Winter - 17. kapitola

Překlad: Jalle

Závislá

Ukáže sa, že nepoznám Morgan tak dobre, ako som si myslela. Jej rodičia nie sú šokovaní, keď im poviem, že sa predávkovala a ani na sekundu si nemyslia, že jej niekto niečo primiešal do drinku. Morgan už ale bola v nemocnici kvôli drogám dvakrát. DVAKRÁT. Od maturitného ročníku mala problémy s kokaínom a pilulkami, a jej mama a otec ju poslali do Seabrook House v New Yersey na tri mesiace. Dovolili jej chodiť tak ďaleko na vysokú len preto, že má stále pravidelné stretnutia s jej doktormi a očividne vedia, aké správanie je podozrivé.

No, jej lekári neurobili dobrú prácu. A nebola som jediná s tajomstvami. Rozdiel je v tom, že Morgan moje vie, teda väčšinu z nich, a ja som jej verila. Ona mi neverila.

Potom, ako Pán a Pani Kepler začnú kričať na už utrápenú sestričku na JIS, Luke ma odvezie späť na Comumbíjsku; určite som nechcela vidieť Morgan kým tu boli jej rodičia a jej mama veľmi plakala. Neskôr prídem počas návštevných hodín. Slovo naštvaná dostatočne nepopisuje to, ako veľmi sa na Morgan hnevám, ale aj tak teraz potrebuje kamarátku. Keď ju prepustia z nemocnice a dokáže stáť na vlastných nohách, potom jej dám na riť.

„Pozval by som ťa na raňajky,“ hovorí Luke, keď si odopne pás, „ale mal som pekelnú šichtu a každú chvíľu zaspím. Môžeš ku mne prísť, keď budeš hotová? Určite sú nejaké veci, na ktoré by si sa rada pozrela.“

Otočím sa na sedadle. „Takže to máš? Naozaj si dostal zložku Wyomingského Rozparovača?“

Luke na mňa krátko kývne. „Očividne kópiu. Moja stará partnerka Chloe všetko naskenovala a poslala mi to. Ja... mohol by som mať vážne problémy, ak ti to ukážem, Avery. A aj ona.“

„Musíš my to ukázať, Luke. Musím to vedieť. Musím-“

„Okej, okej,“ hovorí a položí mi ruku na koleno. „To mi došlo, ale nikdy, nikdy to nikomu nesmieš povedať, v poriadku? Nechcem, aby mať vtáka v zadku každého, koho tým dostanem do väzenia, lebo si sa preriekla.“

„Nikdy. Prisahám.“ Luke sa zdá spokojný, ak trochu neistý mojím sľubom. Zrazu si to uvedomím – zložka, ktorá by mohla usvedčiť môjho otca zo sériovej vraždy je u Lukea. Dokážem to? Naozaj dokážem otvoriť tú zložku a prejsť si ju? Hádam, že nemám na výber. „Môžem prísť až neskôr. Je to v poriadku?“

Luke sa natiahne a odopne mi bezpečnostný pás, jeho koleno tlačí na moje. Nepohodlne sa posuniem a hľadím naňho. Zdá sa zaujatý tým, ako silno zvieram ruky v lone. Jeho čelo sa trochu pokrčí, keď na mňa pozrie. „Žiaden problém. Ďalšie tri dni mám voľno, takže je jedno kedy. Ale ozvi sa mi. Nechcem, aby si po tme cestovala po meste, Kráska. Radšej po teba prídem, ak bude neskoro.“

******

„Čo dopekla si si myslela, Morgan?“ Jej pokožka je ešte bledšia než obyčajne, má krvou podliate oči. Je taká slabá, že sotva sedí bez pomoci. Aj tak to vyzerá, že ju to stojí veľa úsilia.

„Neurobila som to naschvál,“ zachripí.

„Nie?“ Pani Kepler si strčí použitú vreckovku do rukávu kardigánu. Nedokážem prísť na to, prečo to ľudia robia. Je to také nechutné. „Ľudia začínajú premýšľať či to nie je volanie o pomoc, Morgan. Lekári nám to už vysvetlili. Narkomani robia takéto veci, aby získali pozornosť.“

„Nepotrebujem pomoc, Mama!“

„Och, áno, potrebuješ, mladá dáma. A budeš ju mať. Vraciaš sa späť do Seabrook. Moja dcéra nezomrie v nejakom ošarpanom-“

„Nemôžem sa vrátiť do Seabrook. Mám školu.“ Morgan zatne svaly sánky, hľadí na mamu.

„A načo je škola mŕtvole, Morgan Marie? Ak si mŕtva, tak je jedno či máš titul alebo nie. Si len prváčka. Môžeš sa vrátiť na Columbíjsku budúci rok, keď budeš zdravá a nezvislá.“

Morgan vyzerá plná úzkosti. Chcem ju upokojiť, ale to by bolo divné, keď na mňa jej mama hľadí, akoby som narušovala ich rodinnú poradu. Nervózne krútim ramienok mojej koženej kabelky a prinútim sa vstať.

„Neodchádzaj, Ave, prosím. Mami, môžeš nám dať chvíľku?“

Kritický výraz Pani Kepler sa ešte viac prehĺbi. „Nepustím sa z dohľadu, dieťa. Ktovie, čo vymyslíš, kým budem preč. Ak je toto jediná cesta, ako budeš-“

„Mami!“

„Nie, Morgan. Je mi to ľúto. Nemôžem ti veriť.“

Morganina tvár sčervenie, to som ešte nevidela.  Zovrie v pästiach prikrývku a stisne, celé jej telo sa napne. „Mami. Okamžite kurva vypadni z mojej izby. Chcem sa porozprávať s kamarátkou. Vrátiš sa, keď odíde.“

Pani Kepler sebou mykne. Jej spodná pera sa chveje, akoby sa mala rozplakať. Je mi tej chudiny ľúto; musí sa hrozne báť. Postaví sa a prehodí si cez ruku vlnený trenchcoat, snaží sa vyzerať neohrozene. Jej oči sú vlhké od sĺz, keď sa na mňa pozrie. „Chcem ti poďakovať za to, že si tu včera celú noc čakala, Avery, ale tiež chcem, aby si vedela, že ti neverím. Neverím Morganiným kamarátom, keďže jeden z nich jej dal tú špinavú pilulku. V budúcnosti ju neopustím. Ak ju chceš znovu prísť navštíviť, budem ťa musieť požiadať, aby si so sebou do miestnosti nepriniesla tašku.“

Otočí sa a zabuchne za sebou dvere, zatiaľ čo tak rozfúka kartu, v ktorej jej niekto z kampusu skoré uzdravenie. Mám otvorené ústa. Morganina mama ma práve obvinila z potenciálneho dodávania piluliek jej drogovo-závislej dcére. Hrozí, že sa rozosmejem. Ja. Drogová dílerka. Tá predstava bola smiečna.

Morgan sa zarazí a klesne na vankúše. „Prepáč. To bolo-“

„Úplne v poriadku,“ poviem jej. „Bojí sa o teba.“

„Vždy veci zveličuje.“

Tvrdo sa zasmejem a postavím sa zo stoličky, aby som si sadla na jej posteľ. Snažím sa neschmatnúť ju a nezatriasť ňou. „Nič nezveličuje. Skoro si zomrela. Povieš mi, čo dopekla si robila na tej párty a prečo si si vzala drogy?“ Jej oči klesnú na posteľ, vyhýbajú sa mi. Vyzerá ako neposlušné päťročné dievča, ktoré bezdôvodne vyhrešili. To celé ja trpiteľ, jej neprejde. „Vážne, Morgan. Povedz mi to, lebo posrane bez tucha, prečo by si niečo také urobila. Koľko si si ich vzala?“

Konečne sa na mňa pozrie so slzami v očiach. „Viem, že mi nebudeš veriť, Avery, ale vzala som si len jednu, prisahám. Bola som mesiace a mesiace čistá. Vzala som si jednu pár týždňov dozadu a bolo to fajn, takže ma napadlo, že to urobím znovu. Netuším, ako som sa dostala na párty. Len si pamätám, že som tam a Tateovi je veľmi zle, a potom... sa tu zobudím s trubicou v hrdle.“ Po líci jej stečie jedna veľká kvapka. Nahnevane si ju utrie. „Moja mama ma už nikdy nepustí  do školy. Ani za milión rokov. Mala som problém s kokaínom a ona si myslí, že som v tom znovu kvôli jednej pilulke. Toto je tak v riti.“

„Naozaj je,“ súhlasila som. „Počkať, vzala si si pilulku pred niekoľkými týždňami? Kedy? Kde?“ Bola som s Morgan na niekoľkých posledných párty, na ktorých bola. Silno premýšľam a snažím sa zistiť, kedy...

„Och, bože, Morgan. Írska párty? To preto si sa tak bála, keď si uvidela policajtov?“

Morgan sa ponorí do vankúšov a hľadí na strop. „Je mi to ľúto, okej. Myslela som si, že to bude v pohode a bolo. Nič zlé sa nestalo. Neprebudila som sa ďalšie ráno a nechcela som kokaín alebo čo. Cítila som sa skvele, pamätáš? Šli sme behať. Nič extra.“

„Nič extra? Doriti, Morgan, ak by to nebol Luke, ak by to bol iný policajt, ktorý by ťa chcel prehľadať, čo by našiel?“  Odpoveďou mi bolo napäté ticho, ktoré všetko hovorilo. „Skvelé. To je skurvene skvelé. A teraz to tu máme, v nemocnici. Nemôžem uveriť, že si nič nepamätáš. Ty brďo! Morgan, mohlo sa ti stať hocičo!“

„Hej, no, nestalo. Už do mňa rýpali a kárali ma. Pretrpela som si vyšetrenie kvôli znásilneniu a bola som úplne čistá. Tate sa o mňa postaral. Len dúfam, že on je v pohode. Bolo mu veľmi zle, keď som ho naposledy videla. Vracal. Ešte tu nebol; musel sa báť, že narazí na mojich rodičov. Povieš mu, aby aj tak prišiel? Musím ho vidieť. Vymyká sa mi to spod kontroly.“ Morgan si zakryje tvár rukami a začne plakať. Namiesto hystérie je to vyčerpaný plač niekoho, komu pred hodinami došli slzy.

„Nájdem ho. Poviem mu,“ poviem. „Môžeš len prisahať... prosím prisahaj, že sa už nikdy niečoho takého nedotkneš. Prosím?“

Posunie sa na posteli a padne mi do náruče. „Sľubujem, Avery. Žiadna sranda za toho nestojí.“

Potom príde sestra s Pani Kepler za pätami a ja sa ospravedlním, a odíde uvažujúc či Morgan svoj sľub dodrží. Pochybujem.

O osem tridsať, teda štyridsaťpäť minút potom, ako mu zavolám, zastaví Lukeov Fastback pred nemocnicou. Keď nastupujem, teplo a hudba zapĺňajú vnútro auta. Luke nastaví rádio tak, že indie hudba, ktorú počúval je len tlmeným šumením v pozadí. Pri našich posledných stretnutiach bol hladko oholený, ale teraz mu značkuje sánku tmavý tieň strniska. Znovu má oblečenú kapucňu a skrýva mu väčšinu tváre. Otvorí mi dvere a bez slov nás zavezie k nemu. Opýta sa na Morgan a krátko sa usmeje, keď mu poviem, že si jej mama myslí, že som drogová dílerka, ale potom upadneme do príjemného ticha. Hmká do hudby a trpezlivo čaká, keď je hustá doprava. Kútikom oka ho sledujem snažiac sa zistiť, prečo je také ľahké sedieť s ním v tme. Nespomeniem si na nikoho, s kým by som to dokázala. Ani s Morgan alebo Leslie. Vždy sa niečo deje, o niečom sa rozprávame alebo smejeme. Luke len vyzerá spokojný s tým, že... je.

Keď zastavíme pred jeho bytom, vyskočí von a otvorí mi dvere ako zvyčajne. Jediný rozdiel je v tom, že mu tentokrát slušne poďakujem. Snažím sa. Naozaj veľmi sa snažím nebyť mrchou, ale tohto obranného mechanizmu je ťažké sa zbaviť, lebo som na ňom tvrdo pracovala päť rokov. Som vďake nemu v bezpečí. Cítim sa tak nedotknuteľná. A teraz, keď sa chcem trochu prestať strážiť, je to tá najťažšia vec. Luke mi ukáže široký úsmev a ukáže na budovu.

„Jedla si v nemocnici? Chcel som objednať čínu,“ hovorí na vrchole schodov, vyberie z vrecka kľúče a tie rinčia, keď nimi otvára vchodové dvere. Odtlačím spomienku na diabolský úsmev Cassie Fisher z hlavy a pokrčím ramenami. „Nejedla som. Čína by bola fajn.“

Zdá sa, že ho to poteší. Objedná celú kopu vecí a uisťuje ma, že je to dobré, kým si ja detailne prezerám jeho byt. Keď som tu bola naposledy, povedal mi o knihe Starostu Brooka a ja som sa prepila do bezvedomia. Vtedy som nemala čistú myseľ na skúmanie, ale teraz sa cítim výnimočne zvedavo.

Jeho byt je priestranný, je stelesnením typického príbytku slobodného muža. Obrovská plochá obrazovka televízie je pripevnená k stene, pri ktorej druhej strane je knižnica plná DVD-čiek. Jeho knihy sú všade na podlahe – zdá sa mi to trochu obrátené – ale to, čo s nimi urobil je celkom cool. Od jednej strany bytu po druhú sú rady kníh, pričom sa vlní výška  vo vlnách podľa toho, či je kopa vysoká alebo nižšia. Chodím okolo a prezerám si, čo číta. Je tam kúsok zo všetkého: Stephen King, Neil Gaiman, Dickens, dokonca pár básnikov.  Na vrchol všetkého je obrovská hromada komiksov na každom konci. Spiderman. Luke nevyzerá ako dvadsaťtriročný chlap, ktorý číta Spidermana.

„Máš rada Stana Lee?“ jeho horúci dych mi prejde po pokožke krku a skoro vyskočím. Mám pocit, že sa moje srdce zbláznilo. Chlapec naozaj vie, ako sa zakrádať. Stiahne si kapucňu z hlavy, keď sa otočím a vyzlečie si mikinu cez hlavu odhaľujúc jednoduché čisto čierne tričko. Má ich veľa – všetky sú mu absurdne tesné na pleciach, na pažiach a hrudi. Dopekla, sú mu tesné všade. Džínsy mu visia trochu nízko na bedrách; nie je to štýl, ktorý zvyčajne žeriem, ale nie sú tak nízko, ako ich nosí väčšina chlapcov; vyzerá to na ňom neuveriteľne sexy. Zamračím sa a prekĺznem okolo neho nahnevaná na seba preto, že som to vôbec priznala.

„Bojím sa, že netuším, kto je Stan Lee.“

Luke vytiahne posmešno-zdesený výraz a nasleduje ma do kuchyne. „Len vytvoril nejaké najúžasnejšie komiksy na svete. Ten muž je génius.“

„Tak prečo máš jeho majstrovské kúsky na podlahe?“

Ústa mu zvlní pomalý úškrn. Naozaj to musí prestať robiť. Vojde do kuchyne, takže musím ustúpiť, aby mal priestor. Na sekundu panikárim, keď sa natiahne – myslím, že sa dotkne mojej tváre – ale ona sa skloní ku chladničke a vyberie pohľadnicu spod magnetky. Podá mi ju a zdvihne obočie.  Pohľadnica je celá čierna až na biele písmena.

Podlaha: najväčšia polica na svete.

Prevrátim očami a vrátim ju na chladničku. „Nechal si si to, aby si ju mohol použiť v takejto situácií, že? Stavím sa, že na ňu ukazuješ celý čas.“

„Celý čas,“ zamrmle. V očiach ma pobavenú iskru, ktorá na mňa nikdy predtým nebola mierená. Brní mi z toho koža. Vycúvam z kuchyne a posadím sa za raňajkový pult na rovnaké miesto, na ktorom som sedela, keď som vypila polovicu jeho zásob whiskey. „Chceš pivo?“ opýta sa, jeho hlava zmizne v chladničke.

„Iste, vďaka.“ Vyberie Bud Light a položí ho predo mňa, a potom začne vyťahovať z kuchynskej linky taniere a príbor. „Ty si nedáš?“ opýtam sa.

„Uh, nie. Musím ťa neskôr odviesť domov. Za jazdu pod vplyvom majú policajti problémy.“

„Môžem ísť taxíkom. To je fajn. Sama nepijem.“ Zdvihnem pivo a pokrútim hlavou. Piť sama je dosť zlé. Robiť to pred chlapcom, ktorému môžeš povedať svoje tajomstvá? Veľmi zlý nápad. Pokrčí ramenami a vyberie si ďalšiu fľašu piva. Oprie sa o čierny mramorový pult – zdá sa, že v tomto byte je všetko čierne -  otvorí ju hľadiac na mňa. Urobím to isté a napijem sa vedomá si toho, že na mňa stále hľadí.

„Čo?“

„Si si istá, že to chceš urobiť, Avery? Myslím, v tejto zložke sú celkom hrozné veci. Videla si už niekedy mŕtvolu?“

Poriadne sa napijem a položím fľašu na pult, hrám sa s etiketou. „Nie, nevidela som. A ani veľmi nechcem, ale...“

Luke si strčí voľnú ruku do vrecka a prezerá si ma. Snaží sa zistiť či zvládnem to, čo je v tej zložke alebo nie, a z rozpolteného výrazu na jeho tvári si nemyslí, že do dokážem.

„Nemôžeš mi to tajiť, Luke. Musím byť pripravená na túto nočnú moru, keď Colby Bright vydá knihu. Sú to lži. Musím byť schopná dokázať to.“

Zmizne v dlhej chodbe napravo od kuchyne, a keď sa vráti, nemá topánky a v ruke má hrubý vanilkový obal na spisy.  Všetko to drží pokope červená gumička. Hodí to predo mňa na pult a vráti sa k opieraniu. Ten spis je taký veľký, že ho ani nedokážem udržať jednou rukou.

„Tvoja stará partnerka ti to poslala?“

„Hej.“

„Museli ste byť dobrí kamaráti.“

„Sme, tak nejako. Nemá rodinu. Jej sestra zomrela, keď bola malá. Obaja rodičia sú dávno mŕtvi. Myslím, že mám najbližšie k tomu byť jej žijúcim príbuzným.“

To je milé. A také Luke-ovské. Mračím sa a hľadím na spis. „Už si si to prezrel?“

Pokrúti hlavou. „Nie všetko. Len dôkazy vzťahujúce sa k prvým vraždám. Chcel som počkať na teba.“ Položím ruku na zložku, ale Luke položí na ňu ruku skôr, než to môžem otvoriť. „Pamätaj si, nemôžeš o tomto nikomu povedať. Nikdy.“

Prikývnem. „Mlčanie, dobré. Väzenský sex zlý.“

„Hej, väzenský sex naozaj zasrane zlý.“

Venujem mu povzbudzujúci pohľad – nesklamem ťa. Prečíta si ma. Spustí ruku. Čo dopekla som kedy urobila, že som si zaslúžila jeho dôveru? Určite nemám pocit, že som si ju zaslúžila. A som naozaj dosť silná na toto všetko? Je jedna vec pozerať horor alebo čítať o niečom v novinách. Je ale iné čeliť tomu celému s hrôzostrašnými objektívnymi detailmi vraždy – vidieť ozajstné fotky a čítať výpovede rodiny obete. Hŕba papierov pod mojou rukou mi vypaľuje dieru do kože. Na chvíľu zvažujem, že to odhodím a poviem Lukeovi, nech na to zabudne. Ale potom myslím na Ocka. Zaplním si pľúca kyslíkom, chytám sa môjho odhodlania.

„Tak poďme na to. Poďme to urobiť.“