AWF - 29. kapitola

Překlad: Yogi_22

Margot

Cesta naspäť k chalupe boli hotové muky.Nemohla som uveriť tomu, ako sa to voči mne zvrtlo.

Krútila sa mi hlava!

Bol to len sex.

Bol?

Ale čakal tri roky. To on prišiel za mnou. Požiadal ma, aby som zostala. Zveril sa mi. Zdieľal so mnou hlboké, osobné city. Nebol to len sex! Takže prečo, do pekla, tá náhla otočka? Namáhala som si mozog, snažila dať si dieliky dokopy. Žeby len predstieral, že bol dobrý chlap? Bol ten kretén vedľa mňa skutočný Jack Valentini? Žeby bol celý tento týždeň len jedna veľká šaráda ako sa mi dostať do nohavičiek? Len ťažko som tomu mohla uveriť, ale namotávala som sa. Pred pár hodinami sme sa smiali a bozkávali a rozprávali. Čo sa pokazilo? To boli všetci muži takí manipulatívni bastardi? Nemohla som proste prijať, že bol Jack ako Tripp. Možno bol len sex v chate až príliš ohromujúci. Možno mal pocit, že je to niečo ako podvádzanie. Možno sa cítil vinný za to, že si to tak veľmi užíval. Napriek tomu čo povedal, na dnešnej noci bolo niečo iné. Niečo intenzívne a reálne a skutočné. Niečo dobré. Cítila som to a on to musel cítiť tiež.

Kradmo som sa na neho pozrela a zachytila jeho obvyklú tvrdohlavú reč tela a výraz. Ale bolo tam ešte niečo...pravou rukou si nervózne klepkal o stehno. Nikdy predtým som to nevidela. Niečo ho rozrušilo. Niečo ho znervóznilo – dokonca vydesilo.

To bolo ono.

Naraz mi to doplo. Jeho najväčší strach – nechať za sebou svoju minulosť.

Možno ju začínal púšťať. A to ho vydesilo.

Trocha smútku obmäkčilo môj hnev. Prečo takto trápil sám seba? Prečo si nemohol odpustiť a pohnúť sa ďalej? Prečo mi nemohol dovoliť pomôcť mu?

Prečo bol tak zasrane verný svojej bolesti? A po tom všetkom, čo mi povedal, si myslel, že som nemohla vidieť čo robil?

Chcela som ním zatriasť. Objať ho. Vrieskať na neho. Prosiť ho. Zatrepať s ním, pokým by nepriznal pravdu – že ku mne niečo cíti.

Ale na čo by to bolo dobré? Nikdy by to nepriznal. Vlastne, tlačiť na neho takto by ho donútilo jedine k tomu, aby ustúpil. Bolo to beznádejné. Pokým sa sám vedome nerozhodne pohnúť ďalej, neexistovalo nič, čo by som mohla urobiť. A pokiaľ tých posledných pár dní nestačilo na to, aby ho to presvedčilo, musela som čeliť faktu, že sa to možno ani nestane. Odohnala som nové slzy práve keď zabočil pred chalupu, ruku som mala na kľučke ešte skôr než zastavil.

„Margot.“ Zamrzla som. Odmietla sa na neho pozrieť. „Ja len...chcem, aby si vedela. Bol som...“ Snažil sa nájsť slová. „Bolo mi s tebou dobre.“

„Oh môj Bože.“ Teraz som sa na neho pozrela. Jeho slová boli, ako keby mi strelil facku.

„To vážne? To je to, čo mi musíš práve teraz povedať?“

Trhol mojim smerom bradou. „A čo chceš, aby som ti povedal?“

„Chcem, aby si priznal pravdu, Jack!“ Zakričala som, preklínala tie prekliate slzy za to, že neprestali padať. Kedy som sa stala takou citlivkou? „Niečo ku mne cítiš a si z toho vydesený.“

„Nehovor mi čo cítim,“ povedal naštvane, ošíval sa na sedadle. „Nemáš ani len poňatia aké to pre mňa je.“

„To máš teda pravdu, nemám. Ale viem, že ty sám si sa rozhodol byť takýto. Uzavretý. Zúfalý. Osamelý.“ Utrela som si nos opakom ruky a stíšila hlas. „Nemusí to byť takto, Jack. Mohli by sme byť spolu, pokiaľ by si dovolil sám sebe pohnúť sa ďalej.“

Chcel niečo povedať, ale potom sa zastavil. Zaťal pravú ruku do päste. „V tú noc, kedy som ťa požiadal, aby si ostala, povedala si, že nepotrebuješ sľuby.“

„Nepotrebujem! A ani ťa o ne nežiadam, Jack. Žiadam ťa len o šancu. To je všetko. Šancu.“ Srdce mi v hrudi šialene bilo, keď zvažoval moje slová v porovnaní s jeho pomýleným presvedčením. Chveli sa mu pery a potom stisli. Nakrčil čelo. Skrútil prsty a potom ich vystrel. Mohla som vidieť ten boj v ňom, to pokušenie vzdať sa mne verzus sile jeho zlého svedomia.

Ktoré z toho zvíťazí? Stretli sa nám oči a na okamih som si myslela, že si vyberie mňa.

Ale nevybral. Odvrátil sa. „Nemám pre teba nijakú šancu.“

Zničená som vystúpila z auta a bežala k chalupe, dusila v sebe slzy. Keď boli za mnou dverezatvorené, zamkla som a bežala do spálne, hodila som sa na posteľ.

Zvierala som jeho vankúš v náručí, plakala som celé hodiny.

Plakala som kvôli Jackovi, kvôli životu, ktorý žil a životu, ktorý márnil.

Plakala som kvôli sebe, pretože som nebola dosť dobrá na to, aby zmenil svoj názor.

Plakala som pri pomyslení, že pôjdem domov a pokúsim sa zabudnúť, že sme sa kedy stretli, bozkávali, dotýkali jeden druhého.

A plakala som pre to, čo nikdy nebude, pre šancu, ktorá mi nikdy nebola daná.