AWF - 6. kapitola

Překlad: Yogi_22

Margot

Zaklopala som na drevené dvere malebného bieleho domu Peta a Georgie Valentiniovcov o jednej popoludní kvôli nášmu pracovnému obedu. Zatiaľ čo som čakala na verande, porozhliadla som sa okolo. Dom stál asi sto stôp od diaľnice, na západnej strane, ale východ smeroval priamo k jazeru a hoci som sem prišla autom, mohla som poľahky prísť aj pešo. Dom samotný bol starý, ale dobre stavaný – zvonku mal čerstvý biely náter, na verande viseli

koše s kvetmi, po oboch stranách hlavného vchodu boli pohodlné kreslá. Naľavo od domu boli nejaké brezy, detská hojdačka a po trávniku bolo roztrúsených pár hračiek. Tesne za stromami bola obrovská červená stajňa a ďalšia, biela, za ňou. Napravo od domu bola garáž, na druhej strane zasa malé stromy vysadené v úhľadných radoch. Jablone, možno? Okrem toho tu ešte bola prašná cesta a naproti nej stál masívny viktoriánsky dom, napohľad vyzeral opustený, podľa tej odlupujúcej sa farby a prerastenej záhrady. Už som sa chystala zaklopať znova, keď som zbadala otvárať dvere blonďavú ženu z obrázka, na boku mala bucľatého chlapčeka. Vlasy mala oveľa kratšie, len po bradu a telo oveľa štíhlejšie.

„Ahoj. Ste Georgia?“

Privítala ma s úsmevom. „Vy musíte byť Margot. Poďte dnu.“

Vošla som do predsiene a napriahla ruku. „Margot Lewistonová.“

Po tom, čo sme si formálne potriasli rukami, zatvorila dvere a pretočila si syna na druhý bok. „Ja som Georgia Valentiniová a toto je Cooper. Práve som ho ukladala do postieľky.“

Usmiala som sa na bacuľatého chlapčeka. „Sladké sny, Cooper.“

„Bežte dozadu do kuchyne,“ povedala Georgia, ukazovala smerom do chodby. „Pete nám práve robí obed. Už ste jedla?“

„Vlastne nie. Nemala som ani raňajky.“

„Dokonalé. Pridám sa k vám o päť minút.“

Zamierila hore po vŕzgajúcich schodoch a ja som prešla dozadu do kuchyne, kde stál pri linke Pete, na sebe mal zásteru a krájal neuveriteľnou rýchlosťouparadajky.

„Dobrý deň.“ Usmiala som sa, keď vzhliadol. „Som Margot. Vaša žena povedala, že môžem prejsť sem dozadu.“

„Samozrejme. Vitajte.“ Položil nôž, utrel si ruky do utierky a vyšiel spoza linky, aby mi potriasol rukou. „Som Pete Valentini, rád vás spoznávam. Posaďte sa.“

„Ďakujem.“ Vkĺzla som na jednu zo stoličiek pri ostrovčeku a porozhliadla sa. „Pekne veľká kuchyňa. Takto to bolo v dome pôvodne?“

Pete pokrútil hlavou a vrátil sa k svojej zeleninovej mise. „Nie, moji rodičia túto časť pridali pred dvadsiatimi rokmi. A ako môžete vidieť, odvtedy sa s ňou nič nerobilo.“

Zasmiala som sa. „Nie je to také zlé.“ Výzdoba bola trochu zastaraná, ale bola som zvyknutá na domy, v ktorých sa dlhú dobunič nemenilo. „Kedy bol postavený dom?“

„Je to asi sto rokov. Aký ste mali príchod?“

„Vôbec nie zlý. Prišla som za menej ako dve hodiny.“

„A ste ubytovaná niekde v okolí?“

„Priamo cez ulicu a o pár blokov nižšie smerom k jazeru. Mala som šťastie. Niekto si zarezervoval chalupu na celý august a na poslednú chvíľu to zrušil.“

„Tak to máte šťastie. Toto je totiž naša hlavná sezóna.“

Obdivovala som sebavedomie s akým sa pohyboval v kuchyni. „Dobre som počula, že vy a Georgia ste boli obaja kuchári?“

„To sme boli, stretli sme sa v New Yorku. Ale teraz vedie Georgia reštauráciu v meste a ja tu varím jedine dva dni v týždni, kvôli práci na farme, plus starám sa o Coopera. Keď sme sa sem pred troma rokmi presťahovali, dúfali sme, že rozbehneme reštauráciu s produktmi z našej farmy, ale...,“ vzdychol si, keď Georgia vošla do kuchyne. „Ešte doteraz sa nám to nepodarilo.“

„Dostaneme sa tam, zlato,“ povedala. „Jedna vec za druhou.“

Páčil sa mi spôsob, akým sa na neho usmievala, zdalo sa, že komunikujú viac ako len slovami.

Zatiaľ čo Georgia prestrela stôl, rozprávali sme sa o tejto oblasti, aké obchody a reštaurácie odporúčajú a ako sa stretli s Quinnom. Čoskoro sa k nám pripojil najstarší z bratov Valentiniovcov, Brad, ktorý ma vľúdne privítal, ale zdalo sa, že je vecnejší než jeho brat a švagriná. Mal na sebe oblek, zatiaľ čo oni boli obaja v rifliach a tričkách. Stále som držala pohľad na zadných dverách, premýšľala som, kedy nás poctí svojim zjavom aj tretí brat, ale neukázal sa ani vtedy, keď Pete navrhol, aby sme si sadli k jedlu.

„Nemali by sme počkať na Jacka?“ Opýtala sa Georgia, pozerala sa z okna na dvor. Pete a Brad si vymenili pohľady, ani jeden z nich hneď neodpovedal. „Netuším, či príde,“ povedal nakoniec Pete.

„A ja mám popoludní povinnosti, takže bude lepšie, pokiaľ nebudeme čakať.“ Brad si dal dole sako a zavesil si ho na zadnú stranu stoličky než sa posadil.

„Oh. OK.“ Na sekundu vyzerala trošku porazenecky, Georgia ukázala na stoličku a naplnila štyri taniere trojuholníkmi slaného koláča, slaniny a čerstvej zeleniny.

„Všetko, čo máte pred sebou na tanieri je z farmy,“ povedala hrdo.

„Vajíčka sú od našich kureniec, slanina z našich prasiat, zelenina zo záhrady.“

„To je naozaj---„

Tresk!

Zvuk rozrazených dverí na kuchyni ma donútil nadskočiť. Pozrela som sa hore a tam bol.

Jack Valentini. Bol dokonca ešte vyšší a impozantnejší ako na fotke. Možno to bolo ale preto, lebo som sedela. Možno to bolo tým prepoteným tričkom s nápisom ARMÁDA (bol veterán?), ktoré obopínalo jeho úzky pás, široký hrudník a vypuklé bicepsy. Alebo to možnobolojeho postojom – nohy od seba, hruď von, päste po stranách zaťaté. Pokiaľ by som to nevedela lepšie, prisahala by som, že sem prišiel hľadať boj. A zo spôsobu akým zameral oči na mňa, mala som celkom dobrú predstavu, kto mal byť jeho protivníkom. (Keby som to vedela, tak si prinesiem tácku s koláčikmi.)

„Jack, som rada, že si to stihol,“ povedala veselo Georgia. „Poď, sadni si, naložím ti tanier.“

„Nezostanem.“

„Aspoň pozdrav Margot Lewistonovú.“ Pete sa snažil, aby to znelo vecne, ale mohla som cítiť to napätie. „Je to tá žena, o ktorej sme včera večerhovorili.“

„To mi došlo.“ Jack pozeral na mňa, prekrížil si ruky na objemnom hrudníku, ale neponúkol mi nijaký pozdrav. Výraz mu tienil čierny klobúk, ale zaťatá sánka bola jasne viditeľná.

To bol taký kretén alebo má práve zlý deň?

Tak či onak, je to klient. Postavila som sa na nohy, kúzelne sa otočila a málinko zamávala. „Rada vás spoznávam. Teším sa na prácu s vašou rodinou. Máte to tu nádherné.“

„Práve som hovorila Margot, že všetko čo má na tanieri, je vypestované a vychované tu,“ povedala Georgia, očividne sa ho snažila zapojiť.

Usmiala som sa na neho. „To je pôsobivé. Keď som mala včera večeru, premýšľala som nad tým, že ma v reštaurácii alebo v obchode nikdy ani len nenapadlo zaujímať sa, kde bolo moje jedlo dopestované.“

„V tom nie ste sama,“ povedal Pete, nalial štyri poháre vína. „Ale myslím si, že čím viac ľudí vie o nástrahách rozsiahleho priemyselného poľnohospodárstva – voči ľuďom, zvieratám, životnému prostrediu – tým viac sa starajú o tom, odkiaľ ich jedlo pochádza.“

„A jedlo, ktorými kŕmia svoje deti,“ pridala Georgia, keď si sadala vedľa mňa. „Jack ma naučil toľko o škodlivých účinkoch vecí ako pesticídy, antibiotiká, potravinárske prídavky.“

Žalostný krik z vysielačky na linke donútil každého pozrieť sa tým smerom. Georgia vzdychla a znova sa postavila. „Vedela som, že to bolo pridobré, keď sa sotva rozčuľoval. Budem hneď späť.“

„Ja to urobím.“ Jack stlačil vypínač na vysielačke a vyrazil smerom odkiaľ sa ozýval zvuk plačúceho dieťaťa. Keď prechádzal okolo mňa, naše oči sa stretli. Okamžite sa odvrátil, ale nie skôr ako som zblízka videla, aký bol pekný – alebo by bol, keby sa prestal mračiť. Zanechalo ma to málinko bez dychu, potrebovala som chvíľku, kým získam naspäť svoju rovnováhu.

„To mi nahráva.“ Georgia sa posadila a vzala si vidličku. „Jack to s Cooperom vie, zvlášť keď príde na to, uložiť ho spať.“

„Nemáme ani tušenia čo tam hore robí,“ zasmial sa Pete. „Myslím, že ho nadroguje.“

„Oh, kušuj,“ povedala Georgia. „Len je s nám jemný a trpezlivý. Spieva mu.“

Spieva mu? To som si nedokázala predstaviť.

„Má Jack deti?“ Pozrela som sa smerom ku schodom, zvedavá na toho pekného, zádumčivého farmára, ktorý mal aj jemnú stránku.

„Nie.“ Niečo v Georginom hlase ma donútilo odmlčať sa. Bola to jednoslovná odpoveď, ale mala som pocit, že za tým bol nejaký príbeh.

„No tak, poďme jesť,“ povedal netrpezlivo Brad.

Pustili sme sa do toho, o pár minút neskôr sa vrátil Jack, zamieril bez zastaveniacez kuchyňu priamo ku dverám. Neušiel mi ten pohľad, ktorý vyslal mojim smerom. Srdce mi kvôli nemu bilo trošku rýchlejšie.

Gerogia prehovorila. „Prečo si s nami nesadneš aspoň na minútku?“

„Pretože som zaneprázdnený,“ vyštekol, ruku mal na kľučke. „Som tu jediný, ktorý tam vonku dnes pracuje.“

„Tiež tu pracujeme, Jack,“ povedal Brad.

Jack vydal nejaký zvuk, niečo medzi odfrknutím a zavrčaním. „Už včera večer som vám povedal, že s týmto nechcem mať nič spoločné.“

A tým týmto bolo jasné, že myslel mňa, nakoľko sa pozeral priamo na mňa, keď to hovoril. Mala som pocit, ako keby mi jednu vylepil, líca mi očerveneli.

„Tak potom sa vráť naspäť von.“ Bradov tón bol ostrý.

„S radosťou.“ Jack bol za dverami bez jediného slova a hneď ako za sebou zabuchol dvere, Pete si vzdychol.

„Prepáčte za toto. Jack má...nejaké problémy.“

Ešte stále som sa spamätávala, ale snažila som sa nájsť svoju vyrovnanosť. „Myslím, že môžem uhádnuť čo je vo veci. Nechcel ma najať?“

„To nie je vami,“ povedala rýchlo Georgia. „Jack je len poriadne ochranársky voči farme. Je dosť útočný, keď si myslí, že mu budú ľudia diktovať čo má robiť.“

„Stavím sa, že obzvlášť pokiaľ sú to ľudia, ktorí nie sú odtiaľto.“ Rozumela som jeho neochote vziať si radu od cezpoľného, ale to neospravedlňovalo jeho hrubosť.

Aké plytvanie peknej tváre.

„Jack nerozumie tomu, že tu nevedieme len farmu ale aj biznis,“ povedal Brad s väčším náznakom zlosti. „A biznis potrebuje marketing.“

„Nemáme extra peňazí nazvyš,“ stretla som sa s Petovými obavami v očiach, „ale ak si myslíte, že nám môžete pomôcť, nájdeme spôsob ako za to zaplatiť. Jack je spokojný s prácou v špine, prikláňa sa k zvieratám a nikdy s nikým nehovorí, ale Georgia a ja máme svoje vlastné sny.“

„Reštaurácia s produktmi z farmy.“ Usmiala som sa na neho, sľubovala si dostať Jacka z hlavy. Toto bola najobľúbenejšia časť toho, čo som robila – pomáhať ľuďom v raste ich podnikov a dosiahnutí ich cieľov. A tejto rodine som mohla pomôcť, bola som si tým istá. Alebo aspoň tým členom rodiny, ktorí chceli moju pomoc. „Chcem si to vypočuť. A som naklonená tomu, aby sme zapracovali na niečom, čo by bolo prijateľné pre váš rozpočet. Hoci skôr než sa k tomu dostaneme, rada by som sa o vás dozvedela viac, o vašej rodine, tunajšej histórii, aké sú vaše nádeje do budúcna. To by mi veľmi pomohlo.“

Vychutnávala som si každý kúsok obeda, zatiaľ čo mi všetci traja rozprávali ako prišli k tomu, že vlastnili túto farmu. Bolo jasné, že Brad je z toho najmenej nadšený, ale bol ochotný dať svojim bratom šancu na úspech. Spomenul, že dúfa, že by ho nakoniec mohli vyplatiť.

„Ten plán bol do piatich rokov, ale po tom, čo Steph zomrela, nikto nechcel kvôli tomu na Jacka tlačiť.“

Po prvý raz nastalo pri stole trápne ticho.

„Kto bola Steph?“ Opýtala som sa.

„Jackova žena.“ Georgin hlas bol taký tichý, až som mohla počuť tikanie hodín za sebou. „Zomrela pred troma rokmi.“

Zasekol sa mi hlas. „Ako?“

„Zrazilo ju auto. Opitý vodič.“

„Oh môj Bože. To je strašné.“ Niektoré z mojich nesympatií k nemu poľavili.

Brad si odkašľal. „Boli sme s ním trpezliví. A ako budete môcť vidieť, on to potrebuje. Neberte si k srdcu, keď sa na vás utrhne, alebo bude spočiatku tichý. Ale Jack nie je hlúpy. Vie, že si chce udržať svoju farmu, nejakú z rád bude musieť prijať. Len sa mu to proste nepáči.“

Prikývla som, dúfala, že som na túto výzvu pripravená, chcela som to dokázať samej sebe. „No, chystám sa dať do toho všetko. Dovoľte mi opýtať sa vás na pár otázok a zapisovať si nejaké veci.“

Ako som siahla do svojho batoha pre notebook, Georgia sa postavila a začala odpratávať taniere. „Odpracem tieto veci z cesty a potom sa k vám pridám.“

„To znie dobre. Ďakujem vám veľmi pekne za obed. Bolo to vynikajúce a milovala som počuť príbehy o tomto mieste. Som nadšená začať.“ Otvorila som pero. „Poďme sa porozprávať o vašej značke.“

„Akej značke?“ Zamrkal na mňa Pete.

Usmiala som sa. „Presne.“

***

Neskôr ma Georgia vyprevadil k autu. „Ďakujem, že ste sem prišli,“ povedala. „Naozaj to oceňujeme.“

„Bolo mi potešením. Máte úžasné bývanie a teším sa, keď z neho uvidím viac. Naučím sa o tom viac. Myslíte, že by sme ma mohli po tomto mieste previesť?“

„Samozrejme. Pete by vás tu mohol previesť zajtra.“ Zamračila sa. „Zrejme by bol na to vhodnejší Jack, ale...“ Unikol jej povzdych. „Môže to s ním byť ťažké.“

„To je v poriadku.“ Nechcela som vyvolať žiadne roztržky a ešte viac problémov kvôli zaujatosti prostredného brata Valentiniovcov. Nebol nadšený z mojej prítomnosti – rozhodne sa nebude chcieť vzdať svojho pracovného dňa, aby mi to tu poukazoval.

Georgia pokrútila hlavou. „Nie je. Mrzí ma, že bol dnes taký hrubý. Ale pod tým všetkým je to sladký chlap, len to skrýva. Posledných pár rokov bolo pre neho drsných.“

Keďže sme tam boli len my ženy, rozhodla som sa na neho opýtať viac. „Všimla som si, že mal na sebe armádne tričko. Je v armáde?“

„Bol,“ povedala, zastrčila si blond vlasy za ucho. „Už je odtiaľ preč šesť rokov. Ale slúžil v Iraku a v Afganistane, a keď sa vrátil, on----„ Hľadala správne slová. „No, bolo pre neho ťažké prispôsobiť sa.“

„Ťažké v akom zmysle?“

„Trpel množstvom úzkostí. Môj otec bol takisto v armáde, slúžil vo Vietname, keď bol mladý. Ovplyvnilo ho to na celý život. Jack mi niekedy pripomína otca.“ Jej hlas znel melancholicky. „Náladový, chladný, defenzívny. Je pre nich ťažké nadviazať kontakt s ľuďmi. A pocity si držia uzamknuté v sebe. Môj otec mal aspoň moju mamu, ale Jack nemá nikoho, a jeho bratia môžu byť niekedy na neho tvrdí. Nechápu to. Takže sa naozaj poriadne snažím, aby som bola niekým, na koho sa môže obrátiť.“

Niečo mi stislo srdce. „Je smutné, že stratil manželku.“

„Ničivé. Tak strašne sa milovali. Ale tak či tak,“ mávla rukou do vzduchu, „to mu nedáva právo utrhnúť sa na vás.“

„Nie, ale aspoň môžem lepšie rozumieť, odkiaľ sa to vzalo. Ďakujem, že ste mi to povedali. Budem to držať v tajnosti.“

Usmiala sa. „Vďaka.“

Rozlúčili sme sa a ja som jej povedala, že sa ozvem zajtra. Ako som šoférovala tú krátku vzdialenosť späť k chalupe, myslela som na to, čo povedala. Že sa strašne milovali. Aké to asi bolo? Tripp a ja sme boli spolu tri roky, ale ani raz som nemala pocit, že ho strašne milujem, a to už si ani nedokážem predstaviť, že by o mne takto zmýšľal on. „Tak strašne milovali,“ znelo to tak vášnivo. A muselo to byť viditeľné aj pre ostatných ľudí. Možno od seba nemohli nechať ruky. Na okamih som si dovolila premýšľať nad tým, aký bol asi Jack v posteli. Drsný alebo sladký? Sebecký alebo veľkorysý? Rýchly alebo pomalý? To pevné, svalnaté telo...ako by asi vyzeralo nahé? Aké by to asi bolo cítiť jeho váhu na svojom tele? Vedel sa dobre bozkávať? Používal ruky? Mal veľkého vtáka?

Žalúdok mi poskočil a odrazu som si uvedomila, že som sa dostala od predstáv Jacka s jeho ženou k obrázkom jeho a mňa. Čo bolo, sakra, so mnou zle?

Ten chlap mi dnes neponúkol ani len úsmev! Vlastne bol vyložene hrubý! Svaly má síce veľmi pekné, ale správanie by bolo lepšie, a to Jackovi bolestne chýba.

Stále, to čo mi Georgia o ňom povedala ma nútilo myslieť na to, že na ňom bolo viac ako len chrapúňske hučanie.

Niekto, kto takto miloval, musel mať veľké srdce, aj keď bolo pochované pod vrstvami smútku a horkosti.

Ja by som mu ešte dala druhú šancu.