AWF - 27. kapitola

Překlad: Yogi_22

Margot

Na druhý deň som šla k Petovmu a Georginmu domu tesne pred desiatou. Nespala som dobre, cítila som sa trochu omámená ako som si razila cestu, ale slnko, ktoré sa mi opieralo do pliec bolo príjemné. Zhlboka som dýchala, dúfala, že čerstvý vzduch ma preberie tak, ako sa to nepodarilo trom šálkam kávy. Ale v jemnom vánku som zachytila zápach hnoja a nakrčila nos. Bol to vôbec hnoj? Ugh, ako si môžu ľudia, ktorí žijú blízko farmy vôbec na ten smrad zvyknúť? To bude určite vec, ktorá mi po návrate domov chýbať nebude. Ale predsalen bude existovať niečo, čo mi chýbať bude – byť s Jackom. Posledných 24 hodín bolo neuveriteľných. Niečo sa medzi nami zmenilo. To, čo sme zdieľali už viac nebol len malý, bezvýznamný flirt. Cítila som sa mu blízko. Ochraňovaná ním. Hrdá na neho. Fascinovaná ním a ako som sa vďaka nemu cítila. Prepadla som mu tak rýchlo, že všetko okolo mňa bolo rozmazané. Bolo to šokujúce. A to sme ani neboli na rande! Keď som si predtým k niekomu vytvorila city, chvíľu to trvalo. A tieto pocity pochádzali zo spoločne stráveného času, kedy sme si užívali spoločné záujmy, nie vzájomnú fyzickú interakciu. Preboha živého, trvalo mi šesť mesiacov, kým som sa vyspala s Trippom! A to som nikdy nemala jednorázovku, nieto ešte šukací festival s niekým, kto ani nebol môj priateľ. A ešte k tomu pravidelný šukací festival! A minulá noc bola šialená. Stále som ho mohla počuť ako mi hovorí, aby som sa správala ako chamtivá malá kurvička – bolo strašné, že sa mi to tak hrozne páčilo? Ako vedel, že práve toto som potrebovala – dovolenie správať sa tak, priamo pod rozsvietenými svetlami, zatiaľ čo on sa pozeral? Z toho som bola nervózna. Predtým sme mali vždy zhasnuté. Dovoliť, aby to za mňa prevzalo moje druhé ja nebolo až také skľučujúce. Dostala som trému, zvlášť kvôli tomu, že som nemala veľa skúseností s orálnym sexom, aby som s ním začala. Ale chcela som to pre neho urobiť. Chcela som, aby sa cítil každým možným spôsobom dobre. A veci, ktoré robil on mne...na okamih som prestala kráčať. Položila som si ruku na brucho. Zadržala dych. Všetko bolo s Jackom cítiť inak. Teraz som už vedela, o čom hovorila Jaime, keď hovorila o mozog odpaľujúcej fyzickej príťažlivosti. A odkedy som ju ochutnala, nechcela som sa jej vzdať. A nebolo to len o fyzickej príťažlivosti. Už viac nie. Keď som premýšľala nad spôsobom, akým sa mi včera v noci otvoril, podelil sa so mnou o niečo, s čím sa nepodelil s nikým iným, keď predo mnou prelieval slzy, bol tak zraniteľný...Bože, len som ho chcela držať a bozkávať ho a plakať pre neho, chcela som, aby mu bolo lepšie, chcela som ho urobiť šťastným.

Ale ako?

Dúfala som, že by mohol opäť zostať na noc, zvlášť odkedy sa mu noc predtým spalo v mojej posteli dobre, ale nechcela som na neho tlačiť. Opýtala som sa ho na to a on povedal nie, tak som to nechala tak. Tak veľa mi o sebe odhalil, zrejme potreboval byť nejaký čas sám, aby sa s tým vyrovnal. Tomu som rozumela, a naučila som sa na neho netlačiť – keď som sa snažila dostať bližšie, vyštekol a odtiahol sa, skoro ako splašený kôň.

Takže po bozku na rozlúčku, som mu zaželala dobrú noc a vliezla si do postele, objímala vankúš, na ktorom noc predtým spal. Spánok sa mi vyhýbal celé hodiny, ktoré som strávila premietaním každého okamihu dňa a večerav hlave, snažila sa udržať svoje city pod kontrolou a znova sa dusila všetkým tým, čo mi povedal. Ale ráno som musela čeliť pravde. Cítila som k nemu niečo a nechcela som, aby to skončilo. Chcela som, aby pre nás existovala nejaká cesta.

Neprichádzalo to do úvahy? Ľudia spolu predsa chodili na diaľku celé veky, nie? Dve hodiny prakticky ničnebolo! Väčšinu času som mohla pracovať odkiaľkoľvek a toto malé mestečko sa mi páčilo. Nemalo síce značkové obchody alebo trojhviezdičkové reštaurácie alebo salóny krásy, ale hlavná ulica bola okúzľujúca, pláž nebola preplnená a farmy boli nádherné. Dokonca som tu znova mohla jazdiť na koni! Byť nedávno s koňmi mi pripomenulo ako veľmi mi to chýbalo.

Ako som čakala, kým zredne premávka, aby som mohla prejsť cez cestu, myslela som na väčší problém než vzdialenosť: Jack sa už znova nechcel ženiť. Nemyslel si, že by mohol znova niekoho milovať. Nechcel zabudnúť na svoju minulosť. Časť mňa si myslela, že mi preskočilo, keď som si ešte robila starosti ohľadom svadby, keďže som toho chlapa stretla ani nie pred týždňom, ale tá druhá časť mňa si to nemyslela.

Veď sa len pozrite na to, aké boli veci medzi nami iba po piatich dňoch. A čo keby sme spolu začali randiť a veci by šli dobre? Naozaj som chcela venovať čas a energiu a city niekomu, kto nechcel to, čo som na konci chcela ja? A mala som už skoro tridsať – nechcela som už čakať nejako extra dlho, aby som si založila rodinu. Ak na to neexistovala šanca, aký to malo zmysel?

Ako som sa ponáhľala cez cestu a mierila na Petov a Georgin dvor, videl som pred sebou snubný prsteň na Jackovom prste, počula jeho hlas vo svojej hlave.

Viem čo som mal. A to sa dvakrát nestáva.

Prepadlo sa mi srdce.

Ako na nebi som mohla proti tomuto namietať?

***

Jack mal v mnohom pravdu ohľadom domu Oliverovcov – potreboval poriadne veľa práce vrátane novej strechy, ale Brad mal pravdutakisto. Tak ako všetky starnúce krásky, aj táto mala pod vrstvou prachu, plesne, odlupujúcich sa tapiet a farby, páchnuceho koberca a hniloby, pevné základy. Chcelo by to čas a peniaze a láskyplnú starostlivosť, ale dal by sa zrenovovať.

Georgia bola vedľa mňa, keď sme kráčali späť. „Vedela som to. Vedela som, že sa mi bude páčiť.“ Brad a Pete šli popredu, Cooper bol v náručí svojho otca.

Usmiala som sa na ňu. „Mohlo by to byť skvelé. Ľahko by sa dala zbúrať zadná stena a predĺžiť tak kuchyňa.“

„Pete a ja sme hovorili, že by sme tam okrem reštaurácie mohli zriadiť aj nocľah s raňajkami pre hostí,“ povedala.

„To milujem! A bolo by to super v prípade, že by ste na pozemku organizovali svadby.“

„Presne. A pokiaľ by sme prebúrali zadnú stenu a predĺžili kuchyňu, na hornom poschodí by sme mohli zriadiť priestory na bývanie. Vzniklo by tak päť spální v starej časti pre hostí.“

To nadšenie bolo nákazlivé, pristihla som sa ako prekypujem energiou.

„Áno! Oh, Georgia, to je skvelé. Len si predstav zariadenie tohto miesta – mohlo by to byť nádherné.“

„Ja viem!“ Oči jej zasvietili. „Starožitné postele, v jedálni veľký starý stôl, vintage riady a striebro...“ Potom si povzdychla. „Ale to bude stáť peniaze. A mi ich nemáme.“

„A čo keby ste predali dom, v ktorom bývate teraz?“ Opýtala som sa.

Georgia pokrútila hlavou. „Nemohli by sme. Až príliš dlho patril rodine. Plus, je na ňom úver spolu s farmou, a rovnakým dielom patrí Petovi, Bradovi a Jackovi. Akékoľvek peniaze, ktoré by sme zaň získali by sme museli technicky rozdeliť medzi ich troch.“

„A nemohol by sa do neho nasťahovať Jack, pokiaľ by ste odišli?“ Zaujímalo by ma, kde dnes ráno pracuje a či premýšľal rovnako veľmi nad minulou nocou ako ja. „Možno by to od vás odkúpil.“

„To si nemyslím. Nemá hotovosť a navyšetú prekliatu chatu miluje.“

„Jeden by si myslel, že keby dostal šancu, chcel by odísť. Nie sú tam tak trochu bolestivé spomienky?“ Hneď ako som to povedala, uvedomila som si, že na tom nezáleží – zostať v tej chate bol jeden zo spôsobov ako si zabrániť opustiť minulosť.

„Jo.“ Vzdychla si, keď sme sa dostali na ich cestu vedúcu k prednej verande. Ostatní už boli dnu. „Niekedy ma desí, vieš? Ten spôsob akým sa odmieta pohnúť ďalej. Vybral si byť nešťastný a ja neviem prečo.“

Klesla som očami na zem. Ja som vedela prečo, ale Jack mi ohľadom svojich pocitov dôveroval. Nemohla som ho zradiť.

„Myslím to tak, Stephine veci sú ešte stále v skrini.“

Zalapala som po dychu a znova sa stretla s jej očami.

To bol detail, ktorý nezmienil.

„Wow.“

Pokrútila hlavou. „Už toľkokrát som sa mu ponúkala, že sa ich zbavím, ale nikomu nedovolil, aby sa ich dotkol.“

„Bože, to je tak smutné.“ Rukou som si zakryla srdce. „Ako len môže takto žiť?“

„Hovorí, že takto to chce. A kedykoľvek sa mu niekto z nás snaží pomôcť, odoženie nás preč.“

„To robí,“ súhlasila som, spomenula si, ako na mňa vyštekol včera na trhu. „Ale je ťažké to neskúšať, pretože akonáhle ho spoznáš, uvidíš aký je naozaj. A chceš mu pomôcť.“

Georgia sa na mňa na okamih pozrela. „Poviem to. Odkedy si tu, zmenil sa. K lepšiemu.“

„Ja?“

Pretočila oči. „Áno. Vy dvaja ste boli včera večer, keď ste sa vrátili, ako dvaja tínedžeri, ktorí po sebe poškuľujú. Nepredstierajme, že v tom nič nie je.“

„A čo by v tom malo byť?“ Snažila som sa znieť nevinne, ale skôr to vyznelo nesmelo.

Georgia sa smiala. „Neviem presne čo je to čo robíš, ale nikdy môj úsmev nenazval kúzelným. Roky som ho už takéhoto nevidela. Je škoda, že žiješ tak ďaleko odtiaľto.“

„Jo.“ Zamračila som sa, hrala sa s vrkočom prehodeným cez plece. „Ale neviem, či by v tom bol tak či tak nejaký rozdiel. Myslím tým, randí vôbec?“

„Nikdy,“ priznala.

„A raz večer mi povedal, že sa nikdy znova neožení. Nechce rodinu.“

„Jo, to nám hovorí tiež, kedykoľvek sa ho snažíme dotlačiť k tomu, aby niekam vypadol. A je to smutné, pretože by bol z neho skvelý otec. A stále je mladý.“

Vydýchla som, spustila ruky po bokoch. Snažila som sa prekryť sklamanie klamstvom. „Oh, dobre. Tak či tak si nemyslím, že som jeho typ. A vlastne ani on nie je môj.“

„Oh, neviem,“ povedala ľahkomyseľne. „Myslím si, že vy dvaja by ste spolu boli dobrí. A niekedy sa predsa protiklady priťahujú, nie? Možno by si mohla zmeniť jeho názor.“

Usmiala som sa. Priťahovanie protikladov, iste, ale priťahovanie nebol náš problém. V tomto smere tomu ničnechýbalo. Náš problém bol, že to priťahovanie len silnelo. Zbližovalo nás. Robilo to veľké veci nielen s mojim telom, ale aj srdcom. Ale on o moje srdce nestál.

  

***

 

Georgia a ja sme sa ešte trochu bavili o značke a stratégií ohľadom sociálnych sietí, ktoré som im navrhla. Bola som šťastná, keď som sa dozvedela, že sa už spojila s dizajnérom webových stránok a vyplnila svoju časť dotazníka. Znova ma požiadala, aby som jej poslala účet za svoj vynaložený čas, ale ja som to zdvorilo odmietla. „Každý dolár navyše budeš potrebovať na kúpu domu,“ povedala som jej. „Ber to ako môj dar.“

Objala ma a šli sme dnu, aby sme prediskutovali veci s Petom a Bradom. Zrejme by sa do debaty zapojil aj Jack, ale neprišiel sa pozrieť na dom. Dúfala som, že ohľadom kúpy domu by súhlasil. Takisto som dúfala, že ho dnes uvidím. Nič sme si nenaplánovali, ale než včera v noci odišiel, uložil si moje číslo do telefónu. Možno zavolá.

Do tej doby som nechcela len tak sedieť a nič nerobiť, nakoľko to len znamenalo viac času stráveného dumaním nad ním. Namiesto toho som si robila prieskum ohľadom nejakých svojich nápadov o ich trhu a ponuke, potom som sa odviezla k najbližšiemu obchodu s náradím po materiál.

Tiež som sa zastavila v potravinách, znova som premýšľala nad dvakrát prepečenými zemiakmi a urobila si v hlave poznámku, aby som sa na to neskôr pozrela. Možno by som sa mohla prihlásiť do nejakého kurzu varenia alebo čo – to by ma určite dostalo z mojej pohodlnej zóny.

Naučiť sa variť.

Znova začať jazdiť.

Začala som si robiť mentálny zoznam vecí, ktoré by mohli zmeniť môj život, byť šťastnejšou a oveľa naplnenejšou.

Prestať byť posadnutá svojimi tridsiatymi narodeninami.

Zapojiť sa do hnutia za správne jedlo.

Po sendviči s arašidovým maslom a džemom, ktorý som mala na obed, som strávila skoršiu časť popoludnia prácou na projektoch a dumala nad možnými riešeniami Petovho a Georginho problému s hotovosťou.

Možno malý podnikateľský úver? Ale o procese schvaľovania úveru som nevedela takmer nič, nakoľko som si nikdy žiaden nepotrebovala zobrať. Vytlačila som si cenník na tabuľu, keď mi zazvonil telefón s prijatou textovou správou.

Ahoj, ty. Tu Jack. Chceš sa stretnúť so mnou a Cooperom v parku?

Zodvihla som telefón, uškŕňala sa ako blbec.

Iste. Kedy?

Za dvadsať minút?

To by bolo skvelé – akurát mám čas dokončiť niečo, na čom som robila. Vidíme sa potom!

Položila som telefón a pohmkávala si, ako som dokončovala zoznam, potom som ho podržala hore, aby som sa uistila, že písmo bolo čitateľné. Keď som bola spokojná, rýchlo som všetko odložila stranou, použila kúpeľňu, umyla si zuby a naniesla si trochu make-upu.

Na poslednú chvíľu som sa rozhodla zotrieť si rúž, ktorý som si naniesla a namiesto toho si dala medový balzam. Vyzeral prirodzenejšie a lepšie chutil.

Ako som šla do parku, nohy som mala stokrát ľahšie ako dnes ráno. Nič sa odvtedy nezmenilo, ale len predstava toho, že ho uvidím ma dostatočne nadchla. A keď sa mi dostal do zorného poľa, stál za Cooperom, tlačil ho na hojdačke, tie motýle v mojom bruchu sa len znásobili. Tento pocit, o ktorom som premýšľala, keď som prešla cez ihrisko smerom k nim, nechcela som oň prísť.Vzhliadol, keď som sa k nim dostala, úsmev, ktorý mi venoval mi premenil nohy na želé.

„Ahoj.“

„Ahoj.“

Pozrel sa ponad plece. „Neprišla si od chalupy?“

Prikrčila som sa. „To áno, ale zabočila som o jeden blok ďalej, takže som sa musela vrátiť z opačnej strany. Nedávala som pozor.“

Smial sa, krútil hlavou. „Je to tak tri bloky ďaleko. Len ty by si to mohla dokašľať.“

„Ja viem, ja viem.“ Dovolila by som mu doberať si ma tak dlho ako by chcel, pokiaľ by som tam mohla len stáť a sledovať ho ako tlačí svojho synovca na hojdačke. Čierne tričko mu padlo ako uliate, ukazovalo jeho ramená a hrudník, obtiahnuté rifle ho obopínali na tých správnych miestach, a vďaka pilotkám, ktoré mal bez obvyklého klobúka, vyzeral trochu viac uhladene, a trochu viac vojensky. Robilo to so mnou divy. Najmä v nohavičkách.

„Už si počul o dome?“ Opýtal som sa.

Odkašľal si a niečo zamrmlal.

„Beriem to ako áno.“

„Počul som o ňom. Majú nejaký šialený nápad zriadiť tam motel?“

Pretočila som oči. „Oh, Ježíš. Nie je to motel, Jack, je to ubytovanie s raňajkami.“

„Čokoľvek. Nebudem im stáť v ceste, ale neexistuje, že by im vyšli peniaze, ktoré na to potrebujú.“

„To povedala aj Georgia. Mohli by ale dostať nejaký drobný podnikateľský úver alebo niečo také?“

„Myslím, že sa o to môžu pokúsiť.“ Neznel príliš nádejne.

„Prajem si, aby existoval spôsob ako by som mohla pomôcť,“ povedala som túžobne. Je to hrozné mať na dosah sen a nemôcť si ho dovoliť. Celý svoj život som bola tak rozmaznávaná. Nieže by som ho strávila nejako ľahkovážne alebo nezodpovedne, to nie – ale takisto som nevedela, aké to bolo zaobísť sa bez niečoho, čo som fakt chcela, pretože som si to nemohla dovoliť.

„To je od teba milé, ale nejako na to prídu. My na to nejako prídeme.“

„Takže dnes večer máš na starosti Coopera?“ Postrapatila som tomu malému chlapcovi vlasy, keď sa pri mne motal.

„Jo. Pete aj Georgia dnes obaja pracujú.“

„Čo s ním budeš robiť?“

„Nakŕmim ho na večeru zmrzlinou, kúpim mu pakel sladkostí, nechám ho pozerať televízor až kým nezaspí.“ Usmial sa na mňa. „Len také zvyčajné strýkovské veci.“

„To znie ako zábava.“

„Chceš sa k nám pridať?“

Poskočilo mi srdce. „Iste. To by som rada.“

V parku sme strávili ďalšiu hodinu a ja som bola prekvapená ako dobre to Jackovi išlo s Cooperom. Spoločne sme sa šmýkali na šmýkačke, točili ho na kolotoči a pomohli mu vyliezť na staré preliezky. Keď Cooper spadol a oškrel si koleno, Jack mu ho pošúchal, zotrel mu slzy a objal ho. Keď už bol čas ísť a Cooper trval na tom, že chce ísť ešte raz na šmýkačku, Jack ho hnal preč. Keď sme šli do cukrárne, Jack si toho malého chlapčeka vysadil na plecia a celú cestu ho držal za ruky.

Neskôr som ho sledovala ako pre Coopera varil večeru a kŕmil ho lyžičkou. Sledovala som ako kúpe svojho synovca – vymenili sme si pobavený pohľad, keď začal napĺňať vaňu – opatrne mu zmýval vlasy, aby sa Cooperovi nedostal do očí šampón. Sledovala som ako mu dal plienku a prezliekol batoľa do čistého pyžamka, sčesal mu z čela detské kučierky v rozkošnej napodobenine jeho vlastného účesu.

„Hotovo,“ povedal. „Presne ako tvoj strýko Jack.“

Všetko na čo som mohla myslieť bolo, že tento muž by mal byť otcom.

Keď bolo na čase zhasnúť svetlo a uložiť ho do postele, povedala som, že počkám dole, popriala Cooperovi dobrú noc a zamierila priamo do kuchyne.

Hneď ako som vošla do izby, začula som ako Cooper podráždene volá mamu a potom sa vo vysielačke objavil Jackov hlas. „OK, kámo, je čas uložiť ťa. Poďme vziať zajačika.“

Usmiala som sa, stála pred malou obrazovkou a sledovala ako vzal Jack niečo z postieľky a túlil si uplakaného Coopera k hrudi.

„Chceš sa trochu pohojdať? OK,OK.“

Zmizol z dohľadu. O niekoľko sekúnd neskôr sa mrnčanie zastavilo. A začal spev.

Najprv to bolo jemné a ja som sa nakláňala k monitoru, aby som počula lepšie. Najprv som tú pieseň nespoznala – niečo o lelkovi americkom (vták) – ale po jednej-dvoch vetách som zopäla ruky a zakryla si nimi ústa, srdce mi búšilo.

Bola to pieseň od Hanka Williamsa, tá, ktorú sme počúvali včera v aute cestou na trh.

Aj tam spieval. Mal príjemný hlas – hlboký a melodický s tým správnym množstvom chrapľavého hlasu. Na ramenách mi naskákali zimomriavky. Položila som si ruku na srdce, prekvapená, že môj hrudník bol stále z mäsa a kostí, pretože som mala pocit, že sa mi rozpustil. Nikdy som nepočula nič tak sladké.

V krku sa mi utvoril knedlík.

Daj mi šancu urobiť ťa šťastným, Jack.

Dovoľ mi pokúsiť sa o to.