AWF - 8. kapitola

Překlad: Yogi_22

Margot

„Tak ako to ide?“ Opýtala sa Jaime.

Zavolala som jej cestou domov. „Myslím, že to ide skvele. Dnes som sa stretla s klientmi a boli veľmi milí – no, väčšina z nich.“

„Uh oh. Niekto nebol milý?“

„Tak či tak nie ku mne. Je to prostredný brat, Jack.“ Predstavila som si ho sediaceho vedľa mňa pri bare a srdce mi búšilo trošku rýchlejšie. Vypĺňal tričko ako keby to nič nebolo. Všimol si ako som mu čumela na hruď? Páčili sa mi aj jeho oči. Boli tmavé so škvrnkami zlata. A neušiel mi spôsob, akým mi pozeral na nohy, ako sa snažil nepriblížiť sa ku mne, tú iskru, keď ma vzal za ruku. Niečo tam bolo. Prečo to len musel byť taký debil?

„To je ten žhavý? Videla som rodinnú fotku.“

Zahryzla som si do pery. „Myslíš, že je žhavý?“

„Jo. Ty nie?“

„Myslím, že áno,“ povedala som opatrne, potom som rýchlo pokračovala, „ale vôbec nie je môj typ.“

„Prečo nie?“

„No, okrem toho, že je to otrhaný, prepotený farmár, ktorý potrebuje ostrihať, je tvrdohlavý, nabručaný a nevychovaný.“ Pravdu povediac, jeho vlasy mi nevadili, ani jeho otrhanosť, ani pot zo skoršej časti dňa. A dnes večer bol umytý, učesaný a nahodený a voňal fajnovo ako oheň na pláži. Stále som sa k nemu nakláňala a ovoniavala ho.

Jaime sa zasmiala. „A čo má znamenať to bručanie?“

Ako som šla, opisovala som svoje stretnutie s rodinou a čo mi povedali o Jackovi. Keď som sa dostala k tej časti o jeho žene, zalapala po dychu.

„Oh môj Bože, ako sa to stalo?“

„Nehoda s opitým vodičom.“

„To je tak smutné!“

„Však? Stále nosí obrúčku.“ Všimla som si to dnes večer. „Georgia vravela, že sa strašne milovali.“

„Bože, to je na hovno. Chudák chlap. Toto je dôvod, prečo by sa ľudia nemali brať. Zlé veci sa stávajú.“

Musela som sa usmiať. „Už zasa sa okolo teba motal Quinn a žiadal ťa o ruku?“

„Áno. Bože, ak to fakt urobí, zasrane ho zabijem.“

„Nebuď smiešna. Vy dvaja ste do seba šialene zamilovaní. Ste spolu už rok a pol a žijete spolu celé mesiace, prečo sa teda nevziať?“

„Pretože sme šťastní!“ Vybuchla ako keby to všetko vysvetľovalo. „Prečo to dosrať?“

Vzdychla som si, porozhliadla sa. Žeby mi tá prechádzka z baru trvala až tak dlho?

„OK, ako chceš. Nevydávaj sa. Myslím, že som sa stratila.“

„Stratila kde?“

Prestala som kráčať a opísala kruh. Určite som sa stratila, ten park na rohu som nikdy predtým nevidela. Nebolo nič horšie než byť na ihrisku po tme. „Stratila som sa cestou z mesta do svojej chalupy. Čo to sakra je? Toľko zákrut tu ani nebolo.“

Jaime sa zasmiala. „Zlož a použi Google mapy alebo niečo také. Potom mi napíš, keď sa dostaneš domov, nech si nemusím robiť starosti, že sa niekde sama potuluješ v tme.“

„OK.“

„A potom mi zajtra zavolaj, takže si môžeme viac pohovoriť o stratégii.“

„Zavolám. Chcem ešte urobiť väčší prieskum a brainstorming, ale mám pár nápadov. Ich rozpočet však nie je veľký.“

Vzdychla si. „To mi došlo.“

„Ale to je v pohode. Vieš čo? Fakt im chcem pomôcť. Urobila by som to aj zadarmo.“

„Musíš prestať robiť tieto veci zadarmo,“ pokarhala ma Jaime. „Už viac nerobíš pre otca. Si dospelá ženská, ktorá má svoju vlastnú firmu.“

„A svoj vlastný zverenecký fond.“ Málinko som sa zasmiala. „Nevadí mi robiť veci zadarmo z dobrých dôvodov, ako v ich prípade. Plus nie je to len kvôli nim, je to kvôli komunite a ekonomike a spoločnému blahu! Vedela si, že existuje niečo ako potravinová neistota?“

„Čo to, do pekla, je? Paradajky s problémami dôvery?“

„Je to nedostatočný prístup k vhodnému, výživnému a cenovo dostupnému jedlu. A nie je to len v mestských oblastiach, ale aj v tých vidieckych. Ľudia, ktorí žijú obklopení farmami možno ani nikdy nejedia čo dopestovali a to im to rastie priamo na dvore! Vyvážame čo sme vypestovali a dovážame čo jeme. Je to šialené!“

Zasmiala sa. „Začínaš znieť trošku šialene.“

„Prepáč. Mala som sa dnes radšej vyhnúť štatistikám chudoby, keď som skúmala udržateľnosť poľnohospodárskej a potravinárskej spravodlivosti?“

„Potravinárska spravodlivosť?“

„Právo komunít pestovať, predávať a jesť zdravé jedlo. Je to obrovská vec, o ktorej som nemala ani len poňatia, že existuje, ale teraz som vážne podnietená. Chcem sa na tom podieľať.“

„Gah. Ty si taká mäkota. Daj mi vedieť, keď dorazíš domov.“

„Dám, dobrú.“ Ukončila som hovor a vyťukala adresu chalupy do Google mapy. Zatiaľ čo som bľabotala s Jaime, pokračovala som v chôdzi namiesto toho, aby som odbočila a minula som ulicu o tri bloky. Vrátila som sa naspäť, našla svoj dom a napísala jej, že som dorazila domov. O 15 minút neskôr som vypla svetlá a šla do postele, schúlila som sa na bok. Hneď ako som zavrela oči, vyskočil mi v hlave Jack Valentini a tvrdohlavo odmietal odísť. Aké to bolo od neho predvídateľné.

Pretočila som sa na chrbát, ale ešte sa to zhoršilo. To sa akože chystal odpálkovať každý môj nápad? Zaujímalo by ma, či bol vždy taký čudák. Zasmial sa vôbec niekedy? Bol iný predtým než zomrela jeho žena? Pred armádou? Existovala len jedna vec, ktorá ho tak odlišovala od jeho bratov, alebo to boli všetky?

Z rozmaru som zapla znova lampu a šla si po laptop. Doniesla som si ho naspäť do postele a posadila sa pred neho s prekríženými nohami, snažila som sa necítiť tak blbo, keď som do Googla zadala Stephanie Valentiniová.

Pri prvom vyhľadávaní sa nič poučné neobjavilo, tak som zadala Michigan a šoférovanie pod vplyvom alkoholu, cítila som ešte horšie kvôli tomu čo som robila. Nakoniec mi našlo miestny spravodajský článok o nehode, klikla som na link.

V hornej časti stránky sa objavili dve fotky, jednou rukou som si zakryla ústa.

Na ľavej strane bola tmavovlasá žena s obrovskými hnedými očami a jamkami v lícach. Na pravej strane svadobná fotka Jacka a Steph. Ohromilo ma vidieť ho usmiateho a šťastného, bol až neuveriteľne pekný.

Titulok bol strohý: Muža s dvoma predchádzajúci zápismi za jazdu v opitosti odsúdili za zabitie miestnej ženy, ktorú zrazil a utiekol.

Detaily boli odporné.

Pracovala ako servírka v bare neďaleko diaľnice. Cestou domov sa jej pokazilo auto. Telefón mala vybitý, takže kráčala pol míle smerom k farme, keď ju zrazil opitý vodič už s predchádzajúcimi odsúdeniami s otvoreným kontajnerom alkoholu v aute. Šiel ďalej, ale zišiel do priekopy ani nie dve míle po ceste. Ďalší vodič zbadal nehodu a zavolal 911. Steph previezli do nemocnice, ale o pár hodín neskôr podľahla svojim zraneniam. Vodiča vzali do väzby a stanovili kauciu jeden milión dolárov.

Článok som si prečítala ešte raz a dlho civela na svadobnú fotku. Nakoniec som zatvorila počítač, zapojila ho naspäť do nabíjačky a vkĺzla späť pod prikrývky.

Niet divu, pomyslela som si. Niet divu, že bol aký bol.

Tento druh straty, plus straty jeho otca a toho, čo zažil v armáde by zatvrdilo každého. Cítila som sa zle za to, že moja prítomnosť tu mu len pridávala viac na úzkosti. Dnes večer som príliš silno tlačila. Bola to moja vina. Potrebovala som ho presvedčiť, že mi úprimne záleží na tom, čo robí a naozaj chcem pomôcť, ale potrebovala som zmierniť priamy prístup.

Čo by bolo asi tak potrebné, aby sa na mňa pozeral inak? Aby ma videl ako kamarátku? Alebo niečo viac...

Nie.

Tento vlak hneď zastav a vypadni z neho, Margot. Pre Boha živého, je to klient! A stále nosí svadobnú obrúčku! Málinko ťa to k nemu priťahuje, to áno. Je ti ho ľúto, fajn. Chceš pomôcť jeho farme, iste. Ale nechaj to tak.

Vzdychla som si, pretočila sa na brucho a snažila sa na neho prestať myslieť. Ale celú noc som sa len prehadzovala a otáčala.

***

O päť tridsať ráno som spánok vzdala a natiahla si bežecké šortky, tielko a bežecké topánky. Pokiaľ som nemohla spať, mohla by som si dať aspoň malú rozcvičku. Vydedukovala som, že by som mala zamieriť k diaľnici, potom priamo rovno a na prašnú cestu vedľa farmy Valentiniovcov. Trošku to preskúmať.

Zapla som si vlasy, zamkla dvere a zastrčila si kľúč od chalupy do skrytého vrecka na šortkách než som sa vydala do ľahkého klusu. Za mnou slnko len vykukovalo nad jazerom, farbilo oblohu do nádhernej oranžovo-ružovej. Omračujúce teplo dňa bolo ešte hodiny ďaleko, vzduch bol proti rukám a nohám chladný a osviežujúci. Usmiala som sa nad ranným psíčkarom a postarším párom, ktorý kráčal ruka v ruke na prechádzku pri východe slnka, ale keď som dorazila na diaľnicu, uvedomila som si, že než som odišla, mala som ísť najskôr na záchod. Oh, dobre. Budem v pohode ak si dám len rýchly joging, nie? Práve som sa otáčala okolo ich pozemku a zamieril naspäť. Aká veľká môže byť asi tak „malá farma“?

Ukázalo sa, že zasrane pekne veľká.

Zamierila som na východ na prašnú cestu – minula sad, veľké ploty vysádzané popri zelenine, pasienkoch a konečne hustého lesa. V čase, keď som zabočila doľava na ďalekú hranicu ich pozemku, som fakt už musela ísť. Tlak v močovom mechúre rýchlo narastal zo zlého na strašný.Zahryzla som si do pery, pozerala na les za plotom Valentiniovcov po mojej ľavici a otvorené pastviny nejakej ďalšej farmy po mojej pravici, než som sa pozrela naspäť tam, odkiaľ som prišla. Nevidela som ani živú dušu. Ale...bola som vonku. Fakt som mala?

Nemyslím si, že vám musím hovoriť, že nijako zvlášť nie som typ dievčaťa na vonka. Moja predstava o „zocelení“ je trojhviezdičkový hotel. Určite netáborím, a ten jediný raz, kedy som musela použiť kadibúdku na koncerte, na ktorý ma dotiahla Jaime, som myslela, že zomriem od znechutenia. Alebo bakteriálnej infekcie.

Bolo by cikanie vonku ako zviera horšie než kadibúdka? A čo by som použila na to, aby som sa utrela? Už som počula nejaké príbehy o dievčatách, ktoré to museli urobiť, ale nikdy som tomu nevenovala dostatočnú pozornosť! Či len tak odkvapkali ako chlapci?

Treba použiť list? Ale mala som citlivú pokožku! A čo keď použijem nejaký jedovatý brečtan? Alebo nejakú inú škodlivú rastlinu? Neexistovalo niečo ako otrávenie dubom? Netušila som ako tieto veci vyzerajú! Prečo som si len nevzala telefón? Hádzať koláčikmi bola jedna vec, ale toto bolo stále niečo, čo som považovala za otrasne nechutné.

Preskakovala som z nohy na nohu, zúfalo som si priala, aby sa objavil nejaký zázrak, ktorým by som sa nemusela vzdať svojej dôstojnosti alebo privodiť svojej vagíne jedovaté vyrážky. Ale nič sa neobjavilo, tak som preliezla cez plot Valentiniovcov a zahla do lesa. Nadávala som si za to, že som sa nevyčúrala skôr než som opustila chalupu.

Ponáhľala som sa po lesnej ceste a ihličí a suchom lístí, zišla som z cesty, pokým som ju už viac nevidela. Chystala som si kľuknúť (dobrý Bože, aké nevkusné slovo), keď som blízko začula špľachot. Zalapala som po dychu, vystrela som sa a porozhliadla sa dookola, vyšklbla som si šortky naspäť na seba. Keď som začula ďalší špľachot, opatrne som zamierila tým smerom.

Oh môj Bože!

Neďaleko od miesta, kde som sa chystala uľaviť si, bola medzi stromami čistina a vedľa malé jazierko. Do jazera vyčnievalo krátke drevené mólo, na ktorej stál odzadu Jack Valentini. Mokrý a zasrane nahý.

Bolo to ako keby sa v mojom vnútri zapol elektrický spínač. Odrazu som bola poháňaná len jediným inštinktom: potrebovala som lepší výhľad.

Dvadsať stôp od jazera bola vŕba a bez toho, aby som si to čo i len na sekundu premyslela, vydala som sa tam a potom vyliezla na nízky konár.

Áno, fakt som sa vyštverala na strom.

Visela som na konári nad hlavou, opatrne som trošičku povyliezla a vykukla spomedzi listov.

Jazyk som mala zaseknutý medzi zubami, sledovala som ho ako si odhrnul mokré vlasy z tváre a trochu si ponaťahoval ruky nad hlavou.

Hmmm, farmárske opálenie je teda vec.

Moje oči šli automaticky nižšie, padla mi sánka, keď som uvidela veľkosť jeho vtáka.

Ak bol takto veľký, keď ani nebol tvrdý, aký veľký by asi bol keby bol tvrdý?

Odrazu som sa cítila ako decko, ktorému bolo povedané, že sa môže pozerať na narodeninovú tortu, ale nemôže ju ochutnať. Bolo to iracionálne – a úprimne povedané, zvrátené – že môj mozog napádali takéto myšlienky.

Chcem vidieť ako stvrdne.

Chce sa ho dotknúť.

Chcem na ňom svoje ústa.

Chcem vidieť ako sa dotýka sám seba.

Sakra, bol obrovský.

Chcem byť ošukaná vtákom ako je tento.

Stavím sa, že by ma roztrhol.

Kriste, zrejme by ma mohol v pohode pretiahnuť aj odtiaľto.

Nie! Nie, mohol by ma tu nájsť. Mohol by ma objaviť v lese a naštvať sa. Potom by ma mohol potrestať za to, že som ho špehovala.

Bol by nemilosrdný.

Uvedomila som si, že som vzdychala.

Čo sa to, do pekla, so mnou deje? Nikdy som nemala tieto druhy myšlienok o nikom, a už vôbec nie o ozajstnom cudzincovi. Že by som mala v dvadsaťdeviatke krízu stredného veku?

Odvrátil sa odo mňa, dával mi tak šancu oceniť pekné zaoblenie svojho zadku, ktoré som si všimla už na fotke, ale aj svalnatý chrbát a ramená, tetovanie, ktoré sa mu vinulo okolo rebier na pravej strane. Čo bolo zač? Nikdy predtým som nepoznala muža s tetovaním, aspoň nie osobne. A rozhodne som nikdy nevidela žiadneho takého nahého. Vlastne som nevidela mnoho mužov nahých. Možno to bol môj problém – bola som fascinovaná, niečo ako múzejný exponát alebo exotické zviera alebo cirkusové predstavenie. Mužské telá, ktoré som videla v zábleskoch boli bledé a chudé – vôbec nie ako tá nádherná umelecká práca na diele predo mnou, ktoré malo vypukliny a hrebene a línie, ranné slnko hladilo jeho pokožku do bronzova. Chcela som----

PRÁSK!

Konár, na ktorom som stála praskol a ja som dopadla na zem neuhladeným spôsobom na pupkáča. (Tiež som si mohla trocha cvrknúť. Ale len nepatrne.)

Zodvihla som hlavu a pozrela sa na Jacka, bola som šokovaná, že doslova narazil do lávky, telo mal pritisnuté na drevo. O sekundu neskôr vzhliadol a zbadal ma.

Nebola to teda žiadna fantázia, o ktorej som dlho premýšľala.

Oh, Ježíši. Toto bolo horšie ako Sconhenge. (pozn. v preklade: povestné hádzanie koláčikov)

Ako, do pekla, sa idem z tohto vykecať?