TAOU - 19. kapitola

Překlad: Yogi_22

Maxwell

Klop.

Klop.

„Pane.“

Stonajúc som sa snažil posadiť, ale prvá vec, ktorú som si všimol bol pár malých nožičiek na mojej hrudi. Zmätene som otvoril oči a pozeral priamo na Masleyne prsty na nohách. Nejako sa posunula tak, že ležala čiastočne na Janinom hrudníku a čiastočne na mojom. Janine nohy boli prepletené s mojimi, zatiaľ čo hlavu mala na Wesovej hrudi. Krútil som hlavou, jemne presunul Masley, vytiahol si nohy od tých Janiných a vykĺzol z postele tak pomaly ako len bolo v ľudských silách možné. Vystrel som sa, prešiel cez izbu, takmer som zakopol o svoje prekliate topánky, keď som sa dostal ku dverám.

„Roger, čo sa deje?“ Zívol som.

„Je tu polícia.“ Zamračil sa a ja som si všimol, že bol takisto vo svojom predchádzajúcom oblečení. „Chcú ďalšiu výpoveď?“

Pokrútil hlavou, zamračenie na jeho tvári sa prehĺbilo. „Majú zatykač na Jane.“

„Čo že majú?“ Povedal som, odrazu som bol oveľa čulejší.

„Pán Saint James na ňu podal obvinenie za napadnutie. Prepustili ho.“

Ten zasraný zrkuvysyn!

„Zavolaj môjmu právnikovi---„

„Už som to urobil, bude tu do hodiny. Doteraz som ich bol schopný zdržiavať, ale---„

„V poriadku, daj mi minútku.“ Zatvoril som dvere, prebehol si rukou po vlasoch a snažil sa dýchať.

„Jane,“ zašepkal som, jemne ňou triasol, zatiaľ čo som sa posadil na posteľ. „Jane, zlato.“

„Huh?“ Žažmurkala, keď sa na mňa pozrela. „Potrebujem, aby si sa prebrala, je to dôležité.“

„Čo sa deje?“ Wes sa zívajúc posadil, popukal si krk.

Vzal som Jane za ruku. „Prisahám, že ťa z tohto dostanem.“

„Max, o čo ide?“ Posadila sa, odsunula Masley tak, aby ležala na vankúši.

„Je tu polícia. Majú príkaz, aby ťa zatkli. Môj právnik tu bude do hodiny, ale budeš musieť ísť s nimi.“

„Ani v pekle.“ Odsekol Wes, vstával z postele.

„Wes.“

„Len obraňovala---„

„Udrela ho kutáčom pred desiatkami ľudí. Môžem ťa z toho dostať, ale stále je to útok.“

„Toto je---„

„Je to v poriadku.“ Usmiala sa, posadila sa a vzala nás za ruky. Obe ich pobozkala. „Pôjdem. Potrebujem, aby ste sa za mňa postarali o Masley. Vyšiluje, keď ráno nie so mnou.“

„Jane.“ Pokrútil Wes hlavou.

„Ver mi, pár hodín na policajnej stanici nie je to najhoršie čo sa mi kedy stalo. Som tvrďaska, budem v poriadku.“ Vstala z postele, naklonila sa, aby pobozkala Masley na hlavu.

„Nie pár hodín. Jedna hodina, nanajvýš dve,“ povedal som jej.

„Môže s ňou, prosím, jeden z vás zostaň? Nechcem, aby vedela, že jej mamičku zatknú, aj keby to malo byť len na hodinu.“

Pozrel som sa na Wesa, ktorý mal zaťatú sánku. Prikývol a ona prešla k nemu a omotala okolo neho ruky. Pobozkala ho na hlavu, na tvár, než jej zodvihol bradu, aby ju pobozkal na pery.„Milujem ťa.“ Povedal jej.

„Ja viem.“ Položila mu ruky na tvár. „Tiež ťa milujem.“

„Nehovorte to takto.“ Povedal som im obom. „Nehovorte to tak ako keby sme sa nemali vidieť niekoľko dní alebo mesiacov.“

Usmiala sa a zodvihla ruku. „Odvedieš ma na moje jednohodinové zatknutie?“

Nebolo to vtipné, ale tak či tak som ju vzal sa ruku. Prikyvujúc k Wesovi, ktorý sa posadil naspäť na posteľ vedľa Masley.

Vzala si topánky, ktoré boli pri posteli, prešla so mnou von dverami.

„Mary ma vždycky varovala ohľadom mojej povahy.“ Zašepkala položiac mi hlavu na plece.

„Tvoja výbušná povaha je jednou z vecí, ktoré na tebe milujem,“ povedal som jej schádzajúc dole schodmi tak pomaly, ako to len bolo možné.

„Nemám strach o seba. Len sa proste o tom s Wesom nedohaduj. Obaja máte vo zvyku si na ostatných vybíjať agresivitu.“

„Netuším o čom hovoríš.“

„To určite netušíš. Tak či tak mi to sľúb.“

„Budem sa snažiť. Ale my sme v pohode, to ty si tu tá, čo teraz potrebuje myslieť na seba.“ Povedal som, keď sme sa, bohužiaľ, dostali na koniec schodiska. Snažil som sa ignorovať dôstojníkov čakajúcich na ňu v predsieni. Položil som jej ruky na tvár, naklonil sa dopredu a pobozkal ju na nos, potom pery. „Nehovor nič, pokým nepríde môj právnik. Vieš, že máš rodinu, ktorá za tebou stojí?“

„Viem.“

„Milujem ťa.“

Usmiala sa. „Aj ja ťa milujem.“

Nechcel som ju nechať ísť a ona to vedela, takže o krok ustúpila a otočila sa k dôstojníkom. Jedným z nich bola tá istá žena, ktorej som len pred pár hodinami ďakoval.

„Slečna Champanová, ste zatknutá za priťažujúci útok so smrteľnou zbraňou---„

„To si zo mňa robíte srandu,“ zašomral som si. Zatiaľ čo jej dávali ruky za chrbát, aby jej nasadili putá. „Je to naozaj potrebné?“

„Max, som v pohode.“ Kývla na mňa. Polícia len pokračovala v tom, aby jej prečítala jej práva. Celé som to sledoval, cítil sa viac bezmocný než som kedy bol, dokonca aj vtedy, keď som nemohol chodiť. Vzali ju preč a pomohli jej na zadné sedadlo policajného auta.

„Archibald Saint James je mŕtvy muž,“ zašomral som si pre seba. Myslel si, že má neobmedzenú moc. Mal by som mu ukázať čo to znamená.

Jane

Klamala by som, ak by som tvrdila, že som nebola vydesená.

Umiestnili ma do miestnosti, kde nebolo nič len stôl a stolička. To bolo asi tak pred pol hodinu, než konečne niekto prišiel. Brunetka oblečená v čiernych nohaviaciach a bielej prepínacej košeli. Posadila sa na stoličku oproti mne, otvorila zložku pred sebou bez toho, aby na dlhú dobu povedala čo len jediné slovo. Len prevracala strany.

„Som dôstojníčka Angela Garciová.“ Dočítala a konečne sa pozrela hore, ruky zopla k sebe. „Jane Chapmanová. Boli ste presúvaná z jedného detského domu do druhého, pokým ste nedovŕšili 18 rokov. Potom ste niekoľko rokov brali rôzne pomocné práce, v dvadsiatichšiestich ste sa zaplietli s pánom Maxwellom Emersonom. Nemáte žiaden záznam, alebo kriminálnu minulosť. Dokonca sme nemohli nájsť ani len pokutu za parkovanie.“

„Nešoférujem, takže...,“ pokrčila som plecami.

Usmiala sa, prikyvujúc. „Slečna Chapmanová, viete prečo ste tu, správne?“ Otvárala som ústa, aby som prehovorila, ale potom som si spomenula na Maxove slová. Nehovor nič, pokým nepríde môj právnik. Už som prehovorila, ale to neznamenalo, že som musela pokračovať v rozprávaní. Posadila som sa vzpriamenejšie, jednoducho som si zložila ruky na hrudník. „Počkám na svojho právnika.“

„Jane, toto nemusí byť väčšie než už to je. Pán Saint James povedal, že stiahne svoje obvinenie. Všetko čo chce je verejné ospravedlnenie.“

Čože?

„Chce, aby som sa ja ospravedlnila jemu?“

„To je všetko a potom môžete ísť domov.“

Zasmiala som sa. Nemohla som si pomôcť. Bola to tá najnevhodnejšia chvíľa, ale ja som sa smiala. Krútila som hlavou. „On znásilní dievča a chce, aby som sa mu ja ospravedlnila?“

Zamračila sa. „Slečna Danesová odmietla identifikovať útočníka. Rozumieme, že ste ju chceli chrániť, ale slečna Danesová má za sebou množstvo depresívnych epizód.“

„No, aj ja by som bola v depresii, keby som poznala toho násilníka, ktorý ma znásilnil a polícia by s tým nič neurobila,“ zamumlala som si pre seba. „Uvedomujete si, že je neplnoletá, však?“

„Vek, ktorý v štáte New York povoľuje mať sex je šestnásť rokov. Alyssa Danesová mala šestnásť minulý týždeň. Nemáme voči pánovi Saint Jamesovi žiadne tvrdenia, okrem toho vášho.“

Oprela som sa, povedala som to slovo tak opatrne, aby mi rozumela: „Právnik.“

Pokrútila nado mnou hlavou, zatvorila zložku a postavila sa.

Z môjho miesta mi prišiel pomôcť chudý policajt, tentoraz mi zapol putá predo mňa.

„Zaevidujeme vás a zostanete v cele, pokým nepríde váš právnik.“ Povedala mi a ja som len prikývla. Viedli ma cez stanicu, kde sa mi dostalo viac ako len pár pohľadov, som si istá, že som vyzerala neupravene. Make-up som mala rozmazaný, ani som sa neobťažovala si ho zotrieť než som šla spať, vlasy som mala strapaté, stále som bola oblečená v sukni s vysokým pásom a žltej blúzke. Postavili ma pred fotoaparát a bez varovania sa mi zablysol niekoľkokrát pred tvárou. Znova bez toho, aby mi povedali, zovreli mi ruku, čím ma donútili, aby som prešla k počítaču.

„Dajte prsty na podložku.“ Nariadila mi, urobila som čo chceli, zatiaľ čo mi zobrali odtlačky všetkých prstov.

Potom ma posadili do rohu, aby mi zobrali vzorku z úst. Presunuli ma do oddelenej miestnosti, kde si ma na starosť vzala iná dôstojníčka. Mala som pocit, že sa presúvam z jednej miestnosti do druhej, ľudia sa ma dotýkali akýmkoľvek spôsobom chceli, než ma konečne zatvorili do cely predbežného zadržania s tuctom ďalších žien...väčšina z nich boli prostitútky.

„Za čo si tu? Stratila si prachy za predaj sušienok?“ Jedna z nich si ma prezrela od hlavy po päty, odhrnula si fialové vlasy, po celom bruchu mala trblietky, ktoré boli vystavené vďaka jej rifľovému topu.

„Zmlátila som chlapa kutáčom...“

„Podvodník?“

„Násilník.“

Jedna po druhej sa len uškrnuli.

„Pekné.“

„Zrejme nie.“ Vzdychla som si, oprela sa o tehlovú stenu. Chcela som ísť domov, aby som videla Masley, Wesa a Maxa. Chcela som s nimi zaspať v posteli. No napriek tomu som nemohla dostať z hlavy Alyssu...

Wesley

„Čo tým ako myslíte, že tam bude musieť zostať po zvyšok víkendu!“ Úplne mu preskočilo. Max nepovedal ani slovo, tisol si koreň nosa, zatiaľ čo jeho neužitočný právnik stál pred nami a sypal zo seba samé kraviny.

„Pondelok je najskorší termín, kedy ju môže vidieť sudca a stanoviť kauciu, a to len v prípade, ak bude nejaká vôbec stanovená. Pán Emerson, s vašim prepojením k nej by mohla byť videná ako priveľké riziko a kaucia môže byť zamietnutá.“

„Pre Kristove rany,“ zastonal som, otočil sa, aby som sa pozrel von oknom.

„Pán Saint James povedal, že stiahne všetky obvinenia, keď sa Jane ospravedlní. Viem, že to nie je ideálne---„

„Vyhoď ho,“ povedal som s vedomím, že ma obaja dobre počuli. „Už len skutočnosť, že si myslí, že by do úvahy prichádzalo ospravedlnenie znamená, že nie je tým pravým na toto...pre ňu.“

„Pán Uhler, rozumiem, že ste nahnevaný---„

„Ďakujem vám, pán Lowel, že ste prišli, zavolám vám neskôr.“ Povedal a ja som sa otočil, len aby som videl jeho výraz. Ale nemusel som, mohol som ho vidieť v odraze okna. Pokrútil hlavou, schmatol svoj kufrík.

„Žiaden problém, pán Emerson. Ak budete čokoľvek potrebovať, som tu.“

Po tom ako odišiel izba stíchla a Max sa pohol, aby sa postavil vedľa mňa.

„Ty a ja, obaja dobre vieme, že Jane by radšej strávila rok v base, než by sa mala ospravedlniť,“ povedal som mu.

„Ja viem.“ Prikývol. „A tiež viem, že Archibald to len tak nenechá. Je mu jedno, či ho nazvali násilníkom, pretože verí v to, že to nikto nemôže dokázať a že sa ho nemôžu ani len dotknúť. Ale to o čo sa stará je, že bol na verejnosti zosmiešnený Jane. Nielenže bol zatknutý, zmlátila ho.“ Uškrnul sa nad tým, vedel som, že to myslí vážne, ale nemohol som si pomôcť. „Chce ukázať, že môže niekoho ako je Jane prinútiť skloniť sa pred ním.“

„S týmto jej nemôžem pomôcť.“

A to som nenávidel. „Nepáči sa mi byť bezmocný.“

„Keď sa nabudúce rozhodne vziať spravodlivosť do vlastných rúk, uisti sa, že tak robí na britskej pôde.“ Vtipkoval pozrúc sa na mňa, uškŕňal sa.

„Bez nej nebudeme mať nikdy pokoja, však?“

Uškrnul sa. „Skutočnosť, že sme z toho obaja nadšení, z nás zrejme robí masochistov.“

Pravda. „Takže, čo ďalej? Nemôžeme ju tam nechať.“

Klop.

Klop.

„Ďalej.“ Max sa otočil ku dverám, rovnako ako aj ja. Vošiel Marquis oblečený v tmavo-modrom obleku.

„Marquis, prepáč, je Irene v poriadku? Bolo to šialené ráno.“

„Zistila čo sa stalo a nakázala, aby ju odviezli na policajnú stanicu.“ Pokrútil hlavou. „Našťastie ju náš syn nateraz zadržal v posteli. Vlastne som sa chcel opýtať, či môžem nejako pomôcť. Áno, špecializujem sa na britské právo, no moja firma sa po novom roku spojila s americkou Lorde a Chester.“

Max sa vrátil, schmatol fľašu škótskej z baru. „Mám desiatky firiem, ktoré dohliadajú na moju rodinu, aby si bol náš právnik Marquis, a čoskoro budeš navyše rodina. Ale čo by ťa malo odlišovať od ostatných?“

Marquis si vzal pohár, ktorý mu ponúkal. „Dvaja z mojich spolupracovníkov práve sedia naproti sudcovi Landrymu, neprestaneme, pokým odtiaľ Jane nedostaneme. Okrem toho, chcem to ja sám. Dlžím jej to za všetko, čo urobila pre Irene.“

„Dostaň ju odtiaľ.“ Nariadil a Marquis dopil svoj drink, vytiahol telefón. „Gates. Jo, bež.“ Povedal Marquis do telefónu. Toto bolo ono, potom sa pozrel späť na nás. „Teraz počkáme!“

„Nie!“ Obaja sme začuli známy hlas než vbehla dnu Masley držiac svoju korytnačku. Jej orieškové oči prechádzali po miestnosti. Hneď za ňou sa objavil Roger.

„Prepáčte, pane, nechcela---„

„Kde je mamka?“ Trucovala, objímala korytnačku. „Chcem maminku.“

„Krpec.“ Kľakol som si pred ňu, hladil som ju po tvári. „Mamka šla na chvíľu von, ale vráti sa.“

„Mamička sa ale vždy rozlúči.“ Povedala ako keby vedela, že klamem. Na svoj vek bol až príliš chytrá.

Objal som ju, zodvihol zo zeme, pobozkal na tvár.

„Mamka to urobila, keď si spala. Chceš jej napiecť koláčiky?“ Opýtal som sa. Prikývla, ale nič nepovedala. Pozrel som sa na Marquisa, potreboval som, aby pochopil, že sme sa cez to potrebovali nielen dostať, ale pre naše dobro to aj ukončiť.

„Aký druh koláčikov chceš spraviť, krpec?“ Opýtal som sa jej, keď sme sa pohli ku dverám.

„Čučoriedkové.“ Usmiala sa.

„Čučoriedkové sušienky? Také som ešte nikdy nerobil.“

„Sú dobré!“ Zachichotala sa.

„No, tak potom ich musíme urobiť!“ Otočil som sa s ňou dookola.

Všetko čo som mohol robiť bolo uistiť sa, že Masley bola v poriadku a ten zvyšok nechať na Maxwella.

Jane

„Jane Chapmanová.“ Pred celu prišiel podsaditý dôstojník, z uší mu trčali chlpy, držal v rukách dosku.

„To som ja.“ Vstala som z lavičky, vkĺzla som do bielych topánok bez podrážky, ktoré mi dali, zatiaľ čo som prešla pred mreže. Nič nepovedal, zastrčil si dosku pod pazuchu, zatiaľ čo mi otváral celu. Ustúpil na bok, aby som ohla vyjsť a keď som to urobila, otočila som sa, aby mi znova nasadil putá.“

„Nie. Idete domov, poďte za mnou.“ Odvetil, keď znova zamkol celu.

„Čože? To nie je fér!“ Butter, jedno z dievčat, ktoré som spoznala, napochodovala k mrežiam pozerajúc na dôstojníka. „Povedali ste, že tu sudca nebude až do pondelka.“

„Sadnite si!“ Vyštekol na ňu, ani sa len neobťažoval vysvetľovať ani jednej z nás, čo sa deje. Butterine oči švihli po mne, na perách mala zamračenie, zatiaľ čo sa opierala o krémové mreže.„Toto je nejaký ojeb?“

„Ešte jedno slovo od teba a nechám ťa sedieť v D1tke až do pondelka.“

Kreténsky dôstojník tresol doskou o mreže, ako keby bola pes, ktorému prikázal sadnúť. Butter si niečo pre seba zašomrala, ale presunula sa, aby si sadla na svoje miesto. Netušila som čo je D1tka, ale neobťažovala som sa na to pýtať. Viedol ma dopredu k recepcii, kde bola dôstojníčka Angela Garciová, žena, ktorá odo mňa žiadala, aby som sa ospravedlnila. Stála tam s rukami prekríženými, zatiaľ čo podpisovala nejaké papiere. Na pult položila igelitové vrecko, v ktorom boli moje hodinky, náramok a lodičky.

„To sú vaše osobné veci. Budú vás kontaktovať kvôli dátumu vášho pojednávania. Bolo by dobré, keby ste sa dovtedy držali v úzadí, slečna Chapmanová.“

„Urobím, čo budem môcť.“ Usmiala som sa, vzala si od nej veci, obula si lodičky. Zrejme mohli byť aj tie použité ako zbraň, čo bol zjavne dôvod, prečo som ich musela na začiatku odovzdať. Potom ako dohovil s ďalším dôstojníkom ku mne prišiel vysoký, chudý muž s okuliarmi s hrubým rámom a príčeskom.

„Slečna Chapmanová, som Timothy Gates, jeden z vašich právnikov, je mi potešením vás spoznať.“ Natiahol ku mne ruku.

„Kiežby to bolo za príjemnejších okolností. Ste ten, čo ma dostal z tejto šlamastiky?“ Usmiala som sa a prešla k nemu.

„Bola to tímová práca, ale áno. Vonku na vás už čaká auto, madam.“

Pozerala som na neho na okamih to bolo zvláštne, potom som sa pozrela späť tam, kde stále zadržiavali ostatné ženy. Už som sa viac necítila ako Jane Chapmanová. Nemyslela som to v negatívnom slova zmysle. V skutočnosti som si nebola istá, čo to znamená. Ale stojac tu, na tomto mieste, za sebou cely a predo mnou---„

„Madam.“

„Jo, prepáčte, poďme.“ Usmiala som sa kráčajúc von.

Priamo pred stanicou bol zaparkovaný Range Rover. Právnik mi podržal otvorené dvere, dnu sedel nikto iný než Wesley, usmieval sa, hoci vyzeral vyčerpane.

„Chcel som kvôli tebe stáť vonku, ale Maxov právnik mi povedal, aby som to nerobil.“

„Vždy džentlmen,“ odvetila som a vkĺzla dnu. Jeho zelené oči po mne okamžite v obavách prešli. „Wes, som v poriadku, prisahám.“

„Len som kontroloval, či sa neobjavili nejaké mamičkovské tetovania.“ Odvetil, vzal ma za ruku, mala som pocit, že do tej mojej dokonale pasuje.

„Škoda, to ja som bol totiž na rade, než si sa objavila ty.“

Naklonil sa, aby ma jemne pobozkal a po prvý krát, čo sa zdalo ako celé roky, ale sotva to bolo pár hodín, som sa uvoľnila omotajúc okolo neho ruky. Wes si ma pritiahol do lona. Čo mal byť len letmý bozk sa zmenilo na niečo oveľa viac, zatiaľ čo sa oprel do svojho sedadla, jeho ľavá ruka sa presunula na môj bok a pravá do mojich vlasov. Otvorila som ústa, dnu mi vkĺzol jeho jazyk, ktorý sa prevaľoval cez ten môj. Bol to tak dobrý pocit, že som si nemohla pomôcť a zastonala som.

„Bože, si nádherná.“ Zašepkal, keď sa odo mňa odtrhol, jeho pery však boli stále tak blízko, že som mohla cítiť jeho dych.

„Klamár.“ Vyzerala som ako sračka. Ale aj tak som sa o neho oprela čelom. „Ďakujem ti, že si ma odtiaľ dostal.“

Zamračil sa, jeho zelené oči sa odo mňa neodvrátili. „Väčšinu práce urobil Max. Ale ani jednému z nás nikdy nebudeš musieť ďakovať.“

„To ale neznamená, že to tak či tak neurobím.“ Presunula som sa, odhrnula mu hnedé vlasy. Užívala si spôsob, ako sa ma držal. „Ako sa majú Max a Masley?“

„Najpravdepodobnejšie čakajú na telefóne.“ Odvetil, pustil ma, keď sa natiahol do vrecka, aby vytočil číslo. Trvalo to len pár sekúnd, kým zodvihli a potom som už pozerala na Maxa, tmavé vlasy mu trčali na všetky strany, zatiaľ čo Masley mu do nich uväzovala mašle.

„Výborná vizáž.“ Uškrnula som sa. Kútik pier sa mu stočil dohora, keď sa pozrel na nás oboch. „Tiež si to myslím. Masley povedala, že mi bude každý deň upravovať vlasy. Nie je to tak, Mas?“ Odvrátil sa od kamery. „Hádaj kto je na telefóne?“

Ako zajačik, zajačik, ktorý sa nejako dostal k maminmu make-upu, vyskočila Masleyna tvár hneď vedľa tej jeho. Keď ma zbadala, uškrnula sa tak naširoko, až sa mi chcelo plakať.

„Mami! Kam ideš mami?“ Vzala si od neho telefón.

„Ahoj, zlato. Mala som na robote nejakú prácu, ale teraz sa už vraciam späť.“

„Robila si princeznovské šaty?“

„Áno. Robila som princeznovské šaty. Ale čo sa ti stalo s tvárou?“

„Robili sme si make-up!“ Uškrnula sa, ukázala mi rúž, ktorý držala v rukách.

„To vidím...niekto bude potrebovať kúpeľ.“

„Nie, mami!“ Podala telefón naspäť Maxovi, odbehla.

„To s tým make-upom môžem vysvetliť.“ Povedal rýchlo, ako vinník, ktorým aj bol.

„Môžeš?“ Nadvihla som obočie čakajúc.

„Nie všetko. Len som sa na okamih odvrátil a už mala ružové očné viečka.“ Vzdychol si ako keby bol vyčerpaný. „Je veľmi energická.“

„Úľavný tím je už na ceste,“ povedal mu Wes, bradu mal na mojom pleci. Max sa pozeral medzi nami. „Ste si istí, lebo vy dvaja vyzeráte bezstarostne.“

„To sme,“ odvetil Wes, pobozkal ma na krk a plece, keď som sa presunula z jeho lona.

„Vidíme sa, keď sa dostanete domov.“

A s tým zložil tak rýchlo, až som zamrkala, keď obrazovka sčernala.

„Prečo ho takto dráždiš?“ Odpovedala som opierajúc sa o neho.

„Vieš dobre prečo.“ Zašepkal a ja som vedela. Pretože ho to rozpaľovalo...rozpaľovalo to nás všetkých. Ale to by som, samozrejme, nepovedala, nie s mužom vpredu, ktorý šoféroval.

„Gates...zložky,“ zavolal odrazu Wes a muž vpredu zodvihol stredne veľkú zložku, podal ju dozadu. Wes ju okamžite podával mne.

„Čo to je?“

„Otvor to a nepanikár.“

„Už len vďaka tomu, že si to povedal, panikárim.“ Neohrabane som sa zasmiala, no keď som si prečítala slová v hornej časti prvého dokumentu, prestala som. Pomaly som sa pohniezdila na svojom mieste. Prevracala som stránku po stránke, pokým som už viac nemohla.

„Wes...“ Môj hlas sa vytratil do ticha.

„Max a ja sme sa o tom bavili, dáva to zmysel,“ povedal, ako keby mi dával auto alebo niečo také namiesto toho, že mi dával tretinu zo všetkého čo vlastnil. Všetky jeho reštaurácie, produkty zo supermarketov, majetok a investície, daroval tretinu mne a Masley. A nielen on, ale aj Max, teraz som mala spoločný podiel vo všetkom, dokonca aj zo sídla, v ktorom sme terazboli.

„Nikdy som nechcela tvoje peniaze.“ Dokonca som sa ani nemohla prinútiť sa na čokoľvek opýtať.

Prikývol. „Ja viem, som za to rád, ale Jane, ty si rodina. Toto sú len papiere, takže sa nikto nebude pýtať.“

Ale nebolo to len to. Všetky lekárske rozhodnutia oboch boli zanechané mne v prípade, že by sa niečo stalo...a ja som sa modlila k Bohu, aby sa nič nestalo, pretože som nechcela nikdy znova opustiť ani jedného z nich.

A vtedy mi to došlo.

Jane Chapmanová bol preč, pretože som už viac nebola sama. Nebojovala som o to, aby som prežila, nemala som už pocit, že proti mne stojí celý svet...po tretíkrát. Prvýkrát to bolo, keď som stretla ich, druhýkrát, keď som mala Masley, a bola som nevýslovne šťastná.

„Jane?“

„Poďme domov.“