ČV - 29. kapitola

Autor: Iveta
Kor. cz: Lenka
Kor. sk: Noemi

Vôňa lineckých a vanilkových rožkov napĺňala už tretí deň celý barák. Pokojne som sedela za stolom, pila varené víno so škoricou a vaľkala ďalšiu várku perníčkov. 

Matka s túžbou hľadela na moju šálku a ja som sa jej chopila, tisnúc si ju k hrudi. „Zabudni! Krpec v  tvojom brušku potrebuje vitamíny, nie promile!"  Bola to naša tradícia. Každý rok sme si urobili varené vínko a pili ho. Až prvýkrát minulý rok sme to prehnali a opili sa spolu. Matka mala potom výčitky, že je zlá matka. Keby ona vedela, koľkokrát som už pred tým bola pod parou...

„Keď som bola tehotná s tebou, musela som si cucnúť pepermintového likéru, lebo  som mala neznesitelnú chuť, a si v poriadku. Moja matka so mnou celé tehotenstvo fajčila a ja som v poriadku. Nechcem vypiť celý hrnček sama, len jeden hlt, aspoň na jazyk, inak asi dostanem horúčku," žadonila, vystierajúc ruky k moje šálke.

Keby naozaj tak veľmi chcela, naleje si, v hrnci bolo plno tej dobrôtky. No podala som jej ho a ona si len doslova omočila pery a s kyslým ksichtom mi vrátila môj nápoj.

No, krpec asi nebude alkáč ako ja.

Dvere sa otvorili a objavil sa v nich Roman s Tomim, držiac v rukách stromček, zviazaný v sieťke. Taká škoda. Asi zapracujem a na budúci rok si kúpime umeláka. Takto to predsa nejde. Chúďa malé skončí v spaľovni.

Posledné tri dni som bola viac psychopatická ako iné. Čakala som, že sa vo dverách objaví Patrik, roztvorí náruč a ja sa na neho vrhnem a on sa bude smiať tým jeho plným, hlbokým smiechom. Už mal byť doma, zajtra je Štedrý večer a on nikde. Naše prvé Vianoce ako rodiny skončia prepadákom. Stávala sa zo mňa kopa sračiek, ak čo najskôr nepríde, naozaj budem ako tie hysterky.

„Tak, čo vravíte dievčatá, pekný strom sme vybrali?" Bezstarostný úsmev zdobil Romanovu tvár a ja som sa zamračila. Samozrejme, že bol pekný, hustý a všetko, ale škoda ho. Proste škoda.

Vyrezávaním malých srdiečok a hviezdičiek podľa formičiek na linecké pečivko som sa zabavila na dosť dlhú dobu, aby som odignorovala dianie v kuchyni. Tomas vyjedal už upečené maškrty, Roman sa tváril, že ho hreší. S plnými ústami, naozaj získal potrebnú autoritu. A moja matka oboch peckovala. Proste vianočná idylka. Takmer.

Kris sa neozývala ani na moje správy, čo bolo pekelne zvláštne. To ona väčšinou po troch dňoch ticha bombardovala moju emailovú schránku a facebook výhražnými správami. Teraz však nič. Mala som obavy, či sa niečo nepohnojilo s Adamom, alebo ju možno tiež nemal potrebu informovať tak, ako Patrik mňa a tak sa utápala v depkách. Rovnako ako ja.

Mamina verzia tichej noci v podobe havranieho škriekania ma rozosmiala a ja som sa znova vrátila k predvianočným prípravám. Chlapci boli bez seba. Vedela som si predstaviť, ako od smrti Viktórie vyzerali ich Vianoce. Rok, keď zomrel môj ocko, bola matka na prášky a nebyť babky Oľgy, myslím, že by som nemala ani vianočnú kapustnicu, nevraviac o darčekoch. Babuška doniesla stromček, darčeky a komplet menu. Bol to rok, keď som prišla na to, že Ježiško darčeky nenosí. Priniesol mi akurát tak matku, sediacu pod stromčekom, nariekajúcu, ako nenávidí Vianoce. Sadla som si k nej a revala tiež. Vianoce sme predsa vždy mali radi.

Mali sme s ockom tradíciu, pred večerou zájsť na cintorín, zapáliť sviečku našim blízkym, čo nás opustili, potom prechádzka s ohováraním a hodnotením stromčekov v iných oknách. Nakoniec sme, samozrejme, usúdili, že ten náš je najkrajší a vyštípaný mrazom sme sa vrátili domov, kde sme si po hladovke naložili kapustnicu a doslova žrali. 

Od ockovej smrti matka už na cintorín nechodila iba na Vianoce, bola tam každý deň. Na Vianoce mu robila stromček z halúzok a mne z toho rok čo rok naskakovala husina. Samozrejme sa na ďalší rok snažila urobiť malej Emílii krásne Vianoce, ale či to šlo bez ockovho podpichovania a vtipkovania? Tieto Vianoce budú rovnako na prd ako v rok, keď ocko umrel. Boli sme rodina, ale čo z toho, keď nie úplná? Nemala som už ani silu sa nad ním nervačiť. On  proste ešte aj cez sviatky musí trhať hlavy. Romanovi to zjavne tiež nebolo jedno. Tiež mu sem tam skĺzol pohľad k Patrikovej stoličke. No mamine neprestajné škriekanie ho prinútilo sústrediť sa na spôsob, ako ju umlčať.

Mala som čo robiť, aby som neoprskala ďalšiu várku cesta, keď jej do hrdla vopchal za hrsť rožkov a cmukol jej na zaomrvinkované ústa rýchly bozk. Bola šťastná ako už dávno nie a bola som tomu rada. Nech už sa snažila predtým akokoľvek utiecť, vždy si nakoniec večer poplakala za ockom nad pohárom vína s albumom v rukách. Keď som bola malá a zobudila sa večer, vždy som šla za  ňou a objala ju. No potom som prestala. Vždy sa usmiala a bolo po plači. Pochopila som, že predo mnou nechce plakať. Tak som zostávala vo svoje izbe, čumiac do dverí a ani sa nepohla.

Roman matke vyhrnul tričko a voľačo šepol krpcovi do matkinho pupíka. Capla ho po temene v hranej zúrivosti a hneve. „Môj spev sa jej páči, ľúbi môj hlas a ak budeš zlý, poštvem ju proti tebe!" vyhrážala sa, odstrkujúc Romanovu hlavu od svojho bruška.

„To sa ti nepodarí, Mia ma bude milovať, ako každé dievčatko svojho otca," prorokoval Roman, skláňajúc sa späť k brušku.

„Mia?" vyhŕkli sme s matkou unisono a vyprskli do smiechu.

„Tak sa volala babkina mačka, to nedovolím, ak to bude dievčatko, nebude mať meno po babkinej mačke!" smiala som sa. 

„Kde, preboha, prišla osemdesiatnička na také meno?" divil sa, uhýbajúc pred matkinou rukou, ktorá sa snažila capnúť ho po hlave.

Bolo naozaj vidieť, že nepoznal babušku a naozaj som sa tešila, keď sa konečne pôjdeme v lete kuknúť, ako nová rodina, na prázdniny na Slovensko. Ona mala rada pekných chlapov a stavím sa, že ho prinúti sa červenať ani nie behom dvoch minút.

 Večera bola tichá. Všetci vo svojich myšlienkach. Naozaj som rozmýšľala ako to bude zajtra. Samozrejme, Patrik nepríde, to mi bolo jasné. Zaujímalo ma však aj to, ako poňajú Vianoce rodičia. Matka každý rok prestrela aj otcovi na stôl. Samozrejme, boli taniere prázdne, ale kúpila dokonca aj jeho obľúbenú značku piva. Tento rok som nevidela, žeby ju bola kupovala. No nechcela som byť na ňu nahnevaná, za takú blbosť, akože nekúpila na zajtra môjmu mŕtvemu otcovi pivo. Bola som skôr vystrašená z faktu, že by na neho mohla časom úplne zabudnúť.

Namiesto do svoje izby, som šla do jeho. Posledné noci som spávala tam. Bola to náhoda, teda nie úplná, samozrejme, že som šla do jeho izby úmyselne, ale to, že som v jeho izbe zaspala bola naozaj neplánovaná činnosť. Na moje veľké prekvapenie som zababušená v jeho paplóne zaspala ani nie do piatich minút, spokojne, až do rána.

****

Ráno bolo nabité tou čudnou atmosférou Vianoc. Neviem, či som to vnímala len ja alebo aj iní ľudia. No na Štedrý deň bol vždy iný vzduch, voňal po koláčikoch a skorým ránom. Na televíziu som nikdy veľmi nebola. Jasné, že som si pozrela dobrý film alebo obľúbený seriál. Ale netrávila som pred ňou celé dni. No na Vianoce to bola  automatika. Vstať už o šiestej, zababušiť sa do deky pred gaučom a  pozerať rozprávku za rozprávkou.

Bola som naozaj milo prekvapená, keď si ku mne prisadol Tom. Prehodila som cez jeho telíčko deku a on položil hlavu na moje rameno. Waaau! Naozaj som sa cítila v tej chvíli ako milovaná staršia sestra. Bol to taký plný pocit, až mi hruď nadúvalo. Bola som jedináčik takmer osemnásť rokov a teraz som mala bráška, čo sa cítil fajn, keď si o mňa mohol oprieť hlavu.

Našťastie, nevyžadoval prepnúť program na Českú televíziu a ja som si mohla ďalej pozerať rozpozeranú rozprávku. 

O siedmej sa zobudili aj rodičia, mieriaci rovno do kuchyne pre kofeín budíček, no do ďalších piatich minút už sedeli pri nás, namačkaní na sebe. Roman mal matku stočenú v náručí, ako malé dieťa a hladkal ju po brušku. Sem tam jej cmukol krátky bozk na spánok bez toho, aby odtrhol zrak od telkáča. Klamala by som, ak by som tvrdila, že som im trošku nezávidela. Takto som sa mohla túliť s Patrikom aj ja. Kravička v rozprávke sa stávala sobíkom, ako od mala snívala a ja som už oficiálne revala. Neviem, prečo pri tejto jedinej rozprávke vždy plačem, no naozaj som ju milovala a tešila sa na každé Vianoce práve kvôli nej. Býval to jediný čas v roku, kedy som plakala.

„Nebreč Ammy, on přijede, uvidíš. Nám taky chybí," utešoval ma Tom a ja som zrazu pochopila o čom bola tá z ničoho nič prítomná prítulnosť. Nechcel, aby som sa cítila  sama a smutná. On bol tak vnímavý a pozorný chlapček, až som sa teraz rozrevala pre neho a jeho starosť o mňa.

Len som prikývla, obaja sme vedeli, že sa neunúva dostaviť domov. Ale tak, cenila som si pokus ma ukľudniť.

Keď sa Roman vrátil s tanierom s koláčikmi matka sa len zamračila, berúc mu ho z rúk.

„Pôst, Roman, nemôžeš jesť!" hrešila ho počas cesty do kuchyne.

„Nemôže sa mäso, a koláčiky sú mlsotka," odpovedal, sledujúc ju do kuchyne a uchmatol si tanier späť.

Musela som sa smiať, bavili ma. Roman po hádke s matkou uznal, že bude lepšie neprovokovať ju útokmi na špajzičku a stiahol sa šomrajúc, že umrie hladom pre zlaté prasa, ktorého zadok má správne vyúdený v chladničke.

Zdobiť stromček na Štedrý deň bol zvyk našich nových chalanov. My sme s matkou vždy ozdobili už deň predtým. Ale musela som uznať, že to malo isté čaro. Ja som na darčeky veľmi nebola, ale Tom behal ako pojašené kozľa po celej obývačke.

Sedela som za vianočným stolom a moje dúfanie sa ukončilo. Neprišiel. Samozrejme.

Matka odnikiaľ vybrala otcovu fotku a ku nej položila fotku krásnej ryšavej ženy s veľkými zelenými očami. Domyslela som si, že je to Viktória. Zapálila dve malé kahance. Bolo to divné a zároveň naozaj pekné, že takto s nami zdieľali večeru. Aj keď pohľad tej zelenookej ženy mi spôsoboval triašku. Nikto nedokázal mať v očiach toľko nehy a lásky. Nečudovala som sa, že ju jej synovia tak milovali a milujú.

Romanova modlitba bola drastická. Spomenutie Viktórie a môjho otca spôsobilo tlak na mojej hrudi a na matkine pobúrené hormóny, ako spúšťač záchvatu hysterického plaču. No ten chlap mohol byť kľudne v minulom živote kňaz. Dar slova mal.

Keď ukľudnil matku s ospravedlneniami, že jej nechcel ublížiť, sme sa pustili do jedla. Matka popoťahovala po zvyšok večere a ja som sa snažila to ignorovať. V bruchu sa mi chvelo a bola som napätá, ani som nevedela vlastne prečo. Matka vysvetlila Romanovi, že plače pre tie krásne slová a z dojatia, že už zabudla, aké je večerať na Vianoce s rodinou. Pche, neboli sme všetci! 

Áno, bola som podráždená, to bolo to chvenie v žalúdku. Bola som nasratá ako sto čertov. A bola som smutná, ako smutná princezná. Keď matka vymenila tanier s kapustnicou za kapra, Tom už oficiálne kňučal, že chce už ísť kuknúť pod stromček. Nahádzal do seba kapra, zapil ho kolou a postrčil tanier dopredu, sledujúc naše taniere. V mojom, v ktorom bolo najviac, sa jeho oči zdržali najdlhšie. A ja som sa uškrnula. Odsunula som od seba tanier, ťapkajúc si po bruchu. Nevládala som aj tak jesť, tak načo trápiť to chlapča?

„No tak tati tak už to snes!" súril ho, nadskakujúc na stoličke.

„Prestaň a seď, lebo inak tie darčeky otvoríš až zajtra ráno!" upozorňoval ho Roman, žmurkajúc na moju matku.

„Proč? Nikdy jsme to tak nedělali!" Takmer plakal a ja som už vyprskla do smiechu.

„Krpec, robí si z teba dobrý deň! Vydrž ešte," upokojovala som ho, no tiež som už chcela mať darčeky za sebou.

Chcela som napísať Kris a dať si sprchu, pozrieť Popolušku so Šafránkovou a utíšiť v sebe tú adolescentku, čo ma fackala pripomienkami, ako hrozne je sklamaná za tak neromantického priateľa. Táto moja stránka mi liezla na nervy. Vznikla niekedy, keď sme sa s Patrikom dali dokopy a ona si chcela uzurpovať jeho plnú pozornosť. Nenávidela som ju, robila zo mňa pošahané, pobláznené dievča. Nikdy som taká nebola. Nikdy som nežiarlila, nevynucovala si pozornosť, nežiadala a neprosila o prejavy lásky. Teraz som bola klbko hormónov a za každým dňom som si stále častejšie predstavovala, ako ma romanticky prekvapí a zrazu bude doma. Ešte aj teraz som čumela na dvere a čakala jeho ksicht, vyškerený a sebaistý.

Tomas sa dočkal, teda skôr neustálym dobiedzaním do Romana, ho vytočil tak, že odsunul tanier a rezignovane popohnal všetkých ku stromčeku.

Darčeky ako každý rok, oblečenie, kozmetika, no a vzrušuj sa potom. Siahla som po poslednom a Roman sa napol.

Tvárila som sa, že som to nepostrehla a pokojne si darček otvorila. No keď som tam videla krabicu od nového noťasu, ústa sa mi roztiahli do veľkého "O". Túžila som po novom noťase, ale nikdy by som to nebola povedala nahlas. A keďže sa mi nedarilo nájsť si v tomto zapadákove brigádu, nemala som odkiaľ nahrabať sama na nového miláčika. 

Hodila som sa Romanovi do krku s veľkým ďakujem a potom aj matke. Mala som o zábavu postarané najmenej do polnoci. Aj keď si tak budem nanajvýš vedieť spraviť základ, ale mám budúceho IT inžiniera za frajera a on sa mi o PC postará. Otázkou už len ostávalo, ako dlho sa bude flákať po Poľsku, ak tam teda je. Veď po takej dobe muselo byť už celé Poľsko úplne vyhladené.

Myšlienky na to, že sa mu mohlo niečo stať som si nepripúšťala. Veď napokon, cítila by som to, nie?