AWF - 23. kapitola

Překlad: Yogi_22

Jack

Akonáhle sme sa dostali za stajňu a mimo dohľadu domu, schmatol som Margot za ruku, otočil ju a pobozkal. Naše ruky sa okolo seba omotali, naše telá sa snažili dostať bližšie, ako keby to bolo oveľa dlhšie a nie len pár hodín, odkedy sme sa videli naposledy. Voňala ako minulú noc – ako vanilka a sex.

Kurva, to bolo žhavé.

Nemyslel som na nič iné, len na toto, odkedy som ju nechal v posteli.

Bol som nepozorný ako peklo, hýbal sa pomaly, alebo sa nehýbal vôbec a len som civel do diaľky, hoci som mal kopec vecí na robote. „Čo to s tebou, sakra, je?“ Opýtal sa ma Pete pred hodinou, keď ma našiel v stajni stáť ako sochu, v ruke som mal povraz.

Oh vôbec nič, len premýšľam nad zviazaním jednej milej dámy, ktorá pre nás pracuje, možno jej takisto zaviazať oči. Šukať jej ústa. Takže pohoda, ako zvyčajne.

A potom som ju zbadal v kuchyni, srdce mi bilo rýchlo a silno o hrudný kôš – pocit, s ktorým som vôbec nepočítal. Ako už to bolo dlho, odkedy som sa cítil šťastný z toho, že niekoho vidím? Vyzerala tak pekne ako tam sedela, vlasy mala začesané z tváre, nemala make-up a na sebe jednoduché biele tričko. Na konci dňa ho bude mať ušpinené, ale nemyslel som si, že by jej na tom záležalo.

„Wow,“ povedala, nadýchla sa. „To je preto, lebo som ti povedala, že ti pomôžem s tými vajíčkami?“

„Nie. To preto, že ťa rád vidím. A takisto za spánok, ktorý som si včera v noci doprial.“

Tvár sa jej rozžiarila. „Chystala som sa ťa na to opýtať. Povedal si mi, že dobre v noci nespávaš.“

„To nespávam, zvyčajne. Ale včera v noci som spal.“ Snažil som sa príliš nad tým nepremýšľať a proste si len užívať pocit z dobrého odpočinku. Pokiaľ by som tým nechal zaoberať svoju myseľ, musel by som sa opýtať na niekoľko otázok, na ktoré som nebol pripravený odpovedať.

„Som z toho šťastná.“ Postavila sa na špičky. Znova som ju pobozkal, tentoraz pomaly a jemne, chcel som tento okamih naťahovať, pokiaľ sa len dalo. Ale keď moje ruky začali putovať ďalej a rozkrok nohavíc mi bol pritesný, pomyslel som si, že by bolo najlepšie prestať. „Radšej by som dnes robil toto ako svoju robotu, ale mal by som ísť asi porobiť nejaké veci, než budeme musieť ísť.“

Usmiala sa. „Som celá tvoja. Zadaj mi nejakú prácu.“

***

Margot bola stále beznádejná čo sa týka zbierania vajec. („Tejto kure to vajce zobrať nemôžem...zdá sa mi to príliš osobné, ako keby si ho chcela nechať.“), ale pamätala si lekcie z predchádzajúceho dňa a rozhodne pracovala rýchlejšie. Po tom sme šli ja a Pete skontrolovať oplotenie a Margot zostala s Georgiou, aby pripravili veci na trh. Nebol som na žiadnom už roky a keď som už bol, bola tam aj Steph, aby sa postarala, že všetko vyzerá pekne. Dúfal som, že si Margot zapamätala všetko, čo jej povedala Georgia.

Tesne pred poludním sme všetko naložili do auta – vrátane piknikového koša, ktorý Georgia zabalila na obed – vyrazili sme na trh do Frankemuthu.

„Akú máš rada hudbu?“ Opýtal som sa jej, keď sme zamierili na východ. Slnko práve začalo presvitať cez oblaky a vyzeralo to, že budeme mať dobré počasie, čo vždy znamenalo lepšiu účasť.

„Oh, páči sa mi čokoľvek.“

„Tak čokoľvek, hej?“ Pohrával som sa s rádiom, či nenájdem nejakú stanicu. „Uvidíme, čo môžem chytiť, ale tento nákladiak je starý a totálne rozheganý nie ako, povedzme, Mercedes.“

Štuchla ma do rebier. „Môj Mercedes je z roku 1972. Hoci, rozheganý v tom zmysle slova ako ho poznáme určite nie je.“

„A kto by to chcel vôbec dodávať?“ Potočil som rádiom a stiahol okná, nakoľko stanica A/C nešla.

„Chrapľák Hanka Williamsa v parádnom Chevrolete, na ceste a s vetrom vo vlasoch...“ Pobúchal som jej po nohe a zatiahol. „Nepoznám viac krajín než túto, miláčik.“

Zasmiala sa a pohodila hlavou dozadu.

„Yeehaw!“

Ja som sa smial tiež. Takto dobre som sa necítil už dlho, veľmi dlho.

***

Dorazili okolo pol druhej do pavilónu, kde sa nachádzalo naše predajné miesto a vyložili sme auto. Margot statočne dvíhala ťažký náklad, zotierala si pot z čela ohybom lakťa a začala rozkladať veci, pokým nebolo všetko pripravené.

„Môžem to urobiť,“ keď sa snažila rozložiť nepoddajnú nohu stola.

Vystrela sa, odfúkla si zablúdený prameň vlasov z tváre a škaredo sa na mňa pozrela. „Nie som úplne bezmocná, Jack. Môžem zvládnuť rozkladací stolík.“

„OK, OK.“ Odvrátil som sa od nej, aby som skryl úsmev a vybalil váhy. Keď boli obrusy a výklady urobené presne tak ako to požadovala Georgia, Margot ustúpila a kriticky si to prezrela. „Kiežby som mala rôzne druhy stolov. A kiežby oveľa väčšie.“

Zamračil som sa. „Väčšie?“

„Áno. Milujem rôzne veľkosti košov na zemi a staré barely. Ale na skutočných stoloch by sme toho mohli použiť viac.“ Jedným prstom si poklepkala po brade. „Ten baner musí byť červený, keď už budete mať nové logo a takisto by sme mali dať logo dopredu na obrus. Rada by som, aby bolo trochu moderné a zároveň staromódne. Trendy ale autentické.“

„Čo na tom záleží? Nemala by ľudí skôr zaujímať kvalita výrobku?“

Zhovievavo sa na mňa usmiala. „To ich pritiahne späť. Ale pozri ako sa veľa ľudí práve rozhliada. Ako ich zaujmeš? Ľudia sa rozhodujú na základe prvého dojmu v priebehu sekundy, Jack. Potrebuješ ich zaujať niečím vizuálne ohromujúcim. Nalákať ich.“

Poškrabal som sa na hlave. Netušil som ako to urobiť, ale pokiaľ vedel niekto vizuálne ohromiť, tak to bola Margot.

Prešla okolo stolov a schmatla svoju kabelku. „Budem hneď späť.“

„Kam ideš? Nechceš zjesť obed, než otvoria?“

„Daj mi desať minút,“ zavolala ponad plece, keď sa ponáhľala preč.

Bola späť za päť s črepníkovými kvetmi rôznych veľkostí, ktoré položila na stôl, preskupila veci tak, aby vytvorila priestor. Ustúpila, študovala to a prikývla. „Lepšie. A tá bazalka vonia dobre. Akonáhle niečo predáme, využijem prázdne miesta, aby som dala malé debničky dozadu stola, ale toto bude nateraz fungovať.“

Nadvihol som na ňu obočie. „Ty si šéfka. Pripravená sa najesť?“

„Jo. Vlastne som riadne hladná.“

Zjedli sme obed v našom stánku, vyjedali sendviče, nakladanú zeleninu a sušienky, ktoré nám nabalila Georgia. „Dúfam, že sa dnes dostanú k tomu, aby si pozreli dom,“ povedala Margot s ústami plnými sušienky. Otvoril som fľašu vody a napil sa.

Kopla ma do nohy. „Hej. Však v to dúfaš aj ty?“

„Hádam.“

Mľaskla jazykom. „Ty si tak veľavravný. No, ja som z nich nadšená. Je to ich sen!“

„Ja viem,“ povedal som s nechuťou. „A nakoľko nemôžem povedať, že by som bol rád za vyhliadku toho ako kupujú odlupujúcu, rozpadajúcu sa starú haraburdu, rad vidím aspoň to, že to robí Peta a Georgiu šťastných.“

„To preto, že pod tvojim nabručaným zovňajškom bije skutočné srdce.“ Pozrela sa na mňa veľavravne. „Priznaj to – si mäkkýš.“

Urobil som grimasu. „Mäkkýš? Neviem či sa mi páči ako to znie.“

„Nemaj boja, farmár Mručiace nohavice, tvoje tajomstvo je u mňa v bezpečí.“ Potľapkala ma po nohe. „Nikomu nepoviem aký si v skutočnosti sladký.“

Naklonil som sa, aby som jej zašepkal do ucha. „A ja zasa nikomu nepoviem aká si nemravná.“

Zalapala po dychu a zachichotala sa. „To radšej nie.“

„Jack?“

Pozrel som sa na ženu, ktorá prehovorila a na jednu desivú sekundu som si pomyslel, že vidím ducha.

Do riti. „Suzanne.“

Okamžite som sa znova posadil na svoju stoličku a trochu sa odtiahol od Margot.

„Myslela som si, že si to bol ty. Videla som baner a čakala, že tu budú Pete a Georgia.“ Stephina mladšia sestra sa pozrela na Margot a potom späť na mňa. „Nevidela som ťa tu celú večnosť.“

„Jo, zvyčajne sem nechodím.“

Kurva, čím staršia bola, tým viac vyzerala Suzanne ako Steph – rovnaké zafarbenie, rovnaká výška a stavba tela, dokonca aj rovnaký hlas. Boli od seba o tri roky, takže Suzanne teraz musela mať tridsať. Bola v tom istom veku, keď zomrela Steph.

„No, poď sem, ty veľký exot.“ Otvorila náruč a ja som sa postavil, prešiel okolo stánku, aby som sa s ňou divne objal. Postavila sa na špičky ako to zvykla robiť Steph, aby okolo mňa omotala ruky, a mne sa prevrátil žalúdok. „Rada ťa vidím.“

„Ja teba tiež,“ klamal som, pustil som ju a ustúpil za stánok tak rýchlo ako som mohol. Aspoň nevoňala ako Steph. Suzanne mala kvetinový parfém a Steph by sa niečoho takého ani nikdy nedotkla.

„Ahoj. Som Margot Lewistonová.“ Margot sa postavila a ponúkla Suzanne ruku a úsmev. Žeby Suzanne zaváhala pred tým ako ju vzala za ruku? Možno som si to len predstavoval. Moja rovnováha bola preč a začal som sa potiť.

„Suzanne Reischlingová.“ Potriasla Margot rukou a hoci mala slnečné okuliare a nemohol som jej vidieť do očí, vycítil som ako si Margot obzerala od hlavy po päty.

„Rada vás spoznávam,“ povedala Margot.

„Aj jaj vás.“ Suzanne odtiahla ruku. „Ste nová zamestnankyňa na farme?“

Margot sa zasmiala. „Také niečo. Robím pre nich nejaký marketing. Pomáham s novou značkou a PR, niečo také.“

„Zaujímavé.“ Suzanne si založila ruky. „Ste odniekiaľ odtiaľto?“

„Nie, vlastne z Grosse Pointe, čo je severne od Detroitu.“

„Viem, kde to je.“

Suzannino prijatie Margot bolo také chladné, až ma to prebralo naspäť k rozumu.

„Margot je na návšteve nejaký týždeň alebo tak, aby zabezpečila lepšie podnikanie,“ povedal som, cítil som sa divne, že ju potrebujem obraňovať.

„Áno, a rozhodla som sa, že sa dnes poobzerám aké to je. Nikdy predtým som nebola na farmárskom trhu.“ Margotin úsmev zostal príjemný, tvár priateľská. Zastrčila si ruky späť do vreciek, pohupovala sa na špičkách. „Som nadšená.“

„Aké milé,“ povedala Suzanne stroho.

„A čo ty? Si tu so svojou mamou?“ Otočil som sa k Margot. „Pani Reischlingová predáva niekedy na trhoch domáce želé, džemy a pečivo.“

Len ďalší dôvod na to, aby som sa vyhýbal tomu sem chodiť. Nikdy to nepovedala nahlas, ale ako ma nemohla obviňovať zo všetkého čo sa stalo? Neumierala po tom, aby po mne nakričala? Presne som vedel čo by mi povedala:  Keby nebolo teba, teraz by z nej bola doktorka, zrejme by bola vydatá za iného doktora, žila v peknom veľkom dome s dieťaťom na ceste. A vo všetkom by mala pravdu.

„Som tu s mamou a viem, že by ťa veľmi rada videla. Poď a pozdrav ju.“ Prehovárala Suzanne.

Pozrel som sa na Margot. Uvedomila si kto to bol? Ak áno, na tvári jej to nebolo poznať. Bola dobrá v tom byť pokojná a držať jazyk za zubami. Mohol som sa z toho učiť. „Možno neskôr. Potrebujem tu dokončiť poukladanie vecí.“

„OK. Ale nezabudni. Stále sme tvoja rodina, nie?“ Znelo to takmer ako obvinenie.

„Iste.“ Zastrčil som si ruky do vreciek, dúfal som, že sa ma znova nepokúsi objať.

Usmiala sa Stephinými ústami a z toho mi prebehol mráz po chrbte. „Vidíme sa neskôr.“ Bez toho, aby venovala Margot čo i len pohľad, odkráčala preč.

Keď bola preč z dosluchu, vydýchol som a padol na stoličku. Vzal som si svoju fľašu vody. Poriadne sa napil. Margot sa pomaly naklonila na okraji svojho miesta.

„Stephina sestra?“ Opýtala sa jemne.

„Jo.“

Prikývla. „Myslela som si. Sú si podobné, že?“

„Jo.“

„To muselo byť ťažké.“

Pokrčil som plecami. „Steph bola v skutočnosti odlišná od svojej sestry.“

„Ako to?“

„Rozdielne osobnosti. Rozdielne záujmy.“ Pozrel som sa na ňu. „A Steph by sa k tebe nikdy nesprávala takto.“

Margotine pery sa prehli do smutného úsmevu. „Mala som taký pocit, že sa jej veľmi nepáčilo, že som tu s tebou.“

„Zrejme preto, lebo toto je niečo, čo som zvykol robiť so Steph.“

Margot naklonila hlavu na stranu. „Takže jej reakcia bola pochopiteľná.“

„Možno. Hoci to neznamená, že je to v poriadku.“ Vzdychol som si, zatvoril na sekundu oči. „Vieš, keď ešte Steph žila, jej rodina ma nikdy nemala veľmi v láske.“

„Naozaj?“ Margot znela šokovane. „Prečo?“

Pokrčil som plecami. „Mali pocit, že mala naviac ako zostať trčať so mnou a vziať si ma. Do riti, mala na viac. Hovoril som jej to miliónkrát.“

Nahnevane som sa znova napil z vody, prial si, aby to bola whiskey.

„Tomu sa dá len ťažko uveriť.“

„Neviem prečo,“ povedal som horko. „Veď si videla na vlastné oči čo za kreténa môžem byť.“

„Pretože si dobrý chlap, Jack. Áno, vieš sa nazlostiť a vypeniť a keď niekto na teba zatlačí, ty zatlačíš naspäť. A, do pekla, fakt som videla na vlastné oči, že vieš byť kretén.“ Zmäkol jej hlas. „Ale takisto som ťa počula ospravedlniť sa, videla som ako sa správaš k ľuďom a zvieratám, s láskou a dobrotou. Videla som ako prijímaš špinu s láskou a dobrotou.“

Takmer som sa usmial a ona ma prichytila. „Plus,“ povedala, naklonila sa a zašepkala mi do ucha. „Takisto máš šikovné ruky a úžasný jazyk a veľkého vtáka. Čo viac by si mohlo dievča želať?“

Neochotne som si dovolil malý úškrn a pokrútil hlavou. To si fakt myslela, že by veľký vták mohol napraviť všetko, čo som nemohol ponúknuť? A práve Margot, zo všetkých tých ľudí?

„Uh, a čo stabilita? Finančné zabezpečenie? Pekné auto? Veľký dom? Drahé šperky?“

„Sám si mi povedal, že o tieto veci sa nezaujímala.“

„Ale ty áno.“

Prišlo to z ničoho nič. Prečo by som, sakra, porovnával Steph s Margot?

„Kurva. Zabudni na to, čo som povedal.“

„Nie, počúvaj.“ Položila mi ruku na nohu. „Nemýliš sa. Na týchto veciach mi záleží. Nikdy som ich nepostrádala, alebo čokoľvek iné, čo si môžeš kúpiť za peniaze. Ale vieš čo?“

Kriste, boli sme tak rozdielne. „Čo?“

„Niečo mi v živote chýba.“

Pozrel som sa na ňu. „Ako čo napríklad? Čo by ti tak mohlo asi v živote chýbať, keďže máš všetko čo si kedy chcela? A pokiaľ to aj nemáš, môžeš ísť tam von a dostať to.“

Pretočila oči. „Nerada ťa sklamem, ale u Bloomingdalea nepredávajú šťastie, Jack. Veľa bohatých ľudí je zúfalých a množstvo chudobných ľudí spokojných.“

„Asi hej.“

„Boli ste ty a Steph bohatí?“

Odfrkol som si. „Nie.“

„Ale boli ste šťastní.“

„Jo, to sme boli. Príliš šťastní.“

Naklonila hlavu. „Čo tým ako myslíš?“

Ježíš, čo som to práve povedal? Pracovať s ňou na nejakom uvoľnení sexuálneho napätia bola jedna vec, ale nechcel som jej toho o sebe veľa odhaliť. „Ale nič.“

„Niečo si tým myslel, Jack. Hovor.“

Vydýchol som, cítil ako sa tá váha, ktorá tam nebola celý deň, vrátila na moje plecia.

„Len si myslím, že to nemôže trvať večne, ten druh šťastia, ktorý sme mali my dvaja.“

„A prečo nie?“

„Pretože to bolo príliš dobré, aby to bola pravda. Nezaslúžil som si to.“

Zavri už tú prekliatu hubu, Valentini! Čo to, do pekla, robíš?

Na okamih ma študovala. „A prečo nie?“

„Kriste, Margot. Môžeme to už nechať tak, prosím? Fakt o tom nechcem hovoriť. Nerozumela by si tomu, a nemá to s tebou nič spoločné.“ A nemôžem ti začať o tých veciach hovoriť. Proste nemôžem.

„Ale ja---„

„Nechaj to tak, povedal som! Steph a ja nie sme tvoja prekliata vec!“

A pretože hrozilo, že moja povaha zo mňa dostane to najlepšie a mal som zvyk púšťať si na špacír svoju debilnú hubu, keď sa to stalo, vyskočil som zo stoličky a zdrhol.

Netušil som kam idem, len som chcel medzi nami nejaký priestor. V slepom hneve som pochodoval popri niekoľkých dodávateľoch, kráčal som cez parkovisko a vyrazil dolu ulicou. Sakra, prečo do toho musela zabŕdnuť? A to som mal dnes takú dobrú náladu. Dokonca som bol šťastný. Prečo to musela zničiť tým, že sa vŕtala v mojej belosti zasranou žhavou palicou? Len preto, že som ju šukal to ešte neznamenalo, že ma právo pýtať sa ma na moje pocity. Ona a ja sme sa do toho nechystali zapliesť city –bol to len sex kvôli sexu a tak to bolo! Nepotrebovali sme komplikovať veci tým, že vytiahneme na svetlo našu minulosť alebo bolesť, alebo čo sme v živote postrádali. V momente ako to robiť začneme, znamenalo by to, že sa to zmenilo na niečo iné, na niečo, čo som nechcel a ona to nepotrebovala.

Párkrát som sa zhlboka nadýchol, zastal som a preplietol si ruky za hlavou. Čakal som, kým sa mi spomalí tep. Kým sa zmierni môj nepokoj. Kým sa otupia moje hrany.

O pár minút neskôr som bol upokojený. A hanbil som sa za seba. To ja som predsa bol ten kto povedal priveľa. Čo to len na nej bolo, že ma donútila poprevracať vnútornosti ako porazené zviera? To som, kurva, nemohol robiť. A znova, naštval som sa sám na seba a pritom si to vybil na nej. Kedy sa už naučím, že z osopovania sa na ľudí, ktorí sa mi snažia pomôcť, sa cítim len horšie? Margot nemala ani potuchy aký vinný som sa cítil za Stephinu smrť alebo prečo som sa za ňu cítil zodpovedný. A nechystal som sa jej to ani povedať – nielenže by ju to zbytočne zaťažilo a prekrylo by to to, čo malo byť len nekomplikovaným pohodovo stráveným časom, ale takisto by to bola veľká zrada.Sex bola jedna vec, ale naše spojenie muselo byť len čisto fyzické. Priateľstvo bolo v poriadku, ale romantika nebola prijateľná a intimita bola úplne mimo možností. Čím menej o mne vedela, tým bolo lepšie. Musel som byť opatrnejší. Kvôli nám obom.

Na ceste späť som sa zastavil, aby som Margot kúpil nejaké kvety. Netušil som, ktoré sú jej obľúbené, tak som kúpil malé modré hortenzie, pretože tá farba mi pripomínala jej oči.

Boli pekne zabalené v hnedom papieri a previazané stuhou, ale keď som ju zbadal ako tam sama sedí za stolom, vyzerajúc trochu nervózne a veľmi smutne, mal som pocit, že som jej mal kúpiť väčšiu kyticu.

Prešiel som okolo stánku a posadil sa vedľa nej na stoličku, pohupoval som sa na pätách. „Hej.“

„Hej.“ Oči držala na svojich rukách, ktoré jej spočívali v lone.

„Tieto sú pre teba.“ Podal som jej kvety. „Mrzí ma to.“

Pozrela sa na kyticu a potom na mňa. Nadýchla sa. „Mňa tiež.“

„Neurobila si nič, za čo by si sa mala ospravedlňovať.“

„Ale urobila...“ Pokrútila hlavou. „Nemala som z teba ťahať tie veci ohľadom toho, čo si povedal. Nikdy som nestratila nikoho tak, ako ty, a neviem aké to je. Nikdy som dokonca nikoho nemilovala tak, ako si ty miloval ju.“ Jej oči sa stretli s mojimi. „Nemám nijaké právo dávať ti rady. Neobviňujem ťa z toho, že si sa naštval.“

„To si nebola ty, na koho som sa naštval. Viem, že to tak mohlo vyzerať,“ povedal som rýchlo a keď som videl na jej tvári pochybnosti, dodal som: „ale prisahám, že si to nebola ty. Bol som naštvaný sám na seba a to zo mňa dostalo to najhoršie. Ospravedlňujem sa.“

„Ospravedlnenie sa prijíma.“ Usmiala sa a potom pochovala nos do kvetov, ktoré držala. „Milujem hortenzie. Ďakujem ti.“

„Som ohromený, že vieš o aké kvety sa jedná.“

Nad kvetmi sa jej zablysli oči. „To je dobre.“

„Tá farba sa zhoduje s farbou tvojich očí. To preto som ich vybral.“

Naklonila kyticu a prekvapene sa na mňa pozrela, líca jej zružoveli. Otvorila zľahka ústa ako keby šla niečo povedať, ale potom ich znova zavrela.

Pozeral som na ňu, srdce mi začalo biť trošku rýchlejšie, aby mi to bolo príjemné, tak som pozrel na hodinky a zbadal, že sa blíži tretia hodina. „Trh sa za chvíľu otvorí. Pripravená?“

„Áno.“ Usmievala sa, položila kyticu jemne pod stôl a postavila sa. „Čo by som mala robiť?“

„Nedovoľ im odísť bez toho, aby niečo nekúpili,“ vystrel som sa, zapraskali mi kĺby.

Uškrnula sa. „To bude pohodička. Mohla by som predať aj vodu topiacemu sa mužovi, pamätáš?“

„Pamätám,“ povedal som. „A s tým aj počítam.“

Ukázala mi palec hore, keď sa k stánku dostalo pár ľudí. Sledoval som ju ako ich okúzlila, usmievala sa a potriasala si s nimi rukami, keď ma predstavovala a tľapla si so mnou, keď odišli s plnou taškou vajíčok a zeleniny.

Dialo sa to znova a znova.

Margot bola prirodzená. Ľudí to k nej ťahalo. Počúvali ju. Hovorili s ňou. Nebolo divu, že bola vo svojej robote tak dobrá – bola krásna a sladká a úprimná. Ľudia ju chceli potešiť. A mohol som povedať, že si robila prieskum ohľadom udržateľného hospodárstva a výhod organického stravovania. Dokonca ma svojimi vedomosťami ohúrila, zvlášť preto, lebo som vedel, že ich získala za tak krátky čas. Bola chytrá. A fakt to všetko robila zadarmo?

„Toto je úžasné,“ povedal som jej. „Len tu musím stáť a brať peniaze, zatiaľ čo ty makáš.“

„Neblázni, to nič nie je. Ty makáš, keď všetko pestuješ! Úprimne, nemôžem uveriť tomu, že som nikdy predtým nepremýšľala o tom,  odkiaľ pochádza moje jedlo, alebo čo v ňom bolo.“ Zamrkala na mňa tými svojimi modrými očami. „Som v úžase z toho, čo robíš. Plus, myslím si, že toto je zábava.“

Upriamila pozornosť k ďalším zákazníkom a ja som nemohol odolať, aby som ju nechytil zozadu za pás. „Opatrne, mestská slečinka. Lebo si ťa budem chcieť nechať.“

Smiala sa, ako som ju pustil.

Ale desivá vec na tom bola tá, že som si robil srandu len z polovice.