N9 - 22. kapitola

Překlad: Yogi_22, zplus

Šiesty 9. november

  

Osud.

To slovo znamená údel.

Osud.

To slovo znamená skazu.

                                          - BENTON JAMES KESSLER

KAPITOLA 22

Fallon

Práve som prežila najdlhšiu minútu svojho života.

Sediac na gauči sledujem, ako sa malá ručička na hodinkách posúva slimačím tempom a mení dátum z ôsmeho novembra na deviaty.

Aj keď pohyb ručičky na polnoc nevyvolá žiaden zvuk, celým telom mi trhne, ako by každé pípnutie každých hodín na každej stene v každom dome práve zazvonilo priamo u mňa v hlave.

Desať sekúnd po polnoci sa mi rozsvieti telefón. SMS-ka od Amber.

Je to len dátum v kalendári, rovnaký ako všetky ostatné. Ľúbim ťa a moja ponuka stále platí. Ak chceš, aby som bola dnes s tebou, stačí napísať.

Všimnem si aj prijatú SMS-ku od mamy, ktorú som dostala pred dvoma hodinami.

Zajtra ráno ti prinesiem raňajky. Otvorím si sama, nemusíš si nastavovať budík.

Doriti.

Vážne nemám záujem nikoho vidieť, keď sa zobudím. Ani Amber, ani mamu, ani nikoho. Aspoň, že viem, že otec si na výročie nespomenie. To je výhoda nášho sporadického vzťahu.

Ťuknem na bočné tlačidlo telefónu, aby som ho zamkla a oviniem si ruky späť okolo kolien. Sedím na gauči, v pyžame, ktoré si neplánujem vyzliecť, kým nebude desiateho novembra. Nasledujúcich dvadsaťštyri hodín neopustím tento byt. Nebudem sa s nikým rozprávať. Teda okrem mamy, keďže mi prinesie raňajky, ale potom si beriem od sveta na jeden deň voľno.

Po tom, čím som si minulý rok s Benom prešla, som sa rozhodla, že tento dátum je prekliaty. Odteraz, bez ohľadu na to, koľko budem mať rokov alebo či budem vydatá, deviateho novembra nevystrčím päty z domu.

Tiež som si ho rezervovala ako deň, kedy si nepripustím myšlienky na oheň. Myšlienky na Bena. Myšlienky na všetko, čo som pre neho zbytočne vyplytvala. Lebo nikto nie je hoden toľkej bolesti zo zlomeného srdca. Žiaden dôvod nie je dosť dobrý, aby ospravedlnil to, čo mi spravil.

Práve preto som minulý rok ihneď po odchode z jeho bytu išla priamo na policajnú stanicu a požiadala som o zákaz približovania.

Je to presne rok, od kedy som od neho odišla a za ten čas sa ani raz neozval.

O tom, čo sa stalo, som nikomu nepovedala ani slovo. Ani otcovi, ani Amber, ani mojej mame. Nie preto, že by som ho nechcela dostať do problémov, lebo verím, že si zaslúži zaplatiť za to, čo mi urobil.

Ale preto, lebo sa hanbím.

Tomuto chalanovi som verila. Milovala som ho. Celým srdcom som verila, že spojenie, ktoré sme medzi sebou mali, bolo niečo neobyčajné a také skutočné. Že sme boli jednými z tých šťastlivcov, ktorým sa podarí takúto lásku nájsť.

Ešte stále sa snažím sama spracovať to, že mi po celý čas dokázal takto klamať. Každučký deň, keď sa zobudím, musím myšlienky na neho potláčať. Kráčam životom tak, ako by do neho Benton James Kessler nikdy nevstúpil. Niekedy to funguje a niekedy nie. Väčšinou nie.

Rozmýšľala som, že pôjdem za terapeutom. Rozmýšľala som, že to poviem mame, o jeho zodpovednosti za požiar. Dokonca som uvažovala, že sa o tom porozprávam s otcom. Ale je ťažké o ňom hovoriť, keď sa väčšinu času snažím predstierať, že nikdy neexistoval.

Stále si hovorím, že to bude ľahšie. Že jedného dňa stretnem niekoho, kto všetky myšlienky na Bena vymaže. Teraz mám ale problém niekomu dôverovať aspoň natoľko, aby som flirtovala.

Jedna vec je, keď má žena problémy s dôverou k mužom, lebo jej bol niekto neverný. Ale Ben mi klamal na takej úrovni, že som nevedela čo je pravda, čo je lož a čo je len výmysel pre knihu. Jediná vec, ktorou som si istá je, že je nejakým spôsobom zodpovedný za požiar, pri ktorom som takmer prišla o život. A je mi jedno, či to bolo naschvál alebo to bola len nehoda.  Toto nie je to, čo ma tak neskutočne vytáča.

Ničí ma pomyslenie na to, koľko krát som vďaka nemu mala pocit, že moje jazvy sú nádherné a pritom nikdy nepriznal, že to on je zodpovedný za to, že ich mám.

Tieto lži neospravedlnia žiadne výhovorky. Takže nie je dôvod, aby som ich počúvala.

Vlastne, nie je ani dôvod, aby som na to myslela viac, ako sa už stalo. Mala by som ísť do postele. A možno sa mi nejakým zázrakom podarí väčšinu zajtrajška prespať.

Natiahnem sa a zhasnem lampu vedľa gauča. Ako kráčam smerom k izbe, niekto mi zaklope na dvere.

Amber.

Až do včera sa jej celkom darilo a dnešný dátum mi nepripomínala. Pred pár hodinami ale z ničoho nič predstierala, že tu chce zostať na prespávačku. Odmietla som ju. Viem, že len nechce, aby som bola dnes v noci sama, ale je oveľa ľahšie ľutovať sa, ak tu nie je nikto, kto by ma odsudzoval.

Odomknem vchodové dvere a otvorím ich.

Nikto tam nie je.

Po chrbte mi prejdú zimomriavky. Toto by Amber nespravila. Nezdalo by sa jej vtipné, robiť si takto neskoro v noci srandu z baby, ktorá žije sama.

Rýchlo ustúpim späť do bytu, aby som zavrela dvere, ale tesne predtým ako to urobím, sa pozriem dolu na zem a uvidím tam papierovú krabicu. Nie je zabalená, ale navrchu má obálku s mojim menom.

Obzriem sa dookola, ale pri dverách nikto nie je. Práve odtiaľto odchádza nejaké auto a kiežby nebola taká tma, aby som videla, či to auto nepoznám.

Pozriem späť dolu na balíček, potom ho rýchlo vezmem, vbehnem s ním dnu a rýchlo za sebou zamknem.

Vyzerá to ako darčeková krabica, do ktorej obchodné domy zvyknú baliť tričká, ale obsah je oveľa ťažší než tričko. Položím to na kuchynský pult a strhnem dolu obálku.

Nie je zalepená. Lepiaca časť je len založená vzadu dovnútra, takže len vytiahnem kus papiera a rozložím ho.

Fallon,

strávil som väčšinu svojho života prípravou na napísanie niečoho takého dôležitého ako je tento list. Ale po prvý krát mám pocit, že anglický jazyk nemá dostatočný počet písmen v abecede, aby adekvátne vyjadrili slovami to, čo ti chcem povedať.

Keď si minulý rok odišla, odišla si s mojou dušou v rukách a s mojim srdcom v zuboch a ja som vedel, že už ich nikdy nedostanem naspäť. Môžeš si ich nechať, vlastne ich naozaj nepotrebujem.

Nepíšem ti tento list v nádeji, že mi odpustíš. Zaslúžiš si niečo lepšie. Vždy si mala na viac.

Nič, čo môžem povedať, by nikdy nemohlo stáť za to, aby som bol hodný čo i len kráčať po rovnakej zemi ako ty.

Nič, čo môžem urobiť, by neurobilo moje srdce natoľko hodným, aby som sa s tebou mohol deliť o našu lásku.

Nežiadam ťa, aby si ma vyhľadala. Len ťa žiadam, aby si si prečítala slová na stránkach v tejto krabici v nádeji, že ti to dovolí, a možno dokonca aj mne, odísť s čo najmenšou ujmou, aká je len možná.

Možno mi nebudeš veriť, ale všetko čo chcem je, aby si bola šťastná. To je to, čo som kedy vždy chcel. A urobím všetko, aby sa ti to stalo, aj keď by to malo znamenať zabudnúť na mňa.

Slová, ktoré sa chystáš čítať, nikdy nikto nečítal, len ty, a ani ich nikto nikdy čítať nebude, len ty.

Toto je jediná kópia. Keď skončíš, môžeš s ňou urobiť čo len chceš.

Viem, že mi nič nedlhuješ, ale nechcem, aby si ten rukopis čítala kvôli mne. Chcem, aby si ho čítala kvôli sebe. Pretože, keď niekoho miluješ, dlhuješ mu, aby si mu pomohol, byť tou najlepšou verziou samého seba, akou len môže byť. A rovnako, ako ma ničí priznať to, tá najlepšia verzia teba nezahŕňa mňa.

Ben

Opatrne položím stránky listu na stôl vedľa krabice.

Priložím si ruku k lícu, hľadám slzy, lebo nemôžem uveriť, že neplačem. Bola som presvedčená, že keď sa konečne ozve, bude zo mňa citová troska.

Ale vôbec. Ruky sa mi netrasú. Srdce ma nebolí.

Priložím si prsty k hrdlu, aby som sa presvedčila, či mám vôbec pulz. Lebo nie je možné, aby som si za posledný rok postavila tak vysoký citový múr, že by sa za neho ani tieto slová nedostali.

Ale obávam sa, že presne to sa stalo. Lebo nielen, že ten múr nikdy nedokáže zbúrať Ben, mám strach, že ma ho prinútil urobiť taký hrubý, že sa za ním budem schovávať naveky.

V jednom má však pravdu, nič mu nedlhujem.

Idem do spálne, zaleziem do postele a každú jednu stránku nechávam ležať neprečítanú na kuchynskom pulte.

***

Je 11:15.

Musím žmúriť, čo znamená, že je vonku slnko. Takže je 11:15 doobeda.

Zdvihnem ruku k tvári a zakryjem si oči. Počkám ešte pár sekúnd a zoberiem mobil.

Je deviaty november.

Doriti.

Teda, nie je to zas také prekvapenie, že som neprespala vkuse dvadsaťštyri hodín, takže nechápem, čo ma tak rozčuľuje. Navyše, keď sa mi podarilo prespať aspoň tých jedenásť hodín. Neviem, či som od čias puberty vôbec niekedy toľko spala. A už vôbec toľko nespím v deň výročia. Normálne v ten deň nespím vôbec.

Stojím uprostred izby a rozhodujem sa, ako dnešok strávim. Za dverami číslo jeden je kúpeľňa, zubná kefka a sprcha.

Za dverami číslo dva je gauč, telka a chladnička.

Vyberám si dvere číslo dva.

Keď ich otvorím, okamžite si želám, aby som otvorila jednotku.

Na gauči sedí mama.

Doriti. Zabudla som, že mi má priniesť raňajky. Teraz si bude myslieť, že to tu mám na dennom poriadku, že len spím a nič nerobím.

„Hej,“ poviem jej ako vychádzam z izby. Zarazí ma, ako sa tvári, keď ku mne zdvihne oči.

Plače.

Hneď uvažujem, čo sa stalo a komu. Otcovi? Starkej? Nejakému bratrancovi? Tete? Ujovi? Stalo sa niečo Boddlovi, maminmu psovi?

„Stalo sa niečo?“ opýtam sa jej.

Ale potom pozriem dolu a uvedomím si, že toto je celé zle.

Číta rukopis.

Benov rukopis.

Náš príbeh.

Od kedy prestala rešpektovať právo na súkromie? Ukážem naňho a pozriem na ňu urazeným pohľadom. „Čo to robíš?“

Zdvihne pokrčenú vreckovku a utrie si oči. „Prepáč,“ povie ufňukane. „Videla som ten list. Nikdy by som nečítala tvoje súkromné veci, ale keď som ráno priniesla raňajky, tak ležal otvorený na linke a ja som proste...prepáč. Ale potom“ – zdvihne zopár stránok rukopisu a prevracia ich hore dolu – „prečítala som si prvú stránku a sedím a čítam tu už štyri hodiny a neviem prestať.“

Ona to číta štyri hodiny?

Prejdem k nej a zhrabnem jej z lona štós papierov. „Koľko si toho prečítala?“ Zdvihnem celý rukopis a zanesiem ho späť do kuchyne. „A prečo? Mama, nemáš právo to čítať. Ježiši, nemôžem uveriť, že by si mi to spravila.“ Zaklapnem veko na papierovej krabici a odnesiem to k smetnému košu. Stúpim na pedál, ktorým sa otvára a zrazu sa moja matka pohne rýchlosťou, akú som u nej ešte nezažila.

„Fallon, neopováž sa to vyhodiť!“ povie. Vychmatne mi krabicu z rúk a pritisne si ju na hruď. „Prečo by si to robila?“ Položí ju späť na pult a hladí ju navrchu rukou, ako by to bolo nejaké cenné vlastníctvo, ktoré som jej skoro zničila.

Celkovo som zmätená, že takto reaguje na niečo, čo by ju malo totálne naštvať.

Zrýchlene vydýchne a potom sa na mňa uprene pozrie. „Srdiečko,“ povie. „Je niečo z toho pravda? Naozaj sa to všetko stalo?“

Ani neviem, čo jej mám na to povedať, lebo neviem na aké „všetko“ sa ma vlastne pýta. Myknem plecom. „Neviem. Ešte som to nečítala.“ Prejdem okolo nej ku gauču. „Ale ak sa pýtaš na Bentona Jamesa Kesslera a fakt, že mi dovolil, aby som sa totálne buchla do jeho fiktívnej verzie, tak áno. To sa skutočne stalo.“ Nadvihnem jeden zo sedákov na gauči, lebo hľadám ovládač.

Sadnem si na gauč s prekríženými nohami, pripravená na 12-hodinový maratón reality show. Teraz je ideálny čas, aby moja matka odišla, ale namiesto toho prejde ku gauču a sadne si vedľa mňa.

„Ty si nič z toho nečítala?“ opýta sa a položí krabicu pred nás, na stolík.

„Minulý rok som čítala prológ. To mi úplne stačilo.“

Cítim, ako mnou prestupuje teplo z jej ruky. Pomaličky otočím hlavu a vidím, ako na mňa hľadí svojím roztomilým úsmevom. „Zlatíčko...“

Hlava mi spadne dozadu na gauč. „Mohla by si s tými radami, prosím, počkať do zajtra?“

Vzdychne si. „Fallon, pozri sa na mňa.“

A ja sa pozriem, lebo je to moja mama a ja ju milujem a z nejakého dôvodu, aj napriek tomu, že mám dvadsaťtri, ešte stále robím to, čo povie.

Ruku mi zdvihne k tvári a za ucho mi zastrčí pramienok vlasov. Palcom mi pohladí jazvy na líci a ja sa myknem, lebo to je hádam po prvý krát, čo sa ich náročky dotkla. Nikomu okrem Bena som sa ich nedovolila dotknúť.

„Milovala si ho?“ opýta sa.

Pár sekúnd nereagujem. Hrdlo ma páli, takže namiesto aby som povedala áno, len prikývnem.

Ústa sa jej zachvejú a rýchlo zažmurká, dvakrát, akoby premáhala plač. Stále ma palcom hladí po líci. Preruší očný kontakt a pohľadom mi prechádza po jazvách na tvári a krku. „Nebudem predstierať, že viem, čím si si prešla. Ale po tom, čo som si prečítala tieto stránky, ťa môžem ubezpečiť, že nie si jediná, kto z toho ohňa vyšiel zjazvený. Len preto, že sa rozhodol, že ti svoje jazvy neukáže, to neznamená, že neexistujú.“ Zdvihne krabicu a položí mi ju do lona. „Tu ich máš. Tu ti ich ukazuje v plnej kráse. A ty by si mu mala preukázať rovnaký rešpekt, ako on tebe a neodvracať sa od nich.“

Z očí mi skĺzne prvá slza dnešného dňa. Mohlo ma napadnúť, že dnes to bez plaču nepôjde.

Postaví sa a pozbiera si veci. Z bytu odíde bez ďalšieho slova.

Otvorím krabicu, lebo je to moja mama a ja ju milujem, a z nejakého dôvodu, hoci mám dvadsaťtri, stále robím to, čo mi povie.

Zbežne prezriem prológ, ktorý som minulý rok prečítala. Nič sa nezmenilo. Prevrátim na prvú kapitolu a začnem od začiatku.

Benov román – PRVÁ KAPITOLA

9. november

16 rokov

„Vlám sa do slnka, kým sa nerozpadne a smrť už nebude mať nadvládu.“

-          Dylan Thomas

Väčšina ľudí nevie, ako znie smrť.

Ja áno.

Smrť znie ako žiadne kroky dole na chodbe. Znie ako ranná sprcha, ktorú si nikto nedáva. Smrť znie ako žiaden hlas, ktorý by mal kričať moje meno z kuchyne, vraviac mi, aby som sa vyhrabal z postele.

Smrť znie ako žiadne klopania na dvere, ktoré zvyčajne prichádza chvíľku pred zazvonením budíka.

Niektorí ľudia vravia, že cítia na dne žalúdka zlú predtuchu, že sa má stať niečo zlé.

Práve teraz žiadny pocit v žalúdku nemám.

Ten pocit mám v celom svojom prekliatom tele, od končekov vlasov na ramenách, cez pokožku, až vo vnútri kostí.

A s každou sekundou, ktorá prejde bez jediného zvuku neprichádzajúceho spoza mojich dverí, ten pocit len rastie a pomaly mi začne presakovať do duše.

Niekoľko ďalších minút ležím vo svojej posteli, čakám či začujem buchnutie dvierok na kuchynskej linke alebo hudbu, ktorú si vždy zapne na televízore v obývačke.

Nič sa ale nestane ani potom, ako mi zazvoní budík.

Natiahnem sa a vypnem ho, trasú sa mi ruky, keď sa snažím spomenúť si, ako umlčať ten prekliaty budík, ktorý som vedel ľahko vypnúť, odkedy som ho dostal pred dvoma rokmi na Vianoce. Keď sa ten hukot zastaví, prinútim sa obliecť. Zodvihnem z bielizníka telefón, ale jedinú správu mám od Abithy.

Po škole máme dnes skúšanie roztlieskavačiek. Vidíme sa o piatej?

Telefón vhodím do vrecka, ale potom ho znova vytiahnem a stisnem v rukách.

Nepýtajte sa ma, ako to viem, ale možno ho budem potrebovať.

A čas potrebný na vytiahnutie telefónu z vrecka môže byť drahocenný čas, ktorým plytvám.

Jej izba je dole.

Idem tam, stojím pred jej dverami. Počúvam, ale všetko čo počujem je ticho.

Mlčanie môže byť hlasité.

Prehltnem strach nahromadený v krku. Hovorím si, že sa budem už o pár minút smiať. Po tom, ako otvorím dvere a zistím, že už odišla do práce. Mohla sa dostať k tomu, že mi zavolá skôr, ale jednoducho ma nechcela budiť.

Na čele mi začínajú vyrážať kvapôčky potu. Zotriem si ich rukávom trička.

Zodvihnem ruku a zaklopem na dvere, ale ruku mám už na kľučke, skôr ako počkám na jej odpoveď.

Ale nemôže mi odpovedať. Pretože keď otvorím dvere, nie je tam.

Je preč.

Jediná vec, ktorú nájdem, je jej telo bez života, ležiace na zemi v jej spálni, okolo hlavy má nahromadenú krv.

Ale ona tam nie je.

Nie je.

Moja matka je preč.

***

Prešli tri hodiny od momentu, kedy som ju našiel, do okamihu, kedy som s jej telom vyšiel z domu. Bolo tam toho kopec, čo bolo treba urobiť, od fotografovania všetkého v jej spálni, pred jej spálňou, a v celom dome, cez môj výsluch, až po prezeranie jej vecí kvôli dôkazom.

Keď sa nad tým tak zamyslíte, tri hodiny nie sú dlhá doba. Ak by sa domnievali, že v tom bolo zapletené niečo viac, zapečatili by dom. Povedali by mi, aby som si našiel niečo, kde by som mohol na chvíľu zostať, aby to mohli prešetriť. Brali by to oveľa vážnejšie, než ako to brali teraz. Koniec koncov, keď nájdete ženu na zemi vo svojej spálni so zbraňou v ruke a listom na rozlúčku na posteli, tri hodiny naozaj stačia na to, aby ste došli k záveru, že to bola jej vina.

Kylovi bude trvať tri a pol hodiny, aby sa sem dostal zo svojho internátu, takže tu bude až za pol hodinu.

Tridsať minút je dosť dlhá doba na to, aby tu človek sedel a pozeral na krvavé škvrny, ktoré zostali na koberci. Keď nakloním hlavu doľava, vyzerá to ako hroch s doširoka otvorenými ústami, akoby žral svoju korisť. Ale ak nakloním hlavu doprava, vyzerá to ako ksicht Garyho Buseyho (pozn. v preklade: herec B-éčkových akčných filmov).

Zaujímalo by ma, či by si tým znova prešla, ak by vedela, že jej krvavá stopa bude vyzerať ako Gary Busey.

Nestrávil som veľa času v izbe s jej telom. Bol som tam len tak dlho, kým som vytočil 911 a privolal prvú pomoc. Napriek pocitu, že to trvalo snáď celú večnosť, to bolo pravdepodobne len pár minút, kým prišli.

Ale za tých pár minút som sa naučil o svojej matke viac, než som si myslel, že by bolo za tak krátky čas možné.

Keď som ju našiel, ležala na bruchu, na sebe mala tielko, ktoré odhaľovalo koniec jej tetovania, ktoré si dala spraviť pred pár mesiacmi. Vedel som, že to bol citát o láske, ale to bolo asi tak všetko, čo som vedel.

Zrejme to bolo niečo od Dylana Thomasa, ale nikdy som sa jej na to nespýtal.

Natiahol som sa a odhrnul tielko stranou, takže som si mohol prečítať celý citát.

Hoci sa milenci stratia, láska sa stratiť nesmie.

Postavil som sa a pár krokov od nej odstúpil, dúfal som, že tá triaška zmizne rovnako rýchlo ako sa objavila.

Ten citát pre mňa nikdy nič neznamenal, až doteraz. Keď si ho dala spraviť, predpokladal som, že to znamená, že keď sa dvaja ľudia prestanú milovať, neznamená to, že ich láska nikdy neexistovala. Predtým som si to nedal do súvislosti, ale teraz som cítil, že to tetovanie bolo predtuchou. Ako keby si ho dala spraviť, pretože chcela, aby som videl, že aj keď ona je preč, jej láska nie.

A to ma nasralo, pretože som nevedel aký súvis mali tie slová na jej tele, pokým už jej telo nebolo ničím iným len schránkou.

A potom som si všimol tetovanie na jej ľavom zápästí – to, ktoré tam bolo ešte skôr, ako som sa narodil. Je toverš na notových osnovách. Viem, čo sa skrýva za týmto tetovaním, pretože mi to pred pár rokmi vysvetlila, keď sme sa spolu viezli autom, len my dvaja. Hovorili sme o láske a ja som sa jej pýtal, ako človek pozná, či sa do niekoho skutočne zamiloval. Najprv mi dala typickú odpoveď: „Proste to vieš.“ Ale potom sa na mňa pozrela a videla, že tá odpoveď ma neuspokojila a výraz jej zvážnel.

„Oh,“ povedala. „Teraz sa ma to pýtaš naozaj? Nie ako zvedavé dieťa, ale ako niekto, kto potrebuje radu? Tak potom dobre, dovoľ, aby som ti dala aj skutočnú odpoveď.“

Cítil som, ako mi očerveneli líca, pretože som nechcel, aby si myslela, že by som mohol byť zaľúbený. Mal som len trinásť a tieto pocity boli pre mňa nové, ale bol som si istý, že sa Brynna Fellowsová stane mojou prvou skutočnou frajerkou.

Mama sa pozrela späť na cestu a ja som videl ako sa jej po tvári šíril úsmev. „Keď hovorím, že to proste vieš, je to preto, lebo to vedieť budeš. Nebudeš to nijako spochybňovať. Nebude ťa zaujímať, či je to, čo cítiš, skutočná láska, pretože, keď sa to stane, budeš z toho absolútne vydesený. A keď sa toto stane, tvoje priority sa zmenia. Už viac nebudeš myslieť na seba a svoje vlastné šťastie. Budeš myslieť len na danú osobu a ako by si urobil čokoľvek, aby si ju videl šťastnú. Aj keby to znamenalo odísť od nej a obetovať kvôli nej svoje vlastné šťastie.“

Pozrela sa na mňa úkosom. „O tom je celá láska, Ben. Láska je obeta.“ Poklepala si prstom na tetovanie na ľavom zápästí – tetovanie, ktoré tam bolo ešte skôr ako som sa narodil. „Toto tetovanie som si dala spraviť v deň, keď som takýto druh lásky pocítila k tvojmu otcovi. A vybrala som si ho, pretože keby som v ten deň mala popísať lásku, povedala by som, že som sa cítila ako keby sa dve moje najobľúbenejšie veci preplietli dokopy. Ako moja najobľúbenejšia báseň zmiešaná so slovami mojej najobľúbenejšej pesničky.“ Znova sa na mňa pozrela, veľmi vážne. „Budeš to vedieť, Ben. Keď budeš ochotný vzdať sa vecí, ktoré sú pre teba najdôležitejšie, len aby si niekoho iného videl šťastného. To je skutočná láska.“

Na moment som pozeral na jej tetovanie, premýšľal nad tým, či budem niekedy niekoho takto milovať. Nebol som si istý, či sa budem chcieť vzdať vecí, ktoré som najviac miloval, ak by to znamenalo, že nič nedostanem na oplátku. Myslel som si, že Brynna Fellowsová bola nádherná, ale nebol som si istý, či by som jej dal svoj obed, ak by som bol poriadne hladný. Rozhodne by som si kvôli nej nenechal spraviť tetovanie.

„Ale prečo si si dala spraviť tetovanie?“ Opýtal som sa. „Aby otec vedel, že ho miluješ?“

Pokrútila hlavou. „Nedala som si to spraviť pre tvojho otca, alebo dokonca kvôli nemu. Dala som si to spraviť najmä kvôli sebe, pretože som so stopercentnou istotou vedela, že som sa ešte musela naučil milovať nezištne. Bolo to prvýkrát, kedy som chcela, aby bola druhá osoba šťastnejšia než som bola ja. A spojiť dokopy dve moje najobľúbenejšie veci bol jediný spôsob, ako by som mohla opísať to, ako tento druh lásky cítiť. Chcela som si to pamätať navždy v prípade, že to už nikdy znova nepocítim.“

Nedostal som sa k tomu, aby som si prečítal list na rozlúčku, ktorý zanechala, ale bol som zvedavý, či zmenila názor na nesebeckú lásku. Alebo či nezištne milovala len môjho otca, ale svoje vlastné deti už nie. Pretože samovražda je tou najsebeckejšiu vecou, ktorú môže človek urobiť.

Po tom, ako som ju našiel, uistil som sa, že bola naozaj preč a až potom vytočil 911. Musel som zostať na telefóne s operátorom pokým nedorazila polícia, takže som ani nedostal príležitosť, aby som prehľadal jej spálňu kvôli listu na rozlúčku. Našla ho až polícia, vzala ho pinzetou a vložila do nepremokavého vrecka. Keď bol zapečatený ako dôkaz, nemal som guráž na to, aby som ich požiadal, aby som si ho mohol prečítať.

Jeden z mojich susedov, pán Mitchell, tu zostal, keď odišli. Povedal dôstojníkovi, že na mňa dohliadne, kým neprídu moji bratia, takže som bol ponechaný v jeho opatere. Ale hneď ako odišli, povedal som mu, že to bude v poriadku a že si potrebujem vybaviť niekoľko telefonátov členom rodiny. Povedal mi, že si potrebuje tak či tak zabehnúť na poštu a že sa neskôr vráti, aby ma ešte dnes skontroloval.

Bolo to ako keby mu zdochlo šteniatko. Chcel mi povedať, že to bude v poriadku, že len potrebujem dostať nové.

Prial by som si Yorkshirského teriéra, pretože prestane tak vyzerala krvavá škvrna, keď som si zakryl pravé oko a zaškúlil.

Zaujímalo by ma, či som v šoku. To preto ani neplačem?

Mama by bola naštvaná, že práve teraz neplačem. Som si istý, že upútanie pozornosti zohrávalo v jej rozhodnutí malú úlohu. Milovala pozornosť, a to nie v zlom zmysle slova. Bolo to jednoducho tak.

A ja si nie som istý, či venujem jej smrti dostatok pozornosti, ak ešte stále neplačem.

Myslím, že som najmä zmätený. Väčšinu života sa zdala šťastná. Samozrejme, že boli aj dni, kedy bola smutná, ale vzťahy sú už raz také. Moja mama milovala milovať, a až do momentu, kým nevykrvácala tvárou dolu, to bola atraktívna žena. Veľa mužov to vnímalo rovnako.

Ale moja mama bola takisto aj múdra. A aj keď sľúbila, že pred niekoľkými dňami ukončí jeden vzťah, nevyzerala ako typ, ktorý by si vzal život, len aby niečo dokázala chlapovi, ktorý mal zostať s ňou. Ten druh lásky tak ako tak nebol reálny. Ak sú rodičia schopní prežiť stratu svojich detí, potom môžu muži a ženy ľahko žiť aj v prípade straty svojho vzťahu.

Prešlo 15 minút odkedy som začal premýšľať, prečo to urobila a nie som o nič bližšie k odpovedi ako som bol predtým.

Rozhodnem sa snoriť. Cítim sa trochu previnilo, pretože je to moja mama a zaslúži si súkromie. Ale ak má človek čas napísať list na rozlúčku, určite má aj čas zničiť veci, ktoré by nikdy nechcel, aby jeho deti našli.

Ďalšiu pol hodinu (prečo tu ešte nie je Kyle?) strávim prehľadávaním jej vecí. Prechádzam jej telefónom a emailami. Stačí mi prejsť niekoľko správ a emailov, aby som bol presvedčený o tom, že viem prečo sa moja matka zabila.

Jeho meno je Donovan O’Neil.