AWF - 33. kapitola

Překlad: Yogi_22

Jack

Margotine slová zaťali hlboko.

To ale pravda vždy robí.

Si zbabelec.

Šetríš samého seba.

Zahadzuješ šancu byť šťastný.

Bol som zbabelec. A blbec. A kretén.

Vedel som, že zavolať jej druhýkrát nebol dobrý nápad, ale bol som tak osamelý a deprimovaný, že som nedokázal rozumne uvažovať. Bol som ranený a chcel som sa cítiť lepšie – ona bola jediná, ktorá to mohla zlepšiť, tak som jej zavolal.

To bola logika ako u zasraného decka.

Neobviňoval som ju za to, že sa naštvala alebo ma kadejako prezývala.

Nejaká časť môjho mozgu pravdepodobne dúfala, že to urobí, bol som tak v riti.

A takisto som bol na seba naštvaný ako peklo.

Aké som mal právo zavolať jej, povedať jej tieto veci, znova ju raniť? Myslel som len na svoju bolesť. Ale jej bola takisto reálna. Mohol som jej to počuť v hlase. Posledných pár dní som si tisíckrát hovoril, že moje muky boli cenou, ktorú som platil za to, že som si ju pustil k sebe bližšie, ale čo cena, ktorú platila ona?

Zabíjalo ma myslieť na to, že bola na tom aspoň z polovice tak mizerne ako ja. To si fakt myslela, že som odišiel preto, lebo som ju nemohol milovať?

Bolo to úplne opačne!

Znova som si ľahol na posteľ a zakryl si tvár rukami.

Čo, do pekla, som sa chystal urobiť?

Nemohol som takto žiť, rozpoltený medzi minulosťou a budúcnosťou, medzi dvoma životmi, medzi dvoma verziami samého seba.

Bolo to ako stáť na rázcestí – jedna cesta neviedla nikam, len sa jednoducho točila dookola v nekonečnej špirále samoty a nemennosti. Tá druhá smerovala dopredu, a nakoľko som nevidel, čo je na konci cesty, vedel som, že existuje možnosť, že by som mohol byť znova šťastný.Ale ako dlho by trvalo, kým by som vôbec pocítil, že som si druhá šancu zaslúžil?

***

O niekoľko nocí neskôr ma do domu pozvala Georgia na večeru. Prijal som pozvanie, bol som rád za to, že uniknem z osamelého ticha svojej chaty. Boli tam aj Brad a Olivia, po večeri sme šli pred dom, kde moji bratia postavili pre deti trampolínu.

Georgia a ja sme si sadli na stoličky na verande, pili sme whiskey a sledovali ako sa Pete snaží urobiť salto. „Zlomí si väzy,“ povedal som a trochu sa uchechtol.

„Oh, Bože, ani na to nemysli.“ Pozrela sa na mňa. „Je fajn počuť ťa smiať sa. Tento týždeň to bolo trochu ťažšie.“

Napil som sa trocha whiskey. „Jo.“

„Zrejme to nie je moja vec, ale aj tak to urobím. Chceš si o tom pohovoriť?“

Na trampolíne sa moji bratia odrážali a smiali a fotili si svoje rozosmiate deti vo vzduchu. Chcel som to – chcel som to tak strašne.

„Závidím vám,“ povedal som.

Kútikom oka som zachytil ako pomaly prikývla. „To mi došlo.“

„Myslel som si, že by som žil v tomto dome, nakoniec založil rodinu, to všetko.“

„Nie je na to neskoro, to vieš.“

„Myslíš si, že nie je?“

„Ani náhodou.“

Na okamih som premýšľal, nútil sa byť statočný. „Georgia, môžem ti niečo povedať?“

„Samozrejme.“

„V poslednej dobe som premýšľal ako som slúžil s chlapcami, ktorí to nezvládli. O chlapoch, ktorí boli silnejší ako ja. Statočnejší. Šikovnejší. Niekedy premýšľam nad tým, prečo som ja prežil a oni nie. Aký to malo zmysel?“

Pozrela sa na mňa, ale nepovedala nič.

„Zvykol som si myslieť, že to bolo kvôli Steph. Kvôli rodine, ktorú by sme mali. Ale keď bola preč, zdalo sa mi to zbytočné.“

„Nemyslíš si, že by si sa znova mohol zamilovať? Mať rodinu?“

Zaváhal som. „Nikdy som nad tým nepremýšľal.“

„A teraz?“

„Teraz...“ Zhlboka som sa nadýchol a pomaly vydýchol, pozrel sa jej do očí. „Teraz je tu Margot.“

Usmiala sa, zasvietili jej oči. „Takže, čo ťa drží späť?“

„Množstvo vecí.“ Pozeral som sa na kocky ľadu vo svojom pohári. „Fakt som poriadne dosral veci, Georgia.“

„Ja viem.“

Niečo ma bodlo do hrudi.

„Hovorila si s ňou?“

Georgia sa odmlčala, vycítil som, že nechcela zradiť Margotinu dôveru.

„Áno.“

„Myslím to vážne, keď hovorím, že som to dosral. Ublížil som jej.“

„Tak požiadaj o odpustenie.“

Znelo to v jej podaní tak jednoducho. „Čo ak povie nie?“

„A čo ak povie áno?“ Namietala Georgia.

„Mohla by mať niečo oveľa lepšie. Niekoho s peniazmi a autami a----„

„Ale chce teba. Ver mi.“

Pozrel som sa jej do očí a povedal pravdu. „Bojím sa.“

„Viem, že sa bojíš. Bude to stáť nejakú tvrdú prácu, ale stavím sa, že to bude stáť za to. Viem, že to bude stáť za to, Jack. Dokonca aj keby Margot nebola tá pravá, musíš to urobiť pre seba.“

Prikývol som, nechal som do seba vsiaknuť jej slová. „Zajtra to budú tri roky.“

„Ja viem,“ povedala potichu, oči sa jej zaliali slzami. „Ale Jack, Steph by bola tá prvá, ktorá by ti povedala, že si nectíš jej pamiatku tým, že sa odmietaš pohnúť ďalej.“ Natiahla sa a dotkla sa môjho ramena. „Využíval si ju, aby si sa trestal. Je načase nechať ju ísť. Viem, že to bolí, ale je čas.“

Stiahlo sa mi hrdlo, musel som sa odvrátiť od Georginých sĺz, než začnú padať moje vlastné.

***

Nasledujúci deň som šiel na cintorín. Sedel som pred náhrobným kameňom tak ako vždy, predstavoval som si vedľa seba Steph a sústredil sa na spomienku jej hlasu.

„Ahoj. Potrebujem s tebou hovoriť.“

O čo ide?

Stiahlo sa mi hrdlo. „Je to ťažké.“

Hovor so mnou.

Sťažka som prehltol. „Niekoho som stretol.“

To je dobre.

„Je?“

A prečo by nebolo?

„Pretože ma núti o sebe pochybovať. Núti ma znova zvážiť veci, pre ktoré som sa už rozhodol.“

Ako napríklad čo?

„Ako znova sa s niekým zapliesť. Dovoliť si znova zamilovať sa. Stráviť s niekým svoj život namiesto toho, aby som bol sám.“

To znie vážne. Aká je?

„Je nemožná. V každom ohľade zazobaná mestská slečinka.“

Od náhrobku sa odrazil smiech.

Niekto ťa usadil na svoje miesto, čo?

„Miluje pokúšať sa o to.“ Nadýchol som sa. „Ale je takisto milá a šikovná a nádherná. Vie ma rozosmiať.“

Niečo k nej cítiš?

„Cítim, ale...neviem, či tie city chcem.“

Prečo nie?

„Kvôli jednej veci, privádza ma do šialenstva, že nie je ako ty. Cítim sa vinný – zrádzam tvoju pamiatku tým, že som prepadol niekomu tak odlišnému od teba.“

Nezradzuješ ma, Jack. Chcem, aby si sa pohol ďalej a bol šťastný.

Do očí mi vyhŕkli slzy, dotkol som sa palcom a ukazovákom viečok.

„Tiež chcem byť šťastný, len neviem prísť na to, ako to dosiahnuť a byť s tým v pohode.“

No, najprv som potrebuješ vrátiť naspäť k terapii. Je načase priznať si, že ti to pomáhalo a ty si nechcel, aby ti bolo lepšie.

Zamrkal som. Nikdy som nad tým neuvažoval takto. V hlave som si to zdôvodnil tým, že som tam prestal chodiť, pretože bolo príliš bolestivé hovoriť o svojich pocitoch.

Mala Steph pravdu? Jednoducho som sa na to vykašľal? Bolo skončenie s terapiou len ďalší spôsob ako sabotovať svoje zotatovanie?

Vieš, že mám pravdu. A za ďalšie, potrebuješ vypratať chatu. Odprac moje oblečenie. Vyhodiť ich do smetí. Zves z tej prekliatej steny moje fotky. Alebo ešte lepšie, vyhodiť ich. Všetko je to len súčasťou väzenia, ktoré si si pre seba vytvoril a vieš čo? Tiež ma to väzní.

Bolo to ako úder do brucha. „Čože?“

Počul si ma. Musíš ma nechať ísť, Jack.

Na rukách mi naskočila husia koža. Zabrnel mi zátylok. „Ale ja---„

Už žiadne rozhovory s tebou. Ak si ma miloval---

„Vieš dobre, že áno. Viac než kohokoľvek. Bola si láskou môjho života, Steph.“

Budem láskou tvojho života, ktorý si mal vtedy, Jack. Bola som tvoja prvou láskou...ale nie tvojou poslednou.

Popri okolitých stromoch zašumel vietor, zatiaľ čo som do seba nasával jej slová a rozpustilo to vo mne posledné pochybnosti. Oslobodzovala ma a ja som musel urobiť to isté pre ňu. Tá váha bola preč.

„Máš pravdu.“

Samozrejme, že mám. A teraz mám ešte jeden dotaz: Zavolaj ten žene a vezmi ju niekam von na večeru. Chudinka, zrejme sa trápi premýšľaním nad tým, čo, do pekla, sa deje v tej tvojej zadubenej hlave. Povieš jej, že ju chápem. Tiež si ma privádzal do šialenstva.

„Je mi to ľúto, Steph. Všetko.“

Viem, že áno, Jack. Odpúšťam ti. Si pripravený to urobiť?

Prikývol som. „Myslím, že áno. Nemôžem povedať, že nie som vydesený, ale myslím, že viem, čo musím urobiť.“

Dobre. Bež žiť život, ktorý si chcel žiť. Máš množstvo lásky na rozdávanie, Jack Valentini. Nezabúdaj na to.

„OK,“ zašepkal som, po tele mi prebehla triaška. „A Steph...ďakujem ti. Si anjel.“

Čakal som na odpoveď, ale bola preč. Cítil som tak silno jej neprítomnosť ako som len pred chvíľou cítil jej prítomnosť. Nejako som vedel, že sa už nevráti.

Pobozkal som si prsty, dotkol sa náhrobku a povedal zbohom.

***

Neskôr v ten večer som stál vo svojej spálni a porozhliadol sa dookola. Vyzerala úplne rovnako ako každý iný večer, ale bola cítiť inak. Po prvý raz som pochopil, čo mala Steph na mysli, keď hovorila o väzení. Steph tu bola tak prítomná – oblečenie mala v skrini, svoje knihy na polici, naše spoločné fotky na stene. Ale nebola to nijaká pamiatka na ňu – bolo to trestanie. Celoživotný trest na samotke.

Vzal som sem Margot. Bozkával ju tu. Dotýkal sa jej. A hoci mi ponúkla možnosť prestať, to ja som bol ten, kto zatlačil. Chcel som ju viac než som dokázal zachovať posvätnosť tohto priestoru. Odpustila by mi? Stála by ešte o šancu, o ktorú žiadala? Predstavoval som si ju a niečo zo žalúdka mi opadlo. Chcel som byť znova šťastný. Po prvý raz sa celé roky som mal pocit, že to bolo možné.

Pozrel som sa na svoju ľavú ruku, kde som stále nosil svadobnú obrúčku. Pomaly som ju stiahol, pozrel sa na okamih na ňu a potom ju vložil do zásuvky nočného stolíka. Na moment mi bolo trochu zle od žalúdka, ale po pár nádychoch som bol znova v poriadku.

Bol čas.

***

Nasledujúci týždeň som uskutočnil štyri dôležité telefonáty. Jeden svojmu terapeutovi, ktorý bol rád, že o mne znova počuje a naplánoval si so mnou v priebehu niekoľkých dní stretnutie. Druhý hovor bol Georgii, ktorá povedala, že by bola šťastná pomôcť mi prebrať sa Stephinými vecami v chate. Tretí hovor smeroval do hlasovej schránky Suzanne Reischlingovej. Zanechal som odkaz, dal jej vedieť, že som konečne vypratal chatu a povedal jej, aby mi zavolala, ak by chcela počas týždňa prísť a pozrieť sa, či tam nie je niečo, čo by chcela. A štvrtý hovor bol Bradovi – chcel som si s ním sadnúť a uvidieť, či bolo niečo, čím by som mohol pomôcť Petovi a Georgii pri kúpe ich domu.

Dávalo mi väčší zmysel kúpiť dom od nich a odsťahovať sa preč z chaty – bolo tam príliš veľa spomienok a ja som sa chcel vážne pohnúť ďalej – a chcel som mať nejaké miesto, kde som mohol pohodlne pozvať Margot.

Brad povedal, že by sa so mnou rád stretol a bol nadšený z toho, že by som mohol kúpiť ich dom. „Nechaj ma pohovoriť si s bankou,“ povedal. „Vysvetlím im situáciu, získam nejaké čísla a môžeme si k tomu sadnúť niekedy cez týždeň.“

„To znie dobre,“ súhlasil som. „Ale ešte nehovor nič Petovi a Georgii. Nechcem, aby sa zbytočne nádejali.“

***

Moje prvé terapeutické sedenie bolo bolestivé, ale sľúbil som si, že budem úprimný. Po prvý raz som otvorene hovoril ako som sa cítil po Stephinej smrti, spôsobe, akým sa mi jej smrť spojila v hlave s tým, čo sa stalo v Iraku a ako mi vina zabraňovala, aby som sa pohol ďalej. Pomaly upokojoval moje svedomie, navrhol mi nejakú stratégiu ako sa vysporiadať so svojimi pocitmi a vyrovnať sa s vinou, naliehal na mňa, aby som začal užívať lieky, aby som sa viac vyspal.

Takisto mi povedal o skupinovej terapii pre veteránov, ktorý každý týždeň posledný rok organizoval. Začal som ju navštevovať. Počuť ostatných hovoriť o svojich pocitoch, ich historkách, priznať, že bojujú s pocitom viny a úzkosti, rovnako ako sa to dialo mne, keď som bol sám. Niekedy som na tých stretnutiach ani nemusel hovoriť, a to bolo tiež v poriadku.

Vypratať chatu bolo ťažšie. Prijal som Petovu a Georginu pomoc, pamätal na Stephino prianie nechať ju voľnú a sledoval som ako sa Cooper hral s Bridget Jonesovou, zatiaľ čo sme pracovali.Ale nebolo to ľahké ani rýchle. Pracovali sme v stredu večer a celý deň vo štvrtok. Bolimomenty, keď som sa dusil, kedy ma to trhalo napoly, chvíle, kedy som musel vyjsť von a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnuť. Dokonca tam bola aj tak neistota. Ale vo svojom srdci som vedel, že robím správnu vec.

Vo štvrtok večer prišla Suzanne, oči sa jej zahmlili, keď zbadala krabice v prednej izbe. „Naozaj si to urobil,“ povedala, položila si ruku na srdce.

„Musel som,“ povedal som potichu, ale pevne.

Oči jej prechádzali po izbe. „Dal si dole aj fotky. Prečo?“

„Pretože mi príliš sťažovali pohnúť sa v živote ďalej, Suzanne.“ Pozrel som sa jej priamo do očí, všimol si, že sa až tak nepodobala so Steph ako v ten večer. Bola to úľava.

„Oh.“ Prebehla prstami po jednej z krabíc. „Pohýnaš sa ďalej s tou blondínou?“

„To nie je tvoja vec.“

„Prepáč,“ povedala pokorne. „Len je to ťažký týždeň.“

Sympatie zmäkčili môj tón. „Ja viem. Ale nechcela by, aby sme sedeli naokolo a znova ju oplakávali. Chcela by, aby sme oslávili jej život tým, že sa pohneme svojou vlastnou cestou.“

Smutne prikývla. „Moja matka chcela vziať všetko, ale bola príliš rozrušená, aby prišla.“

„Pomôžem ti to naložiť. Mám tu štvorkolku, môžeme ju vziať k tvojmu autu.“

„OK.“ Zatvorila oči, vzdychla si. „Fakt ma mrzí, čo som povedala. Máš pravdu. Steph by chcela, aby sme sa pohli. Len mi chýba a pomáha myslieť na to, že chýba aj tebe.“

„Ospravedlnenie sa prijíma. A je v poriadku, že ti chýba, Suzanne. Mne chýba takisto. Ale dalo mi poriadne zabrať dostať sa tam, kde som teraz a páči sa mi pomyslenie na, že by bola na mňa kvôli tomu hrdá.“

„To by bola. Som si istá, že áno.“ Suzanne potiahla a potom sa málinko zasmiala cez slzy. „Bola oveľa milšia než ja.“

***

Tri týždne po tom, čo odišla domov, som bol pripravený ospravedlniť sa Margot a požiadať ju o druhú šancu, ale netušil som ako to urobiť. Ospravedlnenie cez telefón nebolo to isté ako tvárou v tvár, keď niekoho žiadate o odpustenie.

Priznať, že ste sa zmýlili. Vystaviť sa. Pokiaľ som sa chystal požiadať o druhú šancu, potreboval som to urobiť osobne.

Ale ako? Čo by som mal povedať, aby ju to presvedčilo, aby ma znova videla bez toho, aby som sa odpálkoval? Premýšľal som nad tým celý piatok, snažil sa prísť na niečo romantické a šikovné – ale romantické a šikovné nikdy nebola moja parketa.

Potreboval som pomoc.

Prehltol som svoju hrdosť a šiel za Georgiou.

Uškrnula sa. „Nie som si istá, čo by si mal urobiť, ale poznám niekoho, koho sa môžeme opýtať.“ Zodvihla telefón, ťukla párkrát na obrazovku. Vo vrecku mi zazvonil môj telefón, vytiahol som ho. Preposlala mi svoj kontakt.

„Jaime Owenová?“ Opýtal som sa. „To je kto?“

„Je to Margotina blízka kamarátka a obchodná partnerka. Zavolaj jej.“

Zamračil som sa. Zatiahnuť do toho ďalšiu ženu?. „Nie som si istý.“

„Zavolaj jej.“ Georgia mi stisla rameno. „Som si istá, že ona bude presne vedieť, čo by si mal urobiť.“

Povedal som jej, že o tom popremýšľam, tak trochu som sa hral s Cooperom, aby som naťahoval čas, potom som šiel domov dumať nad tým telefonátom. Georgia mala zrejme pravdu, ale bolo to tak zasrane trápne...jedna vec bola zavolať Margot a sám jej to vysvetliť. Poznala ma. Zavolať tejto ženskej bola úplne iná vec. Len Boh vedel čo za historky jej o mne navykladala Margot, čo si o mne myslela.

To je tvoja vina. Tak už zavolaj, ty kretén.

Detinsky som zastonal, vytočil som číslo.

„Haló?“

„Haló, je tam Jaime Owenová?“

„Áno, to je. Môžem vám nejako pomôcť?“

„Volám sa Jack Valentini. Ja---„

„Oh.“

Oh? Čo to má znamenať?

„Som priateľ---„

„Viem kto ste.“ Jej tón nebol nepríjemný, len trochu rezervovaný, ale to som čakal. Zrejme mala plné priehrštie vecí, ktoré by mi rada vykričala, ale technicky som bol stále klientom. Nebol som si istý ako postupovať.

„Máte nejaké otázky ohľadom vášho účtu?“

„Nie, tak to nie je. Volám kvôli...“ Nadýchol som sa. „Potrebujem vidieť Margot.“

„Prečo?“

„Ospravedlniť sa.“

„Prečo jej nezavoláte?“

„Pretože potrebujem urobiť viac ako sa jej len ospravedlniť – potrebujem jej vynahradiť to, ako som sa k nej správal, za tie veci, ktoré som jej povedal.“

„Ublížili ste jej, to viete.“

Zatvoril som oči. „Viem. Som si istý, že vám povedala, že som sa k nej správal ako totálny debil. Ale bol to jediný spôsob ako som ju mohol donútiť, aby odišla.“

„A potrebovali ste, aby odišla, pretože vám na nej už viac nezáležalo?“

„Nie, pretože mi na nej záležalo až príliš,“ vyhŕkol som, premýšľal som ako sa jej chystám toto vysvetliť. Ale prekvapila ma.

„Ja som to vedela!“

„Čože?“

„Vedela som, že to bolo takto.“ Náhle to znelo šťastne. „Začali ste sa do nej zamilovávať, tak ste vycúvali – alebo vo vašom prípade, ste museli vydesiť Margot, aby sa k vám nedostala bližšie. Ale nemysleli ste vážne veci, ktoré ste povedali.“

„Jo,“ povedal som zmätene. Odtiahol som si telefón od ucha a na sekundu na neho hľadel. Nebola tá ženská jasnovidka?

„Boli ste vydesený,“ pokračovala. „Pretože nechať ju dostať sa dnu znamenalo, že ste nejako museli nechať seba ísť. A nemysleli ste si, že ste toho schopný.“

„Ježíš,“ povedal som. „Kto ste?“

Zasmiala sa. „Niekto, kto chápe. Takže, čo teraz?“

„Potrebujem ju vidieť. Rád by som ju nejako prekvapil, ale nie som si istý ako to urobiť.“

„Prekvapiť ju, hej? Hmmm.“

„Áno. A myslím, že by som mal ísť za ňou. Dokázať jej, že---!“

„Oh môj Bože!“ Náhle vybuchla. „Čo robíte zajtra večer?“

Okrem práce som nemal nič iné v pláne. „Nič,“ pripustil som, cítil sa trošku úboho.

„Dobre. Margot sa zúčastňuje na kokteilovom večierku v DIU. Je to charitatívna akcia na vyzbieranie peňazí pre otvorenie novej expozície v Galérii Lewistonovcov.“

„DIU?“ Netušil som, čo to bolo.

„Detroitský inštitút umenia. Jej rodina ho sponzoruje každý rok množstvom peňazí.“

„Ah.“ Samozrejme, že áno. Pripravil som sa na to, čo príde. „A?“

„A ako najlepšie jej ukázať, že chcete byť súčasťou jej života, než sa do toho sám vložiť? Mám lístok, ale dám ho vám. Nič jej nepoviem.“

„Nie je nejako menej...spoločensky vhodnejší spôsob ako ju vidieť? S davmi ľudí sa nevysporiadavam dobre a nevlastním žiaden správny kus oblečenia alebo niečo podobné.“

„To nemáte vlastný oblek?“

Zdesil som sa. „Nie. Hádam, že by som si zajtra mohol nejaký kúpiť, ale...zapadnem tam? Čo keď by som ho musel vymeniť?“ To posledné čo som chcel bolo ukázať sa na fajnovom kokteilovom večierku v obleku, ktorý by sa nehodil. Cítil by som sa dosť nepríjemne.

„Počúvajte, poznám pár ľudí,“ povedala. „Nechajte to na mňa. Môžete sa so mnou stretnúť zajtra ráno v meste?“

Toto bola celkom jasne celodenná záležitosť, možno aj dvojdenná, rozhodne by sa mi hodila pomoc od Peta a Georgii. Ale bol som si istý, že by ma kvôli tejto záležitosti podporili. „Myslím, že áno.“

„Dobre. Napíšem vám čas a miesto. Potrebujete aj ostrihať alebo niečo také? Môžem vám zajednať stretnutie.“

Prebehol som si rukou po vlasoch a zamračil sa. „Zrejme áno. Vďaka.“

„Nie je za čo. Som fakt rada, že ste mi zavolali, Jack. Robíte správnu vec.“

Znova som jej poďakoval a povedal, že sa uvidíme zajtra. Po tom, čo sme zavesili, zavolal som Petovi a Georgii a požiadal ich, aby na dva dni prevzali práce na farme. Pete povedal, že to nebude problém, že to vždy môže zatiahnuť aj Brad.

„Robíš správnu vec,“ povedal, čím zopakoval Jaimine slová. „Veľa šťastia.“

„Vďaka,“ povedal som. „Budem ho potrebovať.“