RATLM - 2. kapitola

Autor: Barbara

Ahojte, takže tu je druhá kapitola k mojej poviedke. Som zvedavá, čo na ňu poviete. Zaujímalo by ma, ako si predstavujete, že bude dej pokračovať a čo si myslíte o tom, čo sa skutočne stalo.

Volám sa KaytlinGriffiths a mám 17 rokov. Ešte pred rokom som mala všetko. Rodinu, priateľov, lásku, budúcnosť. No miesto toho prišla samota a bolesť. Prestala som veriť, že by ma niečo zachránilo z potápajúcej sa lode, na ktorej som sa práve nachádzala.

Minulé leto začalo úžasne. So svojimi priateľmi som si užívala každučký slnečný deň a bola som šťastná. No všetko zmenila jedna osudná noc. 20. júla sa môj život prevrátil o 180 stupňov a teraz vám môžem s určitosťou povedať, že už nikdy nebude taký, aký bol predtým. Patrick, môj priateľ robil so svojím starším bratom párty, keďže ich rodičia odišli na dovolenku. Boli tam azda všetci obyvatelia Fultona. Asi po dvoch hodinách už väčšina zabávajúcich sa ležala na zemi, v bazéne alebo v posteli s ďalším opilcom opačného pohlavia a možno aj rovnakého, kto vie. Bolo to tam celé šialené. Alkohol tiekol prúdom. Bol všade. Zatiaľ, čo sa všetci bavili, ja som prežívala najhoršie muky vo svojom živote, no to som ešte netušila, že to bol len začiatok môjho utrpenia. Utiekla som z domu a utekala som do lesa. Bolo mi jedno, čo sa stane. V tej chvíli som nerozmýšľala. Našli ma až na ďalší deň náhodní okoloidúci, ktorý ma odviezli do nemocnice. Po tele som mala samé modriny a bola som zmrznutá na kosť. Tešila som sa, kedy znovu uvidím rodičov, určite sa o mňa veľmi báli. Mýlila som sa. Prvé, čo spravila moja mama, keď ma uvidela bolo to, že mi strelila facku, otec sa na mňa pre istotu ani nepozrel a sestra plakala ako o život, krútila hlavnou a vrieskala na mňa ako som to mohla spraviť. Nevedela som, čo sa deje, len som ich upokojovala, že som v poriadku, a že sa nič strašné nestalo, aj keď som im vlastne klamala.

"Kašlem na to, že si sa stratila. Ako si ich tam mohla nechať? Ako si mohla dopustiť, aby v tom aute zomreli. Mysleli sme si, že sme ťa vychovali správne, a ty za naším chrbtom šoféruješ opitá a zabiješ pri tom svojho priateľa a najlepšiu kamarátku," vrieskala na mňa mama. Keby ste ku mne v tej chvíli postavili sochu, nespoznali by ste rozdiel. Celá som zbledla.

"Mami o čom to preboha hovoríš? Ja som žiadnu nehodu nespôsobila a počkať....čo si to povedala? Ako to myslíš, že som zabila Lucy a P.....pri jeho mene som sa zarazila, nechcela som ho vysloviť. To čo spravil sa odpustiť nedalo." Zarazila som sa a cítila som ako mi slzy prepaľujú kožu. "Takže slečinka si na nič nepamätá. Včera si sa opila a Patrickov brat videl vás dvoch a Lucy ako nastupujete do auta. Šoférovala si. Kým vás stihol zastaviť vyštartovali ste a o pár metrov ďalej ste narazili do stromu. Utiekla si a nechala ich tam zomrieť." Počúvala som jej slová a nechcela som tomu veriť. Nemohla som veriť tomu, že sú mŕtvi.

"Oni...oni nemôžu byť. Nie to je zlý vtip. Je to trest za to, že ste sa o mňa báli však?" Pýtala som sa jej s nádejou v hlase.

"KaytlinGriffiths zabudni na to, že si naša dcéra, zabudni na všetko, pretože to, čo si spôsobila sa už nezmení," povedal tentoraz otec vážnym hlasom a ja som sa rozplakala. Čo iné som v tej chvíli mala robiť. Neverili mi. Moji vlastní rodičia mi neverili, že som v tom aute nebola. Nerozumela som tomu. Nerozumela som ničomu.

Otvorila som oči a jediné, čo som si uvedomovala, že to, čo som prežívala v každom jednom sne, sen nebol. Bola to skutočnosť a moja nočná mora zároveň. Pozrela som sa na budík. Bola jedna hodina poobede. Ešte šťastie, že boli letné prázdniny, inak by to nedopadlo dobre. Jeden z dôvodov, prečo boli na mňa moji rodičia naštvaní bol ten, že som posledný ročník neskutočne flákala. No povedzme si pravdu. Komu by sa chcelo chodiť do školy, keby na neho všetci zazerali ako na vraha. A možno to bolo preto, že si myslia, že som vrah.Patrickov brat ich o tom presvedčil, aj keď súd sa mu našťastie podariť nepresvedčilo. A ja som ho za to nenávidela. Obaja sme vedeli pravdu, no on sa ju bál povedať, zatiaľ čo ja som prežívala zo dňa na deň medzi týmito stenami a modlila sa, aby to všetko skončilo a veci sa vrátili tam, kde boli pred tým osudným dňom.

Nebola som schopná postaviť sa s postele. Bolelo ma celé telo, pretože som chcela svojím rodičom "spraviť radosť" a mať veci pobalené, aby keď uvidia moje zbalené kufre mali krajší deň. A ako naschvál som ich počas noci poodnášala všetky dole rovno pred vchodové dvere. Keď som už konečne vstala, išla som sa do kúpeľne umyť. Dlhé hnedé vlasy som si zviazala do vrkoča a umyla som si zuby. Pozrela som sa na seba do zrkadla. Cez rok som strašne schudla. Nebolo to síce na škodu. No už som to nebola ja. Kruhy pod očami boli u mňa každodennou záležitosťou, rovnako ako aj vytŕčajúce kľúčne kosti. No bolo mi to v podstate jedno. Veď koho by zaujímalo to, či sa so mnou náhodou niečo nedeje. Dvere od kúpeľne sa prudko otvorili a vošla do nich moja sestra. Ešte nedávno sme s Anette boli najlepšie priateľky. Hovorili sme si úplne všetko. Tajomstvá, aj naše plány do budúcnosti. Bola jediná osoba, pred ktorou som nemala žiadne tajnosti. No po tom, čo sa stalo sa ku mne začala správať, ako to mám nazvať? Aha jasné. Ako nepriateľ číslo jeden. Robila mi zo života peklo, či už v škole alebo doma. Prevzala moje miesto kráľovnej. No pod jej nadvládou na škole sa všetko zmenilo a zavládla hiearchia. Viete taká, aká je vo filmoch. Kapitán futbalového týmu chodil s kapitánkou roztlieskavačiek, čiže mojou sestrou. Potom tu boli ďalší populárni, ďalej išli tí neutrálni, ktorých bolo naozaj málo a samozrejme vydedenci. No, a potom som tu bola ja.

Anette bola prototypom dokonalého dievčaťa, takého po akom túži každý chalan. Dlhé hnedé vlasy, prenikavé zelené oči, chudá vyšportovaná postava. V podstate sme sa na seba podobali. No až na to, že ja som vyzerala skôr ako jej duch.

"Na čo sa do toho zrkadlá pozeráš? Aj tak ti to nepomôže. Teba už nezachráni nikto a nič." No samozrejme, aby neprešiel deň, kedy by ku mne nebola hnusná.

"Chceš niečo?" Opýtala som sa jej bez záujmu.

"Naši chcú, aby si prišla do obývačky," Vyštekla na mňa a odišla.

"No tak toto mi naozaj nebude chýbať," Povedala som si v duchu a išla som dole za mojimi milujúcimi a vždy ma podporujúcimi rodičmi. Ak by niekto nepochopil, myslela som to ironicky.

"Som tu." Dala som im vidieť, keďže ma očividne nevideli, no keďže som to povedala dosť otráveným tónom, otec samozrejme zareagoval.

"Milá dáma, ten ironicky tón by si si mohla odpustiť. Iné dievčatá by boli šťastné, ak by im ich rodičia vybavili bývanie v LA. No ty namiesto toho, aby si poďakovala sa tváriš ako urazená princeznička, ktorej všetci len ubližujú." No dobre tak toto ma už vážne nasralo.

"Lenže vy ma tam neposielate kvôli mne, ale kvôli tomu, aby ste sa ma zbavili. Myslíte, že som si nevšimla, ako ste už odstránili všetky moje fotky z nášho domu?" Kričala som na nich a slzy sa mi tlačili do očí. No očividne im bolo jedno, že mi svojím správaním neskutočne ubližujú. Naozaj im išlo len o to, aby sa ma čím skôr zbavili.

"A dosť." Vykríkla mama.

"Tak sa s nami rozprávať nebudeš. Sme tvoji rodičia a zaslúžime si úctu. A buď rada, že ti tú letenku do LA platíme my a nemusíš si ju zaplatiť ty a mimochodom zajtra odlietaš a teraz choď do svojej izby." Zdvihla ruku a ukázala smerom na schodisko. Keby som náhodou za tých sedemnásť rokov nezistila, kde sa nachádza moja izba. Mám neskutočne starostlivú mamičku, čo myslíte?

"A ako by som si ju asi mala zaplatiť, keď ste mi zablokovali všetky účty a nemám ani na to, aby som si kúpila žuvačku?" To som si samozrejme iba pomyslela a nepovedala som to nahlas. Ironicky som sa na nich usmiala a odišla som do svojej izby. Keď som do nej vošla, pohltila ma prázdnota. Všetky moje veci, všetko, čo pre mňa niečo v živote znamenalo bolo už na ceste do Los Angeles. Sadla som si na posteľ a rozmýšľala nad tým, či mi vlastne naši nespravili láskavosť. Nebudem musieť znášať tie ich reči, či odsudzujúce pohľady susedov. Okrem môjho uja, bratranca a mojej tety nebude nik vedieť o mojej minulosti. Predstavovala som si to, ako budú vlastne po toľkých rokoch vyzerať. Naposledy som ich videla keď som mala asi osem rokov, a to mal Noahjedenásť. Vtedy mal husté tmavo hnedé vlasy a takú malú priehlbinku na čele. Keďže som mala všetky veci v lietadle na ceste do môjho nového domu, nemala som celý deň čo robiť, takže som zobrala svoj zošit, pero a vybrala sa na svoje obľúbené miesto - kopec nad mestom. Sadla som si a oprela sa o strom. Po tom, čo sa stalo, som stratila chuť pre všetky koníčky, ktoré som mala. Jediné, čo ma napĺňalo bolo písanie básní. V tých jediných som sa mohla zdôveriť s mojou bolesťou, ktorú som práve cítila. Tie jediné ma totiž boli schopné počúvať.