Winter - 19. kapitola

Překlad: Jalle

Ľahšie

„Prečo sú moje prikrývky na zemi?“ Luke mi podáva tanier s toastom. Namazal krajce až po okraje, akoby nejako vedel, že ich inak nejem. Rozpačito pokrčím ramenami a vezmem si tanier.

„Bolo mi príliš horúco?“

„Si šialená. Minulú noc bola hrozná zima. Prebudil som sa trikrát lebo som si necítil ruky a nohy.“

Moje ruky a nohy nepochodili lepšie, ale nemohla som mať na sebe jeho prikrývku. Cítila som sa, akoby bol na mne on a bála som sa toho, ako som sa kvôli tomu cítila. Zahryznem do toastu a napijem sa kávy, ktorú mi urobil – znovu extra cukor.

„Rýchlo sa osprchujem, potom ťa odveziem do nemocnice, okej?“

„Jasné.“

„Ak sa chceš tiež osprchovať, budem viac ako rád ak sa pridáš,“ povie a mrkne na mňa. Zabehne mi káva, až sa mi dostane horúca tekutina do nosa. Luke vybuchne do smiechu. „To som si myslel.“ Hodí si veľkú bielu osušku na rameno a zmizne v chodbe nechávajúc ma bojovať o kyslík. To som si myslel? Čakal, že všetko opľujem kávou? Myslel si, že reagujem zdesene alebo z rozpakov? Lebo, dopekla, moja reakcia bola trápna. Utriem si ústa rukou a stále za ním hľadím.

Nechápem to. Luke vyzerá ako dokonalý džentlmen deväťdesiatdeväť percent času, a potom povie niečo takéto. Vôbec to nie je on. Ale potom, ako dobre ho vlastne poznám? Poznám jeho smutnú Zvykol som si priať, aby bol tvoj otec mojím otcom stránku. Ale je tam viac, viem to. Niekedy mal v sebe pokojné tiché sebavedomie. Myslím, že pod hlboko zamyslenými pohľadmi a vážnym tichom mohla byť úplne iná osoba, ktorá čaká, kým sa prikradne a zničí ma. Malá časť mňa chce bežať po chodbe a otvoriť dvere do kúpeľne, aby som mu vynadala za to, že ma podpichuje. A ďalšia veľká časť mňa, ktorá sa bojí, chce bežať po chodbe a otvoriť dvere do kúpeľne, aby som sa mohla vyzliecť a prinútiť ho ošukať ma v sprche.

Počujem tiecť vodu a na koži pocítim zimomriavky. Prestaň na to myslieť! Prestaň na to myslieť, sakra! Musím prestať myslieť na Nahého Lukea, celého mokrého, ako si prechádza rukami po namydlenom neuveriteľne svalnatom tele. Aké by to bolo, ak by sa po ňom moje telo šmýkalo a kĺzalo počas toho, ako by do mňa vkĺzol znovu a znovu, a horúca voda mi stekala po našich prepletených telách. Čo sa to so mnou dopekla deje?

Nemôžem na to myslieť. Jednoducho nemôžem. Nahnem sa k spodnej skrinke a prejdem prstami po spise, ktorý tam stále leží. Okamžite, keď sa ho dotknem mám pocit, akoby ma polialo vedro ľadovej vody. No, aspoň fungovala taktika. Moje srdce vyskočí z rytmu, keď sa pristihnem zrazu otvárať spis. Otvorila som ho na bezpečnom mieste. Je tam sotva čitateľný text písaný modrým, červeným a čiernym guľôčkovým perom, označuje stranu po strane. Prelistujem nimi, no nesústreďujem sa príliš dlho na obsah pre prípad, žeby som si prečítala niečo, čo nechcem vidieť. Naozah hlúpe berúc do úvahy, že mám chuť študovať to až kým nenájdem niečo, čo očistí Ocka a som príliš nervózna vôbec na to, aby som si prečítala správy. Som asi v štvrtine spisu, keď vypadne fotka a pristane na zemi. Z naleštenej drevenej podlahy na mňa hľadí bledá tvár mladého dievčaťa, ktoré ma asi pätnásť rokov. Jej blond vlasy sú také bledé, že sú skoro strieborné. Okrem neprirodzenej belosti jej pokožky a krehkému fialovému odtieňu jej pier nevyzerá úplne mŕtva. Jej modré oči sú otvorené, hľadí; obviňujúci pohľad, ktorý sa z nimi skrýva ma prinúti zachvieť sa. Hádam, že sa trochu podobá na mňa, keď som bola v jej veku. Po pravde, viac než trochu.

„Už sa hráš na detektívku?“ Luke sa objaví len pár palcov odo mňa až podskočím, a skoro zhodím kávu.

„Och, snaží sa... ma zabiť?“ Môj mozog sa okamžite vypne, keď vidím, že má na sebe len osušku a na hrudi a rukách ma kvapky vody. Som ihneď späť pri mojej fantázií zo sprchy. Tetovania, ktoré som tak veľmi chcela vidieť sú celkom rozľahlé: tribálne čierne ornamenty mu zdobia vrch ramien až dole po pažiach, sú drsné a kontrastujú oproti miernej zlatej farbe jeho pokožky. Na ľavom hrudnom svalstve má nakreslené písmená D.M.F. tučnou kurzívou.

Rýchlo sa mu pozriem do tváre, aby som prestala civieť a Luke mi venuje malý úsmev. Skloní sa, aby zdvihol fotku a ukáže mi tak, že mu tetovania pokračujú aj na chrbte – zahnuté tribálne krídla, ktoré sa tiahnu cez jeho plece v širokých silných čiernych líniách.  Atrament jeho telu naozaj lichotí, odráža to, ako sa jeho svaly hýbu pod kožou, keď sa pohybuje. Narovná sa držiac si osušku okolo pásu a podá mi fotku.

„Tu.“ úsmev na jeho tvári narástol, akoby presne vedel, na čo myslím. Ak je to tak, očividne nevyjde v ústrety mojím predstavám tak, že odhodí osušku, prehodí si ma cez rameno, odnesie ma do spálne a naozaj ma tvrdo potrestá.

„Ďakujem,“ Chytím fotku a intenzívne si ju prezerám. Neľútostné zvieranie sánky zrejme odporuje horúcej červeni na mojej tvári, ale aj tak... Reagujem ako trinásťročné dievča, ktoré nikdy predtým nevidelo chlapca bez trička.

„Čo znamená D.M.F.?“ opýtam sa predstierajúc, že to so mnou nič nerobí. Ale doriti, vyviedlo ma to z konceptu.

„Je to názov kapely,“ hovorí mi. „Chlapcov napadlo, že bude vtipné smiať sa z ľudí iniciálkami a nikdy im nepovedať, čo znamenajú.“

„A čo znamenajú?“

Luke zdvihne obočie, jeho úsmev je teraz už ničivý. „Ak by som ti to povedal, doslova by ma našli na brehu rieky Hudson bez zubov a odtlačkov prstov.“

„No, doriti. To je riadne dramatické.“

„Nikdy si sa nestretla s mojimi spolu kapelníkmi.“

Musím stále hovoriť. Ak prestanem, nakoniec tu budem stáť s otvorenými ústami. Zdvihnem fotku, ktorá vypadla zo spisu. „Vieš, kto je to dievča?“

Luke si odhrnie mokré vlasy z očí a pozrie sa na blondínku, ktorá bez života hľadí z fotky. „Nie. Ako som povedal, čakal som na teba kým sa na všetko pozriem.“ Opatrne položí ruku na moju a pretočí fotku, nakloní sa bližšie, aby si prečítal, čo je napísané vzadu.

Loreli Whitman, 6. august

Otrava. Breh Jazera Jackson, Národný park Grand Teton.

Otrava. To vysvetľuje, prečo na fotke nie je žiadna krv. Žiadne známky boja. Odstúpim od Lukea a vsuniem fotku do spisu. „Len dve dievčatá boli otrávené, že? Čo to bolo? Čo vrah použil?“

„Strychnín. Je to látka spôsobujúca kŕče. Obe dievčatá sa udusili. Boli to posledné dve vraždy predtým, ako to úplne prestalo. Boli tiež jediné so štvrtým symbolom na ich dlaniach.“ Luke listuje spisom až kým nájde fotku symbolov a ukáže na ten, ktorý mali obete otrávenia. Je to ten kruhový z kúsku papiera, ktorý mi minule Luke poslal – ten, s dvomi menšími kruhmi vo vnútri.

„Môj kontakt z polície vo Wyomingu hovorí, že sa tieto dievčatá líšili od ostatných. Ich smrť nebola až taká násilná. No, v porovnaní s predchádzajúcimi, samozrejme. Udusenie je stále hrozná smrť.“

Napijem sa kávy a posadím sa na koženú pohovku snažiac si nepredstavovať, aký to musel byť pocit. Luke pokračuje. „Povedala, že to bolo skoro akoby sa k nim správal úctivo. Ich vlasy boli učesané a prsty a palce namaľované. Mali na sebe šaty, ktoré ich rodičia nikdy predtým nevideli. Bolo to, akoby sa rozhodol tie dve obliecť ako bábiky.“

„To je úplne choré. Ale prečo to bolo také zvláštne?“

„Lebo...“ Priloží si ruku na krk a urobí grimasu. „Ostatné úmrtia boli úplne iné. Násilné a kruté. Vôbec sa k nim nesprával milo. Vo väčšine prípadov boli zneuctené. Niektoré horšie než iné.“

V hrudi ma stislo. Zneuctené. Aké hrozné slovo. Vyčaruje obrazy násilného sexuálneho zneužívania, na ktoré ani neznesiem myslieť. Pretriem si oči zadnými časťami rúk. Zvažovala som, že sa na to opýtam – či boli dievčatá znásilnené – ale nemala som na to odvahu. Stále si spájam tieto brutálne činy s nepodloženými obvineniami Colbyho Brighta – že za tým všetkým bol môj otec – a je to príliš- „Myslím, že mi bude zle.“

„Prepáč, Ave. Viem, že je to ťažké. Nemal som ťa do toho zatiahnuť. Odtiaľto urobím väčšinu rýpania. Dám ti vedieť, ak prídem na niečo pozoruhodné, okej?“

Snažím sa upokojiť nervy, snažím sa vysloviť slová, aby som mu povedala, že na tom nezáleží a dokážem to, ale naozaj nemôžem. Nedokážem to vysloviť a ani nedokážem čeliť tým detailom. Možno by bolo najlepšie, ak ho nechám urobiť výskum. Ale môj otec... bolo by to, akoby som ho sklamala. Zradila. „Luke?“

„Hej?“ Pozerá sa na mňa, jeho oči sú plné intenzity, až sa mi ťažko dýcha. Prinútim sa neodvrátiť pohľad.

„Už ti to nerobí problém? Ak len budem pokračovať, bude to ľahšie?“

Lukeov výraz opadne. „Nie. Nikdy to nebude ľahšie.“

******

Noah: Hej, kde si? Ukázalo sa, že Tate nebol od párty doma. Polícia ho hľadá.

Noahova správa príde, keď mierime do nemocnice Woodhull. Lukeove oči preletia k môj telefónu. Radšej odpoviem alebo to bude vyzerať divne.

Ja: Doriti. Práve som na ceste do nemocnice. Budem to musieť povedať Morgan.

Noah: Stretneme sa tam...

„To je nefrajer frajer?“ opýta sa Luke.

„Hej. Povedal, že Tate, chlapec, s ktorým bola Morgan na párty, sa stále nevrátil domov. Morgan ma požiadala, aby som ho kvôli nej našla. Zblázni sa, keď jej poviem, že nielenže som ho nenašla, ale ho ani nikto dva dni nevidel. Ty... vieš o ňom niečo?“

Pokrúti hlavou. „Nebol to môj okrsok. Ale mohol by som sa popýtať.“

„To, že je tak dlho preč neznie dobre, že?“

Luke mi venuje napätý úsmev. Skôr grimasu. „Nie. Nie, neznie.“

Keď dorazíme do nemocnice, Luke vystúpi z auta a odprevadí ma do budovy, ale potom zastane pri sklenených posuvných dverách. Celý svet je dnes pokrytý vrstvou ľadového skla, je chladný a drsný, a Luke je v ňom jedinou živou vecou. Jeho líca sčerveneli z krátkej chôdze cez parkovisko. Jeho zelený šál kontrastuje s tlmenou modrou a variáciami bielej a sivej.

„Chceš, aby som šiel s tebou dnu?“ opýta sa, pričom poskakuje, aby sa zahrial. Naozaj neviem, čo povedať. Luke a Noah na jednom mieste? Z toho mám zlé pocity. Ale naozaj chcem, aby ostal. Zrejme viac, než by som mala. Otvorím ústa, aby som prehovorila, ale čakám o sekundu dlhšie, než by som mala; Lukeov úsmev nezmizne úplne, skôr zhasne. Začne kráčať pozadu, strčí ruky do vreciek koženej bundy. „Lebo ak sa máš stretnúť s ľuďmi, znamená to, že môžem ísť domov a prepracovať sa cez spis. Ak ma nepotrebuješ.“

Ak ma nepotrebuješ. Zahryznem si do líca. „Vďaka, Luke. Ďakujem za to, že si ma vozil a za včerajšiu večeru a, no, za všetko, hádam.“

Dá si na hlavu kapucňu, stále kráča dozadu čelom ku mne. „Na to sú kamaráti, že?“

Niečo neuvážené ma prinúti prehovoriť skôr, než sa môžem zastaviť. „Sme? Sme kamaráti, Luke?“

Zastane, vyfúkne špirály pary do chladného ranného vzduchu. „Samozrejme, že sme, Kráska.“ Venujem mi malý úsmev, a potom je preč.