AWF - 1. kapitola

Překlad: Yogi_22

Margot

Nehodila som ten koláč.

A skutočne, myslím si, že by sa mal každý sústrediť práve na nasledovné: vrcholnú zdržanlivosť, typ kontroly ako mal Buddha, na zasraný kráľovský charakter, s ktorým som pozerala na čerešňový koláč, ktorý vyhral ocenenie, a rozhodla sa to neurobiť. (Len aby ste vedeli, bolo to kvôli tej košeli čo mal na sebe. Dokonca aj taká zúrivá aká som bola, nemohla som sa donútiť znesvätiť snehovo-bielu naškrobenú košeľu od Brooks Brothers. Nie som predsa netvor.)

Niežeby hodenie tácky plnej koláčikov – raz za čas– na vášho bývalého kvôli jeho správaniu,potrebovalo nejaký komentár. Úplne tomu rozumiem. A každý kto ma pozná vám povie, že som to vôbec nebola ja. Ja, Margot Thurberová Lewistonová, hrdá na schopnosť ovládať svoje emócie. Zachovanie si pôvabu pod tlakom. Vždy pokojná a v pohode aj keď išlo všetko do riti. Môj kľud sa zriedkakedy pošmykol, a rozhodne by nemal vkĺznuť do miestnosti plnej darcov na podporu kampane môjho otca, ktorý kandidoval na senátora.

Úprimne, nikdy v živote som nehodila žiadnym jedlom. Zrejme som ale nikdy nehádzala ničím, čo je zjavne aj dôvod, prečo som mala problém trafiť cieľ (budem sa musieť ospravedlniť pani Biltmorovej za spálený obrus a aj za vázu od Belleka), a rozhodne nechcem hádzať vecami v interiéri.

Pretože som vyrástla s istými spôsobmi. So staromódnymi spôsobmi a starými peniazmi. Veríme v skromnosť, zdvorilosť a – predovšetkým – rozvážnosť.

Bez ohľadu na všetko, netropíme scény.

Podľa mojej matky, Whitney Thurberovej Lewistonovej (známej tiež ako Muffy), nič nie je nevkusnejšie – alebo horšie – ako stropenie scény.

Hovorí mi, že som spôsobila jednu, o ktorej budú ľudia hovoriť roky.

To je asi pravda.

Môžem to vysvetliť.

Bola to správa, ktorú nechce nikto dostať od bývalého frajera o jednej ráno v utorok večer. Alebo keď na to príde, tak hocikedy.

Tripp: Potrebujem ťa vidieť. Som vonku.

Ja: Je neskoro. Môžeme sa porozprávať zajtra?

Tripp: Nie, musí to byť dnes v noci. Prosím, potrebujem ťa.

Zamračila som sa v tme na svoj telefón, premýšľala nad tým, o čo môže ísť. Rozišli sme sa pred viac ako rokom a hoci sme odvtedy udržiavali medzi sebou priateľský vzťah, od noci kedy sme to skončili, sme sa vlastne poriadne neporozprávali. Zatiaľ čo som zvažovala, ako sa slušne vysporiadať s jeho požiadavkou, napísal mi znova.

Tripp: Prosím, Gogo. Je to dôležité.

Pri tej prezývke som rýchlo zmäkla, nie pretože sa mi tak veľmi páčila, ale preto, lebo mi pripomínala lepšie časy. Naše rodiny si boli blízke a kedysi som si myslela, že zvyšok našich životov strávime spoločne. Mohla zo mňa byť pôvabná pani domu.

Ja: OK. Daj mi minútku. Predné dvere.

Tú minútu som využila na to, aby som si zapla vlasy do chvosta, dala si podprsenku pod tričko Vassarskej univerzity (pozn. v preklade: prestížna súkromná univerzita v New Yorku), v ktorom som spala a vkĺzla do ružových hodvábnych nohavíc od pyžama. Na strechu môjho rodného domu bubnoval ťažký letný dážď, takže som sa ponáhľala dole po schodoch, aby som otvorila predné dvere, ale, samozrejme, Tripp bol dokonale suchý.

„Ahoj,“ povedala som, ustúpila, zatiaľ čo zvieral mokrý dáždnik a vošiel do predsiene. Nasledoval ho horúci, vlhký vzduch a ja som za tým teplom rýchlo zavrela dvere, potom som rozsvietila.

„Ahoj.“ Postavil dáždnik do stojanu pri dverách a prebehol si rukou cez elegantne zostrihané tmavo-blonďaté vlasy. Mal sa sebe ružovú prepínaciu košeľu s vyrolovanými rukávmi, ktorá bola zastrčená do bielych kraťasov s všitými zelenými veľrybami. Mal nohavice s malými všitými veľrybami v niekoľkých farbách. Moje oči zotrvali na jeho známych topánkach s rovnou podrážkou značky Sperry. Nemal žiadne ponožky.

„Vďaka, že si ma pustila dnu,“ povedal.

„O čo ide?“ Prehodila som si dlhé vlasy cez plece a prekrížila si ruky na hrudi.

„Mohli by sme si sadnúť? Potrebujem s tebou hovoriť.“ V dychu som mu zacítila škótsku a po bližšom preskúmaní tváre som si všimla jeho krvou podliate oči.

„Nemôžeme hovoriť priamo tu?“

Nespokojne sa zavrtel. „Pozri, viem, že spôsob ako sa medzi nami udiali veci nebol v pohode.“

„To bolo minulý rok. Preniesla som sa cez to, Tripp.“

To bola z väčšej časti pravda. Niekedy som ale stále cítila vagón smútku pri pomyslení na tri roky, ktoré sme strávili spolu a nádej, že teraz by sme boli nielen zasnúbení, ale už aj zobratí. Ale môj terapeut ma väčšinou presvedčil o tom, že to ani tak nebolo o jeho strate ako skôr o strate sna, ktorý som si pre nás vysnívala. Tajne som si však nebola istá, aký v tom bol rozdiel.

„No, čo ak ale ja nie?“

Pokrútila som hlavou zaskočená.

„Čože?“

„Čo ak som sa cez to nepreniesol ja, cez nás?“

„Čo tým ako myslíš? To nedáva vôbec žiaden zmysel, Tripp. Ty si sa dostal cez nás ešte skôr ako ja. Bol si to ty kto povedal, že si ma nechce vziať. Ja som bola pripravená.“

„To som nikdy nepovedal. Takto osobné to až nebolo.“ Silnú sánku vystrčil dopredu. „Jednoducho som povedal, že si nie som istý, či sa vôbec chcem ženiť.“

„No, ja som si istá bola. A nechystala som sa čakať, pokým sa pre to raz a navždy rozhodneš. Pohla som sa ďalej, Tripp. A to aj ty.“ Pohnúť sa ďalej bolo pre mňa trochu náročnejšie, nakoľko som od nášho rozchodu s nikým nerandila. Ale jeho bolo v meste vidno s celou záplavou dievčat. Neskôr randil s niekým koho moje kamarátky nazvali Margot 2.0, nakoľko bola prakticky len mladšou, blonďavejšou a prsnatejšou verziou mňa. (Ale podľa Muffy na ničom z toho nezáležalo, pretože ona pochádzala z nových peňazí, a v očiach Trippových rodičov, Mimi a Deucea, tak bola úplne nevhodná.)

„A čo tvoja priateľka? Vie o tom, že si tu?“

„Amber?“ Zamračil sa. „Nie, nevie. Myslí si, že som s otcom a ja som s ním aj bol, ale skôr. On...“ Zamračenie sa prehĺbilo a Tripp sťažka prehltol.

„On čo?“ Po prvý raz za celý čas som si začala robiť menšie obavy. Deuce mal už po sedemdesiatke, mal vysoký krvný tlak, záľubu v tučných stejkoch a ostrých drinkoch. Na sklonku minulého roka mal tretí infarkt. „Je tvoj otec v poriadku?“

„Áno. Je v pohode. Ale---„ Pokrčil plecami, prestúpil z jednej nohy na druhú, mokré topánky mu zapískali na podlahe. Napadlo mi, že som Trippa nikdy nevidela takého nesvojho a nervózneho. Hociktorý iný deň to bol pán Sebaistý, zvlášť po pár pohárikoch dobrej škótskej – oplýval všetkým tým oprávneným sebavedomím vyplývajúcim z jeho pekného vzhľadu, bohatstva, vzdelania na Ivy League.

„Tak to vyklop, Tripp,“ povedala som, potláčala zívnutie. „Alebo si o tom môžeme pohovoriť zajtra. Som unavená a zajtra ráno musím pracovať. Zavolám ti auto, pokiaľ nemôžeš šoférovať domov, pretože smrdíš ako keby si bol---

„Vezmi si ma, Margot!“ Vrhol sa predo mnou na kolená. „Chcem sa oženiť. S tebou.“

„Čože?“ Srdce mi búšilo v hrudi.

Fakt sa to dialo?

„Vezmi si ma. Prosím. Ospravedlňujem sa, za všetko.“ Omotal mi ruky okolo nôh, pochoval mi tvár do kolien. Pobúchala som ho po pleciach. „Pre Boha živého, Tripp. Si opitý. Vstaň.“

„Nie som opitý. Viem čo hovorím. Musím si ťa vziať.“

Prestala som ho udierať a civela dole na jeho hlavu. „Čo tým ako myslíš, že si ma musíš vziať? Prečo?“

Na okamih zamrzol, potom sa spamätal. „Musím si ťa vziať, pretože som si uvedomil, že pre mňa si tá jediná ty. Pasujeme dokonale k sebe. Vždy si bola tá pravá, Margot. Vždy.“

OK, to bol celkom úbohý prejav, čo len podtrhli pískajúce topánky na podlahe, krvou podliate oči a kraťasy s veľrybami, ale nejako som mala pre neho pochopenie. Tripp nebol nikdy dobrý vo vyjadrovaní svojich pocitov. No ani ja som v tom vlastne nebola nijaký šampión. „Tripp, prosím. Postav sa. Poďme si o tom pohovoriť.“

„Najprv povedz, že si ma vezmeš. Pozri, mám aj prsteň,“ povedal ako keby si práve spomenul, že nejaký kúpil. Z vrecka vytiahol malú čiernu krabičku, triasli sa mu trocha ruky, keď ju otváral. Zalapala som po dychu a zakryla si rukami ústa. Žmurkol na mňa obrovský, briliantový kameň zo štíhleho pásu diamantov. Musel mať najmenej dva karáty s tou nádhernou farbou a jasom.

„Navleč si ho,“ naliehal, vzal ho zo zamatového vankúšika.

Chcela som. Bože, fakt som chcela. Ale nechcela som si vziať Trippa. Nebolo by správne navliecť si prsteň, keď som vedela, že sa ho chystám odmietnuť, že? Pretože som ho musela odmietnuť. Napriek tomu čo povedal, už sme viac neboli tým pravým jeden pre druhého, že? Už som ho viac nemilovala.

Možno by som si ho aspoň mohla vyskúšať, aby som si bola istá, vravela som si pre seba. Myslím tým, čo ak si ho dám a odrazu sa sála naplní hudbou a dúhou a slnečným svetlom? Čo ak ho stále milujem, len o tom neviem?

Zahryzla som si do pery, podržala ľavú ruku a dovolila mu, aby mi navliekol prsteň na prst.

Sedel dokonale. Striaslo ma, keď sa postavil na nohy. Ale nebola žiadna hudba. Žiadna dúha. Žiaden slnečný svit. Len dážď tam vonku, zvuk jeho pískajúcich topánok na podlahe, kaluž, ktorú zanechal na peknej drevenej podlahe a tie jeho pekelné veľrybie šortky.

Vzdychla som si, naposledy sa pozrela na svoju ruku a začala ho dávať dole.

„Je nádherný, Tripp, ale nemôžem---„

Zakryl mi rukami tie moje, nedovolil mi tak stiahnuť prsteň.

„Nehovor to. Prosím, nehovor to. Musíš si ma vziať.“

Otrávene som si od neho vytrhla ruky a stiahla si prsteň z prsta. „Nemusím urobiť vôbec nič.“

„Prosím ťa, Margot. Prosím.“ Zlomil sa mu hlas a v jeho očiach som videla zúfalstvo. Nevidela som ho tam odkedy---

„Tripp,“ povedala som pomaly. „Niečo sa s tebou deje?“ Pred rokmi bojoval Tripp so závislosťou na hazardných hrách, prehral stovky tisíc dolárov a nakoniec musel dlh splatiť jeho otec. Ale ako mi bolo známe, prestal so stávkovaním, keď sme boli spolu. A prečo by ma vôbec prosil, aby som si ho vzala?

Sťažka prehltol, poskočil mu ohryzok. „Nie. Úprimne, Margot. Som len nešťastný a osamelý odvtedy, čo sme sa rozišli.“

„Vôbec nevyzeráš nešťastne alebo osamelo.“

„Vyzeral som. Vážne som vyzeral. A bol som voči tebe totálny kretén.“

„No, aspoň ohľadom tohto sa zhodneme.“

„Mrzí ma to.“ Pritiahol si ma do divného objatia, ale ja som držala ruky po stranách, prsteň držala v jednej ruke. „Sme jeden pre druhého ten správny, a ty dobre vieš, že sme. Klape nám to spolu. A obom nám bude čoskoro tridsať, takže by sme mali prestať píchať naokolo.“

Odtisla som ho od seba, ustúpila a znova si prekrížila ruky. „To vôbec nie je romantické. Ani náhodou. A ty si jediný, kto tu naokolo pícha.“

„Prepáč. V týchto veciach som hrozný, vieš, že som. Ale...ale...“ Na okamih vyzeral osvietene. „Ty ma dopĺňaš, Margot.“

Bojovala som s nutkaním zakričať na neho, že tú hlášku ukradol od Jerryho Maguirea, schmatla som krabičku a (trochu neochotne) som zastrčila prsteň naspäť dnu.

„Počúvaj, toto je šialené. Rozišli sme sa pred viac ako rokom. Nemôžeš sa tu len tak z ničoho nič ukázať a požiadať ma o ruku.“

„Ale ja sa s tebou chcem oženiť,“ zakvičal, očami švihol doľava.

„Tak by si ma mal potom vziať najprv na večeru.“ Podržala som jeho smerom krabičku, cítila narastajúce potešenie nad tým ako som zvládla túto situáciu. Pred rokom by som už posielala Jaime a Claire obrázky môjho snubného prsteňa.

Zachmúrene prikývol, zatiaľ čo krabičku s prsteňom strčil naspäť do vrecka. „Iste. OK.“

Pri dverách som mu podala jeho dáždnik a impulzívne ho objala. Aspoň som ocenila aké ťažké to bolo pre neho – chlap ako Tripp nepriznával ľahko, že sa mýlil a žiadal o odpustenie. Chcelo to ukázať zrelosť a vyspelosť, nie?

„Pohovorme si o tom znova zajtra alebo tak, OK? Potrebujem premýšľať.“

Otvorila som dvere a on vyšiel von bez jediného slova, otvoril dáždnik proti bičujúcemu dažďu. Po tom čo som zhasla svetlo, presunula som sa do obývačky a sledovala ho cez veľké okno ako nastúpil do svojho auta. Dážď padal kaskádovito dole, rozmazával ho. Zbadala som zasvietiť predné svetlá a potom zmizol do daždivej noci, šla som hore naspäť do postele.

Do riti, pomyslela som si, vkĺzla znova pod prikrývky. Nikdy, ani za milión rokov by som si nepomyslela, že by Tripp prišiel k môjmu prahu uprostred noci, s diamantovým prsteňom a prosiac ma o to, aby som si ho vzala. Bol to totálny zvrat oproti jeho zmýšľaniu spred roka. Časť mňa bola naštvaná, že sa až teraz rozhodol, že sme jeden pre druhého ten pravý, ale druhá časť mňa premýšľala nad tým, či po celý ten čas len nepotreboval viac času. Že by som na neho nesprávne tlačila, keď ešte nebol pripravený? Až príliš som trvala na tom ultimáte „teraz alebo nikdy“? Až príliš som trvala na tom robiť veci podľa môjho časového plánu?

Ale, do pekla, hovorili sme o všetkom! Tri roky sme fantazírovali o svadbe v country klube, o dome v koloniálnom štýle s dvoma deťmi, psom Charles Španielom...nebola som to len ja, kto to všetko chcel. On to chcel tiež.

A nechcela som to stále? Mala som zvážiť jeho ponuku? Rovnako nepríjemné aké to bolo, keď nadhodil moje tridsiate narodeniny, tak nejako mal pravdu. Okruh mojich sociálnych kontaktov bol malý, a ja som dokonca rok nestretla nikoho, kto by ma priťahoval – ako dlho som chcela ešte čakať na štart novej fázy svojho života? Ako mi hovorila rada Muffy, Thurberove ženy sa vydávali a mali deti v tridsiatke, Gogo. Dokonca aj lesbičky.

Nebolo to tak, že by som bola nešťastná. Mala som skvelých priateľov, s rodinou sme si boli blízki, mala som novú práca, ktorú som milovala, nádherné miesto na bývanie. Tak prečo som mala pocit, že mi niečo chýbalo?

Bola som unavená, ale ešte chvíľu som ležala, hrala sa s prstenníkom na ľavej ruke.