ČV - 32. kapitola

Autor: Iveta
Kor. cz: Lenka
Kor. sk: Noemi

Presne, ako som predpokladala. Návrat Adama domov, mi vrátil Kris a ona sa cez Skype ospravedlňovala, že nebola  schopná sa sústrediť na nič viac. Proste mi to nedalo a povedala som jej, že viem o nej a o Adamovi a že viem, že ona to vie o mne a Patrikovi. Takže nemá význam sa ďalej hrať, že o ničom nevieme a tým medzi seba vedome vkladať prekážky.

Ten rozhovor vyzeral ako zo zlej komédie, ja viem, že ty vieš a ty vieš že ja viem... niečo na taký spôsob.

Skončili sme šúľajúce sa na svojich PC stoloch, pri čom na nás naši chlapi, ktorí si mimochodom k sebe našli cestu, čumeli ako puci.

Dohoda znela, že s Patrikom, prídeme už dvadsiateho deviateho, vraj, aby sme mali dosť času poukazovať to tam môjmu vlkovi, čo bol vlastne celkom fajn nápad.

Keď mi Kris navrhla, aby sme prespali ten týždeň u nej, nemohla som to prijať, chúďa jej matka, aby sa ešte  aj o nás starala? Dohodla som sa teda s babuškou Oľgou, a ona, samozrejme, súhlasila. Chýbala som jej a rada vraj spozná môjho nevlastného brata.

Fakt, že tak trošku incestujeme som radšej vynechala. Bola dosť otvorená novým veciam, dokázala dokonca ako sedemdesiatdeväť ročná napísať aj SMS, ale riskovať jej kolaps? Alebo možné pokroponie môjho hriešneho tela svätenou vodou chvíľu po spovedi?

Chráň ma Boh!

Patrikovi sa to veľmi nepáčilo, bol ako povedal "závislí na mojom tele." Síce sa už viac nepokúsil oblapávať môj, nie práve najviac vyvinutý, hrudník, ale jeho ručičky boli na miestach dosť uspokojujúcich, aj keď vo mne vždy vyvolali potrebu dostať ich ešte o kúsok nižšie. Ale to nemôžem opisovať, to je do červenej knižnice.

Tvrdil, že ak by sa ma znova mal dotýkať, skončilo by to roztrhanými šatami po celej miestnosti. A jeho samovraždou, lebo si vraj zaslúžim viac ako pretiahnutie v jeho izbe pri vypnutom svetle, aby matka nemala podozrenie...

Vysvetliť tomu hlupáčikovi, že ja nie som ten typ dievča túžiaceho po romantickom "po prvé" trebárs na Valentína s posteľou vystlanou ružami po večery a vyznaní lásky, bolo nemožné.

 Nepomáhalo ani presviedčanie, že nezáleží na mieste, ani na okolnostiach, ale na osobe, s ktorou chce žena alebo dievča ten veľký krok urobiť.

 Ale aký dokázal byť drzý a narcistický, tak dokázal byť tvrdohlavý a podľa neho romantický.

Takže nakoniec som bola viac škodná, keď sa ma dotýkal, lebo to vždy ukončil v tom najlepšom. Mala som nutkanie dať mu prezývku EDO, bol ako ten prekliaty trapko z Twilight. Nech mi Stefi odpustí a česť Tuláčke, túto postavu domrvila. A môj vlk sa na toho blyšťavého upíra naozaj chvíľami podobal.

Keď som ho nazvala Edom prvýkrát, takmer ma jeho žiarlivosť zvalila z postele. Vraj kto je ten chlap a prečo stonám jeho meno v Patrikovej posteli.

Naozaj bolo vidieť, že Patrik a filmy pre dievčence nie sú kamaráti. Ako sa však tomu môjmu vlkovi podarilo úspešne sa vyhnúť aspoň mikroinformácii o tom diele som nepochopila. Bol toho plný svet, doparoma. Takže po vysvetlení, kto je Edo a stručnom výcuce obsahu, ma uhryzol do krku a ušteklil takmer na mŕtvicu. Že on žiadna blyštiaca sa pijavica nie je, ale ak túžim po kúsancoch, rád si naostrý svoje zuby.

Proste toľko oslepujúcej spokojnosti a radosti, až som čakala, kedy sa to pomrví. Lebo ja som vedela, že to tak je. Vesmír je sviňa. Opije ťa sladkým rožkom, v mojom prípade Patrikom bez túžby trhať hlavy, plne sa venujúcim mojej ničotnej osôbke, a potom bum, ako rana z neba, pohroma za pohromou.

Ale snažila som sa na to veľmi nemyslieť, prečo si kaziť zvyšok dovolenky kým znova nezdvihne kotvy, trebárs do Ugandy alebo hoc kam.

V aute, smer moja rodná dedinka, panovala dobrá nálada. Patrik si hmkal s prehrávačom dákúblbú hop sem hop tam americkú inside verziu rapu a ja som s napätím čumela z okienka čakajúc, kedy sa mi v zornom poli objaví aspoň trošku známy ker alebo niečo.

Patrik šiel úplne inou trasou ako moja matka, ale bolo dosť možné, že si ju proste nepamätám po štvrť roku. Oči mi začali klipkať a ja som si, sunúc telo nižšie do sedačky spolujazdca, dopriala trošku spánku.

„Ma poser, ona slintá!" Hlas Kris ma vytrhol z polospánku... no dobre, spala som jak dieťa po makovom vývare.

„Je úplne rozkošná." Počula som Patrikov hlas a jeho ruky mi napravili deku, ktorou ma musel niekedy po tom, ako som zaspala, prikryť.

„Ja ti neviem švagrík, ale proti gustu žiaden diškutát."

Otvorila som oči a rozhliadla sa.

Boli  sme pred Devil´spubom - najhroznejší bar v našej dedine a oni boli vonku, zatiaľ, čo ja som skrútená ako paragraf v poloľahu ničila svoju chrbticu.

„Ešte jedna blbá pripomienka na moju osobu a tie kučery ti vlastnoručne vyrovnám, ale na hlave ich už mať nebudeš," zachrapčala som.

 Tak dlhý šlofík bol fakt záhul na moje hlasivky.

„Ale, ale, tak naša Ruženka vstala zlou nohou," doberala si ma a skryla svoje, o sekundu mŕtve, telo za Adama, ktorý rozložil hruď ako hradbu v chabom pokuse ju ochrániť.

„Aj ty, Brutus?" vrčala som na neho pomedzi stisnuté zuby, v snahe zadržať smiech.

On len rozprestrel náruč a zavlnil obočím. Nikdy som nepochopila, ako dokázal tie dva pol oblúky prinútiť tak silno spolupracovať, že sa zdvihlo jedno a postupne druhé až vznikla vlnka.

Jedným skokom som sa ocitla v jeho náručí. Pritisol si tvár k mojej a ako dieťa, s obľúbenou plyšovou hračkou, sa so mnou mierne pootáčal v páse. Jeho strnisko ma škriabalo na tvári, no nedovolil mi sa odtiahnuť .

„Chýbala si mi, Emilisko!" vyčítal a ja som si spokojne vzdychla, ani nevedel ako hrozne chýbal on mne.

Veľké lopaty siahli po  mojom tele a ja som bola prirazená na hruď toho môjho Adonisa. „Opatrne, chceš mi ju rozmačkať? Ďalšie stískanie, až keď sa mi z nej prestaneš snažiť urobiť džús!" výhražne vrčal, ale ja som ho poznala dosť dobre na to, aby som vedela, že to jemné vrčanie bol skôr pokus skryť smiech.

„Azanyát! Možno by si s ňou mal začať spávať, aby si pochopil, že nie je tak rozbitná, ako sa môže zdať! Nerada ti kazím ilúzie, môj nový Bratm, ale tu toto dievča spadlo toľko krát na hubu a toľko krát jej šili hlavu, že na prstoch dvoch rúk to nespočítam!" Jej smiech bol rajský plyn, človek sa musel smiať, dokonca aj Patrik sa zasmial, nereagujúc na poznámku o našej intímnej stránke vzťahu.

Bol tu iný, vlastne, už od prvej noci bol viac bezstarostný, viac spokojný a mne sa páčilo, že na chvíľu vypol toho bojovníka, túžiaceho po krvi za každých okolností. Dávalo mi to pocit trošku tej normálnosti, bez puta, bez ultra silného vlka, upírov...

Boli sme len ja a on, s jeho podryvačnými poznámkami, dvojzmyslami a mojou narastajúcou túžbou po ňom. Úplne sladký a krásny vzťah. Aspoň na chvíľočku.

Bolo naozaj fajn byť doma, cítiť ten vzduch, iný ako v mojom novom domove, presýtenom lesmi. Vzduch tam bol čistejší, ľahšie prechádzal cez pľúca.

Ale vôňa tohto vzduchu bola nezameniteľná.

Ešte aj tu, pred krčmou, kde som cez veľké presklené steny mohla vidieť stálych zákazníkov, z ktorých sme si s mojou dvojkou stále robili posmech.

S dedkovcami, čo tam už od rána pili a vykrikovali niečo po maďarsky a smiali sa.

 Ach, bola som proste doma.

Túžila som Patrika zobrať na jedno miesto, kam som vždy chodila, nebolo to moje tajné miesto, kam som chodila rozjímať, nebola som ten typ utápať sa a váľať sa vo svojichhovnách. Aspoň pred tým tomu tak nebývalo...

Ale v zime tam bolo naozaj krásne a my s Kris a ostanými deckami sme tam vždy strávili more času hraním hokeja alebo snažením postaviť  iglu. Nebola som tam už hádam aj tri roky. Keď Kris okúsila prvý sex, bolo pre ňu nepredstaviteľné správať sa ďalej ako malý fagan. Bola už "dospelá" na detinské stavanie snehuliaka sa mi vraj mohla zvysoka srať.

„Ideme?" Patrikova ruka, prechádzajúca mi po mojej hore - dole, ma vrátila do reality.

Chlapci sedeli vpredu a ja s Kris vzadu, cesta k babke trvala asi minútku, takže mi to prišlo akoby Patrik naštartovala a hneď vypol motor. Žiadne zákruty, odbočky, proste od knajpu stále doprava. Pešo to bolo prejdené ani nie za päť minút.

Vidieť babku, ako stojí pri pletive predeľujúcom jej a susedkin dvor a prehadzuje šupky zemiakov slepiciam za tou drôtmi vytvorenou ohradou, mi vykúzlilo na tvári úsmev.

Robila to posledných pár rokov, čo sa už nevládala celkom dobre postarať o hydinu a ani o prasce a tak sa na to aj s dedkom vybodli.

Malá bránka, natrená na zeleno, zavŕzgala a babka sa sústredila na prichádzajúcich.

Jej modré oči sa rozšírili a s rýchlim krokom, ťahajúc si šatku viac do vlasov, sa nám pohla v ústrety. Bez tej šatky som ju videla za celý svoj život asi päťkrát.

 Rozprestrela náruč ešte predtým, ako sme boli tak blízko, aby sme si mohli normálnym tónom hlasu povedať dobrý deň a ja som si pobehla k nej, aby nemusela dlho čakať.

„Miluška," vzdychla, keď som sa sklonila, aby som ju mohla objať.

 Bola to malinká žena, nemala viac ako stopäťdesiat centimetrov, ale o to mala lepšie srdiečko.

„Baby," vtisla som hlavu do jej ramena a zhlboka nasala vôňu harmančeka, ktorá k nej neodmysliteľne patrila.

Milovala som vôňu tej bylinky, pripomínala mi časy, keď som bola malá a babka ma brávala na lúku zbierať harmanček alebo materinu dúšku, repík a iné bylinky, z ktorých sme potom robili sušinu na čaj, mastičky a olejčeky.

Babka bola čarodejnica a za celý svoj život si nezobrala ani acylpyrín. Vravela, že príroda ponúka dosť liečiv, len človek sa ich musí naučiť využívať správne.

„Ako si mi len vyrástla, je z teba už veľká slečna." Hladkala ma po vlasoch a ja som priadla ako mača. „A kto je tento fešák?" V jej hlase boli tie iskričky, čo človeku museli vyčariť úsmev.

Už som len čakala, čo z jej úst vylezie neskôr.

„Dobrý deň, pani Ketzová," pozdravil neisto a načiahol k nej ruku.

Rozumela som mu, bol v dome matky môjho otca. Asi čakal, že k nemu bude babka odmeraná, no to babušku vôbec nepoznal. Ona moju matku vždy milovala ako dcéru a ak bola šťastná ona, bola aj babka.

A hlavne, babka mala už vek, väčšinu života už mala, bohužiaľ, za sebou. Sama tvrdila, keď sa jej matka ospravedlňovala a sľúbila, že na otca nezabudne, že ak by deduško umrel, keď bola mladá, tiež by neostala sama, nie to ešte desať rokov. Žena vraj potrebuje lásku a pevné objatie muža.

„Ale, chlapče, aká to pani Ketzová? Som baby, všetci mi tak vravia." Chňapla pre zmenu jeho a objala ho.

Bol to ten najväčší záchvat smiechu vyvolávajúci pohľad. Babka mu siahala niekam pri kosť hrudného koša a on ju preto ani nedokázal poriadne objať.

 Medzi rukami mal stále toľko priestoru, že by som sa tam možno vpratala ešte ja. Ale môj muž bol vždy vynaliezavý a tak sa dal takmer do kľaku a babku objal pod pazuchami, akoby bola malé dieťa.

To som sa už s Kris takmer ušťala a navzájom sme si dávali pohľadmi silu, aby to tak naozaj neskončilo.

„Ooo, chlapče  ty si ako môj Róbert, tiež bol tak pekne stavaný, ale vtedy neboli posilňovne, všetky tie svaly získal na stavbe," usmievala sa a prechádzala Patrikovi po ramenách, stále sa na neho tisnúc.

Červenal sa ako pivónia a ja som sa zabávala, nebolo samozrejmosťou dňa, vidieť toho muža s rumencom v tvári.

Akoby vycítil, že sa naozaj skvele bavím, švihol na mňa pohľadom, prosiac ma o pomoc.

Len som sa na neho zazubila, posielajúc mu tichý cmuk. „Baby..." oslovila som ju a ona sa odtiahla s úsmevom na perách si napravila šatku a misku, ktorú mala stále v ruke si vopchala pod pazuchu.

„No čo, vieš ako dávno ma žiaden muž neobjal?" smiala sa a žmurkla na Patrika.

 „Dobre, tak poďme dnu, deti, urobíme si lipový čaj," zavolala nás štyroch do jej kuchynky, kde trávila deň.

Bola to malá miestnosť, kde polovicu prednej steny tvorili okno a dvere. Podlaha bola len betónová, bez plávačky či linolea. Po pravej strane bol drez, v ktorom umývala riad a oproti, na ľavej bol stojan na lavórik, kde mala vždy napustenú vodu na ruky a pri ňom sa hompáľal uterák.

Pri dreze, asi tri kroky od neho, bol starý šporák ešte na drevo, na ktorom bublala polievka a napĺňala miestnosť vôňou domáceho slepačieho vývaru.

Oproti šporáku bol skoro v rovnakej úrovni stôl s umelým obrusom, motív košíky ovocia, čo iné sa dalo v kuchyni čakať, však? Rohová lavica bola pri stene a vytvárala tak dojem, akoby ten stojan na lavórik bol jeho súčasťou, ako boli tesne pri sebe.

Oproti dverám starý kredenc s okrovou farbou, trošku popukanou a s presklenou vitrínou, kde mala uložené poháre a v dvojitom skle mala fotky svojich vnúčat.

Boli sme traja, ja, Paľo o tri roky starší a aj napriek tomu, že bol vyvrheľom rodiny ho starká milovala najviac. A potom Gréta, mala niečo cez dvanásť a bývala na druhom konci Slovenska, tak ju starká vnímala ako darček zakaždým, keď strýko Jano zavítal aj s rodinou domov.

Patrikovi zažiarili oči a ja som si mala chuť otrieskať hlavu o rozpálenú platňu šporáku, keď som videla, ako sa blížil k tej prekliatej skrini a prstom prešiel po tváričke štrbavého, blonďavého dievčatka.

Babka zatiaľ stihla už zaliať čajíky a kanvicu znova odpojiť. Darmo som sa jej snažila aj s matkou nespočetne veľa krát vysvetliť, že ju nemusí stále odpájať, ona tvrdila, že v telke sú toho plné správy, ako niekomu vyhorel barák pre vyhodené poistky.

„To je Miluška?" spýtal sa, ťukajúc na  fotku malej prváčky so šlabikárom, pyšne ukazujúc ten štrbavý úsmev.

Hnusák, dobre vedel, že som to ja, chcel ma v tom len vymáchať za to, že som sa bavila na jeho účet.

Kris sa takmer ušúľala, skrývajúc tvár v Adamovom hrudníku, no ten sa smiech nesnažil skryť vôbec.

 A za toto budú musieť všetci umrieť!

„Hm, bola fantastická, pravda? Úplne rozkošná. Celá jej matka, keď bola v jej veku. Bolo to tak dobré dievčatko, celé dni sme o nej takmer nevedeli," spomínala na mňa babka a ja som si zúfalstvom takmer trhala vlasy.

Ak spomenie nejakú trápnu historku, asi si ublížim.

Patrik počúval jej rozprávanie ako žiak profesora pri prednáške a ja som ho takmer videla s imaginárnym poznámkovým blokom, ako si značí trápnosti, ktorých som sa ako dieťa dopustila, aby ich v správnej chvíli mohol použiť proti mne.

Jeho pohľad nachvíľu uväznil môj a ja som sa začervenala, keď babka práve horlivo spomínala ako som vliezla k prasiatku do chôla a vlastným telom bránila jeho život, keď starký vyhlásil, že z neho bude vianočná šunka.

Patrikov pohľad však vôbec nebol posmešný, bol nežný a plný lásky. Nepýtal sa na mňa babky, aby sa mi mohol posmievať,  chcel len aby mu bola bližšie tá malá "Miluška", ktorá ešte nevedela, ako sa smrťou jej otca všetko zmení.

Samozrejme, Patrik nemohol nechať  babku vydýchnuť a tak pri tom, ako do seba džgal už druhý tanier polievky sa medzi lyžičkami spýtal, či má aj iné fotky.

To bolo prvýkrát, čo sa Patrik napchával. A neverila som, že by to bolo kvalitou jedla, moja matka varila dobre. Chcel asi babke urobiť radosť, každá babka má rada, keď deťom jej jedlo chutí.

Babka neváhala a stratila sa v druhej, už obytnej budove, kde mala zavedený plyn a žiadne kúrenia drevom alebo lavóriky na ruky, ale pekná kúpeľňa so sprchovým kútom a vaňou.

„Stále nemôžem uveriť, že tá malá princezná si ty, je to akoby mi babka rozprávala o úplne inej osobe," šepkal mi, trúc pery o moje líce.

„No, keď  zomrel otec, tak som sa zmenila asi ako každé dieťa, takže to dievčatko už ani nie som ja." Myknutie ramenami malo znamenať, že to nemá ďalej rozoberať, no on, samozrejme, nepochopil a keď sa babka trošku zadýchaná vrátila s albumom, pri každej fotke sa na mňa zazubil a stisol mi ruku. Otázky z neho sršali ako z moderátora vedomostnej súťaže.

Trvalo to skoro tri hodiny, kým sa uspokojil a babka bola ticho dlhšie ako jedno chlipnutie čaju, ktorého sme museli vypiť minimálne galón.

„Kristínka a čo Karolínka? Pomohol ten výluh na tie popáleniny?" pýtala sa starká a ja som švihla pohľadom na tú hnusaňu.

 Nepovedala mi, že sa jej sestre niečo stalo.

„Hmmm, no áno, do dvoch dní sa jej brucho pekne začalo hojiť a aj hnisať to prestalo. Len ju to ešte bolí." Zakaždým, keď Kris komunikovala s mojou babkou, bola úplne iný človek.

Ale to babka robila s každým, neuvedomovala si, ako vplýva na povahy a vyťahuje z ľudí len to najlepšie.

Živím príkladom bol Paľo, ten chlapec bol na odvykačke asi dvadsať krát, no zakaždým, keď k babke prišiel, z neho tá žena dokázala urobiť usporiadaného človeka.

 Samozrejme, ako náhle opustil jej dom, bol tam, kde pred tým. Na ulici, hľadajúc svojho dílera.

Venovala som Kris jeden pohľad typu: Toto mi vysvetlíš.

 No ona sa len uškrnula a vyplazila na mňa špičku ružového jazyka.

„No, myslím, že by zasa skončila v nemocnici pre to hnisanie. Nebyť vás, baby. Neviem ako ju napadlo hrať sa na Jánošíka a preskakovať tú blbú vatru v kozačkách," pokračovala Kris a krútila hlavou nad svojou nezletilou sestrou.

Keď nám babka naložila kačicu s kapustou a domácim, zemiakovým knedlíkom, sliny som mala už niekde pri kolenách.

Adam sa snažil aj s Kris babku slušne odmietnuť, no ona proste nedovolila, aby boli jej zlatíčka hladné. Ani po vysvetlení, že oni majú rodičov tu v dedine, ani nie desať minút cesty z jej domu. Nakoniec to vzdali a Kris s Adamom sa pustili do jedenia z jedného taniera, jedným príborom, sediac na jednej stoličke.

Či som závidela? Asi áno.

S Patrikom sme jedli z jedného taniera leda tak popcorn. Ale nešlo tak o to, že sa navzájom kŕmili.

Ja som bola dosť sebestačná, aby som sa dokázala najesť aj bez Patrikovej pomoci a taktiež som mala dosť veľký apetít, aby mi delenie sa o jedlo prišlo úplne nepochopiteľné.

Závidela som, že sú na sebe tak nacapení a že Adam cmuká na mastnú hubu Krispusinky. Aj keď, aj to bolo dosť nechutné... a samozrejme, nemiestne, pred baby, čo nám vytierala zadky a vychovávala nás, by sa trošku mohli ovládať, nie?

Proste som ľutovala svoje rozhodnutie tváriť sa, že náš vzťah je iba čisto o súrodeneckej láske.

 Chcela som sa k nemu pritúliť, oprieť sa chrbtom  do jeho hrude a držať si jeho ruky tesne omotané okolo môjho pásu, zatiaľ, čo by sme sa rozprávali s babkou.

 Samozrejme, žiadne bozky, pred starkou sa musím predsa chovať!

Patrik vycítil moju túžbu po jeho dotyku, rukou mi pomaly prešiel po krížoch v malých kruhoch.

Babka sediaca pod oknom na malej stoličke, zväzujúc rozmarín do malých trsov nitkou, nás sledovala s prižmúrenými očami.