TAOU - 22. kapitola

Překlad: Yogi_22

Wesley

„Irene má jednoducho ten dar.“ Jediný deň sme sa snažili nezamerať na ňu...a stále sme sa sakramentsky museli zamerať na ňu.

„Pochybujem, že to plánovala.“ Jane sa uškrnula, hladkala Masley po vlasoch, zatiaľ čo jej spala v lone.

„Za to by som ruku do ohňa nedal,“ odvetil som, natiahol sa, aby som zobral zo zeme Masleyne čižmy, zodvihol jej členok, vytiahol jej ružovo bodkované ponožky, než som jej obul naspäť topánky. Masley si zľahka pretrela rukou nos. Natiahol som sa a takisto ju pohladkal po tvári.

„Moja mama sa ju to fakt snažila naučiť.“

Jane sa usmiala, pozerala dole na ňu. „Bavila sa. Celú cestu hovorila, že starká Pa robila toto a starká Da zasa tamto. Mám pocit ako keby sa jej rodina každý deň zlepšovala.“

Zamračil som sa, natiahol sa, aby som jej nadvihol bradu hore, donútil ju tak, aby sa pozrela na mňa.

„Nie je to len jej rodina...je to naša rodina.“

Začervenala sa, zahryzla si do pery, jemne sa odo mňa odtiahla. „Ja viem, ja len...“

„Je to niečo na čo nie si zvyknutá?“ Dokončil som za ňu a ona prikývla, zhlboka sa nadýchla.

„Viem, že sme...“

„Rodina,“ povedal som znova než som sa zasmial. „Ty to fakt nemôžeš povedať.“

„Môžem!“ Našpúlila ústa, Masley sa kvôli tomu pohniezdila. „Môžem, ale tiež sa bojím.“

„Prečo?“

„Pretože by nám to mohlo priniesť smolu.“ Nebola to ona, kto odpovedal. Prišiel Max držiac dve kávy a čaj pre mňa. Podal nám to než si sadol na druhú stranu vedľa Jane.

„To preto sa bojíš, nie?

Opýtal sa, s lahkosťou sa oprel o stoličku, napil sa.

„Kedy som sa stala tak ľahko čitateľnou?“

Zamumlala si ponad tekutinu vo svojom pohári.

„Vždy si taká bola.“ Povedali sme ja a Max naraz.

Hlava jej prudko vystrelila na stranu. „Nebola. Keď ste ma obaja stretli---„

„Slintala si chtíčom.“ Provokoval Max.

„Ale pretože si bola tak prekliato tvrdohlavá, nemohla si jednoducho prijať, že si nás tak strašne chcela,“ dodal som.

„Tak, tak strašne chcela.“ Max sa uškrnul.

Pokrčil som plecami. „Ale kto by ťa za to mohol viniť.“

„Som si istý, že nemohol.“ Max sa usmial.

„Prosím, dosť!“ Jane sa držala za hrdlo, Masley sa jej pritisla k hrudi. „Nemôžem dýchať, vaše egá zaberajú toľko vzduchu.“

Než sme ju ja a Max mohli ďalej provokovať, do čakárne vošiel Marquis. Max sa postavil ako prvý, zatiaľ čo prešiel k nám.

„Mali by ste ísť všetci domov, lekári vravia, že by to mohlo trvať pár hodín aj dlhšie.“

Marquis si povzdychol, vyzeral vyčerpane, sivé nohavice mal dokrčené, tmavo modrú košeľu vytiahnutú a rukávy vyrolované na lakte...zaujímalo by ma, ako to zvláda Irene.

„Rozumiem, tejto tu to trvalo osemnásť hodín.“ Jane sa zasmiala, prehodila si Masley na bok.

„Osemnásť hodín?“ Prerušil som ju, civel som na ňu a potom na Maxa, ktorý vyzeral rovnako prekvapene ako ja.

Urobila grimasu než kývla na Marquisa. „Zavolaj, ak budeš niečo potrebovať.“

„Smaozrejme. Maxwell, môžem s tebou na moment hovoriť.“ Zdvorilo sa usmial, otočil sa od nás preč. Max sa na nás na okamih pozrel než ho nasledoval. Jane poskočila s Masley, aby ju držala rovnejšie. Otočila hlavu, aby ich sledovala.

„Ak by to bolo o Irene, povedal by nám to, však?“ Zamračila sa sledujúc ich.

„Som si istý, že je v poriadku...“ Hlas sa mi vytratil, keď som zbadal ako Maxovi stuhlo celé telo. Rukami si zakryl ústa, ramená mu zakrývali hruď. Kýval hlavou znova a znova, ale nepovedal ani slovo. Čím viac som to sledoval, tým horší som mal pocit na dne žalúdka, v duchu som sa pripravoval na zlé správy o Irene. Mal som pocit, že prešli celé hodiny a nie minúty, keď Marquis odkráčal späť priamo ku dverám. Max tam chvíľu stál. Vzhliadol ku stropu, zhlboka sa nadýchol a začal kráčať našim smerom.

„O čo ide?“ Opýtala sa Jane v momente ako som už otváral ústa.

Zamračil sa, natiahol sa, aby si od nej vzal Masley. Pozrela sa na neho zmätená, ale tak ako tak mu ju podala. Objal ju a jemne ju hladkal po vlasoch.

„Neexistuje spôsob ako to jednoducho povedať a v prdom rade pochybujem, že nám dovolíš ísť domov.“

„Proste to povedz.“ Stál tam ako socha, vôbec to nebol on. „Alyssa Danesová spáchala pred pár hodinami samovraždu.“

Až vtedy som si uvedomil, prečo si vzal od nej Masley. Akoby jej jeho slová prebodli srdce tak kruto až jej myklo telom. Pokrýtila nad ním hlavou. Krútila ňou znova a znova, pokým už nemala oči rozmazané slzami.

„Vravela som to.“ Povedala to nám...jemu.

„Jane.“ Natiahol sa po nej, ale ona cúvla. Nenávidel som, keď to robila.

„Sľúbila som...“ Zosypala sa, sadla si naspäť na stoličku. „....prisahala som, že jej pomôžem.“

„Jane, urobila si všetko, čo---„

„Prosím, nehovor to.“ Zašepkala s rukami na ústach. „Neurobila. Nesnažila som sa k nej dostať. Len som sa od nej presunula...a....“

Nevedel som čo povedať. Čo najviac som sa snažil vyhýbať tragédiám. Veci ako tieto sa stávali len v správach a neboli mojim problémom. Nebol som tým ovplyvnený. Ale Alyssu som poznal, síce len letmo, ale poznal som muža, ktorý nezničil len ju, ale všetkých ľudí okolo nej, z toho ma zamrazilo na chrbte.

Ako sa tie narodeniny len zvrtli.

Maxwell

Trvalo jej ďalšiu hodinu než sa pohla k autu. No celú jazdu nevydala ani hláska a ja som sa cítil príliš vinný, aby som niečo povedal. Vina a hanba na mne viseli ako kabát. Ohľadom Archibalda som nič neurobil. Netuším síce čo som mohol urobiť, ale mal som pocit, že som mal toho urobiť viac a teraz bolo to šesťnásť ročné dievča mŕtve. Plakala v mojom dome...a ja, myslel som si, dúfal som, že jej rodičia toho urobia dosť. Dokonca aj keď som vedel, že si vzali peniaze, jednoducho som ju vytlačil dozadu svojej mysle. Z toho mi vyschlo v hrdle.

„Max,“ zavolal na mňa Wes. Zamrkal som, pozrel som sa od okna na neho.

„Sme tu.“

Vyhliadol som von na dom, istý, že sme späť doma. Než som stačil odpovedať, Jane už otvárala dvere, vykĺzla z minivanu, keď vystúpila, presunula sa, aby ticho rozopla Masley pás. Msley kýchla, keď sa dnu nahrnul studený vzduch, zatiaľ čo jej Jane zapínala bundu až ku krku.

„Jane, vezmem ju,“ povedal Wes otvoriac dvere na opačnej strane, ruky su ma vznášali nad jej trasúcimi sa. „Vezmem ju, daj mi sekundu.“

Vydýchla, vzduch bol tak studený až som to mohol vidieť, prebehla si rukou po vlasoch, ustúpila stranou, aby ju zobral. Vyšiel som z auta, len som ju vzal za ruku. Pozrela sa na mňa, silno ju stisla. Roger otvoril dvere než som urobili čo i len krok od minivanu.

„Vitajte späť, pane.“

„Ďakujem, je tam moja matka?“ Opýtal som sa, čakal som pri dverách, zatiaľ čo prišiel Wes, Masley bola na ňom zavesená ako opica.

„Áno, je v študovni, má nejaký obchodný hovor a žiadala, aby nebola rušená. Slečna Jane, Wesleyho matky sú v kuchyni s vašim hosťom.“

„My máme nejakého hosťa?“ Opýtal som sa zvedavo. Jane trhla hlavou, obočie sa jej zvraštilo dokopy, pozrela sa smerom do kuchyne a pokrútilahlavou. „Nikto mi nepovedal, že príde a nemôže to byť ani Mary, je v Texase u Andyho starých rodičov.“

„Idem ju uložiť,“ povedal Wes a už bol aj na polceste na schodoch. Prikývol som než som pustil Janinu ruku, dal som si dole šál, keď som kráčal do kuchyne. Vedel som, že ma nasleduje, ale zastal som pred ňou. Netušil som kto to bol, ale vedel som, že by ho Roger nepustil dnu, pokiaľ by si myslel, že ide o nejakú hrozbu.

Obývačka bola prázdna, ale jasne som mohol počuť jej smiech prichádzajúci z kuchyne. Vošiel som dnu, na kuchynskom ostrovčeku bolo všetko jedlo, ktoré pripravil Wes na Janinu narodeninovú oslavu, čiastočne bolo zjedené. Stáli tam jeho mamy, smiali sa ako jedli Janinu tortu, na stoličke sedela otočená chrbtom ku mne nejaká žena s krátkymi blond vlasmi.

„Ahoj?“ Povedala Jane než som to mohol urobiť ja. Ženina hlava sa otočila prudko dozadu, vidličku spolu s tortou už mala v ústach, mala začervenané modré oči a vyzerala ako keby práve prestala plakať.

„Prepáč, Roger povedal, že si tu kvôli mne?“ Opýtala sa Jane, zatiaľ čo ja som sa snažil prísť na to, odkiaľ som ju poznal. Keď si pošúchala líce a ja som zbadal znamienko krásy hneď pod ľavým okom, okamžite som si spomenul.

„Ty si Archibaldova neter. Čo tu robíš?“ Povedal som neveriacky, ale akonáhle vyčítala môj hnev, rýchlo sa postavila, pustila vidličku, zvesila hlavu.

„Prepáčte, že som sem takto prišla, ja len...“ Odmlčala sa.

Jane jej položila ruku na plece než podišla predo mňa a bližšie k nej. „Prišla si kvôli mne, však? Si v poriadku?“

„Áno.“ Povedala, aj keď vrtela hlavou. „Alyssa bola moja najlepšia kamarátka...ona dnes...z...zomrela.“ Zahryzla si do spodnej pery, bojovala so slzami, ktoré jej už padali po tvári. „Zomrela...a ja viem prečo...a...ja...povedeala, že si jej predtým  pomohla...tak...som...si...myslela...neviem, čo som si myslela, proste len nechcem...chcem, aby si ľudia pamätali Alyssu.“

„Hej. Hej, dýchaj.“ Jane ju objala, zatiaľ čo sa to úbohé dievča zrútilo pod váhou vzlykov.

„O čo ide?“ Prišiel za mňa Wes šepkajúc.

Odvrátil som sa od dievčaťa, vzdychol som si, pozrela sa mu do očí. „To je Archibaldova neter. Bola najlepšou kamarátkou Alyssy Danesovej. Tipujem, že utiekla, keď zistila čo sa stalo.“ Otvoril ústa ako keby sa chystal niečo povedať, ale potom si to radšej rozmyslel.

„Idem si zavolať,“ povedal som kráčajúc preč, on sa nepohol a v ušiach sa mi ozývala ozvena sĺz, zatiaľ čo som kráčal, zdalo sa, že je každý krok ťažší a ťažší , keď som šiel smerom k študovni. Otvoril som dvere, matka sa opierala o môj stôl s pohárom brandy v rukách. Pozerala von oknom, pokým si ma konečne nevšimla.

„Vyzeráš ako hovno.“ Usmiala sa.

„A to budeš aj ty, pokiaľ budeš pokračovať v pití.“ Usmial som sa späť, prešiel, aby som si sadol na stôl vedľa nej.

„Moja generácia je vyrobená z ocele, nevieš? Keď som vyrastala, autá ešte nemali pásy, ľudia fajčili a pili, kedy len chceli.“ Zodvihla pohár, ako keby si chcela pripiť na zlaté časy.

Prevrátil som oči, povedal som: „Premýšľala si už niekedy nad tým hrať v divadle?“

„Vlastne áno,“ povedala ticho, pozerala na tekutinu vo svojich rukách. „Ale rodina Emersonovcov chcela pre svojho drahocenného syna niekoho seriózneho. Nie nejakú cundru, ako to nazývali oni. Moja matka ma donútila, aby som sa za každú cenu vydala za Alistaira Cranea Emrsona a môj otec, no, ten sa na mňa pozrel a povedal mi rovnakú vec, ktorú sa chystám povedať tebe.“

„A to je?“

„Si reportér. Hovoríš ľuďom pravdu. Nedovoľuješ ľuďom žiť vo fantázii.“

Nad tým som sa pousmial. „Videl som tvoje staré vysielanie...bola si dobrá.“

„Bola som tá najlepšia.“ Opravila ma kývajúc hlavou. „A ty si to zdedil po mne, bol si ten najlepší.“

„Ten minulý čas tam bolí.“ Našpúlil som ústa, dal si ruku na srdce.

Len pretočila oči. „Ako dlho budeš ešte utekať preč z reportérskeho kresla?“

„Neutiekol som. Nebolo pre mňa mysliteľné, aby som sa vrátil, a potom som pracoval na tom, aby som dostal Wesa a Jane späť, nemohol som si to dovoliť. A teraz sme spolu...šťastne spolu.“

„Takže tvoj plán je žiť z môjho bohatstva po zvyšok života?“ Zamračila sa, pozorne ma sledovala.

„Tvojho? To nikdy.“ Povedal som prísne, čiastočne som si robil srandu, keď som sa vedľa nej ošil. „Zverencké fondy a dedičstvo pripadlo mne, celkom určite.“

„A Alyssa Danesová? A čo to dievča čo plače v tvojej kuchyni? Čo ony?“

Bolo to ako keby ma hodila do ľadovej vody. Pozrel som sa na ňu, mala ten výraz. Výraz, pri ktorom som mal pocit, že vidí skrz mňa a vie všetko, čo sa mi odohráva v hlave.

„Vždy si bol dieťa so zvereneckým fondom. Vždy si vedel o svojom dedičstve. Nikdy, ani raz, som sa ťa nepýtala, čo si chcel robiť so svojim životom, najmä preto, lebo som si robila starosti o svoju vlastnú kariéru, ale dokonca aj vtedy si si zvolil byť reportérom. Nikdy si nepremeškal ani jediný deň, nikdy si nemeškal na schôdzky, dokonca si niekedy nespal alebo kvôli príbehu ani nejedol. Robil si to, pretože to bola tvoja vášeň. Tvoja láska a tak to nemôžeš len tak ignorovať...ale pamätaj si, tvoja práca nie je len o tebe. Prepožičiavaš hlas ľuďom ako Alyssa. Nehovor mi, že keď si zbadal Heather, tá myšlienka ti ani nenapadla, že si priamo v tom nevidel príbeh.“

Heather, tak sa musela volať. Ani som sa len neobťažoval opýtať sa. Uvedomil som si, prečo bola tu. Vedel som, že by som to mohol použiť. Saint James verzus Saint James. Bola mladá, Alyssina najlepšia kamarátka, bol to ten druh príbehu, ktorý by v správach pretrvával celé dni...týždne. Všetko sa mohlo odpichnúť od tohto.

„Vidíš, že to nie si ty.“ Zašepkala moja matka.

„Ľudia to nechcú počuť od bisexuálneho reportéra.“

„Si tak sebestrený. Vedela som, že som mala mať ďalšie dieťa.“ Vzdychla si, pokrútila hlavou. „Keď budeš prvýkrát vysielať, ľudia si to naladia len z čírej zvedavosti. To jediné vysielanie je všetko, čo potrebuješ. Nie je to o tebe, je to o tých dievčatách, pamätaj. Dokonca aj keby sa publikum nepozeralo, niektoré iné stanice to preberú. Sociálne médiá sa toho chytia.“

Mala pravdu. Ale stále... „V okamihu ako si sadnem späť na to kreslo, všetky oči sa presunú naspäť na môj súkromný život. Už to nie som len ja. Je to aj Jane, Wesley, Masley---„

„Stále tu budú. Pokiaľ si si nie istý, či to bude všekto znova fungovať? Len preto, že práve nie si vo svojom strešnom apartmáne, to neznamená, že sa stále nenachádzaš vo svojej bubline.“ Odvetila, dopila drink a podala mi pohár.

„Budem si navrávať, že na mňa tlačíš, aby som sa vrátil späť do televízie, pretože si myslíš, že som ten najlepší a nie preto, že je nízka sledovanosť.“

Jednoducho kráčala smerom ku dverám.

„Si slobodný v tom myslieť si čo len chceš, Maxwell.“

„Tiež ťa milujem, mami.“ Uškrnul som sa.

Jane

„Zaspala v Ireninej izbe. Cítila sa tak hrozne.“ Zašepkala som sediac na kraji postele, dávala som si akurát dole topánky, rozväzovala si šnúrky.

„Stalo sa to, keď organizovala prespávanie ona, v jej dome, zavinil to jej strýko, je dosť ťažké necítiť sa kvôli tomu hrozne.“ Odvetil Wes kľaknúc si predo mňa, aby mi vyzul topánky.

„Ďakujem ti,“ povedala som mu potichu.

„Vždy.“ Pobozkal ma na koleno, zodvihol sa a posadil sa vedľa mňa, vzala som ho za ruku, oprela sa mu o plece.

„Neviem čo mám robiť, Wes.“ Bola to pravda. Mala som prázdnu hlavu. Dnes to bol ohromujúci deň. Stalo sa toľko vecí naraz.

„Chcem ti pomôcť, len proste neviem ako.“ Odvetil, zovrel mi ruku. „Som len kuchár. Môj život bol taký jednoduchý. Nemusel som sa ponárať hlboko do životov ostatných ľudí. Sťahoval som sa tam, kam som chcel. A nemyslím tým len posledných pár rokov, myslím tým dokonca aj pred Maxom. Nemal som žiadne tajomstvá. Žiadnu záťaž. Bol som to len ja a to, čo som chcel ja.“

„Chýba ti to?“ Môj život nestál za veľa a videla som dosť otrasných vecí. Maxwell ich vyhľadával, ale Wes mal pravdu. Varil jedlo a cestoval po svete. So smiechom okolo mňa omotal ruky, pritiahol ma späť do postele. „Nie. Nechýba mi to...keď sa pozriem na svoj život spätne, všetky môje najmilšie spomienky sú, keď som s tebou a Maxom. Ten moment, kedy Max po prvýkrát priznal, že ma miluje...,“ len sa začal smiať, celé tele sa mu otriasalo, čím som sa triasla aj ja. „Oh Bože. Úplne chaosil. Myslím, že sa pokúšal uvariť večeru, ale nepodarila sa mu, tak ju jednoducho objednal. Rúra ešte niekoľko dní páchla ako spálené kurča. Potom si spomínam na ten deň, kedy si nás prvýkrát prichytila.“

„Oh, nie.“ Pochovala som mu tvár do hrude a on ma len držal pevnejšie.

„Oh, áno.Sakramentsky najlepší deň nášho života. Potom si mi napísala, že ma miluješ a snažila sa to vziať späť, aj napriek tomu, že bolo zrejmé, že ma miluješ.“

„Hej!“

„Chystáš sa to poprieť?“

Urobila som grimasu, ale nič spom nepovedala.

„Myslel som si to. Potom ty a Max a tá dokonalá reštaurácia na moje narodeniny. Masley...o nej by som mohol hovoriť roky. Vieš, že minulú noc som jej šiel čítať a ona ma požiadala, aby som si ľahol a ona mohla čítať mne? Minulý týždeň ma nazvala, citujem: „najlepším kuchárom na svete“. Už ma chválili premiéri, dvaja aktuálne úradujúci prezidenti a tisícky kritikov, ale nikdy som nebol na seba pyšnejší než, keď ma nazvala tým najlepším ona. Zatvorím oči a sotva si môžem spomenúť na časy, keď som bol sám. Dokonca aj tieto posledné dva mesiace tak veľmi zatienili posledné tri roky...ako by som to mohol ľutovať...ako by som mohol ľutovať nás, keď je to jediná vec, o ktorej premýšľam.“

Toto robili oni, on a Max, obaja, vždy mi brali dych a cítila som sa vďaka nim taká vďačná, že som vôbec stretla tak neuveriteľných mužov ako boli oni.

„Som rád, že to takto cítiš.“

Obaja sme sa posadili na posteli, Max sa opieral o dvere, čierne vlasy mu trčali na všetky strany, niečo sa muselo diať, keď si ich toľkokrát prehrabával.

„Si v poriadku?“ Wes sa už úplne posadil.

„Premýšľam že...myslím tým, vraciam sa späť do YGM.“

„Ako televízny moderátor?“ Opýtala som sa.

Prikývol, stále sa ku mne nepohol bližšie. „Môj prvý príbeh bude o Alysse.“

„A čo bude so žalobou?“ Jasne povedal, že nemohol v tomto smere nič robiť.

„Tá pravdepodobnosť je veľmi malá, pokiaľ sa mi podarí Heather presvedčiť, aby prehovorila. A skôr než niečo povieš, vieš, že na ňu nebudem tlačiť. Ale ona, sama chcela pomôcť kamarátke. Len jej to umožňujem. Ak nás bude Archibald aj tak žalovať, spoločnosť bude proti tomu bojovať.“

„Fakt?“ Uškrnula som sa, postavila sa. „Môžeme ho za toto ukrižovať?“

Uškrnul sa, ale nezdal sa taký šťastný ako by mal byť. „Neviem. Ale negatívna publicita aspoň hlbšie zatlačí na poriadne prešetrenie Archibalda.“

„Max!“ Bežala som k nemu, objala ho tak silno ako len mohla, ale stále bol príliš stuhnutý. Odtiahla som sa, pozrela sa na neho. „Čo sa deje?“

Odhrnul mi vlasy z tváre. „Vieš, že to znova uvrhne teba, Wesleyho a Masley naspäť do svetiel reflektorov. Klebety na blogoch, tie pohľady, náhodní fotografi, ktorí nás budú sledovať, bude to trvať dlho a bude to horšie ako predtým.“

Po prvý raz odkedy prišiel som sa otočila na Wesa, ktorý sedel na okraji postele a len na nás pozeral. Výraz mal prázdny.

„Chcem toto podporiť. Viem že bez ohľadu na to čo hovoríš, ti chýba byť reportérom.“ Začal a potom sa odmlčal. „Ale musím myslieť aj na Masley. Zvládnem to, nech sa stane čokoľvek. Jane, viem, že by si urobila čokoľvek, ak by to pomohlo dostať Archibalda za mreže, ale neuvedomuješ si, aké je to pre dieťa z neštandardnej rodiny. Masley prijíma všetko čo jej hovoríme. Neustále jej vodíme nových členov rodiny a ona ich jednoducho prijíma s otvorenou náručou. Je ešte len dieťa. Ale čo sa stane, keď začne chodiť do školy a bude sa snažiť vysvetliť, že má tri staré mamy, dvoch otcov a jednu matku. Mať dve mamy zo mňa v škole robilo ľahký terč. Rodičia hovorili svojim deťom, aby sa so mnou nebavili. Alebo mali nejaké poznámky aj samotní učitelia. Nechcem, aby nás neskôr nenávidela za to, že sme ju ešte viac dostali do centra pozornosti.“

Na toto som nemyslela. Cítili sme sa takí...normálni. Toto bolo naše normálne, ani mi len nenapadlo, že by to mohlo byť aj nejako inak.

„Mali by sme ju teda jednoducho skrývať pred svetom?“ Opýtal sa Max, stojac tam vzpriamene. Keď som sa pohla, uvedomila som si, že stojím priamo medzi nimi. „Wes, ľudia sú kreténi. Decká sú dokonca ešte väčší kreténi. Ak si ju nebudú doberať za jej rodinu, budú si ju doberať za vlasy alebo oblečenie alebo za chrápanie. Tomu sa nemôžeme vyhnúť. Môžeme ju len urobiť odolnejšou.“

„Niektoré deti sa nestanú odolnejšími, Max, a ty to dobre vieš.“

„Wes.“ Vyštekla som na neho. Netušila som koho tým má na mysli, či Alyssu, ktorá práve zomrela alebo Chrisa MacDowella, Maxovho prvého, keď boli ešte tínedžeri, ktorý sa tiež zabil. Nikdy nezabudnem aký zlomený a opitý bol Max, keď mi to rozprával.

Max nič nepovedal, len sa otočil, otvoril dvere, aby odišiel tak rýchlo ako prišiel.

„Vážne to nie je v poriadku,“ povedala som späť Wesovi, ktorý si frustrovane prehrabával vlasy. „Chcem, aby bola moja dcéra silná, Wes. Chcem, aby vedela, že sa netreba hanbiť za to byť milovaná a milovať ostatných. Osoba, ktorá nás miluje chce urobiť niečo dobré...niečo úžasné. Niečo, na čo bude naša dcéra hrdá, keď vyrastie. Max miluje Masley, vieš dobre, že by neurobil nič, čo by nejako ublížilo jej životu.“

„Ak sa vráti späť na scénu...čo ak nás to zničí?“ Opýtal sa potichu. „Náš vzťah.“

„Potom to budeme musieť tak či tak nejako zvládnuť.“

Maxwell

„Tvoj strešný apartmán pre nás nebude dostatočne veľký.“ Povedal, stál vo vchode do kuchyne, zatiaľ čo som si naberal hocičo, čo zostalo z jedla. Jeho zelené oči padli na tanier v mojich rukách. Bez slova si ho odo mňa vzal, odložil ho stranou a schmatol chlieb. Neobťažoval som sa to komentovať, len som si sadol presne na to isté miesto, kde predtým sedela Heather. Kútikom oka som zachytil ako sa zmenili hodiny a zastonal som. „Je 00:09...Janine narodeniny skončili a ja mám pocit, ako keby sme dnes viac času strávili obavami o ostatných.“

„Presne tak, ako to aj chcela.“ Usmial sa, položil predo mňa sendvič. „Takže ideme späť do Bostonu,“

„Áno, pôjdeme po Vianociach, odtiaľ už potom pôjdú veci rýchlo. Zostaneme v Ireninej vile, nateraz, pokým ja---„

„My.“ Skočil mi do toho. „Kúpime bývanie spoločne.“

„Plytváš peniazmi, zatiaľ čo ja---„

„A čo iné by som ako mal s peniazmi robiť?“ Uškrnul sa. „Ty, Jane a ja sa poobzeráme po nejakom bývaní spoločne. Ty a ja si rozdelíme náklady.“

„Fajn.“

„Dobre. Už vieš čo budeš hovoriť?“

Prikývol som, vytiahol svoj telefón, podal mu ho než som z taniera zodvihol sendvič. „Môj úvod pre vysielanie.“ Ako som jedol, rýchlo čítal, každých pár minút roloval dole, ani som si neuvedomil, že mám toho toľko čo povedať, pokým som nezačal písať. Pomaly, tak pomaly, som sledoval ako sa mu stočili kútiky pier nahor, pokým sa ohromene neusmieval.

„Tak čo?“

Prešiel okolo mňa priamo ku dverám. „Pohni si a dojedz. Jane si stále zaslúži narodeninový sex.“

„Už som dojedol!“ Pustil som sendvič a hnal sa za ním...ďakujúc Bohu, že toto bol môj život.