AWF - 7. kapitola

Překlad: Yogi_22

Jack

Držal som sa od domu celé popoludnie, dokonca aj keď ma privádzala do šialenstva myšlienka, že tam boli, rozprávali sa o farme a robili plány, ktoré by ju ovplyvnili. Plány, ktoré by mali dopad na mňa. Iste, technicky som vlastnil len jednu tretinu z farmy, ale ani jeden z mojich bratov do nej neinvestoval srdce a dušu tak ako ja. Pete sa len zaujímal o svoj nápad ohľadom reštaurácie, a Brad by bol rád, keby mohol pozemok rozkrájať na kúsky a rozpredať ho. Takže som tam šiel postaviť sa za seba. Povedať nie. Ale nemohol som to urobiť. Boli by dvaja proti jednému a ja by som nevyhral. A teraz mali na svojej strane aj tú zasranú Barbie. Ako, do pekla, si mohli myslieť, že by ženská vedela niečo o farmárčení?

Vyzerala ako keby ani nepoznala rozdiel medzi kohútom a sliepkou. Možno by som sa jej na to mohol opýtať. Ta myšlienka mi vlastne vykúzlila úsmev na tvári, zatiaľ čo som odchádzal zo stajne po tom, čo som skontroloval jedného z najstarších koní. Zdalo sa, že zápasí s teplom viac ako ostatné kone.

Už si niekedy predtým videla kohúta, Barbie? (pozn. v preklade: v AJ cock – znamená aj penis/vták)

Zachechtal som sa pri predstave výrazu na jej tvári. Očerveneli by jej líca, rozšírili oči. Mala pekné oči, to som jej musel uznať. Obrovské a svetlo modré. A aj pekný úsmev. Ale nebola môj typ. Mal som rád prirodzený typ. Zemitý. Žiaden make-up.

Steph žila v rifliach a čižmách, nos mala pehavý od slnka a dokonca si ani nemyslím, že mala fén. Vždy si nechávala tmavé, kučeravé vlasyschnúť voľne. Barbie by mala na sebe nejaký druh pracovného kostýmu, zrejme vysoké opätky. Jej pokožka vyzerala ako keby nikdy neopustila dom a pery mala umelo ružové. Vlasy mala pekné, hladké, zlaté a lesklé. Aké by to asi bolo keby som cez ne prekĺzaval prstami? Keby sa mi otierali o nahú hruď?

Keď na tú otázku odpovedal môj vták tým, že sa mi zašklbal v nohaviciach, donútil som sa skončiť s myšlienkami na ňu a presunúť sa k ďalšej úlohe. Nič pre mňa neznamenala.

***

Okolo piatej prišiel do malého skleníka, ktorý sme postavili s otcom, Pete a pripravil mi nejaké sadenice na pestovanie.

„Hej. Chceš pomôcť?“

„Už tu končím. Ale zišla by sa mi pomoc pri oprave plota pozdĺž hranice pozemku, ak máš čas.“

„Mám.“

Vzali sme si štvorkolku a viezli sa v tichosti, umieral som vedieť o čom sa bavili na stretnutí, ale bolo som príliš tvrdohlavý, aby som sa na to opýtal. Pete sa zrejme snažil prísť na to, ako na to zaviesť reč bez toho, aby som mu odtrhol hlavu. Ustúpil som prvý.

„Tak ako to išlo s tou Barbie od marketingu?“

Pete si povzdychol. „Je veľmi milá, Jack. A je aj chytrá. Myslím si, že nám veľmi pomôže.“

„A za koľko? Videl si, na čom prišla? Klasický Mercedes v dobrom stave. Máš vôbec predstavu koľko také auto stojí?“

„Nie.“

„Ani ja. Ale stavím sa, že kurva poriadny balík prachov.“

„Vieš, nemusíš byť ohľadom toho taký kretén. Nikto sa proti tebe nesprisahal ani ti nič nechce vziať.“

„A čo by mi tak, kurva, asi vzali? Ako si povedal, nevlastním túto farmu, nemám svoj vlastný dom, dokonca nemám ani len rodinu.“

Hodil som mu jeho slová naspäť, keď zastavil pri plote, ktorý potreboval opraviť a zaparkoval. Pete na mňa na sekundu pozeral a potom pokrútil hlavou. „Tak či tak sa s tebou odmietam hádať. A skončil som so snahou zasvätiť ťa do tohto. Ak chceš vedieť aké má nápady, tak sa jej na to môžeš opýtať sám.“

„Neopýtam,“ klamal som.

„Fajn.“ Vyskočil na zem. „Poďme to urobiť.“

***

Dokončil som robotu na dnes, umyl sa a urobil si nejakú večeru. Ale cítil som sa príliš napätý na to, aby som sám sedel v chate, rozhodol som sa ísť do mesta a dať si pivo. Vybral som si malý bar nazvaný Útočisko, posadil sa na koniec baru a dúfal, že nezbadám nikoho, koho poznám. Nie je nič horšie než chcieť si užívať pivo a sebapohŕdanie a byť neustále vyrušovaný ľuďmi, ktorí sa chceli porozprávať. Pýtali by sa ma ako sa mám so sympatickým výrazom v očiach, ale nechceli by vedieť pravdu. Chceli by počuť, že sa mám fajn a potom sa presunuli na malomestské klebety, alebo ešte lepšie, chceli by nejaké šíriť.

Bol piatok večer a miesto bolo plné, ale vďakabohu, posledné dve mieste na konci baru boli voľné, priamo nad nimi bežal v telke baseball. Odpil som si z piva a snažil sa vyzerať, že naozaj pozerám na Tigrov, takže by si nikto nezabral miesto vedľa mňa a nesnažil sa nadviazať hovor. Môj plán fungoval tak desať minút.

„Prepáčte. Jack Valentini, však?“ Pozrel som sa ponad plece a tam bola. Zblízka bola ešte krajšia než vyzerala cez kuchyňu, čo mi nepomáhalo v mojej nálade.

„Jo?“

Usmiala sa, odhalila dokonale rovné, biele zuby medzi tými namaľovanými perami. „Myslela som si, že ste to vy.“ Napriahla ruku. „Som Margot Lewistonová. Zo Shine PR. Stretli sme sa u Peta a Georgii.“

Nechcel som sa jej dotknúť, ale nevidel som spôsob ako z toho von. Vkĺzol som rukou do tej jej. Prsty mala bledé a štíhle a moje sa okolo nej ľahko omotali. Oči sa nám stretli a niečo zvláštne sa mi udialo v hrudi –nejaká zástava. Odtiahol som ruku. Čo to, do pekla, bolo?

Otočil som svoju pozornosť naspäť na obrazovku, dúfal som, že jej to dôjde a sama odíde.

Nedošlo.

„Je to miesto obsadené? Umieram pre studený drink.“ Bez toho, aby počkala na moju odpoveď, vkĺzla na miesto. Kútikom oka som zbadal nohy vystupujúce z krátkych šortiek a končiace sandálmi s remienkami, ktoré boli okolo jej nôh ovinuté ako vinná réva. Nervózne som sa pohniezdil na svojom mieste, zatiaľ čo k nám s úsmevom pristúpil barman.

„Ahoj, aký druh ginu máte?“ Opýtala sa. Vychrlil na ňu nejaké názvy, ktoré zrejme nepasovali k jej štandardom. „Hm. A čo tak vínny list?“

Podal jej jeden, rýchlo ho preletela než sa otočila ku mne. „Nejaké odporúčania? Vidím, že majú nejaké lokálne vína. Mala by som nejaké vyskúšať.“

„Dajte si čo chcete.“ Snažil som sa na ňu nepozerať ako sa ku mne nakláňala. Ježíš, mohol som cítiť jej parfém – niečo kvetinové a letné a sexy a zrejme za stovky zasraných dolárov. Zadržal som dych. Na okamih sa na mňa pozrela a potom sa usadila naspäť na svojej stoličke. Vydýchol som.

„Ja vám môžem nejaké odporučiť, ak máte záujem,“ ponúkol sa barman, bol, kurva, vo veku nejakého vysokoškoláka a zrejme si myslel, že sa jej dnes večer dostane do nohavičiek, ak jej naleje ten správny Rizling.

„To by bolo skvelé,“ povedala, podala mu späť menu.

O pár minút neskôr už pila miestne Pinot Noir. Ja som rýchlo dopil svoje pivo, mal som pocit, že sa musím dostať z jej prítomnosti radšej skôr ako neskôr. Kvôli niečomu na nej som sa cítil nepohodlne. No, nie presne na nej, ale kvôli reakcii môjho tela na ňu.

„Nechcete ma tu, však, Jack?“ Povedala po tom ako som položil dvacku na bar.

„Tak to nie je. Práve som dopil svoje pivo. Som pripravený ísť.“ Odvážil som sa na ňu pozrieť.

„Nemyslím v tomto bare, myslím v tomto meste. Na farme. Pracovať pre vašu rodinu.“ Usmiala sa kŕčovito. „Je to celkom zrejmé. Nemá zmysel to popierať.“

Zamračil som sa, keď som si hodil do vrecka drobné a nechal nejaké sprepitné. „Pozrite, nie je to osobné. Len si nemyslím, že potrebujeme míňať prachy na propagáciu. Existuje množstvo skutočných vecí, ktoré potrebujeme.“

„Ale propagácia je skutočne potrebná.“ Pokrútila hlavou. „Na čo by bola dobrá všetka vaša investícia, pokiaľ by ste neutratili o vašej farme ani slovo? O jedle, ktoré pestujete? O zvieratách, ktoré chováte? O výhodách jedenia a kupovania lokálnych produktov od malých, udržateľných fariem ako je tá vaša? Celé popoludnie som strávila skúmaním vašich praktík, nákladov a prínosov, nebezpečenstva priemyselného poľnohospodárstva. Ľudia o týchto veciach nevedia, Jack. Môžete pomôcť naučiť ich to.“

Otváral som ústa, že niečo poviem, ale prerušila ma s rukou vo vzduchu. „Nehovorte nič. Nechcete byť učiteľ. OK, fajn. Tak mi dovoľte to urobiť za vás.“

Dotkla sa hrudníka priamo pod perlovým náhrdelníkom, ktorý nosila. (Moja myseľ hneď zablúdila tam, kam nemala.) „Alebo mi aspoň dovoľte zmapovať pre vás stratégie, môžem to urobiť pre členov vašej rodiny. Pointa je, že vaši bratia majú pravdu. Od počiatočného výskumu som sa dostala tak ďaleko, konkurencia len pritvrdzuje a vy sa budete musieť podľa toho nastaviť.“

„A urobiť čo?“ Prekrížil som si ruky na hrudi, čo ju zrejme na okamih rozptýlilo. Civela tam dobrých päť sekúnd, zľahka sa jej sfarbili líca než odpovedala, znova sa mi pozerala do očí. „A čo tak agroturizmus? Už ste to niekedy zvážili?“

„Myslíte poskytnúť našu farmu, aby sa po nej mohli plahočiť ľudia a sťažovať sa na vysoké ceny mojich vtipne vyzerajúcich paradajok, keď tie v Meijeri sú lacnejšie a krajšie? Nie.“

„Je to jedna z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich oblastí v cestovnom ruchu!“ Pokračovala, ako keby som vôbec nič nepovedal. Bola neoblomná, to som jej musel nechať. „Je to príležitosť nielen vzdelávať a zvyšovať zisky, ale takisto ponúknuť zážitok. Existujú celé generácie mladých ľudí – ktorí, mimochodom, budú najviac znepokojení tým čo jedia a budú si ochotní zaplatiť viac za zdravšie možnosti – ktorí si cenia v takýchto veciach skúsenosti.“

„Čo tým myslíte?“ Opýtal som sa zmätený.

„Myslím tým, že cena robí veci atraktívne – a predveďte im fotky ako si tieto veci môžu sami vyrobiť – viac ako len autá alebo šperky alebo elektroniku, a sú ochotní za ne zaplatiť. Takže prídu na farmu, majú úžasné a autentické a lahodné skúsenosti, s ktorými prídeme my, a potom postnú fotky na sociálnych sieťach s kopou vtipných hashtagov, vďaka ktorým si spravia priateľov a nasledovníkov s: „Hej! Aj ja to chcem robiť alebo vytvoriť alebo jesť alebo si to kúpiť. Potom robia PR prácu za vás. Zadarmo!“ Úsmev jej rozžiaril tvár. „Neznie to dobre?“

Dobre? To posledné na svete čo som chcel bola banda ľudí na mojej farme, ktorá odo mňa chcela, aby som im poskytol zábavu. Srať na to.

Niežeby som mal vôbec na výber – už som mohol vidieť Brada a Peta a Georgiu ak sú do tohto jej nápadu celý žhaví. Stačilo to, aby som bol znova nasraný a mrzutý, plus stále som ju mohol cítiť, nemohol som sa prestať pozerať na ten perlový náhrdelník na jej hrdle. Zakaždým, keď sa nám stretli oči, zovrelo mi žalúdok. Potreboval som odísť.

„Nie. Znie to ako zasraná nočná mora. Musím ísť.“ Ignoroval som to bodnutie v žalúdku, keď som zbadal ako jej opadla tvár. Nakráčal som rovno k dverám a von.

Chcel som, aby mi zmizla z očí.