N9 - 9. kapitola

Překlad: Yogi_22, zplus

Fallon

“Si si tým úplne istý?”

Prikývne, ale jeho správanie hovorí o presnom opaku.

Ešte pred pol hodinou sme sa bozkávali na pláži. Asi po piatich minútach sa zrazu posadil a oznámil, že chce tetovanie. „Dnes,“ povedal. „Hneď teraz.“

Takže sme tu. Sedí v kresle, čaká na tatéra a ja sa opieram o stenu a čakám, že na poslednú chvíľu zdupká.

Nepovie mi čo to tetovanie znamená. Dáva si na ľavé zápästie vytetovať notovú osnovu a do nej vpísať verš. Neviem prečo mi neprezradí jeho význam, ale aspoň že to nie je moje meno. Teda, Ben sa mi naozaj páči. Fakt veľmi páči. Ale nechať si permanentne vryť do kože meno dievčaťa, takto skoro na začiatku vzťahu, to zaváňa alfa-samcom. Obzvlášť, ak je to na zápästie. A prečo som to, čo je medzi nami, práve nazvala vzťahom?

Oh, Bože. Čo ak si to tetovanie dáva robiť práve kvôli tomu? Čo ak sa snaží zo seba urobiť väčšieho tvďasa? Zrejme by som ho mala varovať, že takto sa to nerobí.

Odkašlem si, aby som na seba upútala jeho pozornosť. „Uhm. Nerada to robím Ben, ale musím ti povedať, že vytetovanie verša na zápästie z teba alfa-samca neurobí. V skutočnosti je to presný opak. Si si istý, že nechceš radšej nejakú lebku? Alebo ostnatý drôt? Alebo možno niečo krvavé?“

Pery nadvihne do krivého úsmevu. „Neboj, Fallon. Nerobím to preto, aby som robil dojem na baby.“

Neviem prečo, ale túto odpoveď milujem. Tatér vojde späť do miestnosti a ukáže na Benovo zápästie, kde pred pár minútami nakreslil obrysy tetovania. „Ak si spokojný s umiestnením, môžeme začať.“

Tetovanie je načrtnuté atramentom z jednej strany zápästia na druhú. Prikývne a potvrdí chlapíkovi, že je pripravený. Potom Ben ukáže na mňa. „Mohla by na mne sedieť a rozptyľovať ma?“

Chlapík pokrčí ramenami, pritiahne si pred seba Benovu ruku a mlčí. Zrejme rozmýšľa, čo tu Ben robí s niekým, kto vyzerá ako ja. Ale hneď, ako mi to bleskne hlavou, Ben môj záblesk neistoty preruší. „Poď ku mne,“ povie a poťapká si po stehne. „Rozptýľ ma.“

Urobím, ako povie, ale jediný spôsob, ako si na neho môžem sadnúť, je obkročmo. Ešte že mám džínsy, no aj tak je mi trápne z toho, že takto sedím uprostred tetovacieho štúdia. Ben mi položí ruku okolo pása a stisne ma. Počujem bzučanie ihly, aj ako sa zvuk zmení, keď sa mu dotkne kože. Ale jeho tvár nič neprezrádza, až na pousmiatie, ktoré mi venuje. Robím, čo môžem, aby som ho nejako zabavila, takže pokračujem v debate, ktorú sme začali ešte na pláži.

„Aká je tvoja obľúbená farba?“

„Malachitovo zelená.“

Zaksichtím sa. „To je dosť konkrétny odtieň zelenej, ale dobre.“

„Je to farba tvojich očí. A zhodou okolností je to aj môj obľúbený minerál.“

„Ty máš obľúbený minerál?“

„Teraz už mám.“

Pozriem sa dolu, aby som zakryla rozpaky. Ucítim, ako mi zase stisol pás. Zrejme ho ihla rozptyľuje viac ako ja, takže nadhodím ďalšiu otázku.

„Aké je tvoje najobľúbenejšie jedlo?“

„Pad Thai,“ odpovie. „Tvoje?“

„Sushi. To je skoro to isté.“

„To ani náhodou,“ povie.

„Obidve sú ázijské. Aký je tvoj najobľúbenejší film?“

„Dávaš nudné otázky. Trochu sa snaž.“

Zakloním hlavu a kým rozmýšľam, pozerám hore na strop. „Dobre, kto bola tvoja prvá frajerka?“ spýtam sa a už pozerám zase na neho.

„Brynn Fellowsová. Mal som trinásť.“

„Nepovedal si, že to bola Abitha?“

Zaškerí sa. „Máš dobrú pamäť.“

S vážnou tvárou poviem. „To nie je o dobrej pamäti, Ben. Som len proste šialene žiarlivá a komplet na prášky, pri každej zmienke o tvojich bývalých láskach.“

Zasmeje sa. „Abitha bola prvým dievčaťom, ktoré som pobozkal. Nie moja prvá frajerka. Mal som pätnásť, chodili sme spolu rok.“

„Prečo ste sa rozišli?“

„Lebo sme mali šestnásť.“ Povie to, ako by to bol úplne jasný dôvod. Vidí na mne, že nechápem, tak dodá, „Keď randíš v šestnástich, tak je to proste tak. Rozídeš sa. A čo ty? Kto bol tvoj prvý frajer?“

„Skutočný alebo len vymyslený?“

„Obaja,“ povie.

„Ty.“ Pozorne sledujem jeho oči, či sa tam zjaví ľútosť, ale naopak je tuším skôr hrdý. „S koľkými si spal?“

Stisne pery. „To ti nepoviem.“

„Viac ako desať?“

„Nie.“

„Menej ako jedna?“

„Nie.“

„Viac ako päť?“

„Ako džentlmen také veci nemôžem prezradiť.“

Zasmejem sa.  „Ale môžeš. Za päť rokov o nás všetko vyzvoníš celému svetu v tvojej knihe.“

„Za štyri,“ upresní.

„Kedy máš narodky?“ opýtam sa ho.

„A kedy ich máš ty?“

„Ja som sa pýtala prvá.“

„Lenže, čo ak si staršia ako ja? Nepôsobí to na baby odpudzujúco? Randiť s chalanom, ktorý je od nich mladší?

„Neodradí chalanov randenie s babou, ktorá má jazvy cez pol tváre?“

Rukou mi znovu stisne pás a uprene sa na mňa pozrie. „Fallon.“ Moje meno vysloví, ako by samo o sebe bolo pokarhaním.

„Len som sa pokúšala byť vtipná,“ poviem.

Neusmeje sa. „Nemyslím si, že sebairónia je bohvieako vtipná.“

„Ale to len preto, lebo to nie si ty, kto použil sebairóniu.“

Snaží sa neusmiať, ale kútikom úst mu šklbne. „Štvrtého júla,“ povie. „Každý rok celá krajina oslavuje moje narodky. Totálne epické.“

„Ja ich mám dvadsiateho piateho júla, čo znamená, že si oficiálne starší ako ja. Takže, v pohode po tebe môžem ísť bez toho, aby ma označovali za lovkyňu zajačikov.“

Posunie ruku o kúsok vyššie nad pás a jemne palcom prechádza zo strany na stranu. „Nemôžeš ísť po niečom, čo sa ti samé ponúka, Fallon.“

Och, dokelu.

Za tú poznámku by si zaslúžil pobozkať, ale asi pol metra od nás je chlapík s tetovacou pištoľou a ja nie som ten typ dievčaťa, čo sa bozkáva na verejnosti. Sedenie obkročmo je maximum, čo dokážem.

„Je tu niečo, čo by som sa o tebe rád dozvedel,“ povie s upreným pohľadom. „A keď ti tú otázku položím, chcem aby si sa nad odpoveďou poriadne zamyslela, lebo tvoja odpoveď môže náš vzťah prehĺbiť alebo zničiť.“

Prehltnem. „Dobre. Čo by si rád vedel?“

Trochu sa mykne. Nie som si istá, či to spôsobila tetovacia pištoľ alebo či je nervózny z tej otázky. „Dobre,“ povie. „Ak by si mohla do konca života počúvať len jednu skupinu, ktorú by si si vybrala a prečo?“

Uvoľním sa. To je ľahké. Myslela som, že mi položí nejakú otázku fakt na telo a nielen obľúbenú kapelu.

„X Ambassadors.“

„Nikdy som o nich nepočul,“ povie.

„Ja som na nich bol dvakrát,“ pridá sa chlapík s tetovacou pištoľou. S Benom sa na neho pozrieme, ale on sa ďalej sústredí na prácu.

So zdvihnutým obočím sa zadívam späť na Bena. „Prečo by moja obľúbená skupina mala zničiť náš vzťah?“

„Podľa hudobného vkusu sa dá o danej osobe dosť zistiť. Som si istý, že som to čítal v jednej z kníh, čo si mi dala. Ak by si si vybrala nejakú skupinu, ktorú neznášam, to by bolo pekne naprd.“

„No, ešte stále ich môžeš neznášať, keď si ich vypočuješ, takže sme zatiaľ nič nevyriešili.“

„V tom prípade ich nikdy nechcem počuť,“ presvedčivo odpovie.

„Nie, ak to budem môcť ovplyvniť.“

„Aký je od nich tvoj obľúbený text piesne?“ pýta sa.

„To sa mení podľa toho, akú mám náladu.“

„Tak potom, aký je tvoj obľúbený text práve teraz?“

Rýchlo privriem oči a hmkám si v hlave pesničky, až kým nenájdem tú správnu pre túto chvíľu. Otvorím oči a usmejem sa. „Si prekrásny, lebo vďaka tebe sa cítim prekrásna.“

Na perách mu zahrá ľahký úsmev. „To sa mi páči,“ povie a palcom mi hladká pokožku na páse. Chvíľu sa len tak na seba dívame. Cítim sa víťazoslávne keď vidím, že sa mu hrudník od vzrušenia dvíha čoraz rýchlejšie a to aj napriek ihle, ktorá sa mu zavŕtava do kože.

Rozmýšľam, že by som sa nahla a rýchlo ho pobozkala, ale skôr ako to stihnem spraviť, umelec s pištoľou zahlási: „Hotovo!“

Skĺznem mu z kolien dolu a obzeráme si hotové dielo, kým to nemá prelepené. Podarilo sa to super, ale stále neviem, čo ho k tomu viedlo alebo prečo to potreboval spraviť práve dnes večer. No som rada, že som pri tom mohla byť s ním.

Postaví sa a vytiahne peňaženku, aby tatérovi zaplatil. Keď ma však vezme za ruku a kráčame k autu, každý krok sa mi zdá ťažší a ťažší. Lebo viem, že s každým krokom sme bližšie k ďalšiemu lúčeniu.

Celú cestu na letisko som ako na ihlách. Sama seba sa pýtam, či tá neochota nastúpiť do lietadla viac súvisí s mojimi pocitmi voči Benovi alebo je to o New Yorku.

Viem, že som mu na pláži povedala, aká som v New Yorku šťastná, ale takmer stále som tam rovnako nešťastná, ako som bola tu. Ale nechcem, aby to vedel. Dúfam, že účasť v ochotníckom divadle mi pomôže nájsť si zopár nových priateľov. Veď nakoniec to bol iba rok. No bol to ťažký rok. Snažila som sa plniť domácu úlohu čo mi dal, ale chodiť z konkurzu na konkurz je vyčerpávajúce, keď ma neustále odmietajú. Núti ma to premýšľať, či otec predsa len nemal pravdu. Možno sú moje sny fakt nereálne. A hoci mi Ben vrátil kopec sebaistoty, nemôže zmeniť plytké zmýšľanie celého zábavného priemyslu založeného na vzhľade.

Broadway je mi tak vzdialený, až je to smiešne. To množstvo ľudí, čo sa objaví na každom konkurze, vo mne vzbudzuje pocit, že som ako malý mravček v obrovskej kolónii. Jediná možnosť, že by mi dali šancu, je obsadenie postavy, ktorá má jazvy. Zatiaľ som také šťastie nemala.

„Potrebuješ ďalšiu dramatickú scénu na letisku?“ spýta sa, keď sa blížime k terminálu.

Zasmejem sa a odvetím, že absolútne nie. Takže tento krát zaparkuje v garáži. Kým však vojdeme na letisko, pritiahne si ma ku sebe. V očiach mu vidím smútok a som si istá, že aj on na mne vidí, ako strašne sa mi nechce lúčiť. Opakom prstov mi prejde po líci a ja sa zachvejem.

„Budúci rok prídem za tebou do New Yorku. Kde chceš aby sme sa stretli?“

„V Brooklyne,“ poviem mu. „Tam bývam. Chcem ti ukázať okolie a máme tam aj super tapas reštauráciu, ktorú musíš vyskúšať.“ Do telefónu mu napíšem adresu jednej z mojich najobľúbenejších reštaurácií. Pridám aj dátum a čas, niežeby na to bolo ľahké zabudnúť. Vrátim mu ho späť.

Telefón si strčí do zadného vrecka a znovu si ma pritiahne do náručia. Držíme sa ešte aspoň dve celé minúty, ani jeden z nás sa nechce pustiť. Rukou ma jemne objíma vzadu na hlave a ja sa snažím zapamätať si, aký je to pocit. Snažím sa zapamätať ako vonia, rovnako ako pláž, na ktorej sme dnes spolu strávili viac ako tri hodiny. Snažím sa zapamätať, ako sa moje ústa dotýkajú presne okraja jeho krku, akoby mu ramená narástli len preto, aby sa na ne mohla túliť moja hlava.

Nakloním sa k nemu bližšie a pobozkám ho na krk. Len jemný bozk, nič viac. Zdvihne mi hlavu z pleca, nakloní mi tvár k jeho a uprene si ma prezerá. „Myslel som si, že ma niečo len tak nerozhádže,“ povie. „Ale práve som zistil, že rozlúčiť sa s tebou je jedna z najťažších vecí, ktoré som v živote musel urobiť.“

Chcem mu povedať„Tak ma popros aby som zostala“, ale už mám jeho ústa na mojich a bozkáva ma. Silno. Z toho, ako ma bozkáva, cítim lúčenie. Z toho, ako ma rukami hladká po lícach, ako sa perami prebozkáva až na moje čelo a jemne ma pobozká presne doprostred. A potom ma pustí. V podstate odo mňa takmer odskočí. Akoby to, že medzi nami bude priestor, mohlo nejako pomôcť. Cúva, až kým nie je až pri obrubníku a mne sa všetky slová zasekli v hrdle. Tak len stisnem silnejšie pery a nedovolím im vykĺznuť. Niekoľko sekúnd sa na seba uprene dívame, vzduch medzi nami je plný bolesti z rozlúčky.

A potom sa zvrtne a beží smerom ku garáži.

A ja sa len snažím nerozplakať, lebo to by bolo hlúpe.

Však?

***

Nerada sedím pri okne, takže keď začujem ženu pri uličke ako sa sťažuje, že neznáša sedadlá pri uličke, ponúknem jej výmenu.

Nebojím sa lietania, ak nepozerám von oknom. Ale ak sedím pri okne, mám pocit, že sa na to nepozeranie príliš spolieham, beriem to ako istotu, že sa nič nestane. A tak potom celý let čumím dolu na svet pod nami a mám z toho úplnú paniku.

Tašku si položím pod sedadlo predo mnou a snažím sa spraviť si pohodlie. Som rada, že budúci rok príde Ben za mnou do New Yorku, lebo to lietanie z L.A. do New Yorku si rada odpustím.

Zavriem oči a dúfam, že sa mi podarí pár hodín si pospať. Zajtra pred skúškou už nebudem mať čas na spánok. Inokedy by som si kľudne pospala a skúšku vynechala, ale zajtra už začíname hrať a na poslednú skúšku prísť jednoducho musím.

„Hej.“

Počujem Benov hlas, tak sa usmejem, lebo to znamená že sa fakt dobre vyspím, keď už teraz si zamieňam realitu so spánkom.

„Fallon.“

Oči mám v momente otvorené. Pozriem hore a nado mnou stojí Ben.

Čo do kelu toto znamená?

Všimnem si, že v ruke drží letenku.

Vzpriamene sa posadím. „Čo to robíš?“

Niekto sa popri ňom snaží pretlačiť, takže sa ku mne natlačí čo najviac ako to ide. Keď chlap prejde, kľakne si. „Zabudol som ti dať domácu úlohu na tento rok.“ Podá mi zložený hárok papiera. „Musel som si kúpiť letenku, aby som sa dostal do lietadla, kým vzlietneš, takže to musíš svedomito splniť, inak som vyhodil kopec peňazí do luftu. A kto používa výraz do luftu? Každopádne. To je všetko čo som chcel. Presný opak alfa-správania, ale čo už.“

Pozriem na papier v rukách a potom späť na neho.

To si fakt kúpil letenku len preto, aby mi dal domácu úlohu?

„Si šialený.“

Zaškerí sa, ale potom sa musí znovu postaviť, aby niekto mohol prejsť. Letuška mu povie, že musí uvoľniť uličku a sadnúť si na miesto. Žmurkne na mňa. „Radšej by som mal ísť, nech nezostanem trčať v lietadle.“ Skloní sa a rýchlo ma pobozká.

Snažím sa zakryť smútok, čo mi určite vidno v očiach. Prinútim sa usmiať tesne predtým, ako sa otočí a zamieri k východu. Letuška ho zastaví a pýta sa ho, prečo nesedí. Zamumle niečo o naliehavom prípade v rodine, takže mu dovolí pokračovať.

Vo chvíli, keď sa mi už už stratí z dohľadu, otočí sa a žmurkne na mňa.

A je preč.

Naozaj sa to stalo?

Znovu pozriem na papier v rukách a som strašne nervózna z toho, že by som ho mala otvoriť. Aká domáca úloha je tak dôležitá, že stojí za kúpu letenky?

Fallon,

klamal som. Tak trochu. Nemám pre teba veľa úloh, lebo si myslím, že s dospievaním ti to ide dobre. Tento list som ti chcel dať hlavne preto, aby som sa ti poďakoval, že si dnes prišla. Predtým som na to zabudol. Je naprd, že sa celý deň nevyspíš, ale to, že si sa vzdala spánku, len aby si dodržala našu dohodu, pre mňa znamená strašne veľa. Budúci rok ti to vynahradím, sľubujem. Tento rok od teba chcem iba jedinú vec.

Choď navštíviť otca.

Ja viem, ja viem. Je to kretén. Ale je to jediný otec, ktorého máš a keď si mi povedala, že si sa s ním rok nerozprávala, nemohol som si pomôcť, ale cítil som sa, ako by to bola aj moja vina. Je mi strašne kvôli tej hádke, ktorú ste mali, lebo to, že som sa do toho vložil, tomu nijako nepomohlo. Mal som sa držať bokom, ale keby som to urobil, nedostalo by sa mi tej pocty vedieť akej farby máš nohavičky. Takže v skutočnosti neľutujem, že som sa do toho vložil, ale stále mám zlý pocit z toho, že tvoj vzťah s otcom by možno nebol taký napätý, ak by som si hľadel svoje. S prihliadnutím na to si myslím, že by si mu mala dať šancu.

Keď som zistil, že som ťa o túto jedinú maličkosť zabudol požiadať, za tú 400 dolárovú letenku mi to stálo. Takže ma nesklam, dobre? Zajtra mu zavolaj. Kvôli mne.

9. novembra budúci rok chcem s tebou stráviť každú hodinu, ktorú budem môcť.

Stretnime sa o hodinu skôr a zostanem až do polnoci.

Dovtedy dúfam, že sa na tebe budú smiať.

Ben

Kým som papier zložila, prečítala som si to celé znovu. Som rada, že už nie je v lietadle, lebo mám na tvári taký obrovský úsmev, až je to trápne.

Nemôžem uveriť, že to spravil. A nemôžem uveriť ani tomu, že sa cez to jednoducho prenesiem a zajtra zavolám otcovi, a to len preto, že ma o to Ben požiadal.

Ale najviac som asi v šoku z toho, že minul takú hroznú sumu na letenku len kvôli tomu, aby mi dal list. Zaváňa to skôr prehnaným gestom ako bezvýznamným okamihom. A zbožňujem to snáď ešte viac, ako bezvýznamné maličkosti čo robí.

Celý čas si hovorím, že do neho ešte nie som zamilovaná, že je príliš skoro.

Ale asi o zamilovávaní sa nič neviem.

Nie je skoro. To, čo práve teraz cítim v srdci, je príliš dôležité na to, aby som to popierala. Myslím, že k celému konceptu insta-lásky som bola nespravodlivá. Teraz už zostáva iba vymyslieť, ako dokážeme prežiť nasledujúce roky tak, aby to malo šťastný koniec.