TAOU - PROLOG

Překlad: Yogi_22

Ahojte kočky, prepáčte za dlhšiu pauzičku, ale už som späť. Budem sa snažiť pridávať v tomto predvianočnom/vianočnom čase kapitolku každý deň, tak to snáď vyjde. Máme tu pokračovanie The Anatomy of Jane a čo dodať? No, ja som teda absolútne nadšená, dokonca ešte viac ako z jednotky, takže sa fakt máte na čo tešiť. Naša famózna trojka je spät a ešte v lepšom prevedení :D Stále platí výstraha nečítať na verejnosti, ani v práci. Čo vymyslela autorky, tak to by nejedna z nás chcela isto zažiť na vlastnej koži. Niektoré scény budú na infarkt :) Týmto vám zároveň prajem krásne sviatky a verím, že si popri pečení koláčov a vyjedaní nájdete čas aj na nejaký ten komentárik :D Teší sa a podravuje Yogi!

„Už ste niekedy boli zamilovaní? Hrozné, však? Robí vás to zraniteľným. Otvára vám to hrudník a srdce a znamená to, že sa chce niekto dostať do vášho vnútra a narobiť tam neporiadok.“

                                                                                                                             ~ Neil Gaiman

PROLÓG

Maxwell

DEŇ 17.

„Rozumiete tomu, že možno už znova nikdy nebudete chodiť?“ Opýtal sa ma s južanským prízvukom, ktorý som zhodnotil ako obzvlášť vytáčajúci.

„Nie, nechápem.“

„Nie, nechápe---„

„Nie, nechápem, pretože budem zase chodiť,“ povedal som mu, snažil som sa ignorovať bolesť v chrbte, zatiaľ čo som si sadal do zasraného invalidného vozíka.

Vzdychol si, posadil sa na okraj stoličky naproti mne. „Pán Emerson---„

Vystrel som ruku. „Dovoľte mi zastaviť vás hneď teraz, pretože mám za sebou dlhý deň. Odkedy som odišiel z nemocnice, stretol som sa s ôsmimi špecialistami na rehabilitáciu, každý z nich vraví to isté: chcú zlepšiť kvalitu môjho života a zmierniť mi bolesť. Zdalo sa, že ani jeden z nich naozaj neverí, že by som mohol znova začať používať svoje nohy. Nemyslím si, že im dokonca čo len napadlo, že kvalita môjho života závisí od toho, či budem chodiť. Takže, pán Kent, ušetrite ma. Buď uveríte, že môžem chodiť a pomôžete mi to dosiahnuť, alebo tomu neuveríte. Tak čo to bude?“

Jeho hnedé oči na mňa dlhú dobu pozerali. Pokrútil hlavou než sa mu na perách objavil drobný úsmev. „Zdá sa, že ste zvyknutý dostať to, čo chcete.“

„Vždy a vo všetkom.“ Prikývol som. „A stále čakám na odpoveď.“

„Fajn.“ Postavil sa, vyhrnul si rukávy. „Nič vám nezaručujem, ale obetujem sa k tomu, aby som sa uistil, že budete znova chodiť. A to dokonca aj vtedy, ak by ma za to malo vaše telo nenávidieť.“

„Čo to robíte?“ Opýtal som sa, keď sa dostal za mňa a schmatol rukoväte môjho vozíka.

„Je tam všetko v poriadku?“ Na mramorovej podlahe klikali opätky mojej matky, keď sa blížila spoza rohu s podnosom ľadového čaju v rukách.

Nadvihol som nad tým obočie. Čierne vlasy mala ostrihané nakrátko, sotva sa jej dotýkali ramien. Kostým vymenila za ležérnu blúzku a rifle. Prešlo niečo málo cez dva týždne, čo som opustil nemocnicu...čo som opustil ich, a snažil som sa na to nemyslieť. Nemohol som, nie, pokým mi nebude lepšie.

Moja matka objavovala samu seba, odišla z politiky a oficiálne požiadala o rozvod s mojim otcom, ktorého aktuálne stíhali za jeho zapletenie v škandále ohľadom guvernéra MacDowella. Teraz trávila čas dohliadaním na mňa.

„Posilňovňa je na konci chodby napravo.“ Ukázala matka, jednou rukou balansovala s podnosom. Vstal zo stoličky, natiahol sa a vypil pohár, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou priniesla pre neho.

„Ďakujem vám, madam.“ Zdvorilo prikývla a ja som bojoval s nutkaním prevrátiť oči.

„Ona nie je tá, ktorá si vás najala,“ pripomenul som mu.

Otočil sa naspäť ku mne. „Už teraz môžem vidieť ako si ja a vy budeme rozumieť.“

„Neberte to osobne, ale bolo mi povedané, že mám osobnosť pohodového kreténa.“ Uškrnul som sa. Wes často hovoril, že sa zmietal medzi tým, byť zo mňa nervy alebo nažhavený.

Nie. Nemyslím na neho. Nie teraz.

„Som rád, že viem, že taký nie som len ja. Ešte raz ďakujem, madam. Nasťahujem sa sem zajtra,“ povedal mojej matke.

„Nasťahujete?“ Opýtal som sa, keď ma začal tlačiť na koniec chodby.

„Áno, nasťahujem sa, uistím sa, že neurobíte žiadnu hlúposť ako napríklad, že sa budete snažiť cvičiť na vlastnú päsť a že budete poriadne jesť a rozvičovať sa. Stanem sa vašim novým najlepším priateľom, pán Emerson.“

„Tak to skáčem od radosti,“ zašomral som znudený. Napriek tomu, že som si nepamätal, že by som si ho najal, páčil sa mi jeho prístup. Šiel do toho, tak aj ja. Dal mi dlhú píšťalku, keď sme sa dostali k ukážkovej posilňovni, ktorú sa moja matka ponáhľala zariadiť. Ale nepozeral sa po zariadení, pozeral sa na výhľad, ktorý ponúkali okná od podlahy až po strop.Hmla sa ešte doteraz nevyparila z celého mesta, ale už ste mohli v diaľke vidieť reštauráciu Space Needle a hory, ktoré sa týčili nad horizontom.

„Často sa necháte rozptýliť, pán Kent?“ Opýtal som sa ho.

„Nie veľmi často, ale len občas, keď existuje niečo čo stojí za moju pozornosť. Ako pohľad na Seattle z multimilión-dolárovej domácej telocvične. Mali by ste si dať chvíľku načas to takisto oceniť. Nezomreli ste pri tej nehode. Dostali ste druhú šancu---„

„Prichádzajú vaše motivačné reči s nejakým balíčkom?“

Konečne sa otočil so zamračením na perách. „Vy to fakt budete sťažovať?“

„Som na vozíku,“ odsekol som zlostne. „Keď sa pozriem cez okno, všetko čo vidím je mesto, ktoré nie je mojim rodným a ľudí, na ktorých mi nezáleží. Čím rýchlejšie sa uzdravím, tým rýchlejšie budem môcť opustiť toto väzenie a vrátiť sa tam, kde by som mal byť. Existujú ľudia, ktorí na mňa čakajú.“

Alebo som sa aspoň modlil k Bohu, aby ešte boli.

Keď prišiel ku mne a kľakol si, naštvalo ma to. Bol buď v mojom veku alebo o niečo mladší a teraz som mal pocit, že sa na mňa pozerá, ako keby som bol decko. Vyhrnul mi tepláky a zovrel mi nohu. Cítil som tlak jeho ruky, ale nič viac.

„Viem aký je to pocit byť na tomto vozíku, pán Emerson.“ Nepozrel mi do očí, keď mi zodvihol nohu hore a dole, stiahol mi ponožku a položil si moje chodidlo na hruď, stále mi prechádzal hore a dole po holeni. „Takisto viem, ako strašne sa chcete dostať z neho preč. Ten špecialista tu som ja, pretože som ten, ktorý sa z toho kresla dostal, šiel na školu a zasvätil svoj život pomáhaním druhých. Takže áno, to je odpoveď na vašu otázku, motivačné reči sú súčasťou balíčka, pretože motiváciu budete potrebovať. Vaše telo vás bude bolieť oveľa horšie, než sa to zlepší. Budete zlyhávať, budete kričať a nariekať a na chvíľu nenávidieť všetko a všetkých. Jediná vec, ktorú môžem urobiť je pripomínať si, že máte byť vďačný. Vďačný, že máte stále nohy. Že ste dostali druhú šancu. Tak mi za to nenadávajte.“

Nič som nepovedal, pozrel som na ten výhľad ponad jeho hlavu znova. Naozaj som sa pozrel, než som si položil ruku na ústa. „Prepáčte,“ konečne sa mi podarilo povedať. „Ja...ja...proste existujú dvaja ľudia...veľmi dôležitý dvaja ľudia, ktorých potrebujem znova vidieť a nechcem, aby ma videli takto.“

Pozrel sa hore, kútik úst sa mu nadvihol. „Tak sa zamerajte na nich, nie na hnev. Pomáha to, myslieť na ľudí, ktorých milujete, hnev to robí len viac bolestivým.“

„Chápem.“ Ale nechápal som. Premýšľať nad nimi mi síce dodávalo silu, ale takisto to priamo do mňa vypálilo dieru.

Brit Wesley, ktorý mi vždy vykúzlil úsmev, aj keď mi do úsmevu nebolo.

A divoká slúžka Jane, kvôli ktorej mi vždy vrela krv.

Kedy som sa s nimi stal taký prepojený?

Zrejme niekedy medzi šukaním ich a byť nimi ošukaný, opakovala moja myseľ a nad tým som sa zasmial.

„Čo je?“

„Ale nič,“ klamal som krútiac hlavou. „Tak čo teraz?“

„Teraz začneme.“

DEŇ243.

„Ach! Kurva!“ Zasyčal som, snažil som sa zodvihnúť sám z podlahy a dostať sa na posteľ. Ruky som mal natiahnuté ponad koberec a s celou silou, tlačil som na seba, ale moje nohy – stále, dokonca aj po všetkom tom zasranom čase – boli ako mŕtve závažia. Bol som schopný otočiť sa na svoju stranu a zachytiť sa o stĺpik na posteli.

„Maxwell? Si---„

„Mám to!“ Zvrieskol som na ňu, pritiahol som sa. Cítil som ako ma pozoruje z dverí. Uchopil som sa pevnejšie, bol som schopný sa sám vytiahnuť čiastočne na posteľ.

„Maxwell!“ Aj tento hlas som poznal, a ignoroval som ho, stále som sa pomaly priťahoval.

„Bežte preč. Mám to---„

„Namáhate si chrbát---„

„Pusti ma!“ Odstrčil som ho, ale nezdalo sa, že by si to všimol, alebo sa staral o to, aby som sa dostal naspäť na posteľ. Keď som znova ležal, odtlačil som jeho ruky preč. „Nikdy to nezvládnem, ak ma budeš, kurva, opatrovať ako malé decko!“ Zakričal som.

„Vaša posteľ je privysoko,“ zamračil sa Kent, pozeral sa dole na mňa.

„Moja posteľ je fajn, to moje nohy sú problém. Už sú to mesiace! Mesiace! A všetko čo môžem robiť je krútiť chodidlami a prstami!“

Ramená sa mi triasli od zlosti. Chcel som mu niečo vmiesť do tváre. Chcel som vrieskať, ale len som tam tak sedel s matkou, ktorá sa z diaľky prizerala, ako keby som bol nejaký kripel.

„Potrebuje nižšiu posteľ.“ Kent sa otočil na ňu, aby s ňou hovoril.

„Ja---„

„Pred siedmimi mesiacmi ste mohli sotva cítiť tlak v nohách a teraz môžete pohybovať celým chodidlom. Robíte pokroky, pán Emerson. Mrzí ma, že to nie je tak rýchlo ako by ste si priali, ale je to pokrok a ja vám nehodlám dovoliť zničiť to, pretože nechcete, aby sa vaša posteľ dotýkala podlahy. Takže, už máte na noc splnenú kvótu šomrania?“

Zasmial som sa. „Vieš, že ťa môžem vyhodiť, však?“

Prebehol si rukami po hnedých vlasoch a prikývol. „Prosím, do toho, rád by som vidiel, kto ďalší bude natoľko šialený, aby sa pokúsil vás manažovať.“

Dvoch ľudí by som mohol menovať.

Oprel som sa do vankúšov, pozrel sa dole na nohy, opäť som pokrútil prstami.

„Dobrú noc, vám všetkým,“ zašomral k nám Kent. Než odišiel, prisunul vozík bližšie k posteli.

Keď bol preč, matka si prišla sadnúť vedľa mňa.

Nepovedala ani slovo, vďaka čomu to bolo ešte trápnejšie – cítil som sa znova ako tínedžer, ktorý čaká na svoj trest.

„Bolí ma, že máš toľko bolesti,“ povedala, objala sa, rukou si trela hore a dole ružovú nočnú košeľu, ktorú mala na sebe. Zamrzol som sa mieste, netušil som, čo na to povedať. „Vždy som pracovala, snažila sa udržiavať našu rodinu pokope, čo v skutočnosti znamenalo podlizovať sa bande Stepfordských paničiek a hladiť ego tvojho otca. Nikdy som tam nebola pre teba, ale teraz som a nemôžem robiť nič iné, len sa pozerať ako trpíš.“

„Som v poriadku.“ Nechcel som, aby mala o mňa obavy... Nie, to bola lož – bol som šťastný, že si o mňa robila starosti, ale nemohol som zvládnuť vidieť jej bolesť kvôli mne. Počas posledných niekoľkých mesiacov bola vždy niekde naokolo, ale nikdy sme spolu nehovorili naozaj. Pravdu povediac, bolo divné vídať ju každý deň.

„Ešte stále denne vyjedáš to barbeque ochutené slnečnicovými semiačkami?“ Zasmiala sa a ja tiež. Moja izba zvykla byť pokrytá odrobinkami. Bola z toho taká otrávená, vravela, že to bol ten najodpornejší zlozvyk.

„Nie. Wes je alergický na slnečnicové semiačka. Na nič iné len slnečnicové semiačka, ako keby mi to robil napriek a---„ Hlas sa mi vytratil skôr, než som spadol do králičej nory. Všimol som si ako jej opadol úsmev. „Mami, neviem čo ti mám povedať, som bisexuál. Ak ma chceš spoznať, musíš to prijať.“

Prikývla. „Pracujem na tom. Ale mám rada Jane...a ona mala rada teba...takže---„

„Je to komplikované.“ Vlastne ani nie. Mal som ju rád. Mal som rád Wesa. On mal rád nás oboch, takže sme boli všetci spolu... Pokým sa toto nestalo a teraz som netušil čo ďalej.

„Fajn, v každom prípade to vyzerá tak, že zakotvil v Indonézii---„

„Čože?“ prerušil som ju, posadil sa. „Ako vieš kde je? Prečo je v Indonézii? Bola Jane---„

Zmätene sa odo mňa odtiahla. „Má kulinársku show. Ty si ju ešte nevidel? Už je to mesiac. Cestuje a varí so šéfkuchármi z celej krajiny.“

A čo Jane?

„V každom prípade, zamierim do postele.“ Zosmiešnila Kentov prízvuk, naklonil sa ku mne a pobozkala ma po strane hlavy. „Prosím, netlač na seba veľmi.“

Prikývol som, neodpovedal, čakal som, kým odíde než som siahol po svojom telefóne.

Hľadať: Wesley Uhler

Vyskočili na mňa článok za článkom.

„Open Kitchen (TV program Otvorená kuchyňa) so šéfkuchárom Wesleym Uhlerom je zlatá baňa pre televíziu,“ prečítal som si headline než som na to klikol.

„Svetoznámy britský kuchár si v posledných štyroch týždňoch urobil meno. Zatiaľ čo k štýlu show Anthonyho Bourdaina bolo mnoho výhrad, Uhler už medzičasom umlčal svojich kritikov. V Open Kitchen, namiesto toho, aby sme človeka videli jesť, čo prezentujú mnohé podobné relácie, vidíme ako sa šéfkuchár sám ponára do kultúr po celom svete, skutočne sa snaží naučiť koľko len môže o kuchyni okolo seba a dokonca so sebou berie aj skupinu začínajúcich kuchárov – tínedžerov, o ktorých deklaruje, že „zahanbujú jeho nôž“. V Open Kitchen, Uhler, majster svojho umenia, dokazuje, že existuje radosť vidieť svoje vlastné limity a takisto sa snaží nad ne povzniesť. V článku pre Taste povedal: „Žijem svoj sen. Čím viac sa pozerám a čím viac cestujem, tým viac si uvedomujem, že sa ešte mám čo učiť.“

Jeden muž, malá 6-členná skupina, a miliarda dverí do kuchýň. Ak sa s ním raz vydáte na cestu, je ťažké sa odvrátiť. A vôbec nevadí, že ten chlap je sám o sebe na zožratie.“

Mal by som byť za neho šťastný. Mal by som byť vďačný, že žije svoj život a pohol sa dopredu. Ale nemohol som byť a to ma frustrovalo až k nepríčetnosti. Chcel som, aby bol šťastný, ale chcel som, aby bol šťastný kvôli mne.

„A kde, do pekla, je Jane?“ Zašomral som si pre seba, položil si ruku na čelo, než som sa zaklonil a pozeral do stropu.

Bola s ním? Ak áno, v tom článku by predsa niečo spomenuli, nie? A ak nebola, potom neboli spolu. Obaja sa pohli vo svojich životoch bezo mňa. Samozrejme, že len tak nemohli čakať opodiaľ. To ja som bol ten, čo odišiel. To ja som bol ten, ktorý chcel, aby si o mňa nerobili starosti. Bolo to odo mňa rovnako sebecké ako aj múdre. Vedel som to. Všetko to dávalo zmysel, ale tá bolesť v mojej hrudi, spôsob akým mi vyschlo v hrdle...

Bol som vydesený.

DEŇ791.

„Dobre. Ešte jeden,“ povedal Kent, prešiel predo mňa s natiahnutými rukami, pripravený chytiť ma, ak by som spadol...znova.

Držal som sa zábradlí vedľa seba tak pevne ako sa len dalo, zodvihol som nohu a potom ju natiahol a urobil krok dopredu.

Áno!

Áno!

Znova a znova som ten pohyb opakoval, pot mi stekal z čela a po lícach, keď som sa hýbal, ale bolo mi to jedno. Kúpal som sa v pote, triasli sa mi ruky, nohy som mal vratké, ale chodil som.

Zasrane som chodil.

„Ešte jeden!“ Potľapkal pred seba, keď som sa dostal na koniec malej dráhy.

„Bum!“

Rozrehotal som sa, keď som to zvládol, pohol sa a zachytil ma, keď som sa začal nakláňať na stranu. Podoprel ma a pomohol mi k podložke.

„Môžem si tu poležať, predtým než sa budeme naťahovať?“ To nebola otázka, chystal som sa poležať si bez ohľadu na čokoľvek.

„Aký je to pocit?“ Opýtal sa, zovrel mi nohy a masíroval ich.

„Tvoje ruky? Ako šmirgľový papier,“ odpovedal som.

„Chodenie. Aký je to pocit chodiť, pán Chytrolín?“

„Mal by si naozaj prestať urážať osobu, ktorá ti podpisuje šeky.“

„Mám priamy vklad.“

Otvoril som oči, pozrel sa na neho. „Odkedy?“

„Odkedy som dal tvojej matke vedieť, že banka nemohla overiť tvoj podpis k účtu kvôli roztraseným rukám.“

„Takže od začiatku?“

„Jo.“

Zasmial som sa nad tým, ľahol si späť a pokrútil hlavou. „Už si chytil dych. Poďme, ideme sa natiahnuť.“ S povzdychom som sa posunul, jemne ma trhlo, keď mi pomáhal nadvihnúť nohu.

„Takže teraz, keď sa už môžeš hýbať...no, čiastočne hýbať, chystáš sa vbehnúť do náručia svojej snúbenice?“

„Ešte nie som na beh pripravený.“ Chcel som sa tak vyhnúť otázke, pretože som netušil čo bude nasledovať. Strávil som toľko času, aby som sa sem dostal, že keď som sa sem teraz dostal, bol som v rozpakoch.

„Ach.“ Kývol si pre seba.

„Čo?“

„Myslíš si, že na teba zabudla?“ Zachechtal sa, pohyboval mojou nohou doľava.

„Chystáš sa mi dať ďalšiu motivačnú reč, pretože---„

„Nie. Len varovanie. Veci sa s najväčšou pravdepodobnosťou zmenia.“ Zamračil sa pre seba, mohol som vidieť, že zašiel ďalej než to siahalo ku mne.

„Keď si bol na vozíku, opustila ťa tvoja láska?“ O Kentovi sme sa nerozprávali. Všetko čo som vedel bolo to, že bol v armáde, zranil sa a vrátil späť. To bolo úplné minimum o jeho živote, a to pracoval po mojom boku deň čo deň. Hovoril o tom ako vyrastal v Alabame. Všimol som si, že mal slabosť pre flanelové košele, jogurt a country, ale okrem toho nič o jeho čase v zámorí.

„Snažil sa zostať, ale moje zmeny nálad, depresie, náklady na liečbu...bolo toho priveľa a on sa zbalil. Hoci sme neboli zasnúbení.“

On.

Mal som pre to pochopenie, ale nič som nepovedal.

„Nehovorili sme spolu dva roky. A teraz už síce môžem chodiť, ale ešte stále mám toho veľa čo spraviť. Oni – mám na mysli, ona sa zrejme pohla ďalej, a ak je toto ten prípad, čo by som mal urobiť?“ Opýtal som sa. Posledných pár mesiacov som sa cítil inak. Našiel som sa ako hľadím von a teším sa z toho výhľadu dokonca aj keď pršalo, čo bolo takmer celý čas, ale našiel som v tom pokoj. Hovoril som si, že budem aspoň pripravený na Cornwall alebo Boston, alebo tam, kde už bude.

„Snaž sa ju získať späť. Ak to nepôjde, pohni sa ďalej. Ver mi, ak sa dokážeš vrátiť z tohto, potom sa môžeš vrátiť z čohokoľvek.“ Položil mi chodidlo dole a pohol sa, aby mi pomohol sa posadiť, pretočil som sa cez plecia ako ma držal za ramená. Jeho tvár bola blízko pri mojej a ja som vedel, že toto bude citlivá téma.

„Nepriťahujem ťa, však, Kent?“ Vážne som sa ho opýtal.

Uškrnul sa. „Si jeden z tých heterosexuálov, ktorí si myslia, že každý chlap, ktorý je gay ide po nich?“

Chcel som zavtipkovať a povedať mu, aby sa na mňa pozrel, ale nechcel som prekročiť hranice.

„Prepáč. Len sa uisťujem.“

Pre nikoho ďalšieho som nemal vo svojom srdci miesto.

Nikoho iného som ani nechcel.

Takže ma to zanechalo premýšľajúc nad tým:

Ako, do pekla, ich idem získať naspäť?

Bolo to vôbec možné?

DEŇ1326.

No tak. No tak. No tak.

Pulz mi letel. Srdce mi búšilo do hrudného koša tak silno, až som myslel, že mi vyskočí z hrude. Ale neprestal som. Nemohol som.

Celé telo som mal ako v ohni. Tiekol zo mňa pot ako dážď. Ale stále, neprestal som. Zistil som, že čím viac tlačím, tým širší mám úsmev na tvári. Toto bolo ono. Všetko čo som cítil. Všetku bolesť. Všetko čo viedlo až do tejto chvíle a ja som nemohol siahnuť do seba hlbšie.

„Woohoo,“ zakričal som, vyhodil ruky do vzduchu, keď som sa dostal na príjazdovú cestu o dve sekundy skôr než on.

Naklonil som sa, zalapal po dychu, ruku som mal na hrudi, zatiaľ čo som sa smial, plakal, nadychoval sa tak silno, aby som dostal do pľúc čo najviac vzduchu.

„Férovo si ma porazil.“ Zalapal Kent po dychu, nahrbil sa, položil si ruky na kolená.

„Prosím, zopakuj to?“

Zastonal, vystrel sa. „Zopakujem to len preto, lebo mi za to platíš. Vyhral si férovo a spravodlivo. Evidentne si rýchlejší ako ja, ale na svoju obranu, nie som vo svojej najlepšej forme.“

„Jo. Jo. To je jedno.“ Vytočil som sa doľava a doprava, popraskal si chrbát, než som sa prebehol na mieste. „Prečítaj ten list.“

Vytiahol ho zo zadného vrecka. „Si si istý---„

„Prečítaj ten prekliaty list, Kent.“

„Vážený pán Emerson---„

„No tak, vypľuj to.“

„Pre lásku Božiu. Potom si ho prečítaj sám.“ Podal mi ho a ja som si ho vzal, prebehol som po tých najdôležitejších vetách.

S radosťou vám oznamujeme, že vaša tvrdá práca sa vyplatila a röntgenové vyšetrenie ukázalo, že obe vaše nohy sú na 100 % uzdravené a máte úplnú dekompresiu chrbtice.

Zhlboka som sa nadýchol, znova som sa predklonil.

Bolo po všetkom.

Tri a pol roka som...konečne som to dokázal.

„Ďakujem ti,“ povedal som mu a on pokrútil hlavou, položil mi ruku na plece.

„Nemáš za čo. A čo teraz?“

„Začnem znova s ľuďmi, na ktorých záleží,“ odvetil som, vytiahol z vrecka telefón hľadajúc Wesleyho Uhlera.

Na týždeň bol späť v Londýne, kde otváral svoju novú reštauráciu.

Netušil som ako by to malo teraz fungovať.

Posledného tri a pol roka som nemyslel na nič iné než  na neho a Jane. Stále mi na ňom a Jane záležalo. Nečakal som vrelé privítanie, alebo vôbec žiadne privítanie. Mohlo by to skončiť príšerne. Vlastne to bol môj predchádzajúci záver.

Ale mal som nádej.

Nechcel som, aby sme boli rovnakí ľudia ako sme boli vtedy.

Chcel som viac a bol som pripravený na tom popracovať.

Len som dúfal, že mi dajú šancu dať všetko do poriadku.

Teraz som bol nová verzia Max 2.0.