Winter - 21. kapitola

Překlad: Jalle

Odhalená

Morgan vezme novinku o Tateovom zmiznutí veľmi zle – je v tom veľa sĺz a nadávania. Jej mama mi dovolí vziať ju domov – nečakane – ale len potom, ako podpíše zmluvu. Zmluvu, ktorú dali skutočne Pán a Pani Kepler overiť notárom, viaže sa ňou k tomu, že bude navštevovať poradenské a odvykacie sedenia v SeabrookHouse bez zlyhania. Ak vynechá jedno stretnutie, nebude môcť ostať na škole a bude sa musieť vrátiť k celodennej odvykacej  liečbe.

Sedím medzi Noahom a Morgan v taxíku na ceste na Kolumbijskú a všetci traja sme úplne ticho. Je mi zle. Mala by som sa báť o Tatea, ktorý je ktovie kde, ale nie. Mám starosti kvôli Noahovej ruke na mojej nohe a o to, ako veľmi si prajem, aby bolaLukeova. Vrátime sa na Kolumbijskú na čas na to, aby som ju vysadila v byte pred prednáškou sľubujúc, že prídem hneď, ako skončím. Po pravde, som sekundy od vymeškania; znamenalo by to viac času s Morgan a uistila by som sa, že je v poriadku, a tiež by to znamenalo, že sa vyhnem Noahovi. A chcem sa vyhnúť Noahovi rovnako ako sa chcem vyhnúť moru. Cítim sa na hovno, ale nemôžem tomu pomôcť. Moja myseľ sa stále vracia k chvíli pred nemocnicou Woodhull, kde sa ma Luke opýtal či chcem, aby ostal a ja som bola ticho. Mala som mu povedať, aby ostal. Mala som mu povedať, že ho naozaj potrebujem, ale je to tak. Nedáva to žiaden zmysel, že by som sa tak mala cítiť. Nepochybne to skončí tak, že ma zraní, ale už to viac nemienim popierať.

No vynechať Mediálne právo a Etiku nie je možnosťou – nie po sklamanej reči Profesora Langa. Noah kráča so mnou, vďakabohu, ruky si nechal po bokoch. Som skoro rada, keď prídeme neskoro – poslucháreň je plná, čo znamená, že nemôžeme sedieť spolu. Naše miesta sú po pravde tak ďaleko od seba, ako len môžu. Hneď, ako začne hodina, odľahne mi, že som sa dnes prinútila prísť. Lang má dnes neuveriteľne dobrú náladu.

„Správy už naďalej nie sú zložené kusy papiera, ktoré by sme si mali pamätať kúpiť po ceste do práce. Sú to upozornenia na našich telefónoch, reklamy na obrazovkách počítačov, prerušenia našich obľúbených televíznych relácií. Globálne udalosti sú v správach sekundy od toho, čo sa stali. Keď je všetko také okamžité, len stlačením tlačidiel, tak v našich tvárach, musíme sa pýtať samí seba, ako sa rola novinárov vyvinula v širšom svete? Aké sú ich povinnosti? Ich zodpovednosti?“

Nemôžem si pomôcť, ale cítim, že sa na mňa Profesor Lang pozerá trochu príliš dlho. Moje podozrenia sú potvrdené, keď si odloží okuliare a vyleští sklíčka košeľou, ktorú nemá v nohaviciach. „Možno nám o tejto problematike môžete niečo povedať vy, Slečna Patterson?“

Preklínam ho. Nikdy predtým ma nevyvolal. Toto je celé kvôli tomu, čo som mu povedala v kancelárií minulý týždeň. Všetky oči sú na mne – je to ihneď nepríjemné. „Ja... ja osobne mám pocit, že je povinnosťou žurnalistov písať pravdu. Pravda musí byť najdôležitejšia, nie?“

„Pýtate sa ma to alebo hovoríte?“

Kurva. Toto dnes nepotrebujem. „Hovorím.“

Lang sa zamračí a vráti si okuliare na nos. „V poriadku. Takže ak pracujeme s týmto princípom – že je tu pravda najdôležitejší faktor – ako novinár rozozná fakt od fikcie, keď majú informovať tak rýchlo? Skôr, než vyskočí niekto iný a vykopne ho?“

„Neviem. Hádam, že tu prichádzajú tí, čo overujú fakty.“

„Overovači faktov?“

„Áno.“

„Toto nie sú sedemdesiate roky, Slečna Patterson. Každý so smartphoneom a kúskom zdravého rozumu na to, aby dokázal klásť otázky to môže urobiť slobodne. Požiadate v New York Timeso kontrolóra faktov a na mieste vás vyhodia. Vaša práca ako žurnalistu je byť schopný rýchlo a efektívne overiť dôveryhodnosť informácie.  Ak potrebujete týždeň na to, aby ste si pohodlne potvrdili  svoje zdroje skôr, než pôjdete do tlače alebo do vysielania, tak by ste možno mali ísť do New Yorkeraa sama sa stať overovateľkou faktov.“

Trieda sa zasmeje nad poznámkou Langa. Prečo dopekla ma vyvoláva? Doteraz som bola na tomto predmete neviditeľná a tak sa mi to páčilo. Ale čo je horšie než byť teraz centrom pozornosti je to, že ma Lang vyzýva, aby som obraňovala moje rozhodnutia. Rozhodnutia, o ktorých som si istá že vie, že sú pre mňa osobné. „Potom prehodnotím svoje vyjadrenie,“ hovorím. „Najdôležitejšou zodpovednosťou žurnalistu je informovať tak rozumne, ako je možné, zahŕňať len tú informáciu, ktorá je pravdivá po posúdení prvého zdroja tej informácie. Žurnalisti, ktorí si vyberú robiť senzáciu z informácie kvôli ratingu, ľudia, ktorí si vyberú odpad pred pravdou akoby to bol prekliaty bufet a môžu si vziať a odísť čokoľvek si vyberú bez myšlienky alebo starosti o to, ako ich slová ovplyvnia ľudí, to je druh žurnalizmu, ktorému by sa malo za každú cenu vyhnúť.“

V miestnosti je ticho. Lang to chvíľu zvažuje so stisnutými perami. „Súhlasím. Ale nie je to vždy také ľahké, správne? Pocity sa často dostanú do cesty napriek tomu, ako veľmi sa možno človek snaží ostať nezaujatý.“ Prelomí svoje sústredenie, dočasne poľaví z intenzity jeho pohľadu a pozrie sa na zvyšok študentov. „Mám pre vás úlohu, trieda a môžete poďakovať Slečne Patterson za prácu navyše. Chcem, aby mi každý z vás  povedal pravdu. Povedzte mi najväčšiu pravdu o udalosti, ktorá vás ovplyvnila a sformovala do toho, kým dnes ste. A nechcem nikoho počuť hovoriť, že niečo také neexistuje, lebo to by bolo... počkajte... lož. Vždy sa niečo nájde. Každý také niečo má. Ale-“ odmlčí sa, keď začnú všetci fňukať. „Ale! Chcem, aby ste tú najväčšiu pravdu porozprávali z pohľadu niekoho iného, niekoho iného, kto pozná tú udalosť zvonku aj zvnútra. Tu začína problém, trieda. Keď si začneme požičiavať pravdu iných, narazíme na tehlovú stenu. Naše zážitky, naše predsudky, naše vlastné náboženstvo, všetko to si vyberieme radšej z bufetu pravdy, ako to Slečna Patterson tak výrečne pomenovala. Takže, v krátkosti, buďte kreatívni. Buďte priami. Buďte subjektívni. Buďte čokoľvek musíte byť, ale najdôležitejšie, buďte úprimní. Vaše Pulitzera-hodné nafúkané diela očakávam do konca týždňa.“

Študenti sa začnú rozprávať a sťažovať sa, keď si začne Lang baliť počítač a papiere, a ja tam sedím a znovu sa snažím byť neviditeľná. Ale nemôžem. Žiada ma, aby som niečo urobila, aby som sa otvorila – ale nie len to. Žiada ma, aby som do toho procesu zahrnula niekoho iného, pozrela sa na tú situáciu jeho očami a všetko to spísala čierne na bielom bez toho, aby som dovolila mojej mučivej minulosti akokoľvek ovplyvniť moju prácu. Je to jednoducho nemožné. Je to kruté, to je to.

Zbalím si počítač, moja túžba utiecť sa stáva s každou sekundou silnejšia a silnejšia. Utečiem skôr, než má Noah šancu dobehnúť ma. Neutečiem však bez toho, aby si ma nevšimol, samozrejme. Skôr, než vyjdem z budovy mi zazvoní telefón.

Noah: Je všetko v poriadku? Vystrelila si ako strela.

Ja: Hej, prepáč. Len nechcem nechať Morgan príliš dlho samú.

Noah: Uvidíme sa neskôr?

Ja.: Iste. Dám ti vedieť, čo sa deje.

Som skoro v Margo, keď mi znovu zavibruje mobil. Cítim sa na hovno, čakám, že je správa znovu od Noaha a uvažujem, prečo  som taká odmeraná, ale potom uvidím na obrazovke Lukeovo meno.

Luke: Je mi ľúto, ale  nemal som čas prejsť našu domácu úlohu. Niečo mi do toho prišlo, takže žiadne novinky. Ak niečo nájdem, neskôr zavolám.

Ja: Žiaden problém. Dúfam, že je všetko v poriadku.

Hneď, ako kliknem na odoslať sa cítim ako idiot.Dúfam, že je všetko v poriadku? To hraničí s osobnou otázkou, vlastne to znamená ako to ide. Nemôžem sa ho pýtať, ako sa má. Nie, keď sa od neho vzďaľujem pri každej možnej príležitosti.

Zamierim dovnútra reštaurácie Margo a objednám dve extraveľké kávy pre mňa a Morgan. Moje ruky sú v nebi počas celej cesty späť na 125. ulicu vďaka horúcim pohárom, ale zvyšok môjho tela je tuhý kus ľadu. Čo je horšie, na polceste domov začne snežiť a moje vlasy sú vlhké a strapaté, po krku mi steká roztápajúci sneh kým ma Morgan pustí do jej bytu.

„Bože, vyzeráš hrozne, Patterson.“

„Vďaka. Ty vyzeráš skvele.“ Vlastne vyzerá celkom dobre okrem kruhov pod očami a toho, ako sebou trhne zakaždým, keď sa pohne, akoby ju bolel každý kĺb v tele.

„To je pre mňa?“ Oslobodí ma od jednej kávy. Tej nesprávnej. Vytrhnem jej ju a vtisnem druhú.

„Ver mi, nechceš tú.“

„Som prekvapená, že máš ešte vôbec nejaké zuby, kamarátka moja.“

„Tvoje znepokojenie o moje zuby je milé, Morgan, ale máš na starostiach horšie veci.“ Hovorím o jej budúcej konzultácií v Seabrook, ale moja kamarátka sa o to nebojí. Bojí sa o istú stratenú osobu.

„Nezvládnem to. Jednoducho viem, že sa mu stalo niečo zlé, Avery. Tate a ja, neboli sme si práve najbližší, ale viem, že by mi doteraz zavolal.“

„Viem, zlato. Ale som si istá, že je v poriadku. Ukáže sa, určite.“

„Ale to je ten problém. Nemôžeme to vedieť.“

„Luke povedal, že sa opýta kolegov, zistí či sa polícia dozvedela niečo o tom, kde by mohol byť.“

„Luke?“ Morgan vypúli oči, trochu sa jej lesknú. Vyzerá, že sa možno rozplače. „Hovorila si s Lukeom? Naozaj potrebujem... Naozaj sa mu musím poďakovať, Ave. Bože, musí si myslieť, že som totálny pozér. Vieš, ihneď prišiel. Hneď, ako vedel, že je mi zle-“

Odmlčí sa, očividne nevie, ako pokračovať. Jej slová ma zasiahnu ako päsť do žalúdka. Samozrejme, že sa k nej Luke ponáhľal. Dokážem si predstaviť, ako mu zavolali. Rovnako vidí, ako hneď všetko necháva, lebo niekto, koho sotva pozná, ho žiada o pomoc. Je jednoducho ten človek.

„Nemyslí si, že si pozér, Morgan,“ poviem jej. „Je len rád, že si v poriadku.“

„Si šialená, vieš?“ Morgan sa napije svojej kávy, má spustené ramená. Stále nie je tou sebavedomou hlučnou Morgan. Nemyslím si, že je tá Morgan navždy preč, ale určite sa tak rýchlo nevráti. „Nie je ten typ chlapca, ktorého si necháš ujsť, Avery.  Z nijakého dôvodu.“

Je na tom niečo pravdy, ale nechcem to priznať. Nechcem čeliť faktu, že som možno premárnila svoju šancu s Lukeom. A som si istá ako peklo, že nechcem priznať, že som možno prišla o hocičo, čo medzi nami mohlo byť.

„Zabudla si na istého Íra, ktorého si mi nanútila?“

„Oprav ma, ak sa mýlim, ale nie je to tak, žeby si mu už prisahala lásku až do smrti, že?“

„Nie.“

„Tak na tom nezáleží. Ty a on, vy dvaja medzi sebou nič nemáte. Nič mu nedlhuješ.“

„Myslím, že by s tebou v tom Noah nesúhlasil.“ A naozaj v to verím. Bol milý. Bol sladký. Bol trpezlivý. A ja som sa videla s iným mužom skoro zakaždým, čo sme boli spolu. Čo som to za človeka?

„Len mu to musíš povedať. Pochopí to.“ Morgan sa posadí na posteľ – vidím, že sa jej trasú ruky. Chcem ju zabaliť do deky a urobiť pre ňu hocičo, a teraz sa mi ona snaží napraviť život. „Lebo vieš, že, Ave? Vieš, čo k tebe Luke cíti?“

Len na ňu zamrkám, lebo si nie som istá, ako to mám chápať. Nebola som pripravené na tieto slová.

„Avery, no tak. Nemôžeš-“

Môj mobil začne zvoniť, čo jej zabráni povedať mi, čo je to, čo nemôžem urobiť, hoci to v žalúdku viem. Nemôžem to navždy ignorovať. Nemôžem utekať a skrývať sa pred absolútne všetkým v mojom živote. Vytiahnem mobil z tašky a prikrčím sa, keď uvidím Noahove meno. Musí sa mu čkať alebo čo. (pozn. lebo ho spomínajú)

„Je to on?“ Neviem, ktorého on Morgan myslí, ale myslím, že jej to rýchlo došlo podľa výrazu na mojej tvári. „Len mu to povedz,“ hovorí. „Sľubujem, že to pochopí.“

Zhlboka sa nadýchnem, vlastne to zvažujem. Nie je fér nechávať ho myslieť si, žeby medzi nami niečo mohlo byť. „Hej, Noah. Prepáč, ja-“

„Je to pravda?“

Zaplaví ma vina, akoby ma prichytil mi podvádzaní alebo čo. „Čo či je pravda?“ opýtam sa opatrne.

„Bol tvoj otec sériový vrah?“

Cítim na v ústach krv.

„Avery, zavraždil tvoj otec vo Wyomingu tucet ľudí? Je tvoje meno... je tvoje skutočné meno Iris?“

Cítim, ako mi v ušiach bubnuje srdce. Myslím, že nemôžem dýchať. „Čo?“ Telefón mi zabzučí v ruke, prišla mi správa.

„Pozri sa na fotku, ktorú som ti práve poslal,“ hovorí Noah. „Len sa na to pozri a povedz mi, že je to nejaký chorý vtip.“

Pozriem sa dole na telefón, otvorím správu, ktorú mi poslal a celý môj svet skončí. Som to ja. Naozaj ja. Iris Breslin. Tá fotka je neprepracovaný plagát s fotokópiou mojej fotky z ročenky zo strednej, pod ktorou je moje skutočné meno kurzívou. Na vrchu plagátu sú slová ‚Utečte pred dcérou Wyoingského vraha, ktorá je medzi vami. Kolumbijská má vlastného potomka vraha.‘

SamO’BradyJeffersonKyleAdamBrightSamO’BradyJeffersonKyleAdamBright.

Pustím mobil. Morgan je potom v pohybe, zdvihne telefón, hovorí doň, dotýka sa môjho ramena, hovorí mi niečo, ale všetko ide mimo mňa. Nemôžem... Nemôžem...

„Niekto to vie,“ mrmlem.

Tie slová sa mi potom vrátia, príliš hlasné, príliš jasné, príliš zničujúce. Morgan hovorí do môjho telefónu. „...zvládla to lepšie, debil. Nie, nechce s tebou hovoriť. Len... nie, len jej daj čas.“ Zavesí, vyzerá ustarane. „Je mi to veľmi ľúto, Avery. Nikomu som to nepovedala, prisahám.“

„Viem. Viem. Myslím... Musím...“ Neviem, čo musím. Neviem, čo robiť.

Morgan sa ponáhľa ku taške, ktorú si priniesla domov z nemocnice a nájde svoj telefón. „Och, bože, Ave. Mám tú istú fotku. Vyzerá to, že nejaký ľudia rozdávali letáky.

Ľudia rozdávali letáky? Ľudia rozdávali letáky. Robili to na strednej predtým, ako im to učitelia zatrhli, ale škoda už bola veľká. A teraz sa tu deje tu. vyskočím na nohy a ponáhľam  sa cez izbu, skloním sa k Morganinmu košu, prídem k nemu presne vtedy, keď vraciam. Môjmu žalúdku trvá dlho kým sa prestane zvierať.

„Zistím, kto sú tie mrchy a zničím ich,“ Morgan zavrčí, keď ma hladí po chrbte. „Vydrž, okej? Všetko sa to vyrieši. Melissa, hej, kde sú tí ľudia?“ Vzhliadnem k nej a zistím, že hovorí do telefónu.

Zastonám a hojdám sa na pätách. Morgan kýva hlavou kým sa obúva. Toto – konfrontácia – jej určite neprinesie kladné body s administráciou po jej nedávnej absencii. „Morgan, nerob scénu.“

„Je načase, aby niekto urobil skurvenú scénu. Toto nie je tvoja chyba. Nemajú právo ti to robiť, Avery. Toto je staré päť rokov.“ Vybehne z bytu  a nechá ma tam sklonenú nad košom, trasiem sa tak silno, že sa sotva udržím na nohách. Môj telefón začne zvoniť kým je preč, ale ignorujem to. Morgan sa vráti o dvadsať minút neskôr mávajúc rukou. Najprv je príliš naštvaná na to, aby hovorila. Nakoniec sa jej hnev zmierni.

„Boli v našej budove. Dve dievčatá v našej skurvenej budove! Neboj sa, teraz ich vykopli. Nemôžem uveriť, že si dajú tú snahu, len aby ti znepríjemnili život.“

Tomu úplne verím. „Ako vyzerali?“ Môj hlas bol monotónny, zradil to, ako prázdne som sa cítila.

„Obe prudérne nafúkané štetky. Jedna z nich sa volala Casey. Nezachytila som meno druhej. Mala krátke blond vlasy.“

„Maggie,“ hovorím. „MaggieBright. Jej otec bol jeden z mužov, ktorých...“ môj otec zabil. Bože, nedokážem to povedať. Maggie bola prezidentkou klubu Urobme Iris zo života peklo späť na strednej škole; môže to byť len ona. Má sto spôsobov, ako byť pomstychtivá. Vletieť do budovy, kde teraz bývam, je úplne jej vec. Ale Casey? Prečo dopekla je v tom zatiahnutá? „Obe poznám. Blondínka chodila na moju strednú. A Casey... Casey je Lukeova ex. Minulý týždeň som ju stretla pred jeho bytom. Nazval ma Avery. To musí byť spôsob, ako zistila, kde som.“

Morgan zdvihne obočie. „Tá s čiernymi vlasmi je Lukeova ex? Bola super mrcha. Mala si vidieť jej tvár, keď som ju zhodila na zadok.“

„Ty si ju knockoutovala... ou, Morgan, podaj mi telefón.“

Podá mi ho a ja sa opriem o stenu. Trvá mi desať sekúnd vytočiť Lukeovo číslo. Nezdvihne to. Nie je v práci. V piatok povedal, že má tri dni voľna. Moja myseľ je ihneď prázdna. Mala som jedinú prirodzenú reakciu hneď, ako som počula Noaha opýtať sa ma tie veci, a bolo to utiecť. A jediná osoba, s ktorou chcem utiecť mi nezdvíha mobil. Dám si ho do vrecka a pozriem na Morgan.

„Môžem si požičať Jeep? Musím odtiaľto vypadnúť.“

„Kam ideš?“

„Neviem, len... musím vypadnúť.“

Ustarostené zamračenie spojí Morganine obočie. „Tam vonku je trochu dav. Zrejme to nie je dobrý nápad. Mohla by som ísť po auto a obísť to. Nemusela by si ísť, aby si cez to nemusela prejsť peši.“

Prikývnem a roztrasene vyleziem na nohy. „Budem potrebovať nejaké veci z môjho bytu. Nemôžem tu dnes ostať.“

„Zabudni na to, zlato. Vrátim sa a neskôr ti tie veci vezmem. Najprv ťa niekam odvezieme.“ Schmatne kľúče a vyjde z bytu, a ja stojím pri okne snažiac sa zistiť či to zhromaždenie na ulicu má niečo so mnou. Ľudia tam stoje v zime, všetci zabalený v čiapkach a šáloch, hneď ako sa objaví Morgan, vytvorí sa ulička, odpovie mi tak na moju otázku. Samozrejme, sú tam kvôli mne. Buď chcú odpovede alebo po mne niečo hodiť. Podľa skúseností z minulosti sa prikláňam k hádzaniu. Chvíľu trvá, kým Morgan vyberie Jeep z parkovacej garáže. Vidím ju otočiť sa na ulicu a rozhodnem sa, že je načase ísť.

Žiadny ľudia na chodbách. To je požehnanie, ale keď prídem na koniec schodiska, srdce mi bije hlučne v hrudi, uvedomujem si, že nie sú vo vnútri ako zvyčajne, lebo sú všetci na ulici.  A Casey a Maggie tam na mňa tiež čakajú. Všetci hľadia na Jeep, keď Morgan zastaví vpredu, ale nie Casey. Och nie, uvidí ma hneď, ako vyjdem z núdzového východu. Jej líca sú červené zo zimy a jej oči sú lesklé, nadšené. Trvá mi sekundu zistiť, prečo sú jej pery také červené, ale potom uvidím, že jej spodná pera je opuchnutá a rozrezaná. Morganina práca. Rozbehnem sa práve vtedy, keď ona začne kráčať, dvadsať ďalších ľudí za jej pätami.

„Iris! Hej! Iris!“ Hýby rukami dopredu a dozadu, keď sa ma ponáhľa dobehnúť skôr, než môžem nastúpiť na miesto spolujazdca Jeepu. „Vieš, hovorí sa, že schizofrénia je dedičná. Tvoj otec musel byť šialený, keď tak rozsekal tie dievčatá.“ Dostane sa k autu predo mnou, postaví sa rovno pred dvere. Zvyšok davu nie je ďaleko za ňou. Obkrúžia ma, aby som nemala kam ísť.

„Nechaj ma prejsť, Casey.“

Sarkasticky sa na mňa usmeje tak, že ju to ihneď urobí odpornou. „V žiadnom prípade. Tí ľudia tu majú právo vedieť, kto medzi nimi býva.“

„Má pravdu.“ Maggie sa objaví po Caseynom boku. Keď som odišla z Breakwater, oklamala som sa a verila som, že už nikdy nebudem musieť tolerovať nenávistné pohľady. Mýlila som sa. Čistá agresia na jej tvári je dych berúca.

„Rada ťa znovu vidím, Breslin. Povedz mi, začala si už počuť hlasy? Ako dlho potrvá, kým pôjdeš v ockových šľapajach? Ako dlho bude trvať, kým začneš zabíjať ľudí?“

Ľudia okolo mňa začnú mrmlať. Počúvajú ju – MaggieBright ich presviedča o tom, že sa zo mňa stane vrahyňa a oni jej veria.

Morganvytúruje motor Jeepu a ľudia utečú spred auta. Za Morganiným autom sa začína tvoriť rad áut, všetci trúbia, začínajú sa hnevať. Prikročím bližšie, ale Maggie urobí to isté, blokuje ma. „Si chorá, vieš to? Musela by si byť s otcom, ktorý by zabíjal bez rozdielu ako tvoj. Môj otec sa chcel znovu oženiť. Bol šťastný po prvý raz odkedy sa pamätám a tvoj otec ho zabil. Strelil ho do temena hlavy.“

„Nechaj ma, Maggie.“

Prikročí bližšie a strčí ma do ramena, takže zakopnem dozadu od auta. „Nie! Nenechám ťa. Vždy tu budem, keď sa pokúsiš vybudovať si pre seba niečo dobré. Budem tu, aby som ti to zničila a uistím sa, že ľudia vedia, kto naozaj si.“

„Nie som môj otec,“ zamrmlem snažiac sa prejsť okolo nej. Jej ruka sa napriahne a dá mi facku. Tvrdo. Zapotácam sa a obe ruky si pritisnem k lícu, nemôžem uveriť, že ma pred všetkými napadla. Sotva je to prvý raz, čo na mňa Maggie zdvihla ruku, ale vždy sme boli samé, keď to robila na strednej škole. šokovane zalapám po dychu a sústredím sa práve na čas, aby som videla, ako Morgan vyletí z auta.

„Ty si práve nedala facku mojej kamarátke!“ kričí-

„Ustúp, psychopatka. S týmto nič nemáš.“

Až kým je Maggie na zemi neuvedomím si, čo sa stalo. Morgan jej podkopla nohy, takže spadla, a potom blondínke udrela do tváre.

„Morgan, prestaň! Nestojí to za to!“

Casey začne kričať a hodí sa na Morgan, a potom ďalšia vec, ktorá viem, že sa deje je, že mám okolo jej krku ruky a ťahám ju dozadu. Nikdy predtým som sa nebila. Nejaká chorá časť mňa sa stále cítila, akoby som si to všetko v Breakwater zaslúžila, ale toto je iné. V žiadnom prípade nedovolím, aby ublížili Morgan.

Ľudia okolo nás povzbudzujú, všetci okoloidúci sa zastavujú, aby videli bitku na UpperManhattan. Zapotácam sa a spadnem na špinavý betón, ťahám so sebou aj Casey. Jej nohy sa zakolíšu, keď  sa napriahne lakťami, snaží sa ma udrieť do rebier. Keď sa jej to konečne podarí, vyjde zo mňa prúd vzduchu. Moje zovretie okolo jej krku povolí a dá jej čas na to, aby sa oslobodila, ale nie skôr, než  sa znovu napriahne lakťami. V hlave mi exploduje bolesť. Pritisnem si ruky ku hlave neistá či má bolí viac pravé oko alebo nos. Medzi prstami mi tečie červená farba a dôjde mi fakt, že mi zlomila nos.

Morgan zajačí a začne nadávať ako banshee, a počujem Casey začať plakať. Znie ľútostivo, kompletne oproti pomstychtivej mrche, ktorou bola pred dvomi sekundami. „Och, vďakabohu, že tu si. Zbláznila sa. Je to zviera, Luke.“

Luke?

Otvorím rýchlo oči a uvidím ho stáť medzi mnou a Casey. Vlastne je tam v uniforme, svaly na jeho krku pracujú. Strelí tvrdý pohľad na miesto, kde ležím na betóne a prikročí ku Casey. Na dlhú hroznú sekundu si myslím, že ju vezme do náručia.

„Videl som, čo sa stalo, Casey. Ani nemysli na klamanie. A ty...“ Strčí prst Maggie do tváre, až odstúpi od neho. „Zaslúžila si si cestu späť na stanicu. Po pravde, vy obe. Poďme.“ Maggie klesne sánka, ale jej šokovaný výraz je nič oproti Caseynému zdesenému pohľadu.

„Nemôžeš to myslieť vážne,“ zašepká.

„Ako infarkt.“ Luke prižmúri oči a chytí ju za ruku. Je príliš prekvapená na to, aby protestovala, keď jej rýchlo nasadí putá a prečíta Mirandine práva. Vysoký indiánsky strážnik, ktorého som predtým nevidela urobí to isté s Maggie a uistí sa, že odpovie, keď sa jej opýta či rozumie tomu, čo jej práve povedal. Zazerá na mňa, pričom krváca zo spánku, keď vypľuje hnusné áno. Obe dievčatá naložia na zadné sedadlo policajného auta, ktoré blokuje Morganine auto,  a potom je Luke predo mnou.

„Potrebuješ pomoc?“ opýta sa potichu. Hľadám na ruku v rukavici, ktorú mi podáva a pokrútim hlavou, postavím sa zo zeme.

„Zvládnem to.“ Oprášim si sneh zo zadku cítiac sa ponížene a pateticky, keď hovorím, „Prečo pracuješ?“

„Ráno ma zavolali. Musíš ísť do nemocnice. Chceš, aby som prišiel?“

„Nie.“ Syknem, keď sa natiahne a opatrne sa dotkne môjho nosa.

„Pôjdem s ňou,“ hovorí Morgan a chytá ma za ruku. Je premočená od váľania sa v snehu s Maggie a má na čele škrabanec. Pri pohľade na jej krv sa cítim hrozne. Kvôli mne je zranená.

Luke dá pery do tenkej linky a zdvihne mi rukou tvár. „Tu.“ Vyberie niečo z vrecka a dá mi to do ruky. „Budete musieť prísť na stanicu spísať svedectvo, ale to dáme na iný deň. Skončím o dve hodiny. Nikam nechoď. Chcem s tebou hovoriť.“

Pozriem sa na kľúče od jeho bytu a dám si ich do vrecka kabátu, ani sa neobťažujem namietať. „Snažila som sa ti dovolať,“ zašepkám.

„Viem. Už som bol na ceste.“ Uprie znechutený pohľad na zadné sedadlo jeho auta, kde hľadí z okna Caseyna bledá tvár. Vyzerá divoko. „Napísala mi a povedala, že tu príde. Vedel som, že budú problémy.“ Opatrne sa natiahne a strčí mi prameň vlasov za ucho. „Vždy pribehnem, Avery. Kedykoľvek ma potrebuješ. Nepochybuj o tom.“

Zápcha dosiahla epické rozmery, ľudia v taxíkoch a sedanoch sa nakláňajú z okien a kričia nadávky na cestu. Indián, ktorý sprevádza Lukea potichu zapíska. „Hej, chlape, mali by sme ísť.“

„Kej.“

Keď jeho partner otvorí dvere, Casey sa nakloní a kričí cez mreže, až strácam nervy. „Nemáš mu za čo ďakovať, Breslin. Je skurvený rovnako ako ty, mimochodom. Len sa ho opýtaj. Opýtaj sa ho, aký je zničený!“ Jej hlas je nakonci vysoký až je hysterický a druhý strážnik ju odreže tým, že zatvorí dvere.

„Prepáč. Je mi to ľúto,“ Luke zamrmle a pritiahne si ma k hrudi. Na krátky moment je všetko na svete správne. Jeho vôňa mi zaplaví zmysly a cítim sa v bezpečí. Ochránená. Príliš rýchlo ma pustí a ponáhľa sa do auta, otočí sa, aby sa na mňa pozrel, keď si nasadá na miesto spolujazdca. Jeho spaľujúce oči sú stále na mne, až kým auto nevyjde na cestu a odíde.

„Poďme.“ Morgan ma za ruku ťahá k teraz už opustenému Jeepu. Začne mrmlať niečo o tom, že na jej koženom čalúnení bude teraz krv, ale naozaj nepočúvam. Vraciam sa do svojho vnútra, schovávam sa, utekám. Pritisnem si čelo k studenému sklu, keď Morgan naštartuje motor a rozbehne sa. Zdvihnem hlavu len vtedy, keď sa ostro nadýchne. Neviem, čo som čakala: dav ľudí blokujúci náš únik; obrovský billboard s mojim menom a tvárou; Dekana, ktorý na mňa čaká, aby mi povedal, že sa nemám vracať do školy. Namiesto toho k nám po 125. ulici beží Noah.

„Chceš, aby som zastavila?“ opýta sa Morgan.

Registrujem spanikárený pohľad na jeho tvári, fakt, že skutočne vyšiel von bez jeho vzácnej čiapky. Jeho oči na sekundu strenú moje, rovnako, ako to urobil Luke, a ja si spomeniem na zdesenie v jeho hlase, keď sa ma opýtal tie otázky. Otočím sa a zošmyknem na sedadle, aby som si znovu opierala čelo o sklo. Morgan to vezme ako odpoveď a ďalej šoféruje.