AWF - 19. kapitola

Překlad: Yogi_22

Jack

Predstieraj, že sa nič nestalo.

Vedel som, že som to mal urobiť, ale pohľad na ňu ma zastihol nepripraveného a pristihol som sa ako na ňu civím, ohúrený, s pivom na polceste k perám. Zámerne som si zvolil toto miesto, pretože naposledy bola v Útočisku a chcel som sa vyhnúť stretnutiu s ňou. Ale sedel som tu mysliac na ňu, keď som odrazu vzhliadol a zbadal jej odraz v zrkadle za barom – ako keby som ju pričaroval. Pozrel som sa ponad plece, dosť si istý, že bola skutočná.

Skutočná a nádherná a kráčala priamo ku mne, na tvári mala prekvapený úsmev.

„No, ahoj. Asi sme si podobnejší, než sa mohlo zdať na prvý pohľad.“

Predstieraj, že tieto nohy neboli nikdy omotané kolo teba.

„Ahoj. Tak ako to ide?“

„Dobre. Chystala som sa ku stolu,“ povedala, naznačila smerom do jedálne, „ale neboli príliš horlivý usadiť ku stolu len jedného človeka.“

Predstieraj, že tieto ruky neboli nikdy zamotané v tvojich vlasoch.

„Jo. Dnes večer majú plno.“

„Je pri bare miesto ešte pre jedného?“

Predstieraj, že si sa v nej neurobil tak silno, až sa ti podlomili kolená.

Spamätal som sa natoľko, aby som sa poobzeral a všimol si, že stolička vedľa mňa bola prázdna. Kurva. Moje zaváhanie ju znepokojilo. „Zajtra odchádzam a už som vyprázdnila chladničku v chalupe, takže---„

„Zajtra? Myslel som si, že si tu na dlhšie.“ Ak odchádza zajtra, bol by som v pohode. Možno.

„Mala som tu byť dlhšie, ale popoludní mi zavolala matka a máme nejaké rodinné problémy...“ Zamávala rukou vo vzduchu. „Tak či tak, nebudem ťa s tým otravovať. Ale áno, odchádzam zajtra. Takže toto je moja posledná noc.“

„Oh.“ Niečo z mojich nervov sa odparilo a ja som kývol smerom na prázdnu stoličku. Teraz som to musel len jednoducho udržať vo formálnej rovine. „Nikto tu nesedí. Ak nie si na mňa ešte stále naštvaná, môžeš si sadnúť.“

Smiala sa, vkĺzla na miesto a položila si kabelku na nohy. „Nie som naštvaná. Ospravedlnil si sa. Môžeme byť kamaráti.“

„Kamaráti, hej?“ Po strane som pozrelpo nej. „Neviem či môžem byť kamarát s mestskou slečinkou.“

Usmiala sa. „Ak ja môžem byť kamarátka s namysleným, vševediacim farmárom ako si ty, tak ty môžeš zvládnuť sladké malé mestské dievča ako ja.“

„Tak sladké – ha.“ Poriadne som si upil z piva a sakra, ak mi celý ten čas nepozerala na ústa.

„Môžem vám niečo priniesť?“ Opýtal sa jej barman.

„Uh.“ Líca jej zľahka zružoveli, keď si uvedomila čo robila. „Môžem vidieť vínnu kartu? A menu?“

Zatiaľ čo si vyberala drink a nejaké jedlo, skryto som ju študoval. Mala na sebe sandále z minulej noci, tentokrát s ružovými šortkami, vďaka ktorým vyzerali jej nohy ešte dlhšie, a k tomu bielu blúzku. Vlasy mala rozpustené a zvlnené okolo pliec a ja som sa musel zastaviť od toho, aby som sa nenaklonil a neovoňal ich.

„Už si jedol?“ Opýtala sa ma.

„Jo. Skôr, doma. Prišiel som sem, aby som trošku vypadol z domu. Tu a tam si musím pripomenúť to urobiť.“

Prikývla. „To chápem.“

„Ty žiješ sama?“ Opýtal som sa jej, cítil sa odvážnejšie, pretože jej odchod bol na spadnutie. Nie je nič zlé trochu viac ju v tomto okamihu spoznať, však?

„Áno.“ Zavírila vínom v pohári. „Ale moja rodina žije blízko. Hoci nie tak blízko ako tvoja,“ povedala, uškrnula sa, „ale blízko.“

„Žijú niekedy blízko – ale niekedy až príliš blízko.“ Zamračil som sa a znova zodvihol pivo. „Ale milujem, že tam mám svojho synovca. Je tak zasrane roztomilý. Vzal som ho dnes do parku.“

Položila si ruku na srdce. „Aww. To si urobil?“

„Jo, miluje park. Nikdy nechce odísť.“

„To je také zlaté. A ide ti to s ním tak dobre – počula som, že máš zázračný dotyk.“

Stretli sa nám oči. „Tak zázračný dotyk, hej?“

Červeň na lícach sa jej ešte prehĺbila. Pozrel som sa jej na pery a moje myšlienky zablúdili na nebezpečné územie. Bolo by tak jednoduché ju hneď teraz pobozkať. Tak jednoduché. Celé telo mi stuhlo a ja som zovrel fľašu piva tuhšie.

Nemohol som. Boli sme na verejnosti, toto bolo malé mesto a klebety sa šírili. Už teraz sa zrejme šírili, len tým, že sme tu spolu sedeli.

Dopil som zvyšok piva, prešiel okamih, a ona si odkašľala než sa napila z vína.

Len s ňou hovor, ty kretén.

„Určite by si rada vedela, že som sa ospravedlnil Petovi a Georgi. Povedal som im, že rád zvážim ich nápady. Tvoje nápady.“

Zalapala po dychu, zatiaľ čo položila pohár dole. „To si fakt urobil? To je skvelé – stavím sa, že boli šťastní.“

„To boli.“

Naklonila hlavu. „Môžem sa opýtať čo sa zmenilo?“

Dal som si s odpoveďou načas. „Veľa som včera v noci premýšľal. Niektoré z vecí čosi povedala sa mi dostali pod kožu.“

„Naozaj?“ Vzpriamila sa, tvár sa jej rozžiarila. „A čo som povedala?“

„Povedala si, že niektoré zmeny urobia ľudí šťastnými a ja som si uvedomil, že som nechcel byť zodpovedný za to, aby som stál v ceste ich snom.“ Študoval som etiketu na prázdnej fľaši od piva. „A myslel som na to, čo by urobila Steph, keby bola na mojom mieste.“

„Oh.“

Sústredil som sa na fľašu vo svojich rukách, nakláňal ňou sem a tam. „Viem, že by ich podporovala. Bola absolútne nesebecká.“

Margot sa znova napila zo svojho vína a povedala. „Povedz mi o nej viac.“

Zamrkal som na ňu. To fakt? Chcela počuť o mojej zosnulej manželke? Nielenže to mohlo vyznieť divne vo svetle toho, čo sme robili včera v noci, ale nikto sa ma nikdy nepýtal na Steph. „Čo chceš vedieť?“

Margot pokrčila plecami a usmiala sa.

„Čokoľvek. Viem, že bola nízka a rozkošná a milovala svoje čižmy, ale aká bola?“

Vydýchol som, snažil sa prísť na nejaké slová, ktoré by k nej boli spravodlivé. „Neomalená. Energická. Tak prekliato šikovná. Prijali ju na tri rôzne lekárske fakulty. Na všetkých dostala štipendium.“

„Wow! Nevedela som, že bola doktorka.“

„Nebola. Nešla na medicínu. Povedala, že si to rozmyslela.“

Za čo ma vždy obviňovali jej rodičia, dokonca aj keď to nikdy nepovedali nahlas.

Znova sa napila. „Povedz mi viac.“

„Bola tvrdohlavá ako mulica. Keď si raz niečo vzala do hlavy, nikdy sa toho nepustila. Nikto z nás ju nemohol prehovoriť, aby šla do tej školy.“

„Musela chcieť niečo iné viac,“ povedala Margot.

„Hádam.“ Pokrčil som plecami, znova sa cítil vinný. „Mňa. A farmu.“

„Mám tomu chápať tak, že je ti to ľúto?“

Pošúchal som si zátylok. „Niekedy. Ale musela ma naozaj presvedčiť o tom, čo chcela. A ak už niečo chcela, nikdy sa nevzdala a nestarala sa o to, čo si ľudia myslia. Bola výbušná.“

„Ha. Páči sa mi.“

„Každý ju mal rád.“

Znova sa usmiala, trochu smutne. „Boli ste na strednej triedni miláčikovia?“

„Nie. Bola odo mňa o dva roky mladšia a myslel som si, že bola len záškodník. Poznal som ju odkedy sme boli deti a vedel som, že mala na mňa zálusk, ale nikdy som sa za ňou neobzrel, pokým som už nebol preč zo školy.“

„Šiel si na vysokú?“

Prikývol som ako mi barman ponúkol ďalšie pivo. „Na rok, ale nebolo to nič pre mňa. Neznášal som byť v triede. Bol som nepokojný a nudil som sa. Potom sa stal 11. september a ja som sa pridal k armáde.“

„Naozaj,“ povedala som ako keby nič také nepočula. „A ako dlho si bol v armáde?“

„Osem rokov.“

„Wow. A ona na teba čakala?“ Oči sa jej rozšírili.

Prikývol som, smutne sa usmial nad spomienkou ako trvala na tom, že bude na mňa čakať, aj keď som jej povedal, aby to nerobila. „Čakala. Prisahala, že bude a urobila to. Myslím tým, šla na vysokú zatiaľ čo som bol preč, ale zostali sme v kontakte, videli jeden druhého pokiaľ sa dalo.“

„A vzali ste sa, keď si sa vrátil domov?“

Prikývol som, odpil si z nového piva. „Vzali sme sa po tom, ako zomrel môj otec. Pred piatimi rokmi.“

Oprela si lakeť o bar a podoprela si bradu. „Povedz mi ako si ju požiadal o ruku.“

Nad tou spomienkou som sa uškrnul. „Vlastne ona požiadala o ruku mňa.“

Hlava jej spadla z rúk, otvorila ústa prekvapením. „Ani náhodou. Fakt?“

„Fakt. Vedela, že sme jeden pre druhého ten pravý a ja som nebol typ na nejaké ovácie. Asi by som ju požiadal o ruku niekde v kurníku alebo také čosi.“

Margot pretočila oči. „Ty a ten kurník. Vďaka Bohu, že mala väčší zmysel pre romantiku než ty.“

„Nemyslíš si, že je kurník romantický?“ Plesol som si dlaňou po líci. „Som šokovaný.“

„Nie, to nie je.“ Štuchla mi do hrude. „A teraz pokračuj.“

„O čom?“

„O tej žiadosti o ruku!“ Tentoraz ma plesla po pleci, pretočila oči.

„Oh, jasné.“ Ale bol som rozrušený spôsobom akým sa ma stále dotýkala. „Uh, ona ma požiadala o ruku v chate. Priniesla mi raňajky do postele na moje narodeniny a na podnose bol malý odkaz s „Vezmi si ma“.“

Znova si položila ruku na srdce, výraz mala melancholický. „Tak sladké.“

Cítil som nejaké teplo v tvári, spomenul som si ako potom veci pokračovali. Povedal som, že by som to samozrejme urobil – sľúbil jej, že ju budem navždy milovať a starať sa o ňu tak, ako sa ona starala o mňa. V ten deň sme sa znova a znova milovali, v posteli, na zemi, v sprche, na kuchynskom stole. Nikdy som sa necítil bezpečnejšie alebo istejšie, keď som bol stratený v nej. Ten pocit mi tak strašne chýbal. A takisto mi chýbalo starať sa o niekoho.

„Jo. To bolo.“

„Bola tvojou prvou láskou?“ Váhal som pred tým ako pokračovať. Bolo trochu zvláštne hovoriť o tom s Margot, ale takisto to bolo celkom pekné. A tak dlho, pokým sa bude konverzácia týkať Steph a nášho manželstva, bol som v bezpečí od ostatných, menej čestných myšlienok.

„Rozhodne. Keď som bol tínedžer, bol som typický chalan. Vôbec ma nezaujímali nejaké citové omáčky. Ale keď som sa pridal k armáde, nejako ma to donútilo prehodnotiť, na čom v živote záležalo. Uvedomil som si, čo som v nej mal. A keď som odišiel z armády...“ Odmlčal som sa, bol som nervózny z toho odhaliť jej o sebe príliš veľa, ale nemohol som poprieť, že to bol tak nejako aj dobrý pocit. Proste sa len sústreď na Steph.

„Tak nejako som sa snažil prispôsobiť a prísť o otca to len zhoršilo. Ona ma dotlačila k tomu, aby mi bolo lepšie.“

„Musela byť naozaj výnimočná,“ povedala ticho Margot.

„To bola. Zachránila mi život, nepochybujem o tom,“ zhlboka som sa napil. „Ale ja som nemohol zachrániť ten jej.“

Margot opadla tvár, študovala dno pohára. Zastonal som a položil fľašu dole.

„Do riti – mrzí ma to, Margot. Nechcel som to na teba naložiť.“

„Nie, nie, to je v poriadku,“ povedala, dotkla sa môjho ramena. „Som rada, že si to urobil. Mrzí ma, ak ťa rozprávanie o nej rozosmutnilo.“

„Neospravedlňuj sa. Som rád, že si sa spýtala. A vieš čo?“ Prebehol som si po strnisku na sánke, prial som si ju trošku oholiť. „Nikto to nerobí. Nikto predo mnou dokonca o nej nehovorí.“

„Možno sa boja, že je to príliš bolestivé.“

„Hádam, že áno. Ale oveľa radšej by som hovoril o nej ako o sebe.“ Pozrel som sa na Margot a uvedomil si, že som po celú konverzáciu viedol len monológ. „Vlastne nechcem celý čas len hovoriť, chcem aj počúvať. Povedz mi niečo o sebe.“

Usmiala sa. „Čo chceš vedieť?“

Na okamih som rozmýšľal. „Povedz mi o koňovi, ktoré si mala, keď si vyrastala.“

Rozžiarili sa jej oči a ona mi povedala o Javorovom Cukre (Maple Sugar), plnokrvníkovi, ktorého vlastnila odkedy mala osem, až kým nešla na vysokú. Keď sa rozplakala, ospravedlnila sa a povedala, že bolo hlúpe byť sentimentálnou ohľadom koňa, ktorého nevidela už viac ako desať rokov. Ale ja som chápal to puto medzi ľuďmi a koňmi a tak som jej to povedal. Dozvedel som sa o jej rodine, o kandidatúre jej otca na senátora, o spoločnosti, ktorú rozbehla so svojou kamarátkou.

„Vždy si sa chcela venovať marketingu?“ Opýtal som sa.

„Nie. Nie tak celkom.“ Usmiala sa. „Vlastne som chcela byť sociálna pracovníčka, ale Muffy povedala, že to nepripadá do úvahy.“

Urobil som grimasu. „Muffy?“

„Prezývka mojej matky. Všetky prvorodené dcéry v jej rodine, u Thurberovcov, sa volajú Margaret alebo nejako podobne, prostredné meno musí byť rodné meno matky a beda tomu, kto sa pokúsi tejto tradícii vzdorovať.“

„Oh áno?“

„Áno. Môže to byť niečo tradičné ako Margaret alebo Marjorie. Po francúzsky ako Margot alebo Marguerite a dokonca to môže byť v prípade zmeny pravopisu ako M-A-RG-R-E-T, ale neopovažuj sa použiť nejaké roztomilé alebo americké meno, niečo ako Maisie alebo Maggie alebo Gréta, aspoň nie na rodnom liste. Moja sesternica Mamie pomenovala dcéru Marley a prababička Thurberová zomrela skôr než s ňou znova prehovorila.“

„Počkať.“ Zdvihol som jednu ruku. „Mamie a Muffy bolo OK, ale Marley nie?“

Zachichotala sa, červená z dvoch pohárov vína. „Mamie a Muffy sú len prezývky, nie sú v rodnom liste. Máme prezývky, inak by z toho bol celý čas poriadny zmätok. Plus protestanti milujú prezývky.“

Položil som ruku na bar. „A aká je tvoja?“

Dala si ruky na ústa a nekontrolovateľne sa smiala. Ten zvuk bol dievčenský a hravý a poslal do mňa vlnu tepla. „No tak, povedz mi to,“ povedal som neschopný udržať úsmev na perách. Položila si ruky do lona a snažila sa mať vážnu tvár. „Je to Gogo.“

„Gogo?“ Vybuchol som smiechom, oprel sa späť do stoličky. „To vážne?“

„Bojím sa, že áno.“ Pozrela sa na mňa a jej oči boli plné niečoho dobrého – plné záujmu a tepla a náklonnosti.

Môj smiech odumrel a pristihol som sa, že sa na ňu pozerám rovnako. Miloval som, že sa mohla zasmiať sama na sebe. Kiežby boli ale veci inak. Odkašlal som si. „Takže, Muffy povedala žiadna sociálna práca, hej?“

„Áno. Povedala „Nebuď smiešna, Margot. Thurberove ženy idú na Vassarskú univerzitu a ich hlavným oborom je angličtina“.“ Pokrčila plecami. „Tak som to urobila.“

„Bola si s tým rozhodnutím spokojná?“

„Myslím, že áno. Ale nikdy som nad tým skutočne nepremýšľala. Získala som titul, vrátila sa domov a vzala prácu pre môjho otca...a tak to bolo.“

„Páčilo sa ti to, čo si robila?“

„Áno.“ Na moment sa zamyslela. „Veľa toho čo som robila zahŕňalo charitu a zháňanie peňazí a páčilo sa mi, keď som vedela, že pomáham ľuďom.“

„Ako to vzali tvoji rodičia, keď si rozbehla svoju vlastnú firmu?“

Zasmiala sa. „Boli tak trochu zmätený zo všetkého, čo som robila celý minulý rok – rozišla som sa so svojim priateľom, dala sa na jógu, skončila s prácou pre svojho otca, začala so Shine PR...“

„Jóga?“ Nadvihol som nad ňou obočie.

Pokrútila hlavou. „Netrvalo to dlho.“

„A ten priateľ?“

„Stále je preč. A tak by mal aj zostať.“

Prišla jej večera, rozložila si na klin obrúsok.

„A to prečo? Nechaj ma hádať – Muffy by ho neschválila?“ Zaváhala, vidlička sa jej vznášala nad rybou. „To je dlhý príbeh. Proste povedzme, že sme sa obaja pohli ďalej. Hľadám niečo lepšie.“

„Ako čo napríklad? Akého muža hľadá Margot Thurberová Lewistonová?“ Provokoval som ju, ale takisto som bol zvedavý. „Mal by mať určitý počet núl na bankovom konte? Rolls Royce? Dom v Hamptons?“

„Nie,“ povedala. „Nie som tak úplne povrchná a namyslená, napriek tomu, že by si si to mohol myslieť.“

„Takže?“ Povzbudil som ju. „Potom čo?“

Dala si vidličku do úst a žula zatiaľ čo premýšľala. „Neviem presne,“ nakoniec povedala. „Stále to zisťujem.“

„Tak to je v poriadku.“

„Viem, že sa chcem vydať a mať rodinu. Vlastne, tak nejako som si myslela, že teraz už mať nejakú budem, ale...“ Hlas sa jej vytratil a pokrútila hlavou. „Ale mýlila som sa.“

„Život je plný prekvapení.“ Snažil som sa neznieť zatrpknuto.

Pozrela sa na mňa. „A čo ty? Myslíš, že sa znova oženíš?“

„Nie,“ povedal som a myslel to vážne. „Viem čo som mal. Niečo také sa nestane dvakrát.“

„To je v poriadku.“

Bavili sme sa ešte trochu o farme, o mojej a jej rodine, o miestach, kam sme cestovali. Ona rada navštevovala veľké mestá, ja som dával prednosť mestečkám, ale obaja sme sa zhodli na tom, že ostrov Mackinac bol nádherný, dokonalý na letnú dovolenku. Čím viac sme sa rozprávali, tým jednoduchšie mi to prišlo. Margot rozhodne vyrastala v inom svete, ale nebola snob. A bola prekliato pekná. Dokonca aj keď jedla a pila bola pôvabná. Pristihol som sa ako som uchvátený maličkosťami – krivkou jej zápästia, vyrovnaným chrbtom, oblúkom jej chodidla. Mala ten druh krásy, ktorý sídli v štruktúre kostí. Krémová pokožka, dokonalé pery a veľké modré oči boli len bonus. A potom tu bolo to telo – nekonečné nohy, úzky pás, malé okrúhle prsia posadené vysoko na hrudi.

Ako asi vyzerali? Ani som sa včera v noci nedostal k tomu, aby som ich videl. Boli bledšie ako jej tvár? A čo jej bradavky? Svetlo-ružové ako cukrová vata? Alebo tmavo-ružové ako maliny? Alebo možno ešte tmavšie, ako čerešne.

Keď sme sa rozprávali o ostrove Mackinac, začal sa mi stavať vták, keď som si predstavil ako lížem tú vanilkovú pokožku hore smerom  k čerešniam.

Prakticky ich už môžem cítiť pod jazykom. Môžem ich ochutnať.

Bože, prečo som to včera v noci neurobil?  Prečo som sa musel tak hnať za cieľovou rovinkou ako zasraný tínedžer, ktorý sa bojí, že ho chytia? Prečo som si s ňou nedal načas? Pre Kristove rany, veď som sa jej ledva hocikde dotkol.

Spustil som oči na obrúsok v jej lone.

„Jack?“

„Čo?“ Pozrel som sa, aby som zbadal, že sa tvárila trochu pobavene.

„Chceš ďalšie pivo?“ Kývla smerom na barmana, ktorý tam stál čakajúc.

„Oh, prepáčte.“ Bol som totálne rozpoltený. Na jednej strane som sa dobre bavil, a kedy naposledy som robil niečo takéto a bavil sa pri tom? Na druhej strane, čím dlhšie som tu sedel s Margot, tým viac ma to k nej ťahalo. „Nemal by som.“

„Oh, no tak. Dám si aj ja, ak aj ty. A potom si pôjdeme každý svojou cestou a ty sa ma raz a navždy zbavíš.“

Pokrútil som hlavou. „Ty fakt nemáš rada, keď ti hovoria nie, však?“

Diabolsky sa uškrnula, modré oči jej zasvietili.

Niekedy premýšľam, či to nebol práve ten úsmev, ktorá ma do toho zatiahol.