N9 - 25.kapitola

Překlad: Yogi_22, zplus

Fallon

Položím stránku a zoberiem si ďalšiu vreckovku. Tuším, že plačem, celý čas od kedy som začala čítať.

Skontrolujem telefón a nájdem odpoveď od otca.

Otec: Hej! To by som vážne rád. Tiež mi chýbaš. Povedz kedy a kde, a ja tam budem.

Keď to čítam, pokúšam sa neplakať, ale nemôžem si pomôcť, moja zatrpknutosť zničila kopec pekných chvíľ, ktoré sme spolu mohli zažiť. Počas nasledujúcich rokov sa to budem snažiť napraviť.

Spravila som si prestávky na jedenie. Na rozmýšľanie. Aby som sa nadýchla. Teraz je skoro sedem večer a dostala som sa sotva do polovice rukopisu. Obvykle zvládnem knižku za pár hodín, ale toto je tá najťažšia vec akú som kedy čítala. Neviem si ani predstaviť, aké ťažké muselo byť pre Bena to písať.

Mrknem na ďalšiu stránku a snažím sa rozhodnúť, či si pred pokračovaním dať ešte prestávku. Ale keď zbadám, že ďalšia kapitola sa týka dňa, kedy sme sa stretli v reštaurácii, rozhodnem sa hneď pokračovať. Potrebujem vedieť, čo ho viedlo k tomu, aby sa tam v ten deň ukázal. A hlavne, prečo sa rozhodol, že vstúpi do môjho života.

Posadím sa na gauči dozadu a zhlboka sa nadýchnem. Potom začnem čítať štvrtú kapitolu Benovho rukopisu.

Benov román – ŠTVRTÁ KAPITOLA

18 rokov

„Niekto ma nudí. Myslím, že som to ja.“

-          Dylan Thomas -

Ruka mi visí cez okraj postele. Podľa toho, ako sa mi váľa po koberci, môžem povedať, že táto posteľ nemá rám ani rošty. Je to len matrac na podlahe. Ležím na bruchu. Do polovice mám okolo seba omotané prikrývky a ležím dolu tvárou na vankúši.

Tieto okamihy neznášam. Keď sa zobudím príliš dezorientovaný, aby som vedel, kde som alebo kto by mohol byť na posteli vedľa mňa. Obyčajne ležím dosť dlho na to, aby som si privykol na okolie, skôr ako sa pohnem, v nádeji, že nezobudím kohokoľvek, kto by mohol byť v izbe so mnou. Ale toto ráno je iné, pretože ktokoľvek už bol so mnou v posteli, je už hore. Počujem sprchu.

Snažím sa spočítať, koľkokrát sa už toto stalo – keď som bol natoľko opitý, že som si ledva čokoľvek na druhý deň pamätal. Hádam, že to bude tento rok aspoň piatykrát, ale to zďaleka nie je to najhoršie. Zvyčajne si môžem aspoň spomenúť, na ktorej party som bol. S ktorými kamošmi som bol. S ktorou babou som flirtoval, skôr než všetko sčernelo. Ale práve teraz si nevybavujem nič.

Srdce mi začne biť tak divoko, až mi udiera do hlavy. Viem, že musím vstať a nájsť svoje oblečenie. Budem sa tu musieť porozhliadnuť, aby som zistil kde to som. Budem musieť prísť na to, kde som mohol nechať svoje auto. Možno budem dokonca nútený znova zavolať Kylovi. Ale on bude moja úplne posledná možnosť, pretože nie som v stave, aby som si dnes vypočul ďalšiu lekciu.

Povedať, že bol sklamaný z toho, ako som sa zmenil, by bolo slabé slovo.

Veci neboli doma rovnaké odo dňa, kedy moja matka pred dvoma rokmi zomrela.

No...ani ja som nebol rovnaký. Kyle a Ian dúfali, že moja klesajúca špirála začne čoskoro stúpať. Dúfali, že keď som raz odmaturoval, budem brať vysokú školu vážne, ale nestalo sa to spôsobom, akým si mysleli, že sa to stane. Vlastne som mal kvôli absenciám také strašné známky, že som si ani nebol istý, či prejdem semestrom.

A ja sa snažím. Boh vie, že sa snažím. Každý deň sa zobudím a vravím si, že dnešok bude lepší. Že dnešok bude ten deň, kedy sa vymaním z pocitu viny. Ale potom sa stane niečo, čo spustí ten pocit, že sa chcem utopiť rýchlejšie, než je možné. A to je aj presne to, čo robím. Všetko topím v alkohole, kamarátoch a dievčatách. A aspoň po zvyšok noci nemusím myslieť na chyby, ktoré som urobil. Na život, ktorý som zničil.

Myšlienka na to ma prinúti otvoriť oči a čeliť slnečnému svetlu, ktoré preniká do izby. Zaškúlim a zakryjem si rukou oči. Chvíľu počkám, kým sa pokúsim posadiť a nájsť svoje oblečenie. Keď konečne stojím rovno, nájdem svoje nohavice. Nájdem aj tričko, ktoré som si pamätal, že som mal včera na hodine.

Ale čo potom? Nič. Nepamätám si absolútne nič.

Nájdem svojej topánky a obujem si ich. Keď som kompletne oblečený, na sekundu sa porozhliadnem po izbe. Vôbec sa mi to nezdá povedomé. Prejdem k oknu a pozriem sa von oknom, vidím, že som v obytnom bloku. Nič nevyzerá povedomé, ale mohlo by to byť aj preto, lebo nedokážem otvoriť oči natoľko, aby som dovidel ďalej. Všetko ma bolí.

Chystám sa zistiť, kde to som, no dvere na kúpeľni za mnou sa otvoria.

Stisnem si zatvorené oči, pretože netuším, kto to je alebo čo bude očakávať.

„Bré ránko, slniečko!“

Jej známy hlas sa rozľahne po izbe rýchlosťou torpéda a dostane sa rovno do môjho srdca.

Mám pocit, že sa mi chystajú podlomiť kolená. Vlastne si myslím, že sa aj podlomili. Siahnem po neďalekej stoličke a rýchlo si sadnem, hlava mi padne do rúk. Nemôžem sa na ňu ani pozrieť.

Ako to len mohla urobiť Kylovi?

Ako mi len mohla dovoliť urobiť to Kylovi?

Jordyn ku mne príde bližšie, ale stále sa na ňu odmietam pozrieť. „Ak sa chystáš zvracať, bude lepšie ak to urobíš v kúpeľni.“

Pokrútim hlavou, chcem, aby jej hlas zmizol, chcem, aby zmizol celý byt, chcem, aby zmizla druhú najhoršia vec, akú som kedy urobil, preč. „Jordyn.“ Keď počujem vo svojom hlase slabosť, chápem, prečo si myslí, že som na pokraji nevoľnosti. „Ako sa toto stalo?“

Počujem šuchot matraca, keď vhupne na posteľ len pár krokov odo mňa. „No...,“ povie. „Som si istá, že to začalo jedným alebo dvoma panákmi. Pár pivami. Nejakými peknými babami. A potom to skončilo tým, že mi voláš s plačom, včera o polnoci, splietaš niečo o dátume a ako sa musíš dostať domov, ale bol si príliš opitý a nechcel si volať Kylovi, pretože by bol na teba naštvaný.“ Postaví sa a prejde ku svojej skrini. „A ver mi, bol by nasraný. A ak mu povieš, že som ťa tu nechala prespať, takže by na to nemohol prísť, bude nasraný na mňa. Takže radšej ma nebonzni, Ben. Lebo ťa zabijem.“

Moja myseľ sa to snaží spracovať, ale hovorí príliš rýchlo.

Takže ja som jej volal? Kvôli pomoci?

My sme ne...

Bože, nie. To by neurobila. Ja, na druhú stranu, zdá sa, nemám žiadnu kontrolu nad vecami, ktoré robím, keď sa dostanem do švungu. Ale aspoň som zavolal, predtým než by som urobil niečo hlúpe. Ona a Kyle sú spolu tak dlho, aby som ju bral ako svoju sestru, a to, že to nepovie Kylovi by som jej veril. Otázkou ale zostáva...prečo som bol nahý? V jej posteli?

Vyjde od skrine a po prvýkrát sa na ňu dnes pozriem. Vyzerá normálne. Vôbec nie previnilo. Trošku unavená, ale usmievavá ako zvyčajne.

„Videla som dnes ráno tvoj zadok,“ povie, smeje sa. „Čo si do pekla robil? Povedala som ti, aby si použil moju sprchu, ale mal si sa znova obliecť.“ Zaksichtí sa. „Teraz si budem musieť vyprať obliečky.“

Začína sťahovať obliečky z matraca. „Dúfam, že keď sa nasťahujem ku Kylovi, začnete nosiť boxerky alebo niečo také. A nemôžem uveriť tomu, že som bola donútená spať na svojom vlastnom gauči, zatiaľ čo mi tvoj opitá riť ukradla posteľ.“

Chcem jej povedať, aby spomalila, ale zakaždým, keď prehovorí, viac a viac sa mi uľaví.

„Dlžíš mi obrovskú láskavosť.“

Úsmev sa jej z tváre vytratí, keď sa posadí na matraci oproti mne. Nakloní sa a úprimne sa na mňa pozrie. „Nechcem strkať nos do tvojho života, ale milujem tvojho brata a akonáhle mi vyprší podnájom, budeme žiť spolu. Takže sa to chystám povedať len raz. Počúvaš?“

Prikývnem.

„Pri narodení nám boli dané len jedna myseľ a jedno telo. A sú to aj jediné dve veci, ktoré dostaneme, takže je len na nás, aby sme sa o ne starali. Neznášam, že to hovorím, ale práve teraz, Ben, si tá absolútne najhoršia verzia seba, akou by si mohol byť. Si v depresii. Si náladový. Máš iba osemnásť a ja ani neviem, ako sa dostaneš k alkoholu, ale piješ priveľa. A tak veľmi, ako sa tvoji bratia snažia pomôcť ti, nikto ťa nemôže donútiť k tomu, aby si bol lepším človekom. To môžeš urobiť jedine ty, Ben. Takže, ak v tebe zostala ešte akákoľvek nádej, navrhujem, aby si po ňu siahol hlboko, pretože ak ju nenájdeš, nikdy nebudeš lepšou verziou samého seba. A svojich bratov stiahneš so sebou, pretože ťa príliš milujú.“

Pozerá na mňa tak dlho, ako je potrebné, aby mi jej slová dávali v hlave zmysel.

Znie ako moja matka a tá myšlienka ma tvrdo zasiahne.

Postavím sa. „Už si skončila? Pretože teraz by som si rád šiel nájsť svoje auto.“

Povzdychne si sklamaním a z toho sa cítim zle, ale odmietam, aby videla, že všetko na čo môžem teraz myslieť je moja matka, a to, čo by si o mne pomyslela, keby ma dnes videla.

***

Po niekoľkých správach kamošom, zistím, kde mám auto. Keď ma pri ňom Jordyn vyhadzuje, rozmýšľam, či sa jej ospravedlniť. Zastavím sa pri jej aute s napoly zatvorenými dverami, premýšľam, čo povedať. Konečne sa nakloním a pozriem na ňu.

„Mrzí ma ten môj skorší postoj. Cením si, že si mi včera večer pomohla a ďakujem ti, že si ma zviezla.“ Chystám sa zabuchnúť dvere, ale zavolá za mnou a vyjde z auta. Pozrie sa na mňa ponad kapotu. „Minulú noc...keď si volal. Stále si opakoval niečo o dnešnom dátume a...nechcem vyzvedať, ale viem, že je to výročie toho, čo sa stalo s tvojou mamou. A myslím si, že by možno bolo dobré, keby si sa na ňu išiel pozrieť.“

Pozrie sa dole a poklepe prstami po kapote. „Premýšľaj o tom, dobre?“ Na okamih na ňu pozerám a potom jej rýchlo prikývnem, skôr než nastúpim do svojho auta.

Viem, že sú to už dva roky. Nepotrebujem žiadnu pripomienku. Každý jeden deň kedy sa zobudím a po prvý raz sa nadýchnem mi to tento deň pripomenie.

***

Uchopím volant, neistý, či vôbec vystúpim z auta. Už tak je dosť zlé, že som v prvom rade prišiel na cintorín. Nikdy predtým som jej hrob nenavštívil. Proste necítim tú potrebu, pretože nemám pocit, že je naozaj tu. Niekedy so svojou matkou hovorím. Samozrejme, že je to jednostranný rozhovor, ale aj tak s ňou hovorím. Nemám pocit, že potrebujem pozerať na jej náhrobok, aby som niečo takéto urobil.

Takže prečo som tu?

Možno som dúfal, že to pomôže. Ale faktom je, že som prijal matkinu smrť. Chápem, prečo to urobila. A viem, že ak by sa nerozhodla vziať si vlastný život, krátko na to by jej ho zobrala rakovina. Ale každý z mojej rodiny si, zdá sa, myslí, že sa nemôžem pohnúť ďalej. Že mi chýba tak strašne, že to ovplyvňuje môj život. Chýba mi, ale z toho som sa už dostal. Z čoho som sa ale nedostal je to, čo som v tú noc urobil. Počúvol som Kyla, keď povedal, aby som už nikdy viac nehovoril o Fallon. Nevyhľadal som ich online. Nejazdím do blízkosti akýchkoľvek domov, kde by teraz mohli žiť. Do pekla, dokonca ani neviem kde žijú.

Nemám v úmysle to zistiť. Kyle mal pravdu v tom, že si od toho potrebujem držať odstup. Uzavreli to ako nehodu a to posledné čo potrebujem je niekto, u koho by tá noc vzbudila podozrenie. Ale aj tak o tom dievčati premýšľam každý jeden deň. Stratila svoju kariéru kvôli mne. Sľubnú kariéru. Takú, o ktorej väčšina ľudí len sníva. A moje počínanie z tej noci ju bude prenasledovať po celý zvyšok jej života.

Niekedy premýšľam nad tým, ako sa teraz má. Už viackrát som sa chcel vydať na prieskum – možno si ju len prezrieť zblízka – proste len vidieť, ako strašne bola zasiahnutá ohňom. Neviem prečo. Možno si myslím, že by mi to pomohlo nejakým spôsobom sa pohnúť ďalej, ak by som videl, že žije dobrý život.

Ale jediná vec, ktorá mi bráni v tom, aby som ju vyhľadal je skutočnosť, že taký život žiť nemusí. Jej život by mohol byť omnoho horší než som očakával, a bojím sa, ako by som to v tomto prípade zvládol.

Práve vtedy, keď sa chystám vystúpiť z auta, na parkovisku vedľa mňa zastane ďalšie auto.

Otvoria sa dvere na strane vodiča a ešte skôr ako vystúpi von, cítim ako mi vyschlo v hrdle.

Čo tu robí?

Môžem povedať, že je to on len na základe toho, že vidím jeho zátylok, výšku a spôsob akým sa nesie.

Donovan O’Neil má rozpoznateľnú osobnosť. Vzhľadom na to, že som bol po celú tú noc, kedy sa odohral ten oheň, prilepený na televízore, už nikdy nedostanem z hlavy jeho tvár.

Porozhliadnem sa okolo, zvažujem, či mám šliapnuť na plyn a zmiznúť odtiaľto skôr, ako si ma všimne. Ale on si vôbec nevšíma svoje okolie. V pravej ruke drží kyticu hortenzií. Mieri priamo k jej hrobu.

Je tu, aby videl moju matku.

Odrazu sa prepadnem späť do tej noci, kedy som sedel v rovnakom aute sledujúc ho cez ulicu. Ale keď ho sledujem tentoraz, robím to skôr zo zvedavosti než z nenávisti.

Nezostane pri hrobe dlho. Zvädnuté kvety nahradí novými. Na okamih pozerá na náhrobok a potom odkráča späť k autu.

Je oboznámený s touto rutinou, ako keby to robil celý čas. A na chvíľu sa cítim previnilo za to, že som myslel, že sa o ňu nikdy nezaujímal. Pretože je zrejmé, že áno, ak dva roky navštevuje jej hrob.

Cestou späť ku svojmu autu sa pozrie na hodinky a potom si pohne.

Niekam mešká.

Rozmýšľam, či to nejakým zázrakom nemá niečo spoločné s jeho dcérou. Hovorím si, aby som s tým prestal, keď siahnem po zapaľovaní. Poviem si nahlas „Nerob to, Ben,“ dúfajúc, že počúvnem sám seba. Ale dnes vyhráva zvedavosť, pretože sledujem jeho auto z cintorína a nemám ani len potuchy, prečo to robím.

***

Zaparkujem o niekoľko áut ďalej, pred reštauráciou, kde zaparkoval on. Sledujem ho, ako vošiel do reštaurácie. Vidím niekoho vstať, aby ho objal – dievča – a zatnem sánku až to bolí.

To musí byť ona.

Začnú sa mi potiť dlane. Neviem, či ju vlastne chcem vidieť. Ale viem, že neexistuje žiaden spôsob, aby som odtiaľto odišiel bez toho, aby som sa aspoň dostal dnu, keď je tak blízko, a prešiel okolo ich stola.

Musím to vedieť. Potrebujem vedieť, čo som jej urobil.

Skôr ako vojdem dnu, schmatnem svoj notebook, takže sa môžem na niečo sústrediť, zatiaľ čo budem sedieť sám. Alebo aspoň predstierať, že sa na niečo sústredím.

Keď vojdem dnu, nevidím jej tvár, aby som naisto vedel, či je to Fallon. Je ku mne otočená chrbtom. Snažím sa nečumieť, pretože nechcem, aby jej otec zbadal, že im venujem nejakú pozornosť.

„Stôl alebo box?“ Opýta sa čašníčka.

Prikývnem na box za nimi. „Môžem dostať tento?“

Prikývne a zavedie ma k boxu. Srdce mi bije tak rýchlo, neodvažujem sa na ňu ani pozrieť, keď tade kráčam. Posadím sa tak, že sedím opačným smerom. Niekoľko minút pracujem na tom, aby som našiel odvahu. Nie je nič zlé na tom, že som tu. Neviem prečo mám pocit, ako keby som porušoval zákon, keď všetko čo robím je, že som si sadol na jedlo.

Ruky si prepletiem na stole pred sebou. Snažím sa prísť na nespočetné množstvo dôvodov otočiť sa a nakuknúť ponad plece, ale bojím sa, že ak to urobím, nemusím byť schopný prestať civieť. Netuším, akú škodu som jej napáchal a desím sa, že ak sa jej pozriem do očí, uvidím, že je smutná.

Ale takisto sa desím, že ak sa jej nepozriem do očí, unikne mi skutočnosť, že je šťastná.

„Meškám len pol hodinu, Fallon. Daj mi nejaké body k dobru,“ povie jej otec.

Povedal jej meno. Je to určite ona. Už v najbližších minútach by som mohol prísť do kontaktu tvárou v tvár s dievčaťom, ktorému som takmer vzal život.

Našťastie príde čašník, vezme si moju objednávku a vyruší ma tak z mojich úvah.

Vôbec nie som hladný, ale niečo si objednám, pretože čo za chalana príde do reštaurácie a neobjedná si jedlo? Nechcem na seba upútať pozornosť.

Čašník sa so mnou pokúsi nadviazať rozhovor o tom, že ten chlap za nami vyzerá ako Donovan O’Neil, herec, ktorý stvárnil Maxa Epcotta. Tvárim sa, že neviem, kto to je a on je poriadne udivený. Len chcem, aby odišiel preč.

Konečne odíde. Opriem sa v boxe, takže môžem začuť viac z ich konverzácie.

„Takže, áno. Som trochu šokovaný, ale deje sa to,“ povie jej otec.

Čakám na jej odpoveď. Nezachytil som, čo mu povedala vďaka sliedivému Pánu Čašníkovi, ale to ticho len dokazuje, že to nie je niečo, čo chcela počuť.

„Fallon? Chystáš sa niečo povedať?“

„Čo mám akože povedať?“ Neznie šťastne. „Chceš, aby som ti zablahoželala?“

Cítim, ako jej otec padne chrbtom na operadlo boxu. „No, myslel som si, že budeš mať zo mňa radosť,“ povie.

„Radosť z teba?“

Okej. Čokoľvek jej už povedal, nasral ju. Má odvahu, toto jej musím uznať.

„Nevedel som, že to mám ešte v sebe, aby som sa stal znova otcom.“

Neviem ako sa mám kvôli tomu cítiť. Na okamih si pripomeniem, že tento človek bol zamilovaný do mojej matky a toto mohla byť situácia, do ktorej sa mohol dostať s ňou, ak by si ju prvá nevzala rakovina.

Myslím to tak...viem, že si ju rakovina nevzala. Urobila to zbraň, ale aj tak, na vine bola rakovina.

„Vypustiť semeno do dvadsaťštyriročnej z teba ešte nerobí otca,“ povie Fallon.

Ticho sa zasmejem. Neviem prečo, ale len počuť spôsob, akým s ním hovorí, zmierňuje časť mojej viny. Možno preto, lebo som si ju vždy predstavoval ako pokorné, tiché dievča, utápajúce sa v sebaľútosti.

Ale znie ako tlčhuba.

Ale aj tak...toto je šialené. Nemal by som tu byť. Kyle by ma zabil, ak by zistil čo som urobil.

„Nemyslíš si, že mám právo nazývať sa otcom? Čo ma to potom robí voči tebe?“

Nemal by som počúvať ich súkromný rozhovor. Niekoľko nasledujúcich minút som strávil tým, že som sa snažil sústrediť na notebook, ktorý som si vzal so sebou, ale len rolujem po obrazovke, predstieram, že pracujem, zatiaľ čo počúvam, aký bezohľadný zmrd je jej otec.

Odtiaľ kde sedím, môžem počuť jej povzdych. „Si nemožný. Teraz už chápem, prečo ťa mama opustila.“

„Tvoja matka ma opustila, pretože som sa vyspal s jej najlepšou kamarátkou. Moja osobnosť s tým nemala nič spoločné.“

Ako mohla moja matka kedy milovať tohto chlapa?

Teraz, keď nad tým tak premýšľam, netuším, či ho vlastne milovala. Zdalo sa, že to bol on, kto posielal všetky tie listy a správy. Nikdy som nevidel nič, čo by mu poslala ona, takže to bol možno krátkotrvajúci, jednostranný vzťah, cez ktorý sa nevedel preniesť.

Tak ako tak sa kvôli tomu cítim lepšie. Otrasiem sa nad pomyslením, že moja matka bola len obyčajná žena, ktorá urobila niekedy vo vzťahu nesprávne rozhodnutia a nie vševedúca hrdinka, akú som si ju vytvoril vo svojej hlave.

Čašník preruší ich konverzáciu, keď im donesie obed. Prevrátim oči, keď predstiera, že si práve všimol, že tu sedí Donovan O’Neil. Počujem ho, ako žiada Fallon, aby ich dvoch vyfotila. Stuhnem na mieste, premýšľajúc, či vstane a dostane sa mi do výhľadu. Netuším, či som už pripravený vidieť ako vyzerá.

Ale nezáleží na tom, či som alebo nie, pretože im práve povie, aby si urobili selfie a potom zamieri na toalety. Začína okolo mňa prechádzať, na sekundu sa mi dostane do zorného poľa, zastaví sa mi dych.

Kráča opačným smerom, takže jej nevidím do tváre. To, čo vidím, sú jej vlasy. Veľa vlasov, dlhé a husté a rovné, gaštanovo-hnedé, rovnako ako topánky, ktoré má obuté, padajú jej dole na chrbát.

A jej rifle. Dokonale jej sedia, vyzerajú, ako keby boli robené na zákazku, priliehajú jej ku každej krivke, od bokov, celú cestu až k jej členkom. Pohybujú sa s ňou tak dobre, až sa pristihnem ako premýšľam, aký druh nohavičiek má na sebe. Pretože nevidím lem jej nohavičiek. Mohla by mať tangá, ale takisto by mohla chodiť aj naostro...čo to má do pekla znamenať, Ben? Ako je sakra možné, že sa ti mozog uberal týmto smerom?

Zrýchli sa mi tep, pretože viem, že potrebujem odísť. Potrebujem vstať a odísť, prijať, že sa zdá byť v poriadku. Jej otec môže byť kretén, ale ona je schopná držať sa celkom v pohode, takže moja blízkosť pri nich by pre nikoho nebola dobrá.

Ale do čerta s tým, ak práve čašník nežerie skutočnosť, že mu Donovan O’Neil venuje celý svoj deň. Ani ma netrápi moje jedlo, ak by mi aspoň priniesol účet, zaplatil by som ho a vypadol odtiaľto niekam do pekla.

Začínam mykať kolenom hore a dole od nervozity. Už je tam fakt dlho. Viem, že každú chvíľu vyjde von a ja neviem, či by som sa mal pozrieť na ňu alebo sa odvrátiť alebo usmiať alebo utekať alebo čo mám kurva spraviť?

Vychádza von.

Pozerá do zeme a ja stále nemôžem vidieť jej tvár, ale jej telo je ešte dokonalejšie spredu než zozadu.

Keď pozrie na mňa, prepadne sa mi žalúdok. Mám pocit, že sa mi roztavuje srdce priamo na okraji srdečnej komory. Po prvý raz za dva roky vidím presne, čo som jej urobil.

Od vrchu ľavého líca, v blízkosti oka, celú cestu až ku krku sú jazvy. Jazvy, ktoré sú tam kvôli mne. Niektoré sú bledšie než ostatné, ale vďaka ružovkastému odtieňu pokožky sú veľmi viditeľné. Sú výraznejšie a oveľa krehkejšie pri pohľade na tú časť, ktorá zostala bez úhony. Nie sú to len jazvy, ktoré najviac vystupujú do popredia. Sú to jej zelené oči, ktoré teraz pozerajú na mňa. Ten nedostatok sebadôvery za nimi vypovedá o tom, akú veľkú škodu som napáchal na jej živote.

Zodvihne ruku a kúskom vlasov si prekryje ústa, zakryje tak niektoré jazvy. V ten istý okamih zabodne oči do zeme, čím umožní vlasom, aby jej spadli cez líce a zakryli viac jaziev. Stále ju pozorujem, pretože to už nebolí. Myslím na to, aké to pre ňu muselo byť v tú noc. Aká musela byť vydesená. Cez koľkú agóniu si musela prejsť počas mesiacov, ktoré nasledovali potom.

Zovriem ruky v päsť, pretože som nikdy tak strašne nepotreboval dať veci do poriadku. Chcem pred ňou padnúť na kolená a povedať jej, ako veľmi mi je ľúto, že som jej spôsobil toľko bolesti. Za to, že som jej zničil kariéru. Za to, že som ju donútil myslieť si, že si musí zakrývať tvár vlasmi, keď je tak zasrane nádherná.

Nemá o tom ani poňatia. Netuší, že zodvihla oči a pozerá sa do očí chalana, ktorý jej zničil život. Vôbec netuší, že by som dal čokoľvek za to, aby som pritisol svoje pery na to líce – pobozkal jazvy, ktoré som jej dal, povedal jej, ako mi je to neuveriteľne ľúto.

Nemá ani potuchy, že som na pokraji sĺz, len pri pohľade na jej tvár, pretože je úplne rovnakým dielom nádherná aj neznesiteľná zároveň.

Bojím sa, že ak sa na ňu hneď teraz neusmejem, rozplačem sa kvôli nej.

A potom sa stane tá vec, keď okolo mňa prejde, keď sa mi stiahne všetko v hrudi.

Bojím sa, že to, čo sa práve medzi nami odohralo – ten jeden malý úsmev – je všetko, čo sa kedy medzi nami odohrá.

Ani neviem prečo mi to robí starosti, pretože ešte pred dneškom som si ani nebol istý, či ju vôbec chcem vidieť.

Ale teraz, keď som ju uvidel, neviem či chcem prestať. A skutočnosť, že je práve teraz za mnou jej otec, ktorý ju zráža na kolená, hovorí jej, že nie je dosť pekná na to, aby mohla ešte niekedy hrať, ma núti preliezť box a uškrtiť ho. Alebo aspoň preliezť do boxu vedľa nej a brániť ju.

To je presne ten moment, keď sa mi čašník rozhodne priniesť jedlo. Snažím sa jesť. Vážne sa snažím, ale ešte stále sa spamätávam z toho, čo jej hovoril otec. Pomaly odložím hranolky, zatiaľ čo počúvam, ako je jej otec viac a viac pokrytecký. Spočiatku sa mi uľavilo, keď som počul, že má v úmysle odsťahovať sa.

Dobre pre teba, pomyslím si.

Vediac, že má dosť odvahy na to, aby sa presťahovala cez celé Štáty a usilovala sa znova hrať, ma naplní ešte väčšou úctou k nej, než som kedy ku komu mal. Ale počúvať, ako sa jej otec neustále snaží povedať, že nie je dosť dobrá, ma napĺňa väčšou neúctou, než som kedy ku komu mal.

Počujem, ako si jej otec odkašle. „Vieš, že som to tak nemyslel. Nehovorím, že sa máš zamerať len na audioknihy. To, čo hovorím je, že si môžeš nájsť aj lepšiu kariéru, ku ktorej sa teraz môžeš uchýliť, keď už nemôžeš hrať. Za rozprávanie nie je dosť peňazí. Alebo, keď na to príde, ani na Brodwayi.“

Nechcem počuť čo povie ďalej, pretože všetko čo vidím je červená. Nemôžem uveriť, že tento muž – otec, ktorý by mal brániť a podporovať svoju dcéru, aby sa chopila výzvy – jej hovorí takéto veci. Možno si len nacvičuje nepoddajnú lásku, ale toto dievča si už toho preskákalo dosť.

Konverzácia na okamih umĺkne. Na dosť dlho, aby si jej otec požiadal o doliatie pitia. Na dosť dlho, aby čašník dolial aj moje pitie a  dosť dlho na to, aby som sa postavil a odišiel na toalety, snažil sa upokojiť a potom sa vrátil na svoje miesto, bez toho, aby som uškrtil toho muža za mnou.

„Nútiš ma, aby som navždy zanevrela na mužov,“ povie.

Do pekla, jej otec núti mňa, aby som chcel, aby navždy zanevrela na mužov. Ak sú muži naozaj takí povrchní ako je tento, všetky ženy by mali zanevrieť na mužov.

„To by nemal byť problém,“ povie jej otec. „Ako je mi známe, bola si len na jednom rande, a to bolo pred dvoma rokmi.“

A to je dôvod, prečo všetky moje dôvody vyletia von oknom.

To vôbec netuší čo je dnes za deň? To nemá ani jedno zasrané poňatie, čím si jeho dcéra emocionálne prechádzala počas posledných dvoch rokov? Som si istý, že dobrý rok strávila zotavovaním sa, a môžem povedať, len na základe niekoľkých sekúnd, kedy som sa jej pozrel do očí, že v sebe nemá ani jedinú štipku sebadôvery.

A on si tu komentuje skutočnosť, že od tej nehody nebola na rande?

Trasú sa mi ruky, taký som nasraný. Myslím, že by som mohol byť ešte naštvanejší než v tú noc, kedy som mu zapálil auto.

„No, oci,“ povie, hlas má napätý. „Už mi chalani nevenujú toľko pozornosti ako kedysi.“

Vykĺznem zo svojho boxu, nie som schopný zastaviť sa. Ale nech sa prepadnem, ak dovolím, aby toto dievča strávilo čo i len jednu ďalšiu sekundu bez niekoho, kto ju poriadne obháji.

Vkĺznem do boxu vedľa nej.

„Prepáč, že meškám, bejby,“ poviem, omotám jej ruky okolo pliec.

Stuhne mi pod rukami, ale ja pokračujem ďalej. Pritisnem jej pery po strane hlavy, neúmyselne tak vdýchnem kvetinovú vôňu jej šampónu. „Tá blbá premávka v Los Angeles,“ zašomrem.

Siahnem po ruke jej otca a skôr než poviem svoje meno, som zvedavý, či ho nejako rozpozná, nakoľko poznal moju mamu. Zmenila si ho späť na svoje dievčenské meno, pár rokov po tom ako zomrel môj otec, takže by nemal tušiť kto som. „Som Ben. Benton James Kessler. Priateľ vašej dcéry.“

V jeho výraze nezaregistrujem ani jediný záblesk poznania. Netuší kto som.

Ruka jej otca padne do tej moje, chcem ním trhnúť ponad stôl a vraziť mu do zubov. Aj by som to zrejme urobil, keby som nemal pocit, že je vedľa mňa ešte viac napätá. Opriem sa a pritiahnem si ju k sebe, pošepkám jej do ucha: „Proste to hraj so mnou.“

Je to, ako keby jej v tom momente zasvietila v hlave žiarovka, pretože zmätok na jej tvári vystrieda radosť. Láskyplne sa na mňa usmeje, nakloní sa ku mne a povie. „Nemyslela som si, že by si to mohol stihnúť.“

Áno, chcem jej povedať. Nemyslel som si, že tu budem vôbec niekedy sedieť. Ale odkedy už nemôžem tvoj život v tento dátum zhoršiť, to najmenšie, čo môžem urobiť, je snažiť sa, aby bol trochu lepší.