AWF - 15. kapitola

Překlad: Yogi_22

Jack

Ležal som na gauči, topil sa vo svojej úbohosti, keď som začul ako sa niekto blíži k chate. Okamžite som bol v strehu, posadil sa a počúval. Mal som otvorené okná a začul som hlas. Ženský hlas.

Najprv tichý ako keby si mumlala pre seba, ale potom bol hlasnejší, približoval sa „...takže môžeš ísť do pekla, ty debil. Nikdy v živote som na niekoho nebola taká naštvaná. Ako sa opovažuješ povedať mi tieto veci po tom, čo si urobil včera? Ty sám by si sa mal hanbiť.“

Margot.

Prišla mi povedať, aby som si dal odpich? Ak áno, zaslúžil som si to. Dnes dopoludnia som bol úplne mimo. Ale tak zasrane ma vytáčala – fakt som sa tvrdo snažil robiť to, čo som si povedal, pozrieť sa jej priamo do očí a nič necítiť, ale zlyhal som. Všetko na nej ma dostalo – dlhé blond vlasy, modré oči, svetlá pleť, perlový náhrdelník, ladné ruky. Pod stolom som nemohol vidieť jej nohy, ale tak či tak ma privádzali do šialenstva. A potom tu boli ďalšie veci, dokonca ani nie fyzické – kadencia jej hlasu, nadšenie v jej úsmeve, sebadôveru, ktorú v sebe mala a jej nápady, to skutočné nadšenie pre našu farmu. Bolo to iné ako tie nervózne pohľady na začiatku, sotva sa zdalo, že by ňou moja prítomnosť zamávala. A ja som bol jeden zasraný zmätok. Tak som si to vylial na nej, na všetkých. Snažil som sa, aby sa cítili vinní, že narúšajú môj sen, hoci som vedel, že sa ho len snažili vystavať. Ale, sakra! Nechcel som, aby sa veci naokolo zmenili. Nechcel som, aby bola farma niečím novým a odlišným. Ja som nechcel byť niekým novým a odlišným. A Margot, ktorej nikdy v živote nikto nepovedal nie, nechápala aké to bolo, mať pocit ako keby ste strácali kontrolu nad tým, na čom vám záležalo. Nikto z nich to nechápal. Toto nebolo len o svadbách na farme. Bolo to o tom, že všetko v mojom živote odrazu prekĺzavalo. O tom nebyť schopný udržať to, na čom záležalo.

Vzdychol som si, zatvoril oči, keď sa blížila. Ale nemal som sa k nej takto správať. Nebola to jej vina, že ma to k nej tak priťahovalo. Nemala ani potuchy, že ona bola súčasťou toho, vďaka čomu som sa cítil taký neistý. Dlžil som jej ospravedlnenie, ale po tom som sa od nej potreboval držať ďalej.

Otvoril som dvere ešte skôr než zaklopala, sánka jej padla prekvapením.

Ja som bol prekvapený tiež – vyzerala tak odlišne. Mala mokré vlasy a hoci mala na sebe letné kvetinové šaty, nemala make-up ani šperky. Srdce mi narazilo do rebier. Bola tak nádherná. Nádherná a zasrane zúrivá.

Zaklapla ústa, prižmúrila oči. „Mám niečo, čo ti musím povedať.“

„Tak to povedz.“ Pripojil som sa k nej na verande, zatvoril za nami dvere, takže sa mačka nesnažila dostať von. Dlhoval som Margot, aby mi vynadala. Čo by mi asi tak mohla povedať, čo som si ešte nepovedal ja sám?

Najprv si dala ruky vbok a potom mi zapichla prst do hrudníka. „Nie si milý.“

Takmer som sa usmial. „Nie?“

„Nie. Neviem čo proti mne máš, ale nie som tu pre to, aby som ťa robila nešťastným, som tu preto, aby som si robila svoju prácu. A tak ako ma mrzí, to čo sa stalo včera, nemusel si byť na mňa dnes taký blbec.“

„Nie, nemusel. A mrzí ma to.“

„A ty---„ Zamrkala na mňa. „Čože?“

„Mrzí ma to. Máš pravdu. Bol som dnes blbec. Nezaslúžila si si to.“

Pozrela sa na stranu a potom späť na mňa. „To je všetko? Nechystáš sa so mnou hádať?“

„Prišla si sem hľadať hádku?“

Nahnevala sa. „Neviem. Áno.“

„No, nie je sa o čom hádať . Bol som kokot.“ Zastrčil som si ruky do vreciek a málinko som o krok cúvol. Margot, sladká a ožiarená denným svetlom bola už tak dosť lákavá – Margot divoká a hľadajúca problémy v tme bola vyložene nebezpečná.

„Prečo si to urobil?“ Opýtala sa.

„To sa ťažko vysvetľuje.“

„To si mi vracal za to, že som ťa špehovala?“

„Nie.“

Na sekundu si zahryzla do pery. „A čo tie veci s mojimi lesklými vlasmi a modrými očami, ktoré s tebou vyjebávajú? Čo k tomu, že mi hovoríš, že som tvoj problém?“

„Nie si môj problém. To som zle vysvetlil.“ Môj problém bol ako som sa cítil stojac pri nej tak blízko.

Nevyzerala presvedčená. „A čo to, čo sa stalo včera? V stajni. Pohovoríme si o tom vôbec niekedy?“

Pokrčil som plecami. „Bola to chyba.“

To mi vyslúžilo prevrátenie očí. „Nekecaj.“

„Tak potom, prečo si sa pýtala?“

Nakrčila obočie. „Neviem. Pretože ma mätieš. Nikdy neviem, či v tom idem s tebou. Jednu minútu ma bozkávaš, v ďalšej na mňa kričíš, aby som vypadla. Ráno sa správaš ako kretén a dnes večer sa ospravedlníš.“ Plesla sa rukou po čele. „Neviem s tým udržať krok.“

„To nemusíš. Neodchádzaš predsa skoro?“

Prosím, povedz áno. Takto nemôžem ďalej fungovať, chcieť ťa takýmto spôsobom.

„Asi za desať dní.“

Kurva. Nebol som si istý, či to zvládnem.

Odrazu si pred tvárou zopla ruky. „Bože, čo tu vlastne robím? Musím byť šialená. Ty si predsa klient.“ Zišla z verandy a začala sa ponáhľať po ceste preč od chaty.

„Margot, počkaj!“ Uľavilo sa mi, že odchádza, ale nemohol som ju nechať odísť samu.

„Odprevadím ťa k tvojmu autu.“

„Neprišla som autom,“ zavolala, zamierila k stromom. Hruď sa mi stiahla a zrýchlil som, nasledoval ju do tmy. „Margat, zastav! Odveziem ťa naspäť. Nemala by si chodiť v noci sama.“

„Som v pohode.“

„Hej.“ Dobehol som ju, schmatol ju za lakeť a otočil ju. „Nenechám ťa odísť hocikde v blízkosti tejto diaľnice po tme, rozumieš mi?“

Nad vrcholkami stromov sa objavilo len toľko mesačného svitu, aby som videl v jej očiach zalesknúť slzy hnevu. „Daj mi pokoj.“

„Nie.“ Začal som ju ťahať naspäť smerom k chate, aby som si mohol vziať kľúče, ale bojovala so mnou.

„Pusti ma,“ povedala skrz zaťaté zuby.

„Nie!“ Zakričal som, chytil ju pod pazuchami a ťahal ju dnu. „Nemôžem.“

Bez toho, aby som si to vôbec premyslel, narazil som ústami do tých jej. Na sekundu sa mi krútila v zovretí a myslel som si, že sa stále snažila uniknúť, ale keď som uvoľnil zovretie, objala ma. Siahol som pod lem jej šiat a vzal ju vzadu za stehná, zodvihol som ju zo zeme. Omotala okolo mňa nohy, zamotala mi prsty do vlasov, nechtami mi ich prehrabovala. Po chrbte a ramenách mi prebehla triaška. Bol to tak dobrý pocit byť takto znova dotknutý – už som zabudol aký dobrý, a teplo z toho zapálilo vo mne oheň, ktorý už dlho nehorel.

Hladila môj jazyk tým svojim, bozkávala ma po sánke, na čelo, po krku a celé telo mi hučalo potrebou byť v nej, byť obklopený teplom jej túžby. Stačilo to na vypnutie mozgu – všetko, čo som robil bolo len to, že som cítil.

Presunuli sme sa z cestičky, oprel som ju o hrubý peň, prišpendlil ju o strom, pritisol jej hrču v nohaviciach medzi jej nohy, pohojdával som bokmi, aby som sa o ňu trel. Použila nohy, aby si ma k sebe pritiahla bližšie. Minúty leteli, oťažievalo nám dýchanie, naše telá požadovali viac.

„Áno,“ zašepkala. „Chcem to. Chcem to.“

O desať sekúnd tápania ohľadom oblečenia, som vkĺzol do nej, ruky som jej dal pod zadok, predlaktiami sa mi oprela o plecia. Mala otvorené ústa, presne ako tie moje. „Oh Bože,“ zamraučala, keď som ju spustil na svojho vtáka. „Chcem to, ale neviem či to vydržím.“

„Vydržíš to,“ povedal som jej. Mala zatvorené oči ako som pochoval aj posledný centimeter do jej úzkej, vlhkej kundičky, hlavu mala naklonenú na stranu. „Si tak veľký až to bolí.“

„Chceš, aby som prestal?“

Len nehovor áno, len nehovor áno, len nehovor áno.

Oči sa jej prudko otvorili a pozerala na mňa. „Naser si. Chcem toto. Ani neviem prečo to tak strašne chcem, ale chcem.“

To mi stačilo. Pretože toto som potreboval – potreboval som byť takto blízko niekomu, potreboval počuť jej vzdychy a stony, potreboval cítiť jej teplo a mäkkosť, potreboval uvoľniť zo seba všetko to napätie. Potreboval som to tak strašne, že som nedokázal vidieť rovno.

Znova som ju chrbtom natlačil na strom, zašiel som do nej, silno a rýchlo a hlboko.

Na vrchole každého ťahu kričala tak hlasno, až som jej dal ruku na ústa, takže by si nikto, kto by to mohol v diaľke začuť nemyslel, že ma napadlo nejaké zviera.

Ale vo svojej túžbe som sa cítil živočíšne – takmer krvilačne.

Zalapala mi pod rukami po dychu, rozšírila oči a zdivočela. Ale cítil som ako mi jazykom hladí prsty, a keď som jej palcom vkĺzol do úst, cucala ho, lízala, hrýzla. Každý sval v tele som mal stuhnutý a brnelo mi v ňom a vedel som, že sa už dlhšie nebudem môcť udržať. Znova som dal pod ňu obe ruky a sústredil sa všetkým, čo vo mne bolo, aby som bol menej sebecký, držal ju pevne na svojom tele a hýbal bokmi, aby som jej poskytol najlepší uhol, trel som koreňom penisu jej klitoris. Toto mi chýbalo takisto – urobiť ženu, cítiť narastať silu a potešenie.

„Áno. Presne takto.“ Vykríkla, zatvorila oči. „Neprestávaj, prosím, neprestávaj...“

Spustila mi hlavu na plece a zuby ponorila do pokožky, jednu ruku mala zaťatú v päsť v mojich vlasoch, druhou mi zvierala biceps. Napli sa jej nohy, celé telo stuhlo a ja som si ju pritiahol ešte bližšie, použil ruky, alebo som ňou hýbal v malých kruhoch okolo svojho vtáka. Jej kundička okolo mňa rytmicky pulzovala a ja som stratil kontrolu.

Zachripel som a zavrčal so zaťatými zubami, orgazmus ma roztrhal na skrz brutálnou silou. Šukal som ju barbarsky, vášnivo, ako keby som ju nenávidel, ako keby som ju miloval, ako muž totálne poháňaný inštinktom a bez emócií alebo nejakého dôvodu.

A keď som sa urobil, vybuchol v nej s násilnou blaženosťou, s jej tvárou pochovanou v mojom krku, všetko odrazu stíchlo a sčernelo.

Zatackal som sa dozadu, vyčerpaný, točila sa mi hlava, klesol som na kolená a Margot som vzal so sebou. Vykríkla a zovrela mi krk ako dieťa, padol som na chrbát do hliny.

A smial sa.