TAOU - 4. kapitola

Překlad: Yogi_22

Wesley

Zrejme sme boli dvaja najpodivnejšie vyzerajúci muži na pediatrickom oddelení. Pozerali sme sa na všetky deti, ako keby to bola nejaká mimozemská rasa. Mary, ktorá bola zrejme tou ženou z upratovacích služieb, nás viedla cez more chorých detí, doktorov a sestier. Bolo to tak depresívne ako to aj znelo.

„Jane.“ Prehovoril Max po prvýkrát odkedy sme opustili strešný apartmán. Nasledoval som jeho pohľad, sledovali sme ako Jane, naša Jane, ktorá mala na sebe tesné modré rifle, jednoduchý žltý, príliš veľký sveter, prešla do izby priamo oproti sesterskej izbe.

Keď sme sa aj my dostali k dverám, netušil som čo si myslieť. Časť mňa si myslela, že je v nejako skreslenom sne.

„Mami!“ Malé dievčatko naťahovala ruky, trčala v príliš veľkej nemocničnej posteli, mala tmavohnedé vlasy zapletené do vrkočov a svetlé orieškové oči ako jej matka. Bola bledá...príliš bledá. V ľavej ruke mala infúziu, v nose kyslík a pod pravým ramenom plyšovú korytnačku.

„Masley!“ Zavolala Jane rovnako nadšene, keď prešla na jej stranu postele a objímala dievča. Tenké rúčky ju omotali okolo krku, chichotala sa ako ju Jane bozkávala po celej tvári.

„Mami!“ Vykrútila sa preč, schmatla korytnačku, pevne ju držala, keď sa mračila na Jane. „Opustila si ma, mami!“

„Ja?“ Zalapala po dychu Jane.

„Ty.“ Dieťa tvrdošijne prikývlo.

Jane pokrútila hlavou, vzala dcérinu výčitku vážne. „Nikdy by som ťa neopustila, kráska, nikdy ani za tisíc, milión, miliárd biliónov rokov.“

Masley zodvihla ruky, naklonila hlavu na stranu. „Koľko prstov je toto?“

Jana sa zasmiala.

Max to urobil takisto a vo všetkej úprimnosti, ani som si nevšimol, že bol stále vedľa mňa. Moja myseľ sa stále snažila spracovať, že mala dieťa.

Mala dcéru.

Bola matkou toho maličkého človiečika.

„Mami, viac doktorov?“ Zastonala Masley, keď nás zbadala. Zovrela posteľné prikrývky, pretiahla si ich cez hlavu a zakričala. „Bežte preč!“

Jane sa pozrela na nás. Úsmev jej opadol z tváre.

Zhlboka sa nadýchla než sa znova pozrela na dcéru.

„Masley, si nezdvorilá.“ Jane jemne potiahla za prikrývky. Masley sa zamračila, vystrčila hlavu von spod prikrývok, oči sa jej presunuli na nás oboch. „Prosím, bežte preč?“

Dokonca aj nad som sa tým musel usmiať.

Bola rozkošná.

Jane ju pobozkala na líce.

„To sú mamičkini....priatelia. A sú tu preto, aby nám pomohli.“

„Oh.“ Masley prikývla, pustila prikrývky a zamávala. „Ahoj!“

„Ahoj, Masley.“ Max odmával, ale všimol som si, že ani on ani ja sme k nej neprišli bližšie. Masley sa pozrela na mňa a ja som k nej nešikovne zodvihol ruku.

„Ahoj, Munchkin.“

Naklonila hlavu na stranu zmätená. „Mun...ch...kin? Ja som Masley.“

„Ja viem---„

„Ahoj, Mun...ch...kin.“ Zachichotala sa, objala korytnačku.

Nemohol som si pomôcť – aj ja som sa zasmial.

„Masley, Munchkin je prezývka,“ povedala jej Jane a ja som si tak trochu prial, aby to neurobila. Tento vtip by mohol ešte chvíľku kolovať.

Masleyne ústa vytvorili O než sa začervenala. „Prepáč.“

„Nie. To je v pohode, môžeš nás volať ako len chceš,“ povedal jej Max.

„Ahoj, Ako len chceš.“

Max sa tak veľmi snažil nesmiať, až si odfrkol.

Ak by nebola dieťa, myslel by som si, že si z nás robila srandu.

„Srdiečko, budem hneď vonku.“ Jane ukázala na okno s výhľadom do sesterne. „Mamka sa ide porozprávať s pánom Munchkinom a pánom Ako len chceš, okej?“

Jop, tak tento vtip teda nezostarne.

„Môžem vidieť pána Malého, prosím, prosím, prosím.“

„Fajn.“ Jane siahla do kabelky, ktorú mala na stoličke v rohu izby. Všimol som si tam dva malé batohy, spolu s dekou a prikrývkou na okraji pohovky.

Spala tam.

Už nejakú dobu tu boli.

„Len jedna hra a potom potrebuješ ísť do postele. Včera v noci si dobre nespala.“

„Tri,“ kontrovala Masley, vzala jej tablet z rúk. „To je toľko hier koľko rokov mám ja.“

Pozerali jedna na druhú hodnú chvíľu než Jane konečne zažmurkala.

„Vyhrala som!“ Masley sa uškrnula než si znova ľahla do postele.

Jane si hlasno vzdychla a vstala z postele. „Fajn, tri hry.“

„Áno, mami,“ odvetila Masley, ani nevzhliadla od tabletu.

Vyšli sme z izby, ten úsmev a to nadšenie z Janinej tváre zmizlo.

Zatvorila za sebou dvere, zhlboka sa nadýchla a oprela sa o dvere.

„Ahoj,“ bolo jediné čo jej Max adresoval a ani som sa mu nedivil.

Toto celé sa dostalo z divného k úplne novému levelu zmätku.

„Ahojte. Vďaka, že ste obaja prišli.“ Kývla našim smerom, ale naozaj sa nám nepozrela do očí.

„Už budem musieť ísť. Musím vyzdvihnúť Andyho,“ povedala Mary, pomaly prešla k Jane. Objala ju, pobozkala na obe líca.

„Dostaneš sa cez to, okej? Ak budeš čokoľvek potrebovať...“

„Ďakujem ti, Mary.“ Prikývla a objala ju späť.

Mary sa pozrela ešte jeden raz na nás, snažila sa prísť celej situácii na koreň, ale jednoducho na nič neprišla. Až keď odišla, nasledovala žlté srdiečka na podlahe, sa Jane na nás znova pozrela.

„Volá sa Masley, má tri a skôr než sa spýtate, neviem, či je to tvoja dcéra, Maxwell, alebo tvoja, Wesley,“ povedala, jemne si pošúchala stranu tváre. Vyzerala...ako keby sa za seba hanbila. Hovorila ako keby to bola jej vina alebo to nejako odrážalo jej charakter.

„Čo s ňou nie je v poriadku?“ Opýtal som sa, srdce mi búšilo ale nie spôsobom, na ktorý som bol zvyknutý.

„Otrava krvi, verili by ste tomu?“ Hlas sa jej triasol, keď hovorila. Oči sa jej leskli nepreliatymi slzami. „Urobila som všetko. Uistila som sa, že jedla zdravo, že sme si každú noc čítali, je v plaveckom krúžku a večne sa motá okolo detí jej veku, pretože chcem, aby mala pocit...aby sa cítila ako každé iné dieťa. Uistila som sa, že je v mojom živote na prvom mieste po celý čas. Bola dokonalá...až do doby pred pár dňami, keď sme šli do parku a porezala si nohu. Dostala infekciu. Hovoria, že potrebuje operáciu a chcú mať po ruke krv, len pre istotu. Jediný problém je v tom, že ja mám skupinu AB a ona má krvnú skupinu B. Takže, paradoxne, keď budem niekedy potrebovať krv od svojej dcéry, môže mi ju darovať, ale ja jej ju darovať nemôžem.“

„Jane, bude to v poriadku---„ Pokúšal som sa jej dotknúť, ale ona sa odtiahla. Keď sa pozrela späť na mňa, mysleli by ste si, že som zavraždil jej dcéru, namiesto toho, že som jej prišiel pomôcť.

„Prosím, toto mi nehovor,“ vyštekla. „Bol si tu tak dve minúty. Nepočul si ju nariekať od bolesti ani si nevidel, ako vyvracala všetko čo mala v žalúdku, pokým nedávila na sucho. Bude to v poriadku? Ako to vieš? Nevieš. Takže, prosím...prosím, nehovor to. Všetko čo od teba chcem je, aby si jej daroval krv. To je všetko. Potom môžeme predstierať, že sa toto nikdy nestalo.“

„Jane, ty máš dcéru,“ odvetil Max. „Jeden z nás je takisto jej rodičom a ty od nás očakávaš, že len tak odídeme.“

„V tom ste predsa obaja dobrí, nie?“ Strelila naspäť, bola to rana pod pás, ktorá nás zanechala bez slov.

Zakryla si ústa, zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla. „Mrzí ma to...mrzí ma to. Proste vás len prosím, aby ste to nekomplikovali ešte viac než to už je.“

„Urobíme to,“ povedal som, zatiaľ čo mal Max zvesenú hlavu. „Kam máme ísť?“

„Sestra Dawnová,“ zavolala, volala na nižšiu postaršiu ženu, ktorá práve niečo zapisovala v sesterni. „To sú oni. Jeden z nich.“

Sestra vzhliadla a potom sa pozrela na Jane, obočie sa jej ľahko nadvihlo a ja som vedel, prečo sa Jane odsudzuje. Pretože to robili všetci ostatní.

„Ste si istá? Ak existuje ešte nejaký---„

„Som si istá,“ vyštekla na ňu Jane, bilo to do očí.

„Sestra prikývla. „V poriadku, páni, nasledujte ma.“

„Ďakujem vám.“ Netušil som, či hovorila k sestre alebo k nám, ale neotáľala. Namiesto toho otvorila znova dvere a prešla k dcérinej posteli. Sledoval som ako vyliezla na posteľ a objala to malé dievčatko čo najpevnejšie.

Maxwell

„Otvoriť.“

Urobil som ako nakázala, dovolil som jej, aby mi tampónom vytrela vnútro úst. Keď skončila, vložila ho do čistej skúmavky než sa otočila a vzala injekciu, aby mi vzala krv presne tak ako to urobila Wesovi. Trvalo len pár sekúnd naplniť označené skúmavky.

„V poriadku, to je všetko. Máme tu laboratórium a doktor to popoženie čo najrýchlejšie, takže to budeme vedieť už za pár hodín. Pokiaľ by ste mohli počkať vpredu, v prípade, že ste otec, nasledujte zelené srdiečka na podlahe, a potom budeme môcť ísť.“

Natiahol som si ruku, prikývol som, otvoril dvere, ale zastavil sa. „Aké zlé to je...s tým dievčaťom...myslím Masley. Ako vážne na tom je?“

„Mrzí ma to, ale nemôžem poskytovať nijaké dôverné informácie, pokiaľ nie ste jej otec.“ Ani sa neobťažovala vzhliadnuť.

„Vďaka,“ tak či tak som povedal, vyšiel von.

Wes sedel na jednej zo stoličiek a popíjal džús z malej krabičky.

„Od koho si to ukradol?“ Opýtal som sa. Posadil som sa vedľa neho, oprel sa.

„Od jedného decka,“ odvetil.

„Čože?“ Napol som sa zasmial. „Ty si ukradol krabičku džúsu chorému decku?“

Uškrnul sa, kývol hlavou na stranu. Pozrel som sa tam a zbadal mladé dievča s vlasmi stiahnutými do chvosta, na tričku mala nápis, že je dobrovoľníčka.

„Koľko má, štrnásť?“

„Vlastne pätnásť, ale ako láskavo poukázala, v decembri už bude mať šestnásť.“ Uškrnul sa, znova si strčil slamku medzi pery.

„Je tak ťažké byť pekný, že?“ Posmieval som sa mu.

Len prikývol a pokrčil plecami.

„Niekedy som sa pýtal Boha prečo, ale potom som si uvedomil, že niekto predsa musí ukázať svetu dokonalý mužský vzor. Takže, prečo nie ja?“

„Totálny idiot.“ Zasmial som sa, pokrútil hlavou, ale prestal som, keď sme zbadali ako prichádza párik s malým chlapcom, ktorý mal v náručí nejakú akčnú figúrku. Všetky vlasy na hlave a tvári mal preč – jeho rodičia mali v tvári ten istý vyčerpaný pohľad ako Jane, len ešte desaťkrát horší.

„Toto je zasrané šialenstvo,“ zašepkal Wes, jeho oči boli upreté na nich, keď ho míňali. „Ešte pred desiatimi hodinami som bol v Londýne, a teraz som v Bostonskej všeobecnej nemocnici, aby mi vzali krv na test DNA. Bola tehotná.“

Ten posledný dodatok povedal tak, ako keby to mal vedieť.

„Ty si---„

Pozrel sa na mňa, zhrbil sa na svojom mieste. „Keď sme šli navštíviť moje matky, v lietadle tam aj späť jej bolo zle. U mňa doma bola zasa ospalá a pomalá. Myslel som si, že je to len časový posun.“

Boli sme spolu, všetci traja, do toho okamihu niečo cez mesiac. Mali sme sex nespočetne množstvo krát...nespočetnými možnými spôsobmi...nemohol som to dokonca ani spočítať.

„Čo budeme robiť, ak sa ukáže, že je tvoja?“ Opýtal sa ma, pretože som si nebol istý.

Dcéra?

Stále som tomu nemohol uveriť.

„Tak za prvé jej darujem krv.“ To bola teraz tá najdôležitejšia vec. „A potom si pohovorím s Jane. A čo ty?“

Donútil sa k úsmevu. „Budem sa len držať tvojho plánu, pretože nemám ani potuchy. Nie som si istý, či som materiál vhodný na otca.“

„Jasné, pretože zo mňa priam rodičovské inštinkty sálajú.“ Pretočil som nad tým oči.

Ja a otec?

Ak by ste sa ma na to opýtali včera, zasmial by som sa nad tým...Ale, nie, seriózne, čo ak je naozaj moja?

„Nemyslím si, že by sme to my traja ešte mohli nejako viac skomplikovať.“ Vzdychol si, prebehol si rukami po vlasoch. „Pomenovala ju Masley,“ zašepkal.

„Kombináciou mien nás oboch. Aspoň vieme, že jej stále na nás---„

„Mala ju pred viac ako dvoma rokmi. Jej city sa mohli zmeniť,“ pripomenul mi a mal pravdu. Už sme ju viac nepoznali, a to sme ju sotva poznali predtým.

Takže, kto bola Jane Chapmanová teraz?