N9 - 20. kapitola

Překlad: Yogi_22, zplus

Fallon

V bruchu mi škvŕka, pripomienka toho, že som včera bola bez večere. Potichu vstanem z postele a hľadám si oblečenie, ale jediné, čo nahmatám je sukňa. Nechcem zasvietiť svetlo, aby som si našla top, tak len prejdem k Benovmu šatníku, pohľadať nejaké jeho tričko, nech môžem spraviť nájazd na chladničku.

Cítim sa ako idiot, naslepo tu šmátram v šatníku, s úsmevom na tvári. Ale keď som sa dnes ráno zobudila, ani ma nenapadlo, že by sa dnešný deň mohol skončiť takto. Absolútne perfektne.

Rozhodnem sa, že za sebou zavriem dvere a zasvietim svetlo, tak ho nezobudím. Zbadám tenké, mäkké tričko a zvesím ho z vešiaka. Keď si ho oblečiem cez hlavu, načiahnem sa, že zhasnem, ale niečo kúskom oka zahliadnem.

Na vrchnej polici, hneď vedľa krabice na topánky, je veľká kopa papierov. Vyzerá to ako rukopis.

To by mohla byť...

Prebudí to moju zvedavosť. Natiahnem sa na špičkách, až kým na tú kopu nedočiahnem, ale vytiahnem len zopár vrchných stránok, aby som vedela, čo to je.

9. november

od

Bentona Jamesa Kesslera

Pozerám na ten papier niekoľko sekúnd. Vážne, dosť dlho zápasím s vlastným svedomím.

Nemala by som to čítať. Mala by som to vrátiť spať.

Ale mám právo si to prečítať. Aspoňmyslím.

Napokon, veď je to o mojom vzťahu s Benom. A viem, že povedal, že nechce, aby som to čítala, kým to nedokončí, ale teraz, keď sa už rozhodol, že nebude v písaní pokračovať, to určite ruší jeho požiadavku.

Keď skladám celý rukopis dolu z police, ešte stále nie som rozhodnutá, čo urobím. Zoberiem si ho do kuchyne. Niečo zjem. A potom sa rozhodnem, čo s ním urobím.

Zhasnem svetlo a pomaličky otvorím dvere na šatníku. Ben je v rovnakej polohe, dýcha sťažka, skoro by sa to dalo považovať za chrápanie.

Vyjdem zo spálne a zamierim do kuchyne.

Opatrne položím rukopis pred seba na stôl. Neviem prečo, ale trasú sa mi ruky. Možno preto, lebo rovno predo mnou ležia jeho najskrytejšie myšlienky o mne a o všetkom, čo sa medzi nami stalo. A čo ak sa mi jeho pohľad nebude páčiť? Ľudia majú právo na súkromie a ja sa práve chystám narušiť každý kúsoček toho jeho. To nie je práve najlepší spôsob, ako ísť do nového vzťahu.

Čo keby som si prečítala len jednu pasáž? Len zopár stránok a dám to naspäť, ani sa nemusí dozvedieť, že som to čítala.

Hneď viem, čo si chcem prečítať. Od kedy sa to stalo, tak ma to zožiera.

Chcem vedieť, prečo mu Kyle na chodbe vrazil, keď sme boli druhý rok spolu. Nemalo to so mnou nič spoločné, takže by malo byť pomerne bezpečné, prečítať si to bez dodatočných výčitiek.

Keď postupne preskakujem stránky, robím čo môžem, aby som jednotlivé vety nevnímala. Je ľahké to nájsť, lebo Ben rozdelil kapitoly podľa svojho veku. Tá roztržka sa stala druhý rok, čo sme boli spolu, takže nájdem kapitolu s názvom „Devätnásť rokov“ a presuniem si to pred seba. Preskočím časť s jeho vnútorným monológom, keď na mňa čakal v reštaurácii. Dúfam, že jedného dňa ma nechá prečítať si to, lebo umieram túžbou vedieť, čo si myslí. Ale odolám pokušeniu prečítať si to celé. Už aj tak sa cítim na figu, že som sama seba ukecala na kompromis s prečítaním si zopár stránok. Radšej si nechcem predstaviť, ako by som sa cítila, ak by som si to prečítala celé.

Očami behám po stránke, až kým neuvidím Kylevo meno. Posuniem si stránku pred seba a začnem čítať uprostred odseku.

„Všetko bude v poriadku, Jordyn. Sľubujem.“

Otvoria sa vchodové dvere a ona sa tam pozrie. Vidím v jej očiach vzrušenie, čo je viac, ako by sa Kylovi pozdávalo. Od nervov sa mi obráti žalúdok, ktorý váži viac ako kamene. Kurva.

Povedal, že až do siedmej večer nebude doma.

„To je Kyle?“ Opýtam sa Jordyn.

Prikývne a pretlačí sa okolo mňa. „Skončil skôr, aby mi pomohol,“ povie a prejde ku drezu. Vezme si obrúsok a zľahka si pretrie oči. „Povedz mu, že tam hneď budem. Nechcem, aby vedel ako veľmi som dnes plakala. Cítim sa ako vyšinutá.“

Do riti.

Možno si nebude pamätať. Už to bolo tak dlho a my sme o tom už nikdy nehovorili. Zhlboka sa nadýchnem a zamierim priamo do obývačky, snažím sa skryť paniku. Všetko mi to môže zničiť.

„S Jordyn je všetko v poriadku,“ poviem, keď znova vojdem do obývačky. Dúfam, že mi to upokojí nervy. Hneď sa zastavím, keď ho zbadám, pretože ten výraz na jeho tvári mi dokazuje, že si rozhodne pamätá. A vyzerá nasrane. Kylovi stuhne sánka. Hodí kľúče na stolík pri vchode a ukáže na mňa. „Musíme sa porozprávať.“

Aspoň ma odtiahne preč od Fallon, aby sme si o tom pohovorili. To je úľava. Nevyzerá, že by pred ňou povedal čo len slovo. Môžem si s ním poradiť v súkromí, to nie je problém. Môžem sa vyhrabať z tých sračiek, do ktorých som sa dostal, ale to posledné, čo chcem pre Fallon je, aby to bolo nadhodené pred ňou.

Usmejem sa na Fallon, pretože z výrazu na jej tvári môžem povedať, že si je vedomá, že sa s Kylom niečo deje. Chcem ju upokojiť, že je všetko v poriadku, hoci je odo mňa tak ďaleko. „Budem hneď späť.“ Prikývne, takže nasledujem Kyla do chodby. Zastaví sa hneď pred dverami svojej spálne. Ukáže smerom do obývačky. „Môžeš mi, prosím ťa, vysvetliť, čo sa to, kurva, deje?“

Pozriem sa späť do obývačky, premýšľam, ako sa môžem z tohto vykecať. Ale viem, že by neuveril ničomu okrem pravdy.

Dám si ruky vbok a pozriem sa do zeme. Je ťažké sa dívať na sklamanie v jeho očiach.

„Sme kamaráti,“ poviem mu. „Stretol som ju minulý rok. V reštaurácii.“

Kyle vydá neveriacky smiech. „Kamaráti?“ Povie. „Pretože Ian ju práve predstavil ako tvoju zasranú priateľku, Ben.“

Do riti.

Robím čo môžem, aby som ho upokojil. Nikdy som ho nevidel takého naštvaného. „Prisahám, že to nie je tak. Ja len...“

Do čerta, toto je tak v prdeli. Rozhodím porazenecky rukami. „Páči sa mi, okej? Nemôžem si pomôcť. Nie je to tak, že by som to mal v pláne urobiť.“

Kyle sa odvráti, prebehne si frustrovane rukami po tvári. Keď sa znova otočí, nie som pripravený na to, čo sa stane. Strčí do mňa a pricapne ma o stenu za mnou. Ruky má na mojich pleciach, prišpendlil ma ku stene.

„Vie to, Ben? Má vôbec poňatia, že to ty si ten, čo založil ten požiar? Že to ty si dôvod, prečo takmer zomrela?“

Zatnem sánku. To nemôže. Nie dnes. Nie pri nej. „Drž hubu,“ poviem cez zaťaté zuby. „Prosím. Je hneď vo vedľajšej izbe, pre Kristove rany!“ Snažím sa ho od seba odstrčiť, ale chytí ma rukami okolo krku.

„Do akej skurvenej situácie si sa to dostal, Ben? Čo si to za idiota?“

Hneď ako mu tie otázky vyjdú z úst, vidím ju prechádzať za rohom. Nakrátko sa zastaví, keď zbadá tú scénu. Šok, ktorý sa jej zjaví na tvári, ma uistí v tom, že nič nepočula.

Stránky hodím navrch rukopisu.

Úplne mu hrabe.

Ben je otrasný spisovateľ a totálne mu preskočilo. Ako sa opovažuje zobrať niečo tak reálne...niečo, kvôli čomu som tak strašne trpela...a obrátiť to na absolútnu fikciu, s tak smiešnou zápletkou?

Som nasratá. Ako to mohol spraviť? Ale potom si uvedomím, že to nedokončil, takže mala by som byť vôbec naštvaná?

Ale prečo by to robil? Čo nechápe, ako osobne sa ma ten príbeh dotýka? Nemôžem uveriť, že by sa priživoval na takej hroznej tragédii.

Skoro by som radšej prijala, ak by hovoril pravdu a skutočne by to bol on, kto zapálil oheň. Aspoň by som nemala pocit, že chce z môjho príbehu len vytrieskať niečo viac.

Prečo by si vôbec časť z toho vymyslel, keď všetko ostatné, čo sa týka roztržky medzi ním a Kyleom, sa skutočne stalo? A naozaj si to vymyslel?

Sama nad sebou sa zasmejem. To nemôže byť pravda. Nepoznal ma, až kým sme sa dva roky po požiari nestretli. Nehrozí, že by tam vtedy bol. A okrem toho, aká by bola šanca, že na mňa náhodne narazí presne na výročie požiaru, presne o dva roky neskôr? Musel by ma sledovať.

Ale to neurobil.

Alebo urobil?

Potrebujem vodu.

Napijem sa.

Potrebujem sa posadiť.

Posadím sa.

Dokola, dokola, dokola. Pavúčia sieť možných klamstiev sa točí, krúti sa mi hlava, skrúca mi žalúdok. Dokonca mám pocit, akoby sa mi točila krv v žilách. Vyrovnám stránky rukopisu do úhľadnej kôpky, presne ako som ich našla.

Prečo by si to písal, Ben?

Pozerám na obálku a prstami prejdem po titule9. november.

Potreboval dobrú zápletku. To bude ten dôvod? Proste si vymyslel zápletku?

Nie je šanca, že by bol práve on zodpovedný za ten požiar. Nedáva to žiaden zmysel. Je to vina môjho otca. On to vie, polícia to vie a aj ja to viem.

Prichytím sa, že z kopy dvíham stránku s obálkou. Hľadím dolu na prvú stránku rukopisu a urobím jedinú vec, ktorá ma môže priviesť k odpovediam.

Čítam.

9. november

od

Bentona Jamesa Kesslera

„Ak chcete začať, tak na začiatku.“

-          Dylan Thomas -

Prológ

Každý život sa začína matkou. Ani u mňa to nebolo inak.

Bola spisovateľka. Bolo mi povedané, že otec bol psychiater, ale nebol som si tým istý, nakoľko som nikdy nemal šancu, sa ho na to opýtať. Zomrel, keď som mal tri. Vôbec si na neho nepamätám, ale myslím, že je to tak lepšie. Je ťažké trúchliť za ľuďmi, ktorých si nepamätáte.

Moja mama mala magisterský titul z poézie a dokončila prácu o waleskom básnikovi Dylanovi Thomasovi.

Často ho citovala, hoci jej najobľúbenejšie citácie nepochádzali z jeho svetoznámej poézie, ale skôr z jeho každodenných rozhovorov. Nikdy som nedokázal posúdiť, či uznávala Dylana Thomasa ako básnika alebo ako osobu. Pretože z toho, čo som sa dozvedel pri svojom prieskume, bol kvôli svojmu charakteru veľmi uznávaný. Alebo bol možno uznávaný za to, že pre svoju popularitu robil len málo, ale robil všetko, aby získal uznanie ako básnik.

Asi by som sa mal dostať k tomu, ako zomrela moja matka. Asi by som sa mal dopracovať aj k tomu, aký súvis má dievča, ktoré ma inšpirovalo k napísaniu tejto knihy, s mojou matkou. A myslím, že ak sa k týmto dvom veciam dostanem, mal by som sa prepracovať aj k tomu, ako súvisí Dylan Thomas so životom mojej matky, ale čo je ešte dôležitejšie, s jej smrťou, a ako ma obe doviedli k Fallon.

Zdá sa to zložité, ale v skutočnosti je to veľmi jednoduché.

Všetko so všetkým súvisí.

Všetko je prepojené.

A všetko to začína 9. novembra.

O dva roky skôr, než som sa stretol s Fallon O’Neilovou po prvýkrát, tvárou v tvár.

9. november.

Kedy raz a navždyzomrie moja matka.

9. november.

V tú noc, kedy som zámerne založil požiar, ktorý takmer zobral život dievčaťu, ktorá jedného dňa zachráni ten môj.