TAOU - 14. kapitola

Překlad: Yogi_22

Jane

Max ma objal ako sme vchádzali do kuchyne, ruky mal okolo môjho pásu, ja som mala hlavu pod jeho bradou a aj keď som bola viac ako dospelá, a bola matkou, nemohla som si pomôcť a uškŕňala sa a chichotala ako školáčka. Ak by som sa videla v zrkadle, pretáčala by som oči...potom by som sa s najväčšou pravdepodobnosťou začala znova uškŕňať.

„Začal s tou vecou okolo šéfkuchára nejako skoro,“ zašepkal mi Max do ucha, keď sme sa zastavili pri vchode do kuchyne, kde stál Wes za Masley, obaja mali zástery, Wes jej ukazoval ako vaľkať cesto. Masley to brala vážne, tlačila na valček tak silno ako mohla, zatiaľ čo Wes jej ho pridržiaval. Raz za čas pridal múku. Netušila som, kto sa baví viac, ale vytiahla som telefón a urobila fotku. V okamihu ako počul cvaknutie sa Wes obzrel.

„Ahojte.“ Usmial sa, akože sa fakt usmial, pozeral medzi nami. „Všetko v poriadku?“

„Nevyzerá to v poriadku?“ Opýtal sa Max, prešiel za Wesa. Všimla som si pohľad, ktorý hodil Wes, ako keby netušil čo robiť alebo nerobiť pred Masley. Ešte sme o tom nehovorili, no nerobila som si starosti, a zdalo sa, že ani Wes nie, pretože jednoducho pobozkal Maxa na líce a potom sa otočil, aby sa znova sústredil na Masley, ktorá stále vaľkala cesto.

„Masley,“ zaspievala som jej meno, čím som si vynútila jej pozornosť.

Hlava jej vyletela hore a usmiala sa – presne tým úsmevom, aký mal aj Wes. „Ahoj, mami! Už si hore!“

„Ahoj, srdiečko.“ Prebehla som k nej, zámerne odtisla Wesa a Maxa z cesty, aby som ju poriadne objala a pobozkala na tvár.

„Čo to robíš?“

„Vyrábam sušienky pre dieťatko.“ Natiahla sa, že si vezme vykrajovač na sušienky.

„Dieťatko?“ Pozrela som sa na Wesa, ktorý siahol do mikrovlnky, vytiahol odtiaľ tanier s raňajkami a položil ich vedľa mňa.

„Irene, spomínaš si?“ Povedal, podal mi tanier.

„Oh...“ Spomenula som si a odrazu som sa znova cítila unavená. „Ďakujem,“ povedala som a vzala si jedlo.

„Chcem sa s ňou hrať,“ povedala Masley, pritisla vykrajovač do cesta a potom zodvihla ruky, aby Wes vybral cesto a položil ho na pekáč.

„To je milé, srdiečko, ale to dieťatko je ešte v tetinom brušku a bude to chlapec,“ povedala som jej potichu a hlava jej vystrelila hore tak prudko, že som si nemohla pomôcť a smiala sa.

„Chlapci nie,“ povedala mi.

„A máš to.“ Wes a Max zodvihli ruky a tľapli si. Masley pustila vykrajovač, natiahla ruky ako len mohla a tľapla si s nimi. Max sa zatackal a triasol sa ako keby udrel do skaly. „Masley, ty si riadne silná.“

„To preto, že jem veľa zeleniny.“ Prikývla, znova si vzala svoje nástroje. Ignorovala ich, odhrnula som jej vlasy za ucho. „Masley, chcela by si byť staršia sesternica? Chlapci môžu byť aj zábavní. Mohla by si im šéfovať.“

„Andy je chlapec,“ odvetila.

„Nemáš rada Andyho?“

„Áno. Ale nemá rád fintenie sa.“

Zamračila sa. No, proti tomuto sa nedalo namietať.

„Okej, poviem to tete a uvidíme čo sa s tým dá robiť.“

Max si nad tým odfrkol, natiahol sa k môjmu tanieru, aby si ukradol plátok slaniny.

„Takže, ako presne ideš presvedčiť Irene, aby zmenila pohlavie svojho dieťaťa?“

„Dúfam, že proste zmení názor.“ Pokrčila som plecami, tiež sa smiala. „Koľko sušienok ideš dnes urobiť?“

Nadvihol hnedé obočie. „Len tucet alebo dva. Tieto sú vlastne pre ňu. Zavolal som do svojej kuchyne v Bostone, už pripravujú všetko na donášku. Zajtra budeme väčšinu dňa variť v kamarátovej reštaurácii. Dnes večer sa chystám všetko skontrolovať len aby som sa uistil, že je to v poriadku.“

„To si nemohol variť tu?“ Opýtal sa Max, posadil sa na stoličku.

„Tak veľmi ako milujem tento dom, a tak nádherný aký je, táto kuchyňa nie je stavaná na menu, ktoré som naplánoval.“

„Ty si už zostavil menu?“ Zastonala som. „Kedy? Ako? Nemám ani poňatia čo a ako vyzdobiť. Pochybujem, že rozmiestniť všade modré balóny a zakričať prekvapenie by dostali Irene a jej hostí.“

O štvrtej ráno sa to zdalo ešte možné, čo len dokazovalo aká som bola opitá sexom, ale keď som nad tým uvažovala teraz, nemohla som na nič prísť.

„Tu máš.“ Max siahol do zadného vrecka, vytiahol odtiaľ známu čiernu kartu a dal mi ju do rúk. Zjojkla som, predstierala ako keby vážila tonu, spustila ruky dole.

„Nemôžem.“ Smiala som sa. „Tvoj bankový účet je proste tak ťažký.“

Pretočil nado mnou oči, ale Wes sa ku mne pridal.

„Opatrne, Jane, s veľkou mocou prichádza aj veľká zodpovednosť. V momente ako vytiahneš toto na svetlo, každý muž, žena a dieťa ti budú za pätami a budú ťa volať.“

Ustúpila som od kuchynského ostrovčeka, zodvihla hlavu, zotrela si úsmev z tváre, keď som sa snažila tváriť vážne. „Mám na tvári svoj mrchovský úsmev zlatokopky?“

„Ukáž v očiach viac z Victorii Backhamovej.“ Wes si zahryzol do kútika úst, aby sa nerozosmial.

Našpúlila som pusu, pozrela sa na neho a zdvihla kreditku.

„Tak nóbl, slečna Chapmanová, nie som toho hoden.“ Potom sa zľahka uklonil.

„Už ste vy dvaja blázni skončili?“ Opýtal sa Max, vzal mi tanier s raňajkami a jedol z neho. Pozrel sa medzi nami dvoma. „Pretože naposledy, keď som to kontroloval, nepatril si medzi TOP8 najlepších šéfkuchárov na svete?“

Wes sa zastavil, popraskal si sánku, pozeral na neho. „To je iné. Vypracoval som sa, nevyrástol som v bohatstve.“

„Ty si vyrástol na zámku,“ povedala som pri spomienke na dom, kde vyrastal.

„Ocko, ty máš zámok?“ Masley vypúlila oči, keď sa na neho pozrela.

„Nie, krpec.“ Sklamal ju. Našpúlila ústa, vytiahla jednu z vykrojených sušienok sama. „A ty.“ Wes kývol mojim smerom. „Neodbočuj od témy, pretože aktuálne vrháme svetlo na prachy Maxwella Emersona Tretieho.“

„Oh, ja nikdy neodbočujem od témy. Vždy si stojím pevne za svojim.“ Kývla som, otočila sa naspäť, aby som Maxovi vrátila jeho kreditku. „Požiadala ma, aby som robila hostiteľku. Čo znamená, že dostane detskú sprchu Jane Chapmanovej a bude to milovať.“

„Jane, nemrhaj peniazmi---„

„Možno ma vyhodili, ale zarobila som si peniaze, slušné peniaze, a som si istá, že v nejakom ďalšom divadelnom dome dostanem robotu, alebo si nájdem niečo iné. V súčasnosti si nemusím robiť starosti s nájmom alebo jedlom alebo dokonca s Masley. Obaja ste ma do týchto vecí vmanévrovali zubami nechtami, takže toto urobím podľa seba.“

„No, tak v tom prípade od teba ihneď odtiahnem túto všemocnú kreditku, ale ak by si---„

„Nie,“ odvetila som a vzala si od neho naspäť tanier. „Dokonca si povolám aj zálohy.“

 „Zálohy?“ Obaja sa opýtali, pozerali na mňa.

Prikývla som, zahryzla do francúzskeho toastu, keď som vytiahla telefón. „Viete čo bola tá najlepšia vec na práci v striptízovom klube?“

„Nemyslím si, že bola takáto veta kedy vyslovená,“ odvetil Max, nadvihol obočie, prepichoval ma očami ako keby bol rozpoltený medzi tým chcieť ma pretiahnuť alebo zostať na stoličke.

„Najlepšia vec je na tom tá, že veľa striptérok nezostane striptérkami nadlho a zvyčajne sa v živote pohnú smerom hore a nie dole.“

„Upútala si moju pozornosť.“ Wes sa naklonil, pozeral na mňa úplne rovnako ako Max a mne začala horieť pokožka. „Mary je bývalá striptérka. A teraz má sama veľmi úspešný biznis. A ona nie je jediná. Som si istá, že môžem toto miesto premeniť bez toho, aby som veľa utratila.“

Podržala som pred nimi telefón, prešla som kontaktmi. „Zavoláme do siete striptérok.“

Max a Wes si vymenili pohľady ako som vytáčala číslo.

„Čo? Myslíte, že to Irene nebude schvaľovať?“ Vyzývala som ich, aby niečo povedali. Max si šikovne vložil kúsok toastu do úst, zatiaľ čo sa Wes znova sústredil na Masley. Po tom, čo sa stalo po Maxwellovej nehode som zistila, že som mala okolo seba množstvo zneužívaných alebo týraných ľudí a netušila som o tom, pretože som hlavu držala dole a nechávala si ju len pre seba. Potom som si uvedomila, že som od nich nechcela len tak odísť. Šla som naspäť do Bunny Rabbit, svojho bývalého domovského striptízového klubu, a znova sa so všetkými spojila vrátane Allena. Neboli sme si takí blízki ako predtým, ale teraz som sa s ním mohla stretnúť bez toho, aby som ho chcela zabiť.

„Ahoj, Vedúca,“ zodvihla Delilah so svojim hlbokým južanským prízvukom, ktorá bola predtým známa ako Texxxas – áno s troma x.

„Ešte stále si v New Yorku, že?“

„Áno, madam.“

„Skvelé. Potrebujem láskavosť.“

„Pre teba? Čokoľvek, len to menuj.“

„Jedna moja blízka priateľka, je mi prakticky rodina, má detskú sprchu. Tú, ktorú ste mi všetky zabezpečili bola úžasná. Snažím sa zistiť, ako by sme to mohli zopakovať v prípade nejakých 80 ľudí. Tá sprcha je pozajtra.“

Wes a Max sa na mňa znova pozreli, keď som spomenula svoju detskú sprchu.

„Ahh! Jane, to je ale šibeničný termín. Zavolám zvyšku dievčat. Si v Bostone?“

„Nie, v New Yorku, v Hamptons.“

„Oh, vďaka Bohu. Okej, zavolám ti naspäť. Oh, som taká nadšená, že si zahrám Hádaj kto je otcom dieťaťa.“

„To nebude potrebné, Delilah, ona už vie kto je otcom jej dieťaťa. Bude tam tiež. A teraz, keď nad tým uvažujem, poďme to udržať v rovine prístupnej deťom.“

„Jane, srdiečko, už si niekedy bola na detskej sprche prístupnej pre deti? Hneď tam potom zaspíš. Do čerta, už len to dieťa sa bude tak nudiť, že vyskočí von, len aby to miesto nejako oživilo.“

Zasmiala som sa. „Okej, fajn. Tak potom prístupné od 13 rokov, nič viac.“

„Fajn. Fajn. Zavolám ti naspäť,“ odvetila a už aj zložila.

Keď som položila telefón dole, zamerala som sa na nich. „Prečo na mňa obaja tak pozeráte?“

„Mala by táto sieť striptérok k dispozícii nejaké fotky alebo čokoľvek z tvojej sprchy?“ Opýtal sa ma Max.

„Alebo čohokoľvek, keď bola Masley batoľa. Dokonca aj ak je to len fotka,“ opýtal sa ticho Wes, ruky mal ma Masleynej hlave.

„Fotku mňa, ocko?“ Masley sa pozrela hore.

„Áno, tebakrpec, keď si bola ešte malinká.“

A v tej chvíli som to cítila znova, ten úškrn školáčky, ktorý sa mi roztiahol na tvári.

Maxwell

„Je blonďák?“

Žiadna odpoveď.

„Hnedovlasý?“

Žiadna odpoveď.

„Úplne čiernovlasý!“

Stále žiadna odpoveď!

„Jane!“ Kričali na ňu. Hoci Jane, veľmi tehotná Jane, len pokrčila na kamere plecami. Mala na sebe žiarivo žlté šaty, vlasy mala kratšie, ostrihané po plecia, tvár mala trošku okrúhlejšiu, ale v porovnaní s terajškom boli obrovské najmä jej prsia.

Jane na obrazovke len jednoducho pokrčila ramenami, jedla z taniera hrozno, ktorý mala na bruchu ako druhý stolík.

„Ak by som vám to všetkým povedala, nemohla by som si užívať túto hru,“ odvetila.

„Fajn!“ Všetky si povzdychli a tentoraz Mary, ktorá mala na sebe z polovice ružové a z polovice modré šaty, podržala pred kamerou dve perá.

„Posledná výzva, dámy, posledná výzva na tipovanie pohlavia dieťaťa. A nepozerajte sa na ňu, aby ste hľadali nejaké nápovedy. Nevie to nikto okrem mňa a doktora.“ Mary sa otočila a jedna žena vyčiarkla svoje meno na ružovej strane šiat a napísala ho ma modrú stranu.

„Ako je možné, že to vieš ty a dokonca to nevie ani samotná matka?“

„Chcela som, aby to bolo prekvapenie.“ Zasmiala sa Jane šúchajúc si brucho. „Okej, dosť už bolo napätia. Daj nám to, Mary.“

„Si si istá, že si pripravená?“

„Mary?“

„Drž sa za svoju vagínu.“ Mary sa zasmiala a potom sa otočila k niekomu mimo kamery. „Prosím o vírenie bubnov...gratulujem, Jane, budeš mať svoju mini verziu.“

Jane vypúlila oči a stíchla.

„Dievčatko?“

„Dievčatko.“ Mary prikývla.

Všetky oči boli na nej, kamera priblížila na jej tvár, až tak blízko, že som mohol vidieť lesk v jej očiach a sledoval ako jej sekundu predtým než sa začala smiať a plakať zároveň očerveneli líca. Všetky dievčatá začali plakať s ňou.

„Dievča!“ Utrela si oči, trela si brucho. „Ahoj, oriešok.“

„Ahoj, mami!“ Povedala Masley, ktorá jej sedela v lone. Kedykoľvek si spomenula na okamih, kde bude ona alebo niekto ďalší na obrazovke nadávať, zakryla Masley uši alebo ju nejako rozptýlila.

Bolo to roztomilé.

„Nie, mami.“ Masley trucovala, keď zastavila video. „Viac mňa.“

„Vydrž. Už ideš na scénu,“ povedala Jane, vymenila video na notebooku, ktorý bol prepojený s televízorom. „Toto je moje najobľúbenejšie.“

Netušil som prečo, pokým sa obrazovka nerozsvietila a tam bola, zaliata potom, dýchala cez nos, v očiach mala slzy.

„Je príliš skoro,“ vrieskala, držala sa posteľných prikrývok, zatínala zuby tak silno až som bol prekvapený, že si ich nevylámala.

„Dýchaj. Jane, dýchaj.“ Spoza kamery prišiel Maryn hlas – všetko čo som videl bola jej ruka, ktorá sa natiahla, aby jej utrela čelo.

„Toto nemôžem urobiť. Nemôžem. Masley, poď von, prosím! Prosím!“

Prosila, zvieralo mi srdce, keď som ju sledoval takto plakať, tak veľmi prosiť.

„Bolelo to, mami?“ Pozrela sa na ňu Masley a Jane ju pobozkala na čelo.

„Áno, ale maminka je silná, vieš,“ odvetila, zakryla jej uši.

„Zasraní zmrdi! Nenávidím ich! Ak ešte niekedy znova uvidím tie ich ksichty, zmlátim ich baseballovou pálkou! To bolí, Mary! Ah, zasraná sviňa. Nemôžem.“

„No tak, Jane. Ešte jedno veľké zatlačenie---!“

„Veď tlačím!“ Pohodila hlavou dozadu a o pár sekúnd neskôr som začul Masley plakať. Kamera prešla na krvou pokrytú Masley omotanú do uteráka s hlavou plnou vlasou.

„Mami, to som ja?“

„Áno, to si ty. Maminka na to nikdy nezabudne,“ odvetila Jane ako Jane na obrazovke ticho vzlykala, dokonca aj keď ju už očistili a položili ju na jej hruď, aby si ju pochovala.

„Oh, je taká pekná. Oh...ahoj,“ vzlykala Jane, keď Masley hladkala vlasy.

Až keď som žmurkol, cítil som ako sa mi v kútiku očí nazbierali slzy. Rýchlo som si ich zotrel, ticho som to sledoval v úcte k nej a všetko čo bola až do tohto bodu schopná vydržať. Keď som sa obzrel na Wesa, stál tak ticho až som si nebol istý či ešte vôbec dýchal. Jeho zelené oči sa leskli a sledovali každú scénu na obrazovke. Pretočili sme z Masleynho narodenia na video, kde sa Masley snaží chodiť, kde má vlasy vo vrkočoch a cmúľa v ústach cumeľ. Od vzrušenia spadla na chrbát než sa sama potisla naspäť. Jane sedela neďaleko nej, mávala a tlieskala na ňu. Chvíľu to trvalo a potom urobila Masley konečne šesť krokov než začala padať, no Jane ju zachytila, omotala okolo nej ruky. Ukázala na kameru, vzala Masleynu ruku a zamávala.

„Už to skončilo, mami?“ Opýtala sa Masley, mávala naspäť.

„Nie, ešte to neskončilo. Pozri...“ Zodvihla svoj telefón, nahrávala ju. „Stále rastieš. Budúci rok budeme pozerať všetky veci, ktoré sme natočili tento rok.“

Masley vykĺzla Jane z lona a prešla k Wesovi.

„Videl si to, ocko?“ Opýtala sa, otočila sa a ukázala na obrazovku, ktorá bola teraz zastavená na ich fotke. Wes sa usmieval, pobozkal ju na obe líca, než si ju pritiahol do náručia. „Áno, krpec, videl. Bola si také pekné dieťa.“

„Nebol si tam,“ povedala otvorene, keď sa mu odtiahla z náručia, balansovala mu na nohách.

„Ja viem.“ Wesovi zlyhal hlas a ja som vedel, že bol rovnako šokovaný, že to počul, pretože si rukami zovrel hrdlo. Zľahka si odkašlal než prehovoril. „Ale, som tu teraz a hádaj čo?“

„Čo?“ Zasmiala sa, keď ju šteklil.

„Dostala si dvoch ockov.“

„Dvoch?“ Pohodila hlavou zmätená.

„Jo. Máš dvoch ockov, tri staré mamy a jednu mamu.“

„Wau.“ Zasmiala sa. „Ani náhodou.“

Dokonca ani ja som si nemohol pomôcť a zasmial sa nad spôsobom akým to povedala.

„Ale áno, Masley. Strýko Max je tiež tvoj ocko.“

Hlava jej prudko vystrelila ku mne a vyskočila z Wesových nôh na moje, položila mi ruky na tvár.

„Ty si tiež ocko?“ Jej orieškové oči sa hlboko upierali na mňa. Bola tak nádherná a plná energie, ale väčšinou bola šťastná. Všetko čo som mohol robiť bolo prikývnuť v obave, že by mi zlyhal hlas ešte horšie ako Wesleymu. Jej malé rúčky sa mi omotali okolo krku, jej líce sa mi otieralo o líce ako sme sa objímali. Ponad plece nás natáčala Jane, už nám nahrávala video, ktoré si niekedy odteraz vo vzdialenej budúcnosti pozrieme, kedy budem prevažne rovnako ohromený ako som bol teraz.

„Jane.“ Vytiahol som svoj telefón, posunul Masley, takže sa mohla postaviť na pohovku vedľa mňa. „Vadilo by ti, ak by pozdravila moju mamu?“

Jane ani nedostala šancu dostať sa k slovu než bola Masleyna tvár predo mnou, uškŕňala sa ako mačka z Alice v Krajine zázrakov.

„Tvoja mama?“

Zasmial som sa. „Áno, moja mama. Tvoja starká.“

„Chcem ju pozdraviť!“

Jane len prikývla, a práve, keď som to čakal, telefón dvakrát zazvonil než sa to preplo na videohovor. Na sebe mala veľké čierne slnečné okuliare od Prady, obrovský klobúk a práve pila z kokosu.

„Maxwell, čo sa deje?“

Vzdychol som si, prevrátil očami, kým som namieril kameru na Masley, ktorá mávala.

„Ahoj, starká.“ Masley sa usmievala, zatiaľ čo moja matka sa dusila, kašlala svoj drink.

„Ty, podrž to,“ vyštekla na nejakú servírku, ktorá sa jej snažila pomôcť dýchať. Posadila sa, dala si dole okuliare a klobúk.

„Mami, kde si?“

„To je to, čo ťa znepokojuje? Maxwell, malé dieťa ma práve nazvalo starkou.“ Znova si dala pred tvár telefón.

„Áno, mama, som si toho vedomý. To je aj dôvod prečo ti volám. Toto je Masley. Masley, zoznám sa so svojou starkou, Elspeth.“

„El...Els...El...starká...speth,“ pokrčila plecami, snažila sa to povedať.

Prišla Jane, posadila sa vedľa mňa.

„Ahoj, Elspeth, už je to nejaká doba.“

Moja matka, dokonca aj taká pokojná, sa pozrela medzi nami a ostro sa nadýchla. „Daj ten telefón slečne Masley.“

Jane sa na mňa s obavou pozrela, ale ja som svojej matke veril a urobil o čo ma požiadala, podal som telefón Masley.

„Koľko  máš rokov?“ Opýtala sa.

„Dva...a pol!“ Masley sa jej to snažila ukázať na prstoch.

„Tri! Máme toho teda čo doháňať, malá slečinka! Keď ťa starká príde pozrieť, pôjdeme nakupovať, namaľovať si nechty. Tvoj ocko takéto veci so mnou nikdy nechcel robiť, pretože bol chlapec.“

„Žiadni chlapci!“ Prikývla Masley.

„Si tak rozkošná. Daj telefón mamine, okej?“

„Nie!“ Zašepkala Jane, otočila sa ku mne s rozšírenými očami, krútila hlavou a rukami. Ale už bolo neskoro----

Masley sa naklonila, položila telefón pred Jane. V okamihu, ako ho natočila, sa Jane šťastne usmiala a ja som mohol len prevrátiť oči.

„Elspeth...“

„Do akej škôlky si ju zapísala?“

„Má len---„

„Len? Jane. Čakacia doba na väčšine miest je dlhá tri až štyri roky. Prinajmenšom by si si aspoň mala overiť spoľahlivosť pestúnok. Musela si mať predsa pestúnku?“

„Nie---„

„Viem, že by to mohlo znieť ako keby si opustila svoje dieťa, ale musíš si pamätať, že to je nielen dobré pre nezávislosť dieťaťa, ale nesmieš zabúdať ani na vlastnú kariéru. Môžeš to všetko mať, srdiečko, len toho potrebuješ trochu preniesť na niekoho iného. A aké oblečenie nosí? Viem o jednom krásnom detskom obchode na Belm Ave a---„

„Elspeth!“ Jane ju prerušila než som si od nej mohol vziať telefón. „Som taká šťastná, že si nadšená. Veľa to pre mňa znamená. Môžeme sa porozprávať o detskom oblečení a tvojich fajnových bohatých škôlkach, keď prídeš na Ireninu detskú sprchu. Prídeš, správne, a uistíš sa, že sa dostavia aj Irenini rodičia, správne. To posledné čo by si predsa chcela od matky svojej vnučky je, aby si myslela, že pre ňu nie je dôležitá rodina, však? Pretože si nie som istá, či by mohla Masley takto veriť ľuďom.

Bola dobrá.

Moja matka na ňu pozerala, prižmúrila oči a neveriacky si odkašlala. „Zdá sa, že ťa ani roky nezmenili.“

„Irenina rodina. Všetci z nej. Potrebujem ich tu v sobotu. Je mi jedno či im budeš musieť uviazať slučku okolo krku a dotiahnuť ich sem, ale budú tu. A ak to zariadiš, nebudem mať námietky voči akémukoľvek oblečeniu a fajnovým šatám alebo čomukoľvek čo budeš chcieť Masley kúpiť. Ohľadom škôlky rozhodovať nemôžem, pretože to musí byť kolektívna voľba medzi mnou a jej otcami.

„Jej otcami?“ Opýtala sa ma. Natočila kameru za seba, podržala ju pred Wesom, ktorý uvoľnene sedel a sledoval nás.

„Madam.“ Kývol na ňu.

Znova si dala telefón k tvári, Jane sa usmiala. „Otcovia. Ak je to znova problém, s čistým svedomím poviem, že nemôžem nechať Masley---„

„Jane, napriek tejto tvári, nie som tak mladá ako som bývalákedysi. Takže to posledné, čo môžeš urobiť je aspoň dať o takejto veci vedieť. Je to omračujúca informácia, takže aspoň nemusím mať prekliaty infarkt,“ odvetila moja matka, vzala si naspäť drink od servírky, ktorá tam po celý čas stála.

Jane len pokrčila plecami. „Bola som vychovávaná tak, že mám strhnúť náplasť. Takže máme dohodu, starká?“

„Môj brat a jeho žena majú zložité povahy---„

Jane pretočila kameru na Masley a mňa, hlas sa jej zdvihol o dve oktávy, keď znova prehovorila. „Pozri sa na nich, nie sú rozkošní. Premýšľaj nad tým aká roztomilá by bola Masley vo všetkých tých drobných outfitoch. Masley, srdiečko, pošli starkej pusu.“

Masley si silno pobozkala ruku a potom prudko pohodila rukou tak ďaleko, že by spadla, keby som ju nechytil.

„Si krutý človek, Jane Chapmanová.“

„Učila som sa od tvojej rodiny.“ Žmurkla, keď bol telefón namierený zasa na ňu. „Platí?“

„Uvidíme sa tam a bude lepšie ak si zapamätáš svoju časť dohody, hovorím to jasne?“

„Maj sa, starká, vďaka!“ Jane zamávala, zavesila. Ako to urobila, padla dozadu do Wesovho lona.

Uškŕňal sa, jemne ju tľapkal po hlave. „To si práve použila našu dcéru ako rukojemníčku?“

„Elspeth dostala tú lepšiu časť dohody,“ bránila sa. „A teraz zavolám aj tvojim matkám, než stratím nervy.“

„Ty? Stratiť nervy?“ Zachechtal sa. „Nemyslím si, že je to možné.“

Masley sa posunula, aby mi sedela na kolenách, vzala mamu za nohy. Mal som ťažký hrudník, v tom momente som si bol istý, že sa zastavil čas. Musel sa zastaviť, pretože som nemohol vidieť, počuť alebo cítiť čokoľvek iné než ich troch ako sa smiali a hovorili a...jednoducho dýchali. Proste len existovali v mojej blízkosti.

Udrelo ma to ako tona tehál alebo vedro ľadovej vody.

Toto bola moja rodina.

Mal som pocit, že si to musím znova a znova pripomínať, každú sekundu kedy sme boli všetci spolu. Bol som si istý, že ma to udrie znova a vítal som to, pretože nič nebolo cítiť lepšie než vedomie, že ste súčasťou životov iných ľudí.

Že už viac nie ste sám.

Wesley

„Si v poriadku?“ Opýtala sa Jane ticho, vyšla na terasu vedľa mňa. Otočila sa chrbtom k vlnám, aby mi pozerala do tváre, triasla sa, ako jej vietor fúkal na tvár. Dal som si dole bundu a prehodil jej ju cez plecia.

„Som v poriadku.“

„Si? Pretože sa zdá, že sa vyhýbaš hovoru o svojich mamách?“ Proste musela byť tak prekliato všímavá. Snažil som sa zavolať mamám po tom ako Max hovoril s tou jeho – ale nevzali to. Pravda bola, že som to ani nechcel. Moja skoršia výhovorka bola, že som chcel tráviť čas byť otcom, spolu s Maxwellom a ňou späť v mojom živote. Ale keď Max zavolal Elspeth, vedel som, že som sa tomu už viac nemohol vyhýbať.

„Wes?“

„Prepáč, niečo si hovorila?“ Pozrel som sa na ňu. Mala nadvihnuté obočie, keď sa na mňa pozerala.

„Ak o tom nechceš hovoriť---„

„Nechcem.“ Naozaj som nechcel. „Ale to len preto, lebo na to nerád spomínam, nie preto, lebo neverím tebe alebo Maxovi.“

„Masley sa vonku unavila. Teraz spí. Ruším?“ Povedal Max, keď som pokrútil hlavou, postavil sa na druhú stranu vedľa mňa. Nemohol som sa pozrieť ani na jedného z nich, takže som civel na pláž, sledoval ako malé vlny narastali, len aby narazili, vôňa slanej vody bola tak silná, až utlmila takmer všetko ostatné.

„Stalo sa to asi tak rok po tom, čo sme sa všetci rozišli.“

„Do záznamu, nikdy som sa s tebou nerozišiel,“ vložil sa do toho, ten blbec musel mať ako vždy svoj názor.

„Fajn, tak teda rok po tom čo sme sa rozdelili.“ Čakal som, či k tomu niečo dodá, ale nedodal, tak som pokračoval. „Moje mamy začali mať nejaké problémy – nie, bolo to viac ako len to. Rozišli sa. Jediné spomienky, ktoré som mal kedy na mamy ako sa hádajú boli vtedy, keď bol Gale chorý a neskôr, keď zomrel. Mal som pocit, že sa všetko okolo mňa rozpadá a všetko čo som mohol robiť bolo pozerať sa. Boli jedna k druhej hrozné až do tej miery, že som sa viac nemohol prinútiť k tomu, aby som čo len s jednou z nich vôbec hovoril. Už sa dali naspäť dokopy, odpustili si navzájom bez ohľadu na to peklo, no bol som si istý, že sa po tom chystajú rozviesť. Ak som nevolal, nemusel som vedieť čo sa deje. To mi vyhovovalo.“

Moje mamy, Pippa a Brenda, boli vždy zvláštne. Brenda bola hlasná, hrubá a úprimne povedané, úplný opak mojej mamy Pippy, ktorá bola viac zdržanlivá, hoci ju Brenda privádzala do šialenstva. „Milujem ich obe. Nehovoril som s nimi zo strachu, aký bude výsledok ich manželstva, ktoré je naivné, viem---„

„Ja ani nemám rád svojich rodičov a stále som chcel, aby boli spolu.“ Uškrnul sa Max, naklonil sa dopredu. „Namiesto toho, aby si si robil starosti čo s nimi bude v budúcnosti, sústreď sa na to čo je práve teraz, pretože práve teraz sú spolu a to je všetko na čom záleží. Síce sa to ľahšie hovorí ako urobí, ale aj tak.“

Pozrel som sa na Jane, ponúkla mi malý úsmev než mi vošla do náručia a objala ma. „Nemám žiadnu dobrú radu.“

„Aj zlé rady sú vítané.“ Zasmial som sa, objímal ju.

„Zlé rady nedávam,“ zamumala mi na hrudi. A potom sme za sebou začuli Masley.

„Mami...mami, kde si?“

„Povinnosť volá.“ Vzdychla si, odtiahla sa odo mňa a zamierila späť do domu.

„Bolo to drsných pár rokov pre nás všetkých,“ zašepkal som, otočil sa, aby som videl ako Jane zodvihla Masley a hojdala ju dopredu a dozadu.

„Nikdy som nebol dobrý v tom, aby som dával najavo čo cítim---„

„Bol si ešte lepší, ver mi.“ Prerušil som ho, práve sa uškŕňal mávajúc na Masley, ktorá mávala tiež, keď nás zbadala.

„Vždy som sa pýtal sám seba, kedy budem vedieť, že som to dokázal a nikdy som naozaj nepoznal odpoveď.“

Na to som sa na neho pozrel, ale on pozeral ďalej na Jane. „A teraz?“

„A teraz si uvedomujem, že v momente ako sa pozeráš na svoj život a premýšľaš...že to musí byť sen...vtedy vieš, že si to dokázal.“

Nemusel som odpovedať. Povedal presne to, čo som ja cítil. Vzal ma za ruku a zostali by sme tam v dokonalej blaženosti, keby mi práve vtedy nezazvonil telefón.

„Tvoje mamy?“

„Nie, kuchyňa – sú tu. Dúfam, že sa to Irene bude páčiť---„

„Nemá na výber. Bež. Uvidíme sa neskôr.“

Pobozkal som ho a časť mňa si priala, aby som to neurobil, pretože som v tom chcel pokračovať. Z výrazu v jeho očiach bolo jasné, že to cítil rovnako.

„Choď, než si to rozmyslím.“

Zamračil sa.

Uškŕňal sa, prikývol a potom sa pohol k Jane a Masley, obe ich pobozkal.

Ak bol toto sen, nikdy som sa z neho nechcel zobudiť.