ST - 1. kapitola

Autor: Iveta

Ahojte, dievčatá. 

Pridávam prvú kapitolku z Tadeáška. Taká sladká mikulášska nádielka. Že ste boli celý rok dobré a verné čitateľky. Dúfam, že sa vám bude páčiť.

Vaša Ivet. :*

Ešte ani nevkročil do chodby a už ho vítal krik a buchot.

Vyzeralo to tak, že ani po stýkrát to nebude inak. Ten chlap mal naozaj nervy v kely a bolo otázkou času, kedy skončí v kazajke o poschodie nižšie, v miestnosti s vystlanými stenami.

Sestrička od pultu sa na neho roztrasene usmiala, prikŕčajúc ramená, keď zvuk trieštenia nachvíľu doplnil doterajší krik.

„Prosím, choďte tam. Ja naozaj nechápem, prečo to dievča stále robí. Prečo ho musí tak vytáčať.“

Prikývol, postupujúc ďalej do chodby až sa ocitol na jej samom konci pri dverách VIP izby.

„Len potrebujem, aby ste podpísali tie papiere! A potom, pre mňa za mňa, namierte do prvej krčmy, ktorú cestou nájdete. No pripravte sa na ďalšie kolo mojej spoločnosti po dobu jedného mesiaca! Lebo tu pracujem a vy ste tu ten, čo dostáva moju pomoc. Nie ste tu na dovolenke. Tak, prestaňte hádzať tými vecami, kým nezavolám ošetrovateľov z psychiatrie a nedostanete niečo na upokojenie a zobudíte sa zviazaný na posteli. S povinným pobytom  na ich oddelení.“

Zasmial sa.

 Dievča sa od poslednej rozlúčky s ním vzmužilo. Ale to bolo len dobré. Vedel byť pekný tŕň v zadku. Mal s tým osobné skúsenosti.

„Jediné čo chcem ja je, aby si mi neotravovala život ty. To nemá iná sestrička čas?“

Jej predslov sa zrejme neminul účinku, lebo prestal ziapať, ako hysterické dievčatko, a v jeho hlase zostalo len podráždenie.

„Je, ale majú tiež prácu. Teraz to podpíšte, prosím, a do nevidenia.“

„Ty  o tom nerozhoduješ, mrcha nakazená.“ Do tej chvíle sa potajme, ako malé dieťa špicľujúce za dverami, naozaj zabával.

No po nazvaní toho dievčaťa mrchou a vygradovaním prívlastkom tak nepekného významu, zhodnotil svoje okamžité antré  za najlepšiu možnú vec.

Nestihol však ani otvoriť dvere a takmer si s nimi potykal tvárou v tvár, keď sa rozleteli a on len tak – tak stihol uhnúť.

„Zasraný, skurvený bastard. Vypatlaná, psychotická hlava! Kurva, ubila by som ho!“ vrčala si pod nos, dupajúc  po chodbe, utierajúc si slzy.

Bod pre neho, znova ju rozreval.

Videl ako zaliezla do malej miestnosti určenej pre zamestnancov a chodbou sa rozoznel jej frustrovaný krik.

No áno. Vedel presne ako sa cíti. Tiež mal mnohokrát chuť vyvrieskať si z nervov, čo mu urobil, hlasivky.

„Vidím, že dnes ti znova ide karta. Hráš akúsi zvrátenú hru sám so sebou, koľko krát sa ti podarí vytočiť to úbohé dievča k slzám?“ podpichol ho, sledujúc jeho roztrasené ramená.

Ani sa neunúval zdvihnúť hlavu z dlaní, aby na neho pozrel.

„Jej neschopnosť pochopiť, že nenávidím jej bytosť je nepochopiteľná.“

„A predsa sa sem vraciaš s pravidelnosťou dvoch mesiacov.“ Sadol si na stoličku a pritiahol  papiere rozletené po celom stole, aby ich mohol preštudovať.

„Nie pre ňu,“  ofrflal s nakrčenou tvárou, stále hľadiac cez okno na nemocničný park.

„Naozaj? Lebo to vyzerá presne tak. Je tak sladká a zároveň bojovná. Neveril by si akými prívlastkami ťa počastovala, keď opúšťala tvoju izbu. Nedivím sa, že si stále nájdeš dôvod sa sem vrátiť, tiež by som neodolal.“ Videl úsmev na bratovej tvári, čo bolo až šokujúce.

„Hej, viem si predstaviť,“ vzdychol, trieskajúc dlaňami do svojich stehien v čiernom Denime, „tak už ma zober, kamkoľvek a ku komukoľvek, kto by ma strpel na tú chvíľu, než si znova nájdem cestu sem.“

To jeho oznámenie ho vytočilo tak, že hnev tej malej jahôdkovej blondíny bol iba kvapkou v mori.

Trápil matku, dával munície, dobrovoľne, ich otcovi a ako by to všetko nestačilo,  plytval peniazmi daňových poplatníkov, ktoré mohli byť použité na človeka, ktorý so svojím životom chce niečo urobiť, chce zvíťaziť nad závislosťou a stať sa plnohodnotným občanom.

Ale čo on mohol? Bol o dekádu mladší a aj napriek jeho nadpriemernej  inteligencií ho nebral nikdy vážne. Stále bol pre neho malý sopeľ.

„Podpíš to, prosím ťa, a vezmem ťa domov. Od dnes žiješ so mnou. Matka je príliš mäkká a ty potrebuješ zjavne dohľad. Tak budem tvojim bacharom, kým si neuvedomíš, kam speješ.“

Ohodil ho jednorázovým  perom a uchechtol sa, keď sa odrazilo od jeho spánku a dopadlo na paplón.

„Tak už aj matka ma má plné zuby. Trikrát asi naozaj stačilo, aby sa ma vzdala.“ Ani neznel nahnevane. Len unavene.

Bolo ťažké s Danom vychádzať v čase, keď bolo všetko dobré. Teraz, keď už nič nebolo, tak ako by malo, to bolo nemožné.

Nik nemohol dostatočne rozlúštiť jeho psychické pochody, zvraty v jeho vnímaní či chápaní.  Bol dosť možne záhadou sám pre seba.

„Vieš, že to tak nie je. Bojovala o to, aby si sa vrátil k nej.  Ale ja som si vydupkal môj dohľad. S týmto musíme niečo urobiť. Nerozumiem, ako je možné, že ťa tvoji terapeuti pustia domov a nesnažia sa vyriešiť tvoje sračky.“

 Rozosmial ho.

 Dan sa smial  akoby ho od toho platili a krútil nad ním hlavou, ako iba starší brat vie.

„Bože, znieš naozaj múdro. Ako starý buzerant, čo dávno nemal kokot v riti, tak si honí aspoň ego chytráckymi poznámkami na adresu niekoho iného. Nerieš ma! Myslel som, že pracuješ na titule z antickej histórie, či dejín... či z kerej sračky, nie?  Či si za tých dvadsať šesť dní pridal ešte jeden obor a pracuješ aj na Phdrku z psychológie?“ Bol sarkastický, chcel ublížiť, a áno, jeho slová sa ho niekde kúskom naozaj dotkli.

 Hlavne preto, že  bol teploš, čo ho v zadku naozaj dlho nemal. A jeho brat vedel, že sa ho to dotkne viac práve pre spomienku na muža, ktorý už nebol, viac ako dva roky, ničím. Len smutnou sladkobôľnou  spomienkou.

Jeho brat vedel kam zaútočiť. Bol ako škorpión alebo štrkáč. A zobral na chvíľu Tadeášovi slová. Zaklapol ústa, ktoré držal ako retard do korán, pár krát zažmurkal. Nakoniec pozbieral už podpísané papiere a pohol sa z  izby od toho prekliateho človeka.

„Vezmem tie papiere sestričke, ty sa dobaľ nech môžeme ísť. Dnes mám šichtu v reštike,“ klamal. Mal voľno.

 Zobral si ho, aby mohol byť s bratom. Aby mu pomohol udomácniť sa u neho. Myslel, úplne hlúpo, že by si mohli objednať pizzu a proste spolu stráviť čas.

Ani nevedel, ako ho mohlo napadnúť, že by tak naozaj ten deň mohlo skončiť. Poznal svojho brata.

Nechal ho tam iba s malými výčitkami. Nemusel mať naozaj titul, aby vedel, že ten chlap od seba všetkých odháňa. Nemusel vedieť  odrecitovať Hippokratovu prísahu, aby pochopil, že má dosť problémov sám so sebou. Ale taktiež nemusel rešpektovať jeho chovanie.

Na rozdiel od tej mladej sestričky, on nikdy nikomu neprisahal, že sa postará o pacienta, že bude tolerantný a benevolentný.  Tým, že bol jeho brat získal jedinečné právo byť kruto a bez obalu pravdivý. 

Aj keď teraz naozaj potreboval pauzu. Nechcel povedať niečo, čo by bolo príliš  hnusné a necitlivé. Nie skôr ako sa zabýva.

Musel si odfrknúť s kyslím úsmevom, keď si uvedomil, že ešte ani spolu nebývajú, ani sa nedostali z areálu nemocnice a už má chuť otrieskať svojmu bratovi o hlavu niečo naozaj tvrdé.

 Sestrička, ktorej ublížil, sedela na stoličke, kývajúc sa zo strany na stranu a ohryzkávala jablko s úsmevom  malej adolescentky zatiaľ čo niečo horlivo preberala s kamarátkou.

Pristúpil k putu a posunul  tlačivá, pútajúc na seba pozornosť.

„Doniesol som podpísané tie papiere,“ oznámil akoby to nebolo zrejmé a prinútil tým obe sestričky k smiechu.

Pogratuloval si. Odčinil bratov prehrešok.

„Chcem sa ospravedlniť za brata. On je...“

„To je v poriadku.“ Odmávla ho, vycuciavajúc šťavu z jablka.

„Plakali ste, a ja si to s ním vydiskut...“

„Nebolo to tak, že by mi tie jeho hlúpe útoky ublížili. Je viac druhov plaču. Ja som plakala z nervov. Ak by nebol mojim pacientom pokrútim mu krkom. Ale mám doma trojročného syna,  a túto prácu potrebujem. Tak som sa jedom rozplakala. Nič veľké. Už som aj zabudla, len ho držte ďalej od tohto oddelenia, lebo neručím, že pri ďalšom strete s ním udržím zdravý rozum.“ Znova zahryzla do jablka, vycuciavac šťavu pred tým, než sústo začala žuť.

„Posnažím sa, aj keď myslím, že má na vás slabosť...“ rozosmial sa aj s ňou, až jej zabehlo a  kamarátka ju začala ratovať buchnátmi medzi lopatky.

„Pán Boh ma od toho ochraňuj,“ pokračovala v smiechu, no ten jej na perách zamrzol a rýchlo sa sklonila, venujúc konečne pozornosť  hárkom.

Ani sa nemusel obrátiť, aby vedel, že tam stojí jeho brat.

„Tak ideš? Potrebujem sprchu a zmyť zo seba toto miesto,“ vrčal podráždene s upreným a zhnuseným pohľadom na jeho obľúbenú sestričku.

„V litroch vodky, samozrejme,“ šomrala si popod fúz, naťahujúc ruku k Tadeášovi. Aj keď kópia mala byť pre jeho brata.

Bolo nad slnko jasné, že s ním nechce komunikovať.  A jeho to náramne bavilo. Sledovať tie ich vražedné pohľady, čo si navzájom venovali.

„Toto treba odovzdať obvodnému, a toto poisťovni.“ Ako sa domnieval, to malo byť smerované jeho bratovi. No ona sa k nemu správala ako k nesvojprávnemu.

Zavrčal, šomrajúc na jej adresu znova akúsi urážku no ona ho už tento krát neodignorovala.

„To čo si povedal?“ Vyskočila  zo stoličky a namierila si to z poza pultu rovno k nemu.

„Ema!“ Vystrelila zo stoličky jej kolegyňa, ťahajúc ju za košeľu sesterskej rovnošaty nazad.

„Nebude ma nazývať vydrbanou sukou!“ zhúkla, znova sa sústreďujúc na Dantonyho.  „Ty poondený úbožiak! Nevieš o mne nič. Veď som ti do kelu nič neurobila. Nemáš právo mi nadávať. Rieš si svoje komplexy na niekom inom.  Mám doma trojročného syna, na ktorého som sama, lebo zmrd, rovnaký ako ty, sa na mňa vykašlal, keď sa dozvedel, že som tehotná. Tiež chcel, aby som ho dala preč. Ale neurobila som to, nikdy by som to nedokázala. Ale ak by som mala čakať decko s tebou? Ty slaboch a zamindrákovaný kus zbytočného svalu, myslíš, že by som to urobila? Tiež sa radšej zabijem!“

„Ema!“ vykríkla jej kolegyňa, prekrývajúc si ústa dlaňami.

Pohol sa k bratovi, čakal útok. No jeho brat tam stál a hľadel na to dievča s rovnako vystrašenými očami ako ona sledovala jeho.

Otvorila ústa no nakoniec ich s vystrčenou bradou zavrela, hrdo stála, neuhýbajúc mu pohľadom.

Tá malá sviňa mala jeho rešpekt. Bola to bojovnica. A bol takmer tvrdý len z výrazu v jej tvári.

 Keď jeho brat sklonil hlavu a bez ďalšieho slova sa pohol von úplne pokorený, mal namále vypýtať si od nej číslo a dohodnúť si s ňou stretnutie. Nič vážne, len z tej jej rozkošnej tváre potreboval vyšukať vzdor a hrdosť. Aby skrotil tú šelmu v nej a prinútil ju v jeho náručí priasť spokojne ako mačku po miske smotany.

Ale nechcel si začať nič so ženou, na ktorú mal jeho brat zjavnú slabosť. Aj keď pravdepodobnosť, že by mu dala po tom všetkom, bola nemerateľne  nízka. Možno žiadna.

Keď sa dostal pred budovu, jeho brat bol už na parkovisku a  snažil sa na strane spolujazdca, pri Tadeášovom aute, vybehať malý výmoľ.

Vytiahol si cigarety a z diaľky ho sledoval. Chcel ho nechať trochu vychladnúť. To, čo to dievča povedalo, bolo veľa aj na neho a to sa ho to bytostne nedotýkalo.  Jeho brat musel viesť teraz naozaj veľkú bitku. A on zrejme bude odkázaný na dáke povzbudzováky proti spánku, aby mu neušiel a nezapil to, čo mu chrstla do tváre.

Dal si jeden, dva, tri hlboké šluky  a pomaly sa pohol k svojmu autu. Dante vyzeral, že tiež potrebuje jednu nikotínovú pauzičku. Bol iba na tri metre ďaleko, keď  periférnym videním zachytil pohyb.

A potom známi hlas. Vyčerpaný a tichý, ale spoznal by ho kdekoľvek, kedykoľvek v akejkoľvek zmesi hlasov či zvukov.

Trhnutím sa otočil, zmrazene ho sledujúc, ako kráčal,  rukou prehodenou okolo ramien jeho matky. Nepočul slová, bol príliš ďaleko. Ale počul melódiu rozhorčenia a typického Nikolasovho nástojčenia.

Jeho matka mu nervózne vytrhla cigaretu z ruky a hodila ju preč, horiacu a práve zapálenú.

Bol späť.

Bol doma.

V ich meste. 

Doma.

 Rovnaký ako pred rokmi.

 Krásny a lákavý.

Nedostupný a vzdialený.

A možno nie.

On tiež nikoho nemal. Možno bol voľný. Možno by mohol skríknuť a zastaviť ich. Nevinne sa s ním porozprávať ako sa má. Čo nové. Či na neho myslel tak často, ako Tadeáš. Či má momentálne niekoho. 

Ale určite mal.

To len on bol tak patetický hlupák, že nedokázal byť s nikým, aj keď si sľúbil, že sa pokúsi.

Cigareta v jeho rukách dohárala pod vánkom, čo sa do nej opieral, ešte rýchlejšie akoby ju naozaj fajčil a začal cítiť teplo sálajúce z malého uhlíka. Ale netrápilo by ho ani ak by mu uškvaril jemnú kožu medzi prstami.

Nik bol v meste. Doma.

„Tak si už do prdele pohni. Nechcem tu stvrdnúť navždy! Alebo mi daj dáke prachy a ja si vezmem taxík do nejakého kneipu.“

Bratov hlas ho nemohol vytrhnúť z tranzu, do ktorého ho uvrhol Nikolas. Ale cieľ jeho sústredenia ho zaregistroval a rozhliadol sa, narážajúc do Tadeášovej tváre.

A bolo to.

Supernova vybuchla a obaja boli odhodení a znova zmrštení do celku.

„Ahoj,“ naznačil ústami a jemným úsmevom dúfajúceho dieťaťa.

Kývol na neho hlavou, s rovnako  nežným úsmevom no nezastavil sa v chôdzi. Ďalej podopieral svoju matku, akoby jej každý krok spôsoboval neskutočnú bolesť.

To bolo všetko čo dostal. Jedno pokývanie hlavou.

Ale bol by v tom čert, aby nemal všetko!