TAOU - 1. kapitola

Překlad: Yogi_22

Wesley

Skláňal som sa nad tanierom, vzal som si obrúsok a otrel okraje než som vzal petržlen a nastrúhal ho do polievky.

„Objednávka,“ zakričal som, podal ju jednému z čašníkov, keď mi dopredu prekĺzlo ďalších päť nových objednávok. Siahol som po nich, oznamoval objednávky personálu kuchyne za mnou.

„Dvoje špagety Carbonara s karfiolom a slaninou, dvakrát tapiokové čokoládové guličky s parmezánom a mušľami, dvojitý mrkvový krém, klasicky solené pečené jahňacie stehno s olivovým olejom a zemiakmi a trikrát opečené kačacie prsia s Panzanellou. Trochu života do toho, ľudkovia. Bude to dlhá noc.“

„Áno, Šéfe!“ Odpovedali, ani sa neodvažovali vzhliadnuť od hrncov, nadvihli hlavu len pár centimetrov od toho čo varili. Schmatol som panvicu, olivový olej, cibuľu a paradajku, presunul som sa k sporáku.

„Vyzerá to na ďalší trhák, Šéfe.“ Katrina sa uškrnula, tmavé vlasy jej končili priamo na prsiach. Červené šaty, ktoré mala na sebe obopínali každú jej krivku a na chrbte boli strihané trochu nižšie. Bola nádherná. Nebolo nič zlé na tom priznať to. Len som si prial, aby jej niekto povedal, že sa nemusí tak tvrdo snažiť. Nemal som záujem, ale robil som to, čo som robil vždy – uškrnul som sa a žmurkol.

„Nebude to trhák, kým ráno nevyjdú recenzie.“

Prekrížila si ruky, nadvihla dokonalé obočie. „Šéfkuchár Uhler, je to pochybnosť čo počujem vo vašom hlase?“

„Nemám žiadne pochybnosti.“ Aspoň nie ohľadom varenia. V týchto dňoch to bolo to jediné čo dávalo zmysel.

„Chceš si po skončení zájsť na večeru---„

Prilial som viac oleja do panvice než som potreboval a panvicu zachvátili plamene.

„Potrebujem cesto!“ Zavolal som ignorujúc ju, sústredil som sa na to, aby som stíšil plamene.

„Cesto. Šéfe.“ Nicklaus vedľa mňa položil podnos.

Rozdelil som ho na dve polovice a dal ho na panvicu. Obzrel som sa, aby som našiel jej modré oči ako na mňa uprene pozerajú.

„Prepáč, o čom sme sa to bavili?“ Predstieral som nevedomosť.

Kútiky jej červených pier sa stočili a ona sa otočila k prednej časti kuchyne smerom k reštaurácii. „O ničom. Dostaneme sa k tomu inokedy.“

„Samozrejme.“ Prikývol som vediac, že sa k tomu nikdy znova nedostaneme.

Nie v našom prípade, tak ako tak.

„To je dokopy dvanásť.“ Nicklaus sa vedľa mňa zachechtal.

„Čože?“ Opýtal som sa, vzal som rozmarín.

„Odmietli ste Katrinu Georgovú dvanástykrát, lámete jej srdce.“ Vedel som, že len vtipkuje, ale stále mi to vadilo. Za posledného tri a pol roka sa Nicklaus nezmenil ani neodišiel, a to aj napriek tomu, že som sa ho snažil dvakrát vyhodiť. Stále mal vlasy zastrčené za červenou šatkou a pohyboval sa naokolo.

„Každý, kto svoje srdce ponúkne dvanásťkrát by mal byť pripravený, že bude dvanásťkrát zlomené. Už by mala ten náznak pochopiť. Už som povedal, že žiaden vzťah nehľadám.“

Nie teraz, nie znova.

„Len som si robil srandu,“ zašomral, vzal moje prehlásenie osobne. S povzdychom som mu podal pokrm. „Vieš, že---„

„Áno, Šéfe,“ odpovedal automaticky.

Prikyvoval som, pošúchal si spánok, keď som sa otočil k svojej kancelárii vzadu v kuchyni.

„Wesley.“

Čo teraz?

Otočil som sa ku Katrine, všimol si, že držala jeden z pokrmov, ktorý som jej pred chvíľou podal. Zahryzol som si zvnútra do líca, pozrel som sa naň a potom na ňu.

„Niekto vrátil moje jedlo?“

V tom okamihu, jediná vec, ktorú bolo počuť v kuchyni, bolo syčanie horákov a prskanie z panvíc. Všetko živé zamrzlo, zadržiavali dych a zamerali sa na mňa.

„Povedal, že to bolo presolené.“ Zamračila sa, podala mi tanier.

Natiahol som sa, Nicklaus mi podal lyžicu skôr než som o ňu vôbec požiadal.

Vzal som si tanier, nabral si plnú lyžicu a ochutnal.

Polievka sa mi rozpúšťala v ústach ako mala – krém bol dokonalý, syr božský, jemný dotyk bieleho vína sa bezproblémovo rozpustil.

Čakal som.

Oblizol si pery a potom som znova trošku ochutnal.

A čakal som, ale stále nič, žiadna soľ navyše.

„Ktorý stôl?“ Opýtal som sa.

„Wesley, je to slávnostné otvorenie, neurob---„

„Ktorý stôl?“ Opýtal som sa znova, už som si aj dával dole zásteru a oprašoval si ruky.

Zvesila hlavu, položila si ruku vbok. „Stôl číslo deväť.“

Prešiel som okolo nej, minul dvojkrídlové strieborné dvere oddeľujúce kuchyňu a reštauráciu. Nevenoval som nijakú pozornosť smotánke, ktorá sa na mňa snažila znova zavolať alebo aspoň nie tej, ktorá si užívala moje jedlo.

Namiesto toho som ako robot šiel priamo k tomu nehanebnému pätolízačovi s nefunkčnými chuťovými pohárikmi pri stole číslo deväť.

Sedel v obleku námornícky modrej farby, s nohami prekríženými, chrbtom ku mne, prechádzal mojim menu.

„Počul som, že máte problém s mojim pokrmom---„

Keď som sa pohol, aby som sa postavil pred neho, bolo to, ako keby mi niekto vyrazil dych z pľúc.

Jeho žiarivé modré oči po mne pomaly prešli, začínajúc u nôh, potom hore po mojich stehnách, potom rozkroku, potom bruchu, hrudi, až kým sme si konečne nepozerali z očí do očí.

Ten bastard sa uškrnul.

„Áno to mám. Bolo to slané.“ Konečne prehovoril a ja som nemohol nájsť slová, aby som odpovedal. Nemohol som urobiť vôbec nič, len pozerať späť ako keby ma uhranul.

„Vyzeráš dobre,“ mal tú drzosť povedať. A čo bolo ešte horšie, to, že aj on. Nie. Nevyzeral dobre. Vyzeral nádherne, každá jedna jeho časť, čierne vlasy mal zostrihané do štýlového účesu na stranu, mierny tieň, ktorý vrhalo jeho strnisko a bolo také ostré, až vábilo o niečí dotyk.

„Wes---„

Stále som sa nedokázal prinútiť prehovoriť, srdce mi tĺklo tak rýchlo a silno, až som mal pocit, že dostanem infarkt. Všetko čo som mohol robiť bolo odísť preč.

Takže to bolo to, čo som aj urobil. Bez jediného slova som od neho odišiel preč, nezastavil som sa ani keď som bol už v bezpečí svojej kuchyne.

„Čo sa stalo?“

„Bol to omyl,“ bolo všetko čo som povedal.

Naokolo bolo mnoho ľudí. Zamieril som do kancelárie, stiahol som rolety a zatvoril dvere. Jedine vtedy som mal pocit, že môžem dýchať, keď som sa oprel o dvere.

Srdce mi bilo tak hlasno, až ma boleli uši a bolesť hlavy už tak desaťnásobne vzrástla.

Čo to má kurva znamenať?

„Čo to má kurva v skutočnosti znamenať?“ Vyštekol som nahlas, zosunul sa na svoj gauč.

Moja myseľ si so mnou pohrávala.

Tri a pol roka.

Nevidel som toho hnusného sráča tri a pol roka a on sa tu len tak z ničoho nič objaví s tým svojim modrým pohľadom a vyzerá...vyzerá ako---

Človek by si myslel, že v tridsiatich piatich už nadobro prestanem variť a dám si svoje sračky do poriadku. Že budem natoľko zrelý, aby som sa pozrel do jeho prekliateho ksichtu a povedal: „Seriem na teba, kamarát.“ Ale namiesto toho som sa schovával, debatoval sám v sebe, či som stratil pointu alebo nie.

Nechcel som sa vrátiť späť. Sotva som sa pretĺkal smerom dopredu.

Prečo teraz? Prečo sa po takej dlhej dobe teraz vrátil?

„Klop. Klop.“ Katrina strčila hlavu do mojej kancelárie, v prvom rade tým zničila celú tú vec so zaklopaním.

„Katrina, ja---„

„Ten muž ti nechal vizitku. Povedal, aby si mu zavolal.“

Nad tým som sa pousmial. Ani som sa neobťažoval pozrieť sa na vizitku, ktorú mi položila na kávový stolík oproti mne.

Tak ako vždy, čakal, že sa všetko bude točiť okolo neho. Odišiel, keď sa mu zachcelo, vrátil sa, keď sa mu zachcelo, a ja som ho mal akože teraz poctiť svojim telefonátom? Podľa všetkého čo vedel, som sa mal posunúť ďalej...akoby som vôbec mohol.

„Katrina,“ zavolal som na ňu, posadil sa, keď sa dostala ku dverám, jej slonovinovo biely chrbát bol vystavený priamo mne. „Poďme niekam von.“

„Teraz?“

Prikývol som, pohol sa, aby som si vzal bundu.

Zima už bola za rohom.

„Wesley, a čo reštaurácia, práve si ju otvoril---„

Prešiel som za ňu, položil jej ruku na kríže, zdvihla ku mne bradu, držala ju blízko pri mne.

„Posledná šanca.“

Oddelila pery a neprítomne pozerala, než konečne prikývla.

„Dovoľ nech si vezmem kabát.“

„Okej,“ odpovedal som, zatiaľ čo som si po celý čas myslel: Naser si, Max. Naser si.

Maxwell

Nemal som nijaké očakávania. Dokonca som ani nemal nijaký plán než vyzerať dobre a ukázať sa. Vidieť ho, byť mu po takom dlhom čase nablízku, som bojoval s nutkaním pobozkať ho, keď sa naše oči stretli. Dovtedy mi ani nedochádzalo ako veľmi mi chýbal až doteraz, a to som si ani nebol istý ako to povedať. Takže s tým najlepším čo som mohol prísť bolo: „Vyzeráš dobre“. Čakal som vonku pred reštauráciou asi hodinu. Dosť dlho na to, aby som videl ako ju ruka v ruke opúšťa s peknou brunetkou. Som si istý, že ma videl – pozrel sa na mňa smrteľným pohľadom, keď som sa opieral o svoj kabriolet Aston Martin z roku 1965. Mal som pocit, že do mňa jeho zelené oči vypaľujú dieru. Neusmieval sa ani nemračil, vyzeral, ako keby robil všetko čo je v jeho silách, aby mu bolo jedno, že tam som. Nechcel ukázať ani jedinú emóciu skôr než sa odvrátil. Ale ja som to videl, na kratučký okamih som zhliadolten výraz chtíču, ktorý mu prebehol očami. Postoj mal stále rovnaký – posunul sánku na stranu a nechal svoj pohľad blúdiť. A to bolo všetko čo som potreboval vedieť. Stále ma chcel, a ak som niečo o Wesovi vedel, tak to, že si nikdy neodopieral to, čo chcel. Proste som len potreboval byť trpezlivý a takým trpezlivým aj budem. Vkĺzol som do svojho auta. Zapol som si pás, vycúval spred reštaurácie a zamieril na cestu. Zazvonil mi telefón.

„Vedel som, že ma skôr či neskôr vyňucháš,“ usmial som sa, hovoril cez Bloototh.

„Si totálny a absolútny blbec. Už ti to niekto niekedy povedal?“ zrevala do telefónu. Trhol som sebou, stále som si nemohol pomôcť a len sa smial. „Čo mám urobiť, aby som to dal do poriadku, Irene?“

„Neviem, Maxwell. Ako odčiníš, že si roky ignoroval svoju najobľúbenejšiu sesternicu. Žiadne emaily, žiadne telefonáty, proste nič a potom sa objavíš v Londýne a ani nemáš toľko slušnosti sa zastaviť? Takže ja, nakoľko som kultivovaný človek, som prešla celú tú cestu až do tvojho hotela, aby som ťa videla a hádaj čo? Ty zmrd, ty tu nie si!“

„Ako vieš, v ktorom som hoteli?“ Pohodlne som sa uvelebil na sedadle, jemne som uchopil volant, odbočil som doľava na Ledbury Road.

„To myslíš vážne? Toto ti robí starosti?“

„Irene---„

„Dostaň sem svoj zadok, nech z teba vykopem tie kecy.“

„Stala si sa prekliato násilníckou.“ Zasmial som sa. „Budem tam za päť minút.“

„Ty—„ Zavesil som skôr než vyštekla niečo ďalšie.  Z toho čo som sa dozvedel od svojej matky o Irene, presťahovala sa do Londýna rok po tom, čo som opustil Boston. Zrejme ten chlap, jej vysnívaný chlap, bol šéfredaktorom v britskom vydavateľstve Rutherford Publishing. Nič iné pre ňu v Štátoch nezostalo, tak som ju neobviňoval, že ho nasledovala. Mal som v úmysle zostať s ňou v kontakte, vážne som mal, ale fakt som nemohol žonglovať v živote niekoho iného len v tom svojom. Táto moja sebecká časť mňa zničila množstvo vzťahov, a ak som v tejto chvíli nemohol dať do poriadku veci s Wesom, aspoň som sa o to mohol pokúsiť s Irene.

„Vitajte, pane,“ povedal mi vrátnik, keď som zaparkoval pred hotelom, otvoril mi dvere. Vzal som si zozadu tašku, hodil som mu kľúče než som prešiel cez špirálovité sklenené dvere.

„Max!“ Sotva som ju zbadal než do mňa narazila, jej ruky boli okolo mňa ako anakonda. Objal som ju naspäť, kým--- Ježííš, začala plakať.

„Irene, som v poriadku. Mrzí ma to,“ zašepkal som rozpačito.

„No, ja nie.“ Zalapala po dychu, utrela si kútiky očí a potom ma prestala zvierať. „Neznášam ťa!“

„Tiež si mi chýbala.“ Usmial som sa, zodvihol som tašku. Ani sa nepohla, len sa pozerala. „Niečo ti ušlo.“

„Čo?“

„Nevyzerám podľa teba inak?“ Prezrel som si ju, mala na sebe šaty s kvetinovým vzorom, ktoré jej voľne viseli na tele. Vyzerala šťastne. Šťastnejšie než som si kedy pamätal, že bola. „Žiariš a vyzeráš---„

„Tučne.“ Našpúlila ústa a ja tiež – stále bola kráľovnou drámy. „Irene, teraz vážne---„

„Je to v poriadku, pretože za nejaké dva alebo tri mesiace to zasa zhodím.“

Uškŕňala sa tak naširoko ako keby jej išlo roztrhnúť tvár. Položila si ruku na šaty, čím mi umožnila vidieť svoje brucho. Bolo obrovské a mne to totálne ušlo.

„Ani, kurva, náhodou.“ Uškŕňal som sa späť. Nemohol som si pomôcť – jej radosť bola nákazlivá. „Kým sa niekto učil znova chodiť, ja som vytvárala nový život.“ Otočila sa doprava a predvádzala sa, potom doľava a zasa sa predviedla. „Koža sa mi poriadne natiahla. Tento maličký je brankár.“

„Na rozdiel od koho?“ Zasmial som sa, keď sa mi zavesila okolo ramena. „To je veľmi dobrá otázka.“ Vedľa nás prišiel vysoký, urastený, snedý muž a moja sesternica, ktorá sa odo mňa ani na moment neodtrhla, ktorá mi zvykla volať denne, len aby mi rozprávala o svojom dni, si odo mňa vytiahla ruku a prešla k nemu. „Maxwell, zoznám sa s Marquisom Bellom, mojim snúbencom. Marquis, zoznám sa s Maxom, je mi ako starší brat...pokým na neodstrkuje.“

„Je mi potešením ťa konečne spoznať.“ Napriahol ku mne ruku. Hovoril s britským prízvukom mierne odlišným od toho Wesovho. Nebol som si istý, ale znelo to čiastočne francúzsky.

„Podobne.“ Prikývol som čiastočne v šoku. „Si tehotná a zasnúbená. Je ešte niečo, čo by som mal ohľadom teba vedieť?“

Zachichotala sa. Irene – tá porazená, nikým nepochopená, so zlomeným srdcom, a osamelá Irene teraz žiarila ako slnečný svit. Takmer to bolelo, keď som sa na ňu pozeral.

„Prial by som si zostať dlhšie, ale prišli sme sem skoro. Musím vyzdvihnúť brata na letisku.“

Marquis kývol mojim smerom. „Dúfam, že si ty a ja spolu niekedy zájdeme na pohárik.“

„Samozrejme. Vyzerá to tak, že toho mám veľa čo doháňať.“

Pobozkal Irene, ešte raz na mňa kývol než zamieril okolo mňa a von z dverí. Irene si okolo mňa znova zamotala rameno a ja som prevrátil oči.

„Oh, takže teraz už chceš stáť po mojom boku.“

„Aww, ty žiarliš? Čo si mi priniesol?“ Spýtala sa, keď sa naťahovala po tašku, ale ja som ju odtiahol preč.

„Nič, tak či tak to nie je vhodné pre tehotné ženy.“

„Ohh, tak teraz mi to už musíš dať. No tak, Max.“

Po tom čo som sa s ňou ešte pár sekúnd doťahoval, som jej konečne podal fialovú tašku, zatiaľ čo sme kráčali k miestam v kaviarni.

„Oh môj Bože. Jimmy Choose? Ty ma poznáš.“ Pritisla si lodičky k hrudi.

„A ako v nich plánuješ chodiť s opuchnutými členkami?“

„Tak to sleduj.“ Namierila topánkami na mňa, podržal som ruky hore na svoju obranu. „Okrem toho, to je už problém medzi mnou a Jimmym.“

„Som taký šťastný, že si šťastná,“ povedal som jej úprimne, oprel som sa do sedadla. Zhlboka sa nadýchla, zastrčila si uvoľnený pramienok za ucho.

„Úprimne, Max, nikdy som si nemyslela, že takou osobou budem ja. Týmto pozitívnym, energickým človekom, ale nemôžem si pomôcť. Po prvýkrát vo svojom živote mám pocit, že dieliky zapadli na svoje miesto.“

V tom okamihu som sa modlil, aby jej Marquis nikdy nezlomil srdce. Toto si zaslúžila.

„A čo ty? Vyzeráš dobre a zároveň ako sračka.“

„Hej.“

„Len som úprimná.“

Pozrel som sa von oknom. Niekoľko kvapiek zamrznutého dažďa pomaly padalo, a mne to tak veľmi pripomínalo Seattle.

„Pracoval som poriadne tvrdo, aby som sa sem dostal, Irene. Nikdy som si nedovolil zaoberať sa tým, čo bude po tom, ako mi bude lepšie. Proste som držal hlavu pri zemi a robil krok za krokom. A teraz sa pozerám hore a všetko je iné. Som na teba hrdý, ale---„

„Po tom, čo si odišiel mi Wes volal každý deň takmer po celý rok pokúšajúc sa zistiť, kde si bol,“ povedala a ja som sa na ňu opäť sústredil.

„Čože?“

Prikývla, položila topánky naspäť do krabice. „Za prvé, nechcel uveriť, že neviem, kde si. Potom sa naštval a začal prosiť. Ja som prosila tvoju matku, ale nepovedala mi to. Na okamih to bolo ako keby si zomrel a ona si prechádzala všetkými štádiami trúchlenia. Potom nakoniec prestal volať a začal cestovať po svete. Nechcel, ale myslím si, že si uvedomil, že je bezmocný čokoľvek urobiť.“

Ja som ale kretén.

Vzadu v hrdle mi vyschlo.

Ale stále som sa na to musel opýtať. „A Jane?“

Pokrčila plecami. „Takisto zmizla. Deň po tom, ako si odišiel si odpojila telefón a skončila s prácou slúžky. Odvtedy som ju nikdy nevidela. Ani Wes. Myslím, že to bol aj jeden z dôvodov, prečo sa jednoducho zbalil a odišiel. Stratil vás oboch.“

Počkať, čože?

„Veď vieš.“ Vedela, že sme v tom boli všetci traja spolu, nielen Wes a ja. Prikývla, chápala to, čo mám na mysli. „Jo, viem to. Wes to vtedy tak trochu pripustil. Okrem toho to bolo v nemocnici zrejmé.“

„Takže ani jeden z vás nemá potuchy, kde je? Niečo by mohlo---„

„So všetkou úctou, Max, ale ja nie som jej opatrovateľka. Nevedela som ani čo sa stalo s tebou. A ju som mala naozaj rada. Bola to dobrá osoba. Viem, že si si prešiel mnohým, ale stále to neznamená, že si bez viny.“

„Svet sa skutočne prevrátil hore nohami, keď ty mi dávaš lekciu.“

Urobila grimasu. „Ty si sa zmenil takisto, pán Viem-všetko. Konečne ma počúvaš.“

Chcel som sa hádať a povedať jej, že som ju vždy počúval, ale vedel som, že existuje rozdiel medzi počúvať osobu hovoriť a počúvať slová, ktoré hovorí.

„Takže, čo máš v pláne urobiť?“

To bola dobrá otázka. Jediná odpoveď, ktorú som mal bola: „Vyhrať naspäť Wesa a potom ísť hľadať Jane.“

„Netušila som, že si až taký romantik. A čo práca?“

To bola ďalšia dobrá otázka.

Ale pokým nebudeme mi traja spolu, nechcel som myslieť na nič iné.

„Dosť už o mne, Irene. Zasväť ma do toho. Čo sa deje s tebou?“

Touto otázkou som otvoril stavidlá. Nikdy totiž nemala problém rozprávať o sebe.

Mne to však nevadilo. Potreboval som rozptýlenie. Všetko čo som teraz mohol robiť, bolo čakať na Wesa.

Wesley

„Wesley?“

„Wesley?“

„Wes!“

„Čo?“ Zdvihol som zrak od svojho pohára z whiskey, len aby som našiel jej tvár príliš blízko k tej svojej. Vzdychla si, pokrútila hlavou než dopila zvyšok svojho koktailu. Zhlboka sa nadýchla a otočila ku mne.

„Chceš ísť ku mne?“

Preklad, chceš si zapíchať?

Bola to jednoduchá otázka a odpoveď bol áno.

Áno, chcel som si zapíchať.

Chcel som to strašne...ale nie s ňou.

„Katrina---„

„Ja to nechápem.“ Zamračila sa, zastrčila si vlasy za malé uši. „V jednom okamihu by som prisahala, že niečo medzi nami je. Flirtoval si späť...“

„Ja som proste...je to komplikované. Proste som len potreboval vypadnúť z kuchyne a využil som teba. Za to sa ospravedlňujem.“

Oprava, potreboval som sa dostať od neho.

„Neospravedlňuj sa takto, si tak ešte viac sexy.“ Zašepkala si ticho popod nos. „No...keď to bude menej komplikované---„

„Dám ti vedieť.“ Prikývol som. Položila mi ruku na plece, pobozkala ma na líce skôr než odišla, a ja som nič necítil. „Barman.“ Ukázal som na svoj pohárik, aby mi dolial.

Kedy som sa stal takým úbohým?

Toto som nebol ja, chýbalo mi byť mnou.