojím tetovaním.

„Vôbec ťa tieto dni nespoznávam, Margot. Najprv tá vec s koláčikmi, potom sa prihlásiš ako dobrovoľníčka pre prácu v útulku pre bezdomovcov a teraz tetovanie?“ Pokrútila hlavou. „Čia si ty dcéra?“

„Upokoj sa, mami.“ Poklepkala som ju po tafte na ramene. „Mala by si byť z toho tetovania šťastná. Chcela si predsa, aby som vyštudovala angličtinu, nie? Prebúdzanie je klasika.“

„Margot Thurberová Lewistonová, to nie je podstatné. Ale tvoje nevyspytateľné správanie.“

„Tie koláčiky som vysvetlila a ospravedlnila sa za to hádzanie aj stokrát. A v tom útulku som začala dobrovoľníčiť, pretože rada pomáham ľuďom. A stojí ma to len čas.“

Muffy sa pozrela na mňa ako keby som bola cvok. „Dávame peniaze na takéto miesta, takže tam nemusíme tráviť čas.“

Vzdychla som si. Nemalo žiaden zmysel sa pokúsiť vysvetliť to. „No, mne ten čas rozhodne nevadí. A čo iné by som mala robiť?“

„Bola by som radšej, keby si znova začala s niekým chodiť.“

Znova som sa napila. „To nie je také jednoduché.“

„Ale je. Si len príliš vyberavá.“

„A čo je zlé na tom byť vyberavý?“

„Nič, pokiaľ sa jedná o najatie kuchára, záhradníka alebo slúžky. Ale nájsť správneho manžela by nemalo byť až také zložité.“

Zaťala som zuby. „Nemienim sa usadiť, mami. Chcem sa zamilovať.“

„Nebuď smiešna. Každý sa v manželstve usadí, Margot,“ povedala, pretočila oči ako keby to bolo detinské.

„Dokonca aj Thurberove ženy?“

„Zvlášť Thurberove ženy.“ Znova sa pozrela na mňa ako keby mi preskočilo. „Každá Thurberova žena, ktorú som kedy poznala sa usadila. Manželstvo nie je o tom byť zamilovaná. Je to o spojení dvoch rodín, aby vytvorili ešte lepšiu. Je to o tradícii.“ Odfrkla si. „Láska je pre deti a chudobných ľudí.“

Pokiaľ by som nevyrastala počúvaním týchto smiešnych Muffyných „múdrostí“, mohla by som byť zdesená. Ale nemohla si pomôcť, bola aká bola. V jej predstavách, bolo zrejme zamilovanie sa pravdepodobne niečo ako stropenie scény. Hlasité, chaotické a indiskrétne. Ale ja som sa nemusela držať jej zvláštnych predstáv a svoju dcéru by som to naučila inak.

„Mrzí ma, že to takto cítiš, mami. Ale táto Thurberova žena sa neusadí.“ Bola to drobná vec, možno, hovoriť s Muffy takto, ale pre mňa to bolo niečo obrovské. Trvalo mi celé roky sa k tomu odhodlať. „Držím sa toho, čo chcem ja.“

„A čo je to, čo chceš ty?“ Muffy znela rozladene. „Princ z Walesu?“

„Ani náhodou. Nepotrebujem princa, mama. Len dobrého muža. Niekoho---„

Ponad Muffyno plece som si všimla pohyb mojim smerom. Niekoho vysokého, tmavého, pohľadného. Niekoho v tmavom obleku. Niekoho, kto mi bral schopnosť rozprávať, myslieť alebo dýchať.

Pokožka mi mravenčila teplom. Padla mi sánka. Zažmurkala som.

To predsa nemohol byť. Alebo mohol? Čo tu robil?

Dostala som závrat, zapotácala sa a matka ma vzala za rameno. „Margot, si v poriadku?“

„Nie som si istá,“ povedala som, stále som neveriacky sledovala ako sa Jack približoval. Naše pohľady sa uzamkli. „Cítim trochu závrat.“

„Závrat? Nikdy predtým si nemala závrat, pokým si si nedala robiť tetovanie,“ povedala, podozrivo ma študovala. „Možno ťa to otrávilo.“

„To nie je tým tetovaním,“ povedala som. „Ospravedlň ma na moment.“ Začala som kráčať k nemu, srdce mi bilo s každým krokom rýchlejšie.

Ježiši Kriste, bol úchvatný.

Strih obleku zdôrazňoval jeho štíhly trup a široký hrudník. Plecia vyzerali ešte širšie. Dal si ostrihať vlasy, mal ich nastajlované nejakým produktom tak, že ich mal sčesané z tváre. Mal upravené aj strnisko. Vyzeral vycibrene a sofistikovane. A nervózne ako peklo.

Pocítila som nával ochranárskeho citu. Neznášal davy ľudí. Neznášal fajnové oblečenie. Robil to kvôli mne.Ale takisto vo mne stále pretrvávali zlosť a pochybnosti. Nebola to len ďalšia z tých vecí „potrebujem ťa vidieť“? Bol tu, aby to napravil? Alebo, aby sa trestal? Nebola som ochotná hrať túto hru.

Stretli sme sa uprostred miestnosti a stáli takmer hrudník na hrudníku. Moje emócie boli všade, dych sa mi zrýchľoval. Niekto za mnou pustil pohár, pri zvuku rozbitého skla sa porozhliadol okolo. Srdce ma bolelo z jeho úzkostného pohľadu, z napätia v jeho krku, lesku na jeho čele.

„Hej,“ súcit ma donútil vkĺznuť rukou do tej jeho, uzamknúť s ním prsty. Bola som na neho nahnevaná, ale takisto som rozpoznala, aké ťažké to pre neho bolo. „Pozri sa na mňa.“

Svaly na tvári sa mu zľahka uvoľnili, keď sa zameral na mňa. „Prepáč.“

„Čo tu robíš, Jack?“

„Prišiel som sa ospravedlniť.“

„Za čo?“ Zadržala som dych.

„Za to, že som ti klamal. Za to, že som zničil veci. Za to, že som bol zbabelec.“ Uškrnul sa. „Mala si pravdu. Bál som sa toho, čo som začínal cítiť. Toho, čo to znamenalo.“

Nádej vo mne vybuchla ako ohňostroj. „Čo to znamenalo?“

„Znamenalo to nechať veci ísť – svoju minulosť, svoju vinu, svoju bolesť – a dať samému sebe zvolenie pohnúť sa ďalej. A zrejme by som to stále neurobil, pokiaľ by som nestretol teba.“ Jeho oči znova poletovali po celej miestnosti, prehltol. „Margot, mám ti toho tak veľa čo povedať, ale v dave mi to veľmi nejde.“

„Potom odtiaľto vypadnime.“

Zamračil sa. „Sľúbil som si, že to neurobím – pokiaľ je to pre teba dôležité, potom je to dôležité aj pre mňa.“

„Jack, práve v tejto chvíli pre mňa nie je nič dôležitejšie ako vypočuť si to, čo mi musíš povedať.“

Úľava zmiernila jeho črty. „OK.“

„Tiež mám pár vecí, ktoré ti musím povedať.“

Znova vyzeral napäto.

„Poď za mnou. Nájdeme nejaké tiché miesto, kde si môžeme sadnúť.“

Srdce mi divoko búšilo, keď som ho viedla von z miestnosti.

***

Držali sme sa za ruky ako sme schádzali dole po promenáde a cez galérie, hľadali to správne miesto. Konečne sme našli prázdnu miestnosť s lavičkou uprostred. Nechala som, aby ma tam Jack zaviedol. Miestnosť bola slabo osvetlená kvôli tomu, aby chránila umenie, tmavo-červené steny ju robili teplou a romantickou. Motýle v mojom bruchu sa vymkli spod kontroly, musela som si pripomínať, aby som zostala pokojná. Hovoril síce tie správne veci, ale naozaj bol pripravený byť so mnou?

Jack ma držal za ruku, zatiaľ čo sme si sadli, pozrel sa na naše prepletené prsty, ktoré si položil do lona. „Dala si si robiť tetovanie?“

Podržal mi ruku hore a našikmo tak, aby si mohol prečítať písmenká. „Je to nádherné. Milujem to.“

„Ďakujem. Ja to tiež milujem.“

„Čo ťa donútilo to urobiť?“

„Rozhodla som sa, že si mal pravdu. Bolo načase prestať sa obávať toho, čo si všetci ľudia myslia. Bola som unavená z toho báť sa, čo by povedali ľudia, pokiaľ by som urobila niečo inak.“

Pomaly prikývol, položil mi ruku dole a znova ma za ňu vzal. „Čo povedala Muffy?“

„Myslí si, že mi preskočilo.“

Pozrel sa mi do očí a obaja sme sa zasmiali. Niečo z mojich pochybností sa rozplynulo. Toto bol dobrý pocit. Prosím, len nech je to skutočné.

„Vieš, je vtipné, že si sa rozhodla, že som mal v niečom pravdu,“ povedal. „Pretože som sa v mnohom mýlil.“

Pozrel sa na okamih na naše ruky, chrbát dlane mi pohladil prstom. „To ty si mala pravdu. V tú noc v chate.“ Jeho oči sa stretli s mojimi. „Niečo som k tebe cítil.“

Nemohla som dýchať.

„Začal som k tebe cítiť tak veľa až ma to vydesilo. Mal som pocit ako keby som strácal kontrolu, ako keby som strácal seba. Spanikáril som. Ustúpil. Snažil sa vystavať steny. Ale...“ Pokrčil plecami. „Bolo príliš neskoro.“

„Bolo?“

„Áno. To, čo som cítil, len tak nezmizlo kvôli tomu, že som sa ťa snažil odohnať. Necítil som sa silnejší alebo nemal viac kontroly po tom, ako si odišla. Ubližovať sebe bola jedna vec, ale ubližovať tebe zo mňa robilo krutého a slabého. Mal som pocit ako keby som rozdrvil niečo krehké a nádherné, čomu som sa nemohol ubrániť.“

„To je presne to, čo si urobil.“ Potreboval vedieť aj to ako som sa cítila ja. „A všetko čo som mohla robiť bolo sa len pozerať. Niečo som k tebe cítila. Cítila som niečo medzi nami. Ale čo som mohla robiť? Požiadala som ťa, aby si mi dal šancu a povedal si nie. Dvakrát!“ Zabrnel mi nos a znova som bojovala so slzami.

Jack pokrútil hlavou, oči mal naplnené bolesťou. „Mrzí ma to, Margot. Nenávidel som sa za to, čo som ti povedal. Chcel som tak strašne povedať áno. Neustále si mi chýbala. Stále som premýšľal nad spôsobom ako som sa cítil, keď som bol s tebou. Predstavoval som si, aký by bol môj život s tebou a bol som zúfalý z toho, že som si zvolil byť sám.“ Zatvoril na krátko oči. „Nakoniec som si uvedomil aký som bol hlúpy. Ako som sa mýlil, keď som od teba odišiel. Ako veľmi som ti chcel dať šancu, o ktorú si žiadala.“ Vzal mi obe ruky do svojich a stisol ich. „Prišiel som sem v nádeji, že by si bola stále ochotná jednu mi dať.“

Moje obavy sa rozptýlili, ale musela som sa opýtať. „Ako mám vedieť, že to tentoraz myslíš vážne? Ako mám vedieť, že nespanikáriš a znova si okolo seba nevystaviaš múry?“ Stisol mi ruku. „Nemôžeš to vedieť. To je tá šanca, ktorú mi budeš musieť dať ty. Ale ja ťa prosím, aby si sa jej chopila.“

Prehltla som ten knedlík v krku. „Si pripravený? Myslím, pohnúť sa ďalej?“

Prikývol, pozrel sa mi priamo do očí. „Áno. Za posledných pár týždňov som urobil vážne veľký pokrok.“

„Ako čo napríklad?“

„Šiel som naspäť na terapiu. Vypratal som chatu a rozlúčil sa,“ rýchlo dodal.

Vedela som, čo tým myslel a to mi pomedzi slzy privodilo na tvári úsmev.

Tiež sa usmial. „Chcem nový začiatok, Margot. A chcem, aby si pri tom bola so mnou. Povedz, že mi dáš šancu.“

„Oh, Jack.“ Povedala som potichu. „To je všetko, čo som kedy chcela. Viem, že nemôžem byť tvojou prvou láskou, ale---„

„Šššš.“ Položil mi prst na pery. „Nehľadám svoju prvú lásku. Hľadám svoju poslednú.“

Naklonil sa a položil na mňa svoje pery.

Bolo to sladké, jemné, stále ma bozkával – ale bolo to viac ako len to. Bolo to ospravedlnenie, sľub, nový začiatok. Ten bozk hovoril o tom, že to nechal ísť, pohol sa ďalej, zamiloval sa. Striaslo ma, Jack okolo mňa omotal ruku. „Je ti zima?“

„Ani náhodou,“ povedala som, cítila som ako sa mi telom šírilo teplo. „A teraz chcem vedieť, ako si ma našiel.“

Jack sa rozpačito usmial. „Vďaka tvojej kamarátke Jaime.“

„Jaime!“ Skríkla som. „Povedala, že sa necítila dobre na to, aby dnes večer prišla!“

„Dala mi svoj lístok.“

Pokrútila som hlavou, snažila sa pozliepať tie kúsky dokopy. „Takže si jej volal?“

„Áno. Včera večer. Snažil som sa vymyslieť ako ťa prekvapiť a Georgia mi dala jej číslo.“

Zachichotala som sa, celé telo mi vibrovalo. „Oh môj Bože, toto sa udialo za jediný večer? Fungovalo to. Som prekvapená.“

Na okamih sa na mňa len usmial, takmer trochu smutne. „Tento smiech mi chýbal. Bál som sa, že ho už nikdy znova nebudem počuť.“

„Tak teraz ho môžeš počúvať toľko, koľko len budeš chcieť.“

„Chcel som ti povedať ešte niečo.“ Odkašľal si. „Sťahujem sa do domu. Rozhodol som sa kúpiť Petov a Georgin dom, aby si mohli dovoliť dom Oliverovcov.“ Hodila som mu ramená okolo krku. Voňal úchvatne a ja som sa ho zhlboka nadýchla. „Oh môj Bože, to je skvelé! Som na teba hrdá.“ Jeho ruky sa omotali okolo mňa. „Vďaka. Nič z toho by som neurobil, keby nebolo teba.“

Nebola som ochotná sa toho pustiť, mala som na neho natlačený hrudník. „Mám pocit, že máme toho toľko čo doháňať.“

„Všetko sú to dobré veci.“

„Pete a Georgia musia byť šťastní.“

„To sú. A je to len vďaka Bradovi. Povedal, že počká trochu dlhšie, aby ho vyplatili, takže si to môžu dovoliť.“

Neochotne som ho prestala zvierať a oprela sa dozadu. „Som za teba šťastná. A za nich. To od Brada je tiež úchvatné.“

Jack prikývol. „Po prvýkrát za celé roky mám pocit, že môžem dýchať. Ako keby som mal niečo, na čo sa môžem tešiť.“

Nemohla som sa prestať usmievať. „Ani nevieš, akú mi to robí radosť.“

Potiahol si ma do lona a omotal mi ruky okolo krku. „To ty ani nevieš aká si nádherná, keď si šťastná. Chcem ti tento úsmev vyčariť na tvári každý deň.“ Nakrčil obočie. „Ale dúfam, že na to nebudem musieť nosiť oblek.“

Vybublal zo mňa smiech. „Môžeš to robiť v ničom, ver mi – a to aj urobíš.“

„Sakra, áno, idem do toho,“ potiahol ma. „Čím skôr, tým lepšie.“

„Nie tak rýchlo, kovboj. V tomto obleku vyzeráš ako poriadny kus a ja ho potrebujem využiť ešte skôr, ako ho z teba dám dole, kúsok po kúsku.“ Oprela som sa a obdivovala ho, chvel sa mi žalúdok. „Ani som si nemyslela, že nejaký vlastníš.“

„Nevlastním.“

Nadvihla som obočie. „Jaime?“

„A Quinn. Milý chlap. Vie o oblečeníveľa.“ Pokrútil hlavou. „Väčšinou som len stál a dovolil im, aby ma obliekali.“

„Urobili to dobre. Keď som zbadala ako ku mne kráčaš cez miestnosť, omdlela som. Takmer som odpadla priamo tam.“

„Chytil by som ťa.“ Utiahol okolo mňa ramená. „Vždy ťa chytím.“

Tiež ťa vždy chytím, pomyslela som si, keď sa naše pery znova stretli.

A teraz som si dovolila spadnúť.