ST - 3. kapitola

Autor: Iveta

Ahojte, moje drahé. Želám vám všetkým krásne prežitie vianočných sviatkov a nový rok plný splnených prianí a predsavzatí. Vaša Ivet.

Meškal. Celých pätnásť minút.

Vedel, že päť minút je katastrofa, pätnásť,  bolo hotová apokalypsa.

Do bytu vpadol akoby mal za pätami Smrť a takmer si nabil nos, keď sa potkol o topánky svojho brata, ktoré boli rozhodené po chodbičke pred dverami.

„Sakriš!“ zahrešil, kopajúc ich k stene vedľa botníka a sám vyskočil z tých svojich.

Byt bol tichý a okrem tých blbých topánok čistý... Pre jeho pokoj bez stôp smradu z chlastu a cigariet.

„Kde sa, do pekla, zasa flákaš? Už sme tam mali byť!“ privítal  ho brat ako inak šomraním. To mu šlo najlepšie.

 Rád za posledných šesť dní zabúdal, že to on býva v jeho byte  a úplne zadarmo.

ƒ„Ani ma neskúšaj vytočiť, Dan. Dáky blbec objal svojím Fiatom stĺp mestského osvetlenia a je tam kolóna, že by tam jedna tehotná porodila, kým by sa dostala k nemocnici.

Ako očakával, brat nadvihol pravé obočie bez spätnej väzby.

Samozrejme, jeho humor prišiel len jednému človeku vtipný. Ostaní ľudia boli inak naprogramovaní, alebo len oni dvaja boli vadní.

Bez ďalších rečí sa pohol k svojej izbe. Na sprchu čas nezostal, ale smradľavý po jedle, oleji a nevedel po čom všetkom ešte, k matke ísť nemohol.

Nie, keď šlo o nedeľný obed. Nie, že by s ňou netrávili každý deň, čo sa Dan vrátil z protialkoholického... zasa... Ale dnes mali skutočné, rodinné posedenie aj s otcom.

Chceli im niečo dôležité oznámiť. Nenávidel tú fantastickú novinku. Aj keď si obaja mysleli, že sa skrývajú lepšie ako príšerky z filmu  Hory majú oči vôbec to tak nebolo.

Volal viac ako za čias, keď boli manželia. Matka sa usmievala ako adolescentka vždy, keď jej napísal. Dokonca sa prezváňali ako nedozrelci. A dal by krk katovi s tupou sekerou, že sextovali. Nebolo možné, aby sa matka pri obyčajných správach červenala.

A to bolo vrcholne nevhodné. Pred svojimi deťmi.

Takže tá super novina vlastne bola len oficiálne vyhlásenie, že je jeho matka  hlúpa naivka a otec väčší manipulátor ako sa bratia nazdávali.

 A to  v tejto oblasti o ňom Tadeáš naozaj nepochyboval ani sekundu. Bol v tom odvetví dobrý akoby tú nepeknosť sám vymyslel.

Dan si toho bol tiež vedomý aj keď sa o tom otvorene nerozprávali, ani medzi sebou len oni dvaja.

Mal obavy z dnešnej rodinnej udalosti hlavne kôly bratovi. Naozaj sa mu darilo. Bolo síce skoro, nakoľko aj predchádzajúce dva razy to zvládol osem týždňov než zlyhal. Ale teraz chodil aj na sedenia  s ostatnými alkoholikmi, hľadal si prácu a aj keď zatiaľ bez úspechu prejavoval väčší zápal pre zaradenia sa späť do spoločnosti ako pred tým.

Toto matkine znovu stratenie seba a navrátenie toho tyrana do ich životov nebude dobré. Pre Dana a vlastne ani pre samého Tadeáša. A pre matku už vôbec.

Neveril svoju otcovi ani nos medzi očami. Ľudia ako on sa nezmenia. Bolo otázkou času kedy znova ukáže svoju pravú tvár, pre ktorú ho už raz poslala do kelu.

Vymenil tričko za tuhomodrú košeľu a ošúchané voľné džínsy za ich tmavé dvojičky. To bolo najviac, čo bol ochotný pre tú maškarádu, vracajúcu ich v čase, urobiť.

„Moju tretiu abstinenciu sa rozhodli zredukovať z štyridsať šesť dní na pojebaný týždeň. Prisahám, že ani v čase, keď som sa vrátil z detoxu prvýkrát som nemal také nutkania  a necnelo sa mi po Leonovi za dve éčka tak ako teraz.“ Vtipkoval bez štipky humoru v hlase jeho brat, keď si pohodil kľúče a potom ich šmaril Tadeášovi do tváre, akoby on mohol za všetko.

Jemu sa tiež chcelo revať. Síce nemal pekelné detstvo ako Dan,  ale jeho otec mu dal pocítiť psychopatiu, ktorou trpel, keď sa dozvedel o jeho úchylke v preťahovaní mužských zadkov.

Naozaj rád by znova videl ten zadok. Aspoň tak, ako  pred pár dňami. Naraziť na neho, usmiať sa a byť odpálkovaný jeho nezáujmom. Stačilo by to. No Nikolas akoby sa pod zem prepadol. Účelne sa prechádzal po miestach, kde sa zvykol vyskytovať pred tým, jazdil po meste ako hlúpy adolescent, ktorý bol úplne unesený svojim novým autom a nemal dosť kým neminul celú nádrž.

Zbytočne.

„Nikdy som nemal väčšie nutkanie pozvať ťa na jednu dvojdecovku toho arzeniku ako teraz. Ver mi. Vyhádzal som sa z toho až na zadku. Naša matka v sebe nemá kúska hrdosti, a núti nás svojou anjelskou tvárou prihliadať na jej samodeštruktívne rozhodnutie znova mu dovoliť jej ublížiť.“ Zatresol za sebou dvere od bytu a hodil kľúče naspäť Dantonymu v znamení, že má zamknúť.

 Uchechtol sa, naozaj ho bez slova poslúchajúc a s kľúčom v zámke si oprel hlavu o mäkkú zvukovú izoláciu vchodových dverí.

„Nepokúšaj. Som abstinent, ktorý je iba kúsok od porušenia hlášky do tretice všetko dobré. Takže jediný, kto tu môže otvorene vtipkovať o upití sa lacnou napodobeninou chlastu som tu výlučne ja.“

Mohol vidieť tras bratových rúk, ktorý mu znemožňoval vytiahnuť kľúč a v tú chvíľu brata sekundu obdivoval.

Jasné, sám si uhnal závislosť. Ale bojoval. Musel mať bolesti z potreby sa napiť. Bolo to  svrbenie svetra v jeho hlave, ktoré s ním už zostane navždy.

Preto sa k nemu pohol, v snahe zľahčiť situáciu vtipom. Prehodil mu ruku okolo ramien a potiahol ho k sebe aj keď bol o kúsok nižší ako Dan a tak trochu na ňom visel.

„Ale, ale, komu tu začína chýbať tá hubatá jahôdka s medenými očami? Čo?“ podpichoval ho, šťuchajúc ho bokom , tlačiach ho von z budovy.

„Tie jej prekliate oči sú to posledné, čo mi naozaj chýba,“ zakňučal v bolestiach, vykrúcajúc sa z pod jeho paže.

Nevedel kde presne prestrelil, ale jeho brat šliapol na pedál a držal sa pred ním až k autu.

„Povieš, mi čo ťa zasa škrie? Ak som ťa urazil ospravedlňujem sa. Len som chcel...“

„Čo ma škrie? Nič! Každý jeden prekliaty nádych! Chováš sa akoby nikdy nebola! Jej oči! Len tak vtipkuješ o tých jej pojebaných očiach! Skurvený Bože! Tie jej oči! Má syna a má jej oči, je poslom z pekla!“ Tras jeho rúk prešiel na celé telo a on sa s dýchavicou oprel o kapotu auta potláčajúc hysterický záchvat.

„ Akoby som mohol zabudnúť? Poznačila život nás všetkých. Ale ak by som ju mal hľadať v každom dievčati, ktoré ma čo i len mizivú črtu ako ona, skončím v blázinci pre paranoje. Nie je to ona. Nemôžeš byť tak patetický a... a nevyzretý, že by si naozaj hľadal v tom dievčati ju!“ upozornil ho a sám sa snažil veľmi nesústreďovať na tieseň.

Bolo ľahšie tváriť sa, že nič z toho sa nestalo a žiť si ďalej.  S klamlivo nejasnou spomienkou na dievča, ktoré v jeho živote nezohralo žiadnu rolu a  predsa mu ho v istom okamihu obrátilo hore nohami.

„Nemusíš žiť s tým, že si na vine. Že si ju zabil, že si mohol byť otcom. Bola to moja vina. Prinútil som ju dať to dieťa preč, ignoroval som hovory... Všetko to začalo a skončilo mnou. A teraz tu je zrazu dievča, žena, čo je tak podobná D... jej a ja...“

Už to nemohol počúvať. Stále to isté, dokola.

Pravda? Bola to jeho vina zachoval sa ako decko. Mal sa k otcovstvu postaviť ako muž. Navrhnúť jej buď to vzťah alebo aspoň priznanie otcovstva. Z neznámeho dôvodu zvolil odmeranosť a návrh na interrupciu... Tam ale jeho podiel viny končil. Všetko čo sa stalo po tom bola už len jej chyba. Jej rozhodnutia a jej  koniec.

Ale povedal mu to. Vždy keď prišiel na pretras jeho podiel v celej tej patálii.

„Tak potom je to moja vina. Mnou to v skutočnosti všetko začalo. Pretiahol som ju, odkopol a ona stratila smer... Ak by som sa sem nepresťahoval...“

„... presťahoval si sa sem kôly mne...“ šepol ceste, krútiac hlavou.

„Nie, bolo to otcove rozhodnutie vziať ma preč. Vyhrážať sa a manipulovať.“ Spojil ruky v ostrom tlesknutí a na tvári vyčaroval grimasu iba ťažko podobnú úsmevu. „Nakoniec to nie je vina ani jedného z nás. Je len jeho! On to začal a skončil!“ Nadšenie do hlasu vtlačil tak grandiózne, že by sa aj najlepší študent dramatického krúžku mohol ísť hanbou zakopať.

„A teraz ten jeho odporný ksicht budem vídať zakaždým, keď pôjdem k mojej matke, aby na mňa dohliadala, pokiaľ ty budeš v škole alebo v práci. Aké fascinujúce zistenie... A neupi sa potom...“ štekal rozhorčene, trhajúc dverami spolujazdca.

Mal pravdu, meškali už naozaj dlho. Vlna depresie bude zdvihnutá na hladinu cunami, bolo zbytočné mútiť vody už teraz.

***

Prekvapenie v podobe oznámenia, že ocko tiež mešká potešilo viac ako kolieskové korčule pod stromčekom, keď mal jedenásť.

Aspoň si ukradli chvíľku pre  seba len oni traja.

Matka lietala po kuchyni, upravená do dokonalosti v krásnych sviatočných šatách, trblietavom prachu jej make-upu a so sto wattovým  úsmevom na perách.

Štebotala o tom, aká je hrdá na Dantonyho a ako dúfa, že v čase odovzdávania diplomu Tadeášovi z histórie bude rodina jednotná a pevná.

Stále do ukončenia jeho štúdia zostávalo sedem mesiacov. Ale aj napriek tej dobe neveril, že by to stačilo na urovnanie napätia medzi ním a otcom.

Zvonček zazvonil pri polovici druhej šálky kávy a matka si upravila, ako dievča pred prvým rande, neexistujúce pokrčenie šiat na stehnách, uhladila vlny na ramenách a s výdychom plným nádeje šla v ústrety magorovi, ktorý ju roky podvádzal, ponižoval a vyhrážal sa jej ulicou pre ňu a jej nedobrovoľného levobočka, zatiaľ čo by už nikdy nemala vidieť toho manželského maznáčika... Okovu, čo ju držal pri tom despotovi.

Vymenil si s  Dantonym jeden skeptický pohľad pri zvukoch nadšeného vítania,  mľaskavého chrochtania ich otca.

„Dantony, Tadeáš,“ pozdravil zdvorilo, neponúkajúc ani jednému ruku.

 Nie, že by mu snáď fyzický, či akýkoľvek  kontakt s ním chýbal.

Matka ho usadila vedľa seba za vrch stola, čo bolo to jediné, aj keď nedostačujúce, gesto dokazujúce jej emancipáciu v celej tej šaráde.

S úsmevom položil darčekovú vínovú tašku s podtlačou jednej z Muchovích  kvetinových žien znázorňujúcich štyri ročné obdobia. A všetci okrem neho stuhli.

Žena s jej nevinným a nesmelým výrazom Jari sa usmievala ešte tajomnejšia ako baculka Da Vinciho, skrývajúc krutosť, bezcitnosť a  odpornosť toho muža, čo sa pričinil na jeho spolodení.

Radšej by si to s Danom vymenil. Radšej by bol násilne vstreknutý do tela ženy zhnitým feťákom, ako touto skurvenou zmijou  bez chrbtovej kosti a  srdca.

„Samuel...“ začala matka nesmelo, s roztraseným úsmevom, za ktorý jej mal chuť vytriasť z tela kosti, „nie som si istá, či je to víno naozaj dobrý nápad. Dante je vonku len týždeň a má to teraz naozaj ťažké...“

„Ach, láska,“ slizký, odporný had, „myslíš, že v budúcnosti niekto bude brať ohľad na to, že je abstinujúci alkoholik? Začlení sa do spoločnosti, v ktorej je alkohol jednou z hlavných zložiek zábavy. Zásnuby, svadba, krstiny, sviatky, oslavy... obyčajný víkend s priateľmi. Musí sa naučiť rešpektovať ľudí, ktorí si príležitostne dajú dobré víno alebo pivo. A neobmedzovať svojich priateľov a blízkych ľudí svojou slabosťou.“

„Je to v poriedku, mama. Naozaj, som okej. Samuel má pravdu. Musím sa naučiť zvládnuť pohľad na alkohol a odolať.“ Jeho hlas sa triasol tak zreteľne ako jeho ruky zvierajúc príbor, ktorý s rachotom položil späť do taniera a ktoré skryl úplne pokorený a zahanbený pod stôl.

Tu mala matka zasiahnuť. Dupnúť si, chytiť fľašu a roztrieskať ju o hlavu jeho otca. Alebo ju vyliať a potom sa mohla tváriť, že je voči jeho krutosti slepá.

No ona to neurobila.

„To je slovo chlapa. Dúfam, že to tento krát zvládneš a prestaneš nás všetkých a hlavne svoju matku trápiť.“

To boli slová skurvenca.

Bolo mu zle.

Snažil sa obmedziť vulgarizmy. Mal plán ako bude učiť decká. Chcel byť profesor dejín a naozaj nemohol mať hubu ako nevyzretý adolescent, ale ten muž na neho pôsobil ako kryptonit a jeho myseľ bola plná invektív zakaždým, keď na ňom spočinul jeho pohľad, alebo otvoril tú odpornú papuľu.

„Dones vývrtku a poháre, láska,“ usmieval sa na Danteho s falošnou nežnosťou.

Čakal kedy na nich hodia tú bombu. No večera postupovala, ten chlap vyslopal polovicu vína mňamkajúc a ochkajúc nad tou dokonalou súhrou chutí alkoholu a jedla, čo matka uvarila.

A tá žena sa usmievala, so sklopeným pohľadom vypatlanej husi, uchválenej do kómy so zapýrenými lícami. Úplne slepá k skutočnému dôvodu jeho vyzdvihovania chuti vína v kombinácii s mäsom. Ezopova bájka o vrane a líške v priamom prenose.

Všetci sa poučme!

Už to nevydržal. Pohľad na jeho brata s výrazom ako by mu niekto za živa trhal zuby ho pripravil o chuť do jedla.

Vyskočil zo stoličky, vtrhol mu fľašu z rúk a oddupal si to k drezu, kde v sprievode šokovaných pohľadov vystrel svojmu otcovi prostredník a prázdnu fľašu nechal s rachotom dopadnúť do drezu.

„Tadeáš, mohol by si mi prejavovať trochu úcty. Stále som tvoj otec!“ poznamenal s navretými žilami, siliac sa do pokojného tónu hlasu.

„Čo dáš to dostaneš, otče. Čo keby ste nám povedali tú super novinku aby sme  s bratom mohli odísť a vy by ste si tu mohli budovať hniezdočko nanovo, čo?“ štekol tento krát na matku.

„Ted,“ upozornil ho brat, krútiac hlavou.

Ale aj jeho vyfuckoval, aj keď len pohľadom.

Na rozdiel od Dantonyho on nedlžil otcovi žiadnu službičku. Neupísal sa mu dohodou o  mlčanlivosti a tolerancií jeho odporných praktík.

„No tááák, mami, povedz nám, ako ste sa rozhodli to spolu skúsiť, znova. Nech už máme tú trápnu chvíľu za sebou a môžeme pokračovať v životoch, akoby sa posledné roky nestali, akoby ťa nepodvádzal, neklamal a neubližoval ti. K sleposti voči Dantonymu si sa úspešne dopracovala, teraz už len zostáva nechať ho trtkať kurvy v tvojej posteli zatiaľ čo budeš v práci a prať fľaky po ich orgazmoch z návlečiek.“

Bolo to kruté a  možno, len možno, bol v tej chvíli skutočne synom svojho otca. Ale ona po dobu dvoch rokov jeho naliehania a pripomínania sa jasne zabudla čo jej urobil. A potrebovala to pripomenúť. Akútne a bez obalu.

 Čakal bolesť v jej očiach, slzy a vzdor. Všetko tam bolo. Keď jeho brat zahrešil, otec zavrčal jeho meno a ona zafňukala.

Ale nečakal stočenie jej tela do náruče obvineného a tiché plakanie, prosiac ho o odpustenie.

Nerozumel, prečo by sa mala ospravedlňovať. Prečo hľadala útočisko u neho.

Ale držal ju, hladil po vlasoch a v jeho očiach bola bolesť skutočná a nefalšovaná, keď jej šepkal ako ju miluje, ako mu je ľúto a ako spustoší svet aby mu verila.

„Dobre zahrané... oci, dobre zahrané...“ šomral si, kývajúc na brata aby vstala a sakra odtiaľ vypadli.

„Nebola to jeho vina! Dohnala som ho k tomu.  Iba hľadal to, čo nedostal doma... Nebola som schopná ani toho aby spal so mnou v jednej posteli. Celé roky. K tomu aby si sa stal ty som sa donútila a potom zničila všetko čo medzi nami kedy bolo. Zničila som ho. Nevieš o čom hovoríš Tadeáš! Nemáš potuchy!“

„Vanda, zlato... je to v poriadku. Sme tu. A začneme od začiatku. Len ty a ja bez neho. Bez chýb čo sme obaja urobili. Navždy len ty láska. Bol som hlúpy a ublížil ti, keď som na teba tlačil v tú noc. Mal som tu byť pre teba. Starať sa o teba a urobiť všetko pre to, aby som ho dostal z tvojej hlavy. Bol som sebec celé tie roky, no teraz už urobím všetko správne. “

Nemohol už viac počúvať tie kecy. Bola sfanatizovaná.

Znova sa otočil k bratovi, čakajúc jeden z jeho podporných prevrátení očí. No on na nich hľadel a ani nedýchal.  Jeho brada sa triasla a ruky zvieral v päsť.

„Mami, je mi ľúto, že som sa stal. Naozaj tak strašne. Všetko som zničil ešte skôr ako som vlastne naozaj existoval. Je mi to ľúto, Samuel. Ja, neviem čo mám viac povedať,“

Na matku tie slová pôsobili ako spúšťač hydrantu a z jej očí doslova vystrelili slzy ako z tváre animáka.

„Preboha, Láska. Nevrav také veci. Už nikdy! Milujem ťa. Si môj chlapček a je úplne jedno ako som ťa dostala do môjho života.  Si to najkrajšie  v mojom živote. Jediné, čo z tej noci neľutujem  a prečo by som bola ochotná si tým prejsť ešte raz!“ vyhlásila tvrdo a odhodlane, vrhajúc sa do jeho náruče.

Tu jeho otec na chvíľu zhodil masku vyznávača dávno stratených citov a sľubov a jeho tvár sa skrivila odporom.

Ani ho netrápilo, že to videl. A že jediná čo nezaregistrovala jeho odfrknutie bola matka schúlená v náruči svojho staršieho syna.

Bola to dráma so všetkým čo k takej dobrej dráme patrí a naozaj si vydýchol až keď sedeli v aute na ceste domov.

Presne minútu po tom ako bola matka ochotná pustiť Dantonyho zo svojho medvedieho zovretia a prinútila ho prisahať, že ju nikdy neopustí a že verí, že je dobrom a nie zlom v jej živote.

 „To bol masaker. Také kecy a ona mu to zožrala. Akoby zabudla, čo jej všetko urobil,“ snažil sa vyrozprávať svojmu staršiemu bratovi no ten len pokrútil hlavou.

„Neviem, nemôžeme vedieť aký bol pre do mnou. Možno bol úplne normálny chalan ľúbiaci svoje dievča. Predstav si, že si na jeho mieste, šetríš sa pre svoju  lásku si panic v osemnástich len pre to, že čakáš až bude ona pripravená a  niekto ti vezme tvoju odmenu a ako za trest musíš čakať roky než sa svojho panenstva zbavíš a v podstate ju vlastne tiež znásilníš, lebo ťa naozaj nechcela. A ešte jej na prvý šup urobíš decko. No necíť sa potom všetkom ako ten, čo do nej vložil toho prekliateho diabla čo spí v deckej izbe a má tvar muža, ktorý ti vzal život. Vlastne sa mu ani nedivím, že ma nenávidí a som udivený, že v sebe našiel toľko sebazaprenia a dal mi domov. Vlastne by som ani nemal voči nemu cítiť zášť. Mal by som mu bozkávať nohy za to, že mi dal jedlo, život a budúcnosť. Že ma nikdy nebuchol a jeho tresty za neposlušnosť by v iných rodinách boli považované za slabý odvar výchovy.

Ak skutočnosť, že ma vychoval a dal mi dobré vzdelanie a ani raz mi za dvadsať osem rokov života neurobil ani jednu modrinu alebo mi nijako neublížil nie je dôkaz, že matku skutočne miluje, tak už potom nič, Ted. Možno má chorú myseľ a pokrútené spôsoby ako dať lásku najavo, ale prejavoval ju matke celé tie roky, čo ma toleroval pod jeho strechou, keď mi dal jeho meno! Som výsledok znásilnenia, ktorý si vzal na krk. Nemám právo si vyskakovať. Môžem byť rád za to málo, čo mi život dá. MOžno by bol iný manžel a úplne iný otec ak by som nebol ja...“

„Tak toto sú teda pekné sračky. Myslím, že tvoj organizmus sa nadýchal výparov vína, čo nestiekol do odtoku, a  teraz si opitý...“

„Kiež by som bol... Možno by som mal odísť a nezaťažovať vás mojou prítomnosťou vo vašich životoch. Len šetko ničím. Pozri sa na teba,  Nikolasa. Bol mojim najlepším priateľom. Ublížil som vám, stratil vás oboch," šomral si, hľadiac cez okno na cestu.

Nikdy ho nemohol stratiť. Boli bratia a Tadeáš bol slaboch, milujúci ho aj napriek tomu čo sa stalo s Nikolasom. Len Dan to odmietal vidieť. To on medzi nich vkladal prekážky. A kým to neprestane robiť, Ted sa bude môcť umoriť snahou, nič nevyrieši.

„Záleží mi na tebe, Dany, " povedal pevne.

Jeho brat si oprel hlavu o sklo dverí a vzdychol. Započul niečo ako nejasné aj mne, br.. A jeho srdce zovrelo.

Neoslovil ho tak už roky. Dal by všetko, aby to znova počul z jeho úst a bolo jedno, že už bol dospelým mužom.

Ale úplne by stačilo ak by mu povadal nahlas, že ho tiež má rád. Ale zašomranie je tiež niečo, však?