AWF - 4. kapitola

Překlad: Yogi_22

Margot

„Si si istá, že sa chceš chopiť tohto práve teraz?“ Jaime sa natiahla ponad stôl a podala mi zložku klienta, mala na tvári výraz plný pochybností. Práve som dobrovoľne prijala nový účet, ktorý zahŕňal niekoľko dní cestovania, veľa výskumu a menej peňazí. Klientom bola malá rodina farma zameraná na udržateľné hospodárstvo. Ideálne miesto ako vypadnúť niekam do pekla z tohto mesta a nenaraziť na nikoho, koho som poznala.

„Farma veľmi nevyzerá ako tvoj typ záujmu.“

„Prečo nie?“ Opýtala som sa, napchala si zložku do batohu. „Zvykla som jazdiť na koňoch, pamätáš? Dokonca si myslím, že mám ešte niekde aj jazdecké topánky.“

„Svojho koňa si nechávala v poľovníckom klube. Toto je farma.“

„A aký v tom môže byť rozdiel?“ Vyhodila som ruku do vzduchu. „Som si istá, že môžem zvládnuť farmu. A ako som ti už povedala, Muffy povedala, že bude najlepšie, ak opustím na chvíľu mesto, aspoň pokým tie klebety neodznejú.“

„Pokým klebety neodznejú?“ Jaime sa uškrnula, zatiaľ čo si prekrížila ruky.

„To bude chvíľu trvať, ty Sconewall Jackson.“ (pozn. v preklade: generál Konfederácie počas Americkej občianskej vojny)

Robila si srandu. Už to bol skoro týždeň, ale príbeh o koláčovej bitke bol v country kluboch stále poriadne populárny aj pre tých, čo neboli priamymi svedkami scény mesiaca. („Všetko to príkladné správanie je také únavné,“ sťažovala sa moja babička pri večeri minulý týždeň.)Koláčiky z miestnych pekární boli vypredané. Jeden obchod, ktorý predával tie, ktoré som hádzala, ich nazval Ohrdnutá dedička a ľudia radi vtipkovali na párty po celom meste: „Pomsta je len odhodený koláčik.“

Moja matka bola celá bez seba („Naozaj, Margot, kto na svete bude chcieť byť teraz s tebou videný?“), aj keď sa moja babička chechtala od radosti, keď ten príbeh počula. Môj otec vyzeral trochu zmätene z celej tej aféry a Buckovi bolo jedine ľúto, že ju zmeškal.

Ale dohodli sme sa, že sa ospravedlním pani Biltmorovej (urobila som to hneď na druhý deň, keď som sa musela vrátiť a vyzdvihnúť svoj Mercedes, nakoľko som bola príliš opitá, aby som šoférovala domov), zrejme som sa mala niekam odpratať na zvyšok leta. „Alebo aspoň pokým sa niekto nebude správať horšie,“ zašepkala Gran. „Budem na to striehnuť. Niekto nevenuje pozornosť starým dámam a my vidíme všetko.“

„Takže, povedz mi, čo vieš o tomto klientovi,“ povedala som Jaime, zabalila si zvyšok toho, čo som potrebovala zo svojej kancelárie na ďalšie dva týždne. Farma bratov Valentinovcov bola len šmuhou v oblasti Michiganu, vzdialenou tak dve hodiny severne od Detroitu. Prenajala som si malú chalupu pri jazere Huron, ktorá bola len menej ako míľu odtiaľ. Napadlo mi, že čas, kedy nebudem pracovať využijem na oddych na plážovom lehátku, čítaním knihy, premýšľaním o pár veciach ohľadom smerovania môjho života.

„Nie veľa,“ priznala Jaime, prehliadala si môj stôl. „Vlastnia ju traja bratia. Quinn sa stretol s jedným z nich, Petom, a jeho ženou, Georgiou, na miestnom farmárskom trhu a dali sa do reči. Vieš aký je Quinn, spriatelí sa s každým.“ Pretočila oči, ale videla som tú červeň na jej lícach, ktorá sa objavilavždy, keď o ňom hovorila. „Tak či tak, ten chlapík sa zmienil o tom, že sa snažia pretlačiť ich značku, aby sa stala povedomou a zvýšili záujem zákazníka – hoci to takto presne nepovedal – a Quinn, samozrejme, nadhodil niečo ako: „Oh, moja priateľka vám môže pomôcť. To je presne to, čo robí!“ Dal im moju vizitku a Georgia mi minulý týždeň zavolala.“

„Ale vedia, že prídem ja a nie ty, však?“ Strčila som do batohu nejaké perá a zvýrazňovače spolu s hromadou papierov na poznámky.

„Áno. Sú s tým v pohode. Myslím, že sa len snažia získať nejaké rady.“

„Tiež sú to farmári?“ V hlave som si predstavila párik, ktorý vyzeral ako teta Em a strýko Henry z Čarodejníka zo Zeme Oz.

„Nie. Myslím, že Pete pracuje na farme, ale je tam ešte aj ďalší brat, ktorý udržiava veci v chode. Georgia a Pete sú vlastne obaja kuchári.“ Naklonila hlavu. „Alebo aspoň boli. Ale veľa vecí mám len z druhej ruky cez Quinna, takže si budeš musieť rozhodne prečítať novú zložku o klientovi, ktorú vyplnili. Práve som ti ju dnes popoludní odoslala emailom. Je tam toho viac.“

„Prečítam.“ Zatvoril som svoj laptop a strčila ho do puzdra, potom za sebou zhasla lampu. „Zostanem s tebou v kontakte, kým tam budem, a rozhodne s ti budem volať kvôli konzultáciám.“

„To znie dobre.“ Postavila sa, na tvári zlomyseľný úškrn. „Budem sa snažiť predstaviť si ťa na farme. Ako dojíš kravy. Jazdíš na traktore. Možno kovbojovi.“

Pretočila som oči, prešla okolo nej. „Jediná vec, na ktorej mám záujem si zajazdiť je tak možno kôň. Mám nulový záujem jazdiť na traktoroch alebo kovbojoch.“

„To nikdy nevieš,“ povedala Jaime a nasledovala ma von z mojej kancelárie. „Možno vyváľať sa v sene s mladým kovbojom, všetkými tými statnými svalmi a ospalou rečou, je niečo, čo potrebuješ, aby si vypadla z tohto obdobia sucha.“

Bola som na pol ceste dole po chodbe, otočila som sa a dala si ruky vbok. „Idem tam, aby som si robila svoju prácu, Jaime. Potom sa chystám schovávať a na chvíľku len voľne dýchať, a nepotrebujem nijakého chlapa, či už svalnatého alebo akéhokoľvek iného, aby mi s tým pomohol.“

Zamľaskala jazykom, v očiach mala záblesk. „Si chladná koláčikovská mrcha, vieš to, že?“

Otočila som sa ku dverám, takže nemohla vidieť úsmev na mojej tvári.

***

Do Lexingtonu som sa dostala krátko po siedmej večer, na ceste tam som len raz zle zabočila, čo som brala ako víťazstvo. Ako všetky Thurberove ženy predo mnou, mala som nulový zmysel pre orientáciu. Fakt som netušila ako sa predtým niekam dostali bez GPS. „Hovorí sa tomu šofér,“ vravieva moja babička.

Majiteľka pozemku povedala, aby som zavolala, keď tam dorazím a prišla by mi dať kľúče. Zatiaľ čo som na ňu čakala, prechádzala som sa popri chalupe so zvláštnou šindľovou strechou smerom dole k pláži. Bolo teplo a veterno, vlny sa energicky valili na skalnaté pobrežie. Držala som si vlasy preč z tváre, vykĺzla som zo sandálok a prešla k okraju vody. Voda bola na mojich bosých nohách ľadovo studená. Vdychovala som vlhký vzduch, zavoňala jazero a morské riasy a niečo ako grilovanie niekde v blízkosti. Zakručalo mi v žalúdku. Mala som vôbec obed? Nemohla som si spomenúť. Ale čokoľvek to už bolo, voňalo to fantasticky.

„Haló?“ Zavolal za mnou hlas. „Slečna Lewistonová?“

Otočila som sa a zbadala podsaditú ženu v strednom veku, ktorá mala na sebe klobúk a slnečné okuliare, mávala na mňa, z ruky jej viseli kľúče. Zamierila som z pláže k nej, rozhodla som sa, že sa jej opýtam , či bol v chalupe gril. Nikdy v živote som vlastne nijaký nepoužila, ale bola som si istá, že by som na to mohla prísť za pomoci Googlu. Tak či tak bolo načase vystúpiť zo svojej pohodlnej zóny. Bez hádzania vecí.

***

Manažérka, Ann, mi dala kľúče a ukázala mi okolie chaty – niežeby toho bolo veľa na ukazovanie. Vzadu boli spálňa a kúpeľňa, na jednej strane bola veľká obývačka a kuchyňa, a okná pozdĺž prednej strany s výhľadom na jazero. Bolo to čisté a presvetlené, novo zariadené s motívom pláže, a takmer to trochu pripomínalo atmosféru Cape Cod. Cítila som sa tam ako doma. Po tom, čo som sa zabývala, šla som do malého obchodu, ktorý som zbadala, keď som prechádzala mestom a nakúpila si nejaké potraviny. Na terase chaty bol aj malý gril, ale Ann povedala, že nemá ani potuchy, či k tomu bol nejaký návod. „Ale je to štandardný gril na drevené uhlie,“ poznamenala, ako keby mi to dávalo nejaký zmysel. „V skrini s náradím by malo byť dokonca aj nejaké drevené uhlie a tekutý zapaľovač.“

Tekutý zapaľovač? Dobrý Bože, na varenie? Znelo to nebezpečne.

Poďakovala som jej a povedala, že sa porozhliadnem, ale prišla som na to, že bude lepšie, ak sa radšej budem držať toho, o čom som vedela, že viem urobiť v kuchyni, čo bolo v podstate stlačiť tlačidlá na mikrovlnke, zovrieť vodu a natrieť arašidové maslo a džem na chlieb. Skončila som tak, že som zjedla hotový kurací šalát, ktorý som si kúpila, ale podarilo sa mi uvariť nejaké zelené fazuľky, ktoré som si vzala len z rozmaru, pretože značka na nich vravela, že sú lokálne a boli vynikajúce. To isté platilo aj pre broskyňu, ktorú som zjedla ako dezert s vanilkovou zmrzlinou. Napadlo mi, či zelenina alebo ovocie, alebo dokonca kura, nepochádzalo z Farmy bratov Valentinovcov. Premýšľala som, aké bolo zvláštne, že som nikdy, ani raz vo svojom živote, nezvážila odkiaľ pochádzalo jedlo na mojom tanieri.

Ale potom, to by malo byť súčasť mojej úlohy, nie? Aby si ľudia viac uvedomili, odkiaľ pochádza jedlo, ktoré jedia. Presvedčiť ich, že na tom záleží.

Myslela som na to zatiaľ čo som jedla, neskôr som si prešla zložkou a naučila sa tak veľa o farme a rodine jej majiteľov ako som len mohla. Čítala som si informácie o novom klientovi, ktorý mi poslala Jaime, skúmala som výrazy ako „certifikovane organické“ a „udržateľné poľnohospodárstvo“ a vygooglila si Farmu bratov Valentinovcov.

A priamo tam, som zbadala problém.

Nemali žiadne účet na sociálnych sieťach a webová stránka rozhodne potrebovala aktualizovať, ak nie kompletne prerobiť. Bolo to neprehľadné a zastarané, ťažko sa v nej dalo orientovať a mala minimálne pútavý obsah. Nulovú osobnosť vôbec. Ale bola tam aspoň rodinná fotka.

Priblížila som ju, študovala každú osobu a premýšľala nad tým kto bol kto. Najstarší brat už prišiel o nejaké vlasy, ale bol vysoký a pohľadný, na páse sa mu už jemne tvorilo pivné bruško. Jednu ruku mal na pleci dievčaťa s dierkou medzi zubami, ktorej mohlo byť tak sedem alebo osem. Vedľa nich bol párik, o ktorom som predpokladala, že ich Quinn stretol na trhu, Pete a Georgia. Určite bol tým najnižším z bratov, ale mal rozkošný úsmev a husté čierne vlasy. Jeho manželka so svetlou pleťou, a jediná blond na obrázku, bola pekná a trošku vyššia ako on. Obaja mali ruky položené na jej obrovskom tehotnom bruchu. Premýšľala som aké staré bolo teraz ich dieťa. Na konci bol ich tretí brat, jediný člen rodiny, ktorý sa neusmieval. Ešte trošku som priblížila fotku.

No, do čerta. Možno by som si na tom kovbojovi predsa len zajazdila.

Bol vysoký, široký na hrudníku a štíhly v páse. Mal tesné džínsy a vďaka spôsobu, akým sa jeho telo na obrázku nakláňalo, som mala pocit, že sa snaží ustúpiť spred foťáku. Mohla som vidieť zaoblenie jeho zadku. Rukávy, ktoré mal vyrolované odhaľovali jeho svalnaté predlaktia, mal rovnaké husté, čierne vlasy ako jeho nižší brat, hoci ich mal trošičku dlhšie. Jeho plné pery boli orámované hustým strniskom a sánku mal tvrdo zaťatú. Z obočia mal dve malé vertikálne zamračené linky. (Muffy by povedala, že potreboval „kozmetické ošetrenie“, čo bol kód pre ľubovoľný počet drahých vecičiek, ktoré jej dermatológ niekoľkokrát mesačne vstrekoval do tváre.)

To bol stále taký mrzutý, ale ho len foťák zachytil v zlom momente?

Možno mu len do očí svietilo slnko alebo niečo také.

Stále som premýšľala o jeho zadku, zaspávala som za zvuku vĺn a snívala o tom ako trhám zo stromu svieže, zrelé broskyne, hryziem do nich s hladným potešením.