RATLM - 3. kapitola

Autor: Barbara

Ahojte, ide síce o kratšiu kapitolu, no sú tam vysvetlené niektoré veci. Ďakujem za minulé komentáre a rovnako, som rada, že vás poviedka zaujala. Čosa týka toho, čo sa naozaj stalo, niektorí z vás sa celkom priblížili k pravde. No ani jeden nie úplne. V tejto kapitole je jedna mala nápoveda. Som zvedavá, či na to niekto príde ešte predtým, ako to v poviedke odhalím.

.Po tom ako som ráno vstala, aj keď na môj vkus príliš skoro, umyla som sa a obliekla som si tie najobyčajnejšie veci, ktoré som vo svojej skrini, v ktorej nezostalo už skoro nič, našla. Napriek tomu, tomu, že ma móda v minulosti veľmi zaujímala, dokonca som v tejto oblasti túžila aj pracovať, posledný rok všetko zmenil. Teraz sa obliekam jednoducho a nenápadne. Môj šatník tvorí pár tričiek a nohavíc. Sukne, šaty, či topánky na podpätku, ktoré som tak zbožňovala si privlastnila moja sestra.

Znovu sa ozvalo klopanie na dvere. „Áno mama, už idem.“ Zakričala som. Kontrolovala ma každých päť minút, ak by som náhodou chcela utiecť. No popravde, na také niečo som ani nepomyslela. Včera som nad tým všetkým premýšľala a prišla som na to, že mi moji rodičia spravili láskavosť. Bude to nový začiatok, bez všetkých pohľadov a odsudzovania, ktoré sprevádzajú môj život.

Zišla som po schodoch do kuchyne, kde už všetci traja raňajkovali. Sadla som si k nim a oni sa na mňa pozerali ako na príšeru, ktorá práve vyliezla zo svojej jaskyne. Bolo mi jasné, čo chcú. Alebo skôr nechcú. Nebolo im príjemné sedieť pri stole s osobu ako som ja. Vstala som a so sarkastickým úsmevom na tvári som z kuchyne odišla. Vyšla som pred dom a sadla si na hojdačku, ktorú môj otec postavil, keď sme boli so sestrou malé. Na ten deň si pamätám, ako keby to bolo včera. Mamka nám pripravila jedlo na piknik, všetci sme sedeli na deke pred domom a užívali si krásny letný slnečný deň. Nik ani len netušil, že sa to všetko o pár rokov tak pokašle. Sedela som tam a písala svoje básne, no takisto som si všímala pohľady ľudí, ktorý prechádzali okolo nás. Čoraz viac sa mi potvrdzoval fakt, že to najlepšie, čo môžem urobiť je odísť. Nenávideli ma. Patrick bol synom starostu a tak bolo úplne jasné, že sa každý pridá na jeho stranu, a to na čele s mojou rodinou. Aj napriek tomu, že sa nikomu nikdy nepodarilo dokázať, že som za volantom sedela ja, každý tomu uveril. Občas je totiž ľahšie veriť tej najpravdepodobnejšej verzii ako sa zamyslieť nad tým, že pravda môže byť niekde úplne inde.

Bolo mi jasné, že už každý v meste vedel, že odchádzam. No oni to skôr nazývali útekom a dali mi to patrične pocítiť. No bolo mi to jedno. Posledný rok som tu žila ako vydedenec, ako niekto kým treba opovrhovať, koho treba zničiť. Samozrejme netrvalo dlho a zrútila som sa. Asi mesiac po nehode som si podrezala žily. Áno, ja viem. Hlúpe rozhodnutie. No pravda je, že sa na mňa všetko nejako zosypalo. Súd, ktorý trval asi dva týždne, mi dal podmienku a musela som vykonávať verejno-prospešné práce. Myslím, že na to, čo som údajne spáchala som dopadla ešte dobre. Hneď ako som prišla z nemocnice po mojom chabom pokuse so všetkým skoncovať nastala tichá domácnosť. Vlastne nie. Komunikácia tu bola, len nikto nekomunikoval so mnou. V škole som začala prepadávať zo všetkých predmetov, dokonca aj z angličtiny, z ktorej som dovtedy bola najlepšia v ročníku. Aj vám sa zdá, že si na mňa zrazu všetci profesori zasadli? No dovtedy, kým som bola prezidentkou ročníka, riešila všetky konflikty študentov, doučovala, bola súčasťou viacerých školských klubov a šéfredaktorkou školských novín som im bola dobrá. Proste som to všetko nevydržala. Myslela som, že týmto sa to vyrieši. Že si možno uvedomia, ako sa ku mne správali. No potom, čo som to spravila sa veci ešte zhoršili. Rodičia, ak ich ešte tak môžem nazvať, ma zavreli na nejaký čas na psychiatriu. Ťažko povedať, či sa ku mne správali horšie tam alebo doma. Po mesiaci a pol ma pustili a moje peklo pokračovalo vo Fultone.