ČV - 23. kapitola

Autor: Iveta
Kor. cz: Lenka
Kor. sk: Noemi

Ležala som strnulo a snažila sa ani nedýchať. Jeho ruka prehodená cez môj pás bola stokilová záťaž. Samozrejme, že si ľahol ku mne, kam inam by si asi líhal, keď tu nie je iná posteľ. 

Fakt, že je prvý chlap, s ktorým zdieľam posteľ mi nerobila dobre. No fakt, že sa ma ani nedotkol ma ukľudňoval. Nebola som si istá, dokedy dokáže byť gentleman a nebude tlačiť. Teda, ak bude vlastne tlačiť, a proste si nevezme čo chce. Mojím telom prebehol mráz až som sa zachvela. 

Jeho ruka zašmátrala a pretiahla cez nás deku. Chvíľami bol taký hrozne pozorný. Práve tie okamihy ma nútili mať z neho ešte väčší strach. Iste mal akýsi zvláštny druh schizofrénie skombinovaný so sociopatiou. Ani sa neobťažoval zdvihnúť hlavu a ďalej spokojne, s tvárou zaborenou v mojich vlasoch odpočíval, či čo to robil. 

Na perách som ešte cítila tie jeho odporne sladké, chutiace po detskej Orbitke, keď mi dával pusu na "dobrú noc" snažiac sa dobiť do mojich úst jazykom. No keď pochopil, že je to zbytočné, len si vzdychol, šomrajúc, že je ešte priskoro a ja som mala chuť zvracať alebo si aspoň ústa vypláchnuť kyselinou sírovou. Spať som nedokázala nielen preto, že mi to nervy nedovoľovali, nebola som sliepka, aby som šla spať o šiestej večer. 

Spať mi naozaj nedal. Našťastie sa okrem letmých dotykov o nič viac nepokúšal, no zakaždým, keď mi oči začali klipkať, uštedril mi malú facku. Nevedela som presne, kam sa podel ten "sladký psychopat", ale mali sme späť násilnícke alter ego. Pravdepodobne mu tá poobedňajšia siesta neurobila dobre a tá lepšia verzia násilníka spinkala. A mňa už to prestalo baviť. Proste som už ani neplakala, neprosila, nereagovala naňho. 

Patrik príde čo nevidieť a potom si vychutnám pohľad na to, ako toho zmrda trhá na kusy. 

„Nespi, nepřipustím, aby jste se sešli ve snu a tys mu vykecala, kde jsme!" hromžil, trasúc so mnou. 

Aha, tak o tomto bolo to všetko s prebdenou nocou. Samozrejme, že by sa aj tak asi nepodarilo stretnúť sa vo sne, Patrik bol niekde, ani neviem kde a neverím, že si práve teraz líha do postieľky. 

Nebol asi veľmi pri zmysloch už len z jedného dôvodu, ja som naozaj nevedela, kde v prdeli sme takže, ako to asi Patrikovi poviem? Nepremyslené a celé zle. 

„Nemysli si, že ignorováním něco vyřešíš, jen mě rozzuříš ještě víc," varoval ma so zaťatými päsťami pred mojou tvárou. 

Cukla som sebou, vidina jeho päste v mojom ksichte sa mi nepáčila. Rovnako, ako sa mi nepáčil jeho hladný pohľad, kĺzajúci po mojich nohách, no ani s jedným som nemohla nič robiť. 

Nie, pokiaľ som bola zviazaná. 

Napadlo ma niečo šialené, no to som hneď zavrhla, radšej skapem, ako sa znížiť k niečom takému, nebola by som už viac hodná Patrika. A aj tak je otázne, kam by sa mi až podarilo dostať, či by sa mi to vlastne podarilo. Kľúče mal stále pri sebe a prístup k nim je nedosiahnuteľný cieľ. Zatriasla som hlavou, aby sa ten psychopatický a samovražedný nápad z mojej hlavy vytriasol. Musím počkať na Patrika, to je jediná možnosť. On sa o to všetko postará. 

„Neignorujem, len nemám čo povedať, to je rozdiel a mimo to, ak čakáš, že sa na teba po každej facke usmejem si fakt ešte väčší debil, ako sa zdáš!" prskla som, odvracajúc tvár od neho. 

Vstal, nič nepovedal a zmizol niekam preč. 

So zatvorenými očami som sa sústredila na spánok. No ten neprichádzal a ja som si podráždene vzdychla. Túžila som po jednom z tých krásnych sníčkov o mne a o našej láske v bezpečí v našom snovom svete. 

Dvere sa rozleteli a stál v nich Erik s drevom v náručí. Chvíľu som premýšľala, čo s ním zamýšľa, no keď sa cez miestnosť pohol niekam za výklenok, pre ktorý som ďalej nevidela, domyslela som si. Kotolňa, pravdepodobne je tu ďalšia miestnosť. Tak malý kutloch, nemôže byť rodinná chatka, všetci by sa nepomestili. Tak kam ma to ten zmrd odpratal? 

„Musíš mi odpustit, Emílie, není to snadné čekat a být trpělivý, než se ti Patrik dostane z podkůže. Já jen chci, aby ten tvůj trans přešel co nejdříve. Myslím, mám teorii, že s pomocí trochy násilí, by se mohl celý proces urychlit!" vysvetľoval mi hlasnejšie a ja som sa zamračila. Hovno som musela, nie odpustiť mu, že do mňa tlče. 

„Potrebujem čúrať, Erik, tak buď tak dobrý a odviaž ma, inak sa ti tu vyštím na matrac! Nerobím si srandu!" skríkla som za ním, snažiac sa skryť smiech v ramene. Predstava, ako ho oštiavam počas spánku ma bavila. 

Objavil sa pri mne, utierajúc si ruky do riflí. „Neutečeš!" upozornil ma na čo som horlivo prikývla. 

Rozviazal ma a ruky mi bezvládne padli do postele, mala som ich úplne mŕtve, neschopné akéhokoľvek pohybu. No ani nie po minúte sa mi po nich začala šíriť bolesť, ako sa krv vracala do žíl a ja som zaskuhrala. Hľadiac na ne a prosiac ich o spoluprácu. 

„Chceš pomoct? Nemám celou noc!" súril ma a tak som na neho vyplazila jazyk na čo sa len zasmial a pomohol mi posadiť sa. 

Kurva, to je hotový reťazák úplne zadarmo. Cítila som, ako sa mi celé telo točí v malých kruhoch, takto naozaj ďaleko neujdem. Plán stroskotal hneď na začiatku, dopekla! 

Jeho ruky ma zastavili na ramenách a ja som na neho zaškúlila. Vstala som pomaly z postele a pohla sa aj s ním k dverám kúpeľne. 

Môj močový mechúr robil hotové gymnastické akrobacie ako sa tešil a ja som mala čo robiť, necvrknúť si už pri dverách. Bola to malá miestnosť, steny taktiež ako celý zvyšok krtinca, vykladané drevom namoreným a neopracovaným. Po pravej strane bol malý, oválny sprchový kút s mliečnym sklom a posuvnými dverami. Hneď pri ňom hajzlík s potlačou dreva, asi aby to pekne ladilo, aj keď mne to prišlo trápne a úplne bez predstavivosti. Umývadlo bolo v tej istej rovine ako hajzlík, asi iba tri, možno štyri kroky, čo bolo pre mňa výhodou, ten členok stále nebol dobrý a kolotoč, čo si môj mozog robil... bola som troska, úplná troska! 

Keď za nami Erik zatvoril dvere, púšťajúc ma a pomaly sa chrbtom opierajúc do dverí, len som na neho nechápavo čumela. To chce byť tu ešte aj keď idem čúrať? 

„Môžeš mi dať trochu súkromia, prosím, naozaj sa nevyštím, ak tu budeš na mňa pri tom civieť! Nemám kam utiecť, ak si si nevšimol ani poriadne nedokážem stáť na nohách, tak kušuj do prdele!" 

„Nebuď drzá, Emílie, může se stát, že mě nasereš a já budu donucený ti znovu ublížit. Ukázat ti, kde je tvé místo. A to přece nechceš, že?" vyhrážal sa, no nakoniec z miestnosti odišiel, dvere nechal pootvorené. Idiot nedonosený! 

Dokrivkala som k hajzlíku, členok sa zasa hlásil a ja som dúfala, že aspoň ten smrad sa bude tváriť, že ma nebolí. 

Okno tu bolo úzke a malé, že by sa tade neprepchalo ani šesťročné dieťa. Nerozumela som Erikovi čoho sa bál, ako by som mu asi ušla? 

Prešla som k umývadlu a automaticky púšťajúc vodu zdvihla pohľad k malému štvorcovému zrkadlu bez rámu. To stvorenie v zrkadle sa ani z diaľky nepodobalo mne. Pravá strana tváre bola úplne opuchnutá a miesto oka tam bola iba škáročka, našťastie už bez takého množstva hnisu. Ľavá strana tváre na tom bola lepšie, pár odrenín a puknutá pera, asi keď mi uštedril prvú facku. 

Ruky som zaťala v päsť, toto bude trvať aj týždne kým sa to dá do poriadku. Patrik ho za to pošle do horúcich pekiel, on miloval jemnosť mojej tváre, keď uvidí toto... ach, tešila som sa na neho! Ale teraz tu ešte nebol a ja som bola taká vytočená, že som nedokázala byť trpezlivá a počkať na neho, bol to predsa môj ksicht a kto by sa mal pomstiť, ak nie ja? Bez rozmyslu následkov som sa ťarbavo a so zúrivým výrazom pohla von, sácajúc do neho. Nečakal to a cúvol o krok. 

„Pozri čo si mi to urobil, ty zasraný pankhart, za toto ťa skopem!" Vrhla som sa na neho, trieskajúc z celej sily do jeho ksichtu. Zvalil sa na zem a ja som sa spokojne usmiala. Dostala som ho na lopatky, teraz to už bude hračka. 

Pretočil sa so mnou. Jeho ruka znova dopadla na moju tvár s pleskotom a mne vyhŕkli slzy. Rukou zbalenou v päsť som sa ohnala a trafila ho pravým hákom do brady. V mojej ruke nepríjemné zapraskalo a bolesť ma prinútila prehnúť sa ako háčik. Zasmial sa, berúc ma za ramená a hodil ma do postele. 

„Miluju holčičky, co se umí rvát." Nedal mi čas ani sa posadiť a už ma jeho telo tlačilo do matraca. Ruka sa mi chvela bolesťou, tvár horela s patričným odtlačkom jeho dlane na nej a ja som sa zmietala pod jeho telom, snažiac sa ho zo seba dostať. 

Malo to však úplne opačný efekt, čím viac som sa bránila a bojovala, tým bolo jeho telo ťažšie a ja som prichádzala o dych. 

Snažila som sa dostať pod seba kolená a odkopnúť ho, keď mi zatlačil zápästia do matraca nad hlavou a smial sa. Ani nebol zadýchaný. Hajzel! Bola blbosť útočiť na vlkomuža, ale teraz už bolo tiež neskoro cúvnuť, ak ma zmorduje, tak jedine po boji. No, aspoň tak dlhom ako zvládnem. 

Zaprela som sa pätami a zvlnila sa, ako ryba na suchu, nadhodilo ho trošku, ale nie dosť na to aby som mala dosť priestoru a času stiahnuť si nohy k bruchu. Dostal sa mi medzi stehná. A obaja sme zalapali po vzduchu. Pritlačil sa panvou na mňa a ja som zafunela. Tak to nie kamarát! 

Jeho široký, spokojný úsmev odhalil dokonalé zuby a jamky v lícach. 

„Hmm... to je tak rajcovní, to co děláš s boky," zachrapčal a pritisol sa na mňa znova. 

Fuj, to je úchyl, jemu sa... Bože, budem zvracať. 

Zvraciam! 

Obsah žalúdka sa však dostal len na pol cestu a ja som sa začala dusiť. Stisla som ho stehnami silnejšie a aj s ním som sa otočila na bok vykašlávajúc sliny. Uvedomenie si, že mám možnosť ho zo seba dostať ma nakopla a ja som bez váhania stiahla nohy k sebe a celou silou ho kopla do brucha. Členok zaplakal a ja s ním. Odkväcol z postele a ja som sa snažila posadiť a predýchať skoro sa zadusenie vlastnými zvratkami. 

„Holčička to ráda tvrdě." Prešiel si jazykom po pravom kútiku úst a bolo to tak šokujúco strašidelné, že som bola schopná len cúvnuť viac do postele. 

„Dotkni sa ma a on ťa fakt zabije!" 

Jeho chladný úsmev mi poslal mrazenie po tele. 

„Nevím miláčku, jestli sis všimla, ale ten kokot tady není. A já si beru jen to, co mi právem patří!" 

Jeho mozoľnaté ruky sa mi omotali okolo členkov a trhol nimi k sebe. Krik bolesti som nedokázala zadržať. Ťahal ma po posteli až kým som na nej nezostala len zadkom. Usmial sa 

spokojne si prezerajúc moju čipku. Kurva, nasrať na sexy prádlo, mala som si dať bombarďaky. Snažila som sa šaty stiahnuť späť na miesto. Zakryť sa, no jeho ruky boli rýchlejšie. Jednou mi uväznil obe zápästia a druhou mi prešiel po stehne. 

Panika sa mi vliala do žíl, vystreľujúc nohu do vzduchu som mu trafila do sánky a on ako chrúst padol dozadu na chrbát. Využila som jeho spamätávanie sa. S úmyslom rozbehnúť sa k dverám, som sa prudko postavila. Členok zaškrípal a ja som tomu zradcovi silou mysle dohovárala a sľubovala mu, že ak mi pomôže, doma mu dám studený obklad a nechám ho oddychovať aj mesiac. No on odmietal uveriť, a tak som sa bez jeho opory zrútila na zem, ako podťatá. Plaziac som sa ďaleko nedostala. Ani tri krátke šplhnutia a moje vlasy boli zasa v jeho pästiach. 

„Líbí se mi, že nejsi na klasické otřepané a nudné předehry, tak to je mnohem zábavnější. Já věděl, že jsi dokonalá!" 

„Si chorý úchyl!" skríkla som, keď ma znova dostal na posteľ a zaťažil ma svojím telom. 

Jeho smiech naplnil miestnosť a oči ešte viac stmavli, ako už doposiaľ stihli. 

Stal sa drsnejším, priamejším, neodbytným. Pochopila som, že doteraz to bola len hra. Nechal ma myslieť si, že mám akú takú šancu. Nechal ma zabudnúť, že mám česť s niekým, kto je nesmrteľný. Hral sa so mnou ako mačka s myšou. Užívajúc si to. Vyčerpávajúc ma hrou na klamlivú šancu v boji. 

Bez jediného pohybu svalov na jeho tvári mi jednou rukou vyhrnul šaty, ani sa nezdalo, že by mu moje kopance a mletie sebou vadilo. Mohla som rovnako aj pokojne ležať. Pätou som kopla do jeho lopatky a on sa zasa rozosmial, keď sa mi vďaka tomu môjmu nepremyslenému gestu dostal tam, kam chcel. Medzi moje nohy! 

Zvalil sa na mňa a jeho hruď tlačila proti mojej, zatiaľ, čo sa jeho boky čudne treli o mňa. Rifľovina ma škrabala na stehnách a ja som hystericky jačala. Jeho pravá ruka zovrela moje stehno a pritisol sa ku mne ešte tesnejšie, skrývajúc tvár do môjho krku. Svet prestal existovať, čakanie na Patrika sa stalo zbytočnosťou. 

Posledný pokus odkopnúť ho od seba sa stal, ako inak, neúspechom. Tlačiac mi do kolena ma prinútil povoliť, hrozilo, že ak by som s jeho dlaňou bojovala ešte chvíľu, vykĺbila by som si stehenný kĺb od panvy. Jeho telo dosadlo ešte tesnejšie na to moje a ja som ho mohla teraz skutočne cítiť. 

„Budem zvracať!" zašepkala som, no on ma odignoroval. Jeho ruka nahmatala medzi našimi telami lem mojej prekliatej čipky a bez toho, aby sa odo mňa vzdialil, sa ju snažil zo mňa stiahnuť. 

Nespolupracovala tak, ako si predstavoval a stočená do rolky sa zasekla niekde na pol ceste, takmer na mojom stehne. Nesúhlasne zavrčal a ďalej ju ťahal medzi našimi telami dole. Bola som rada za jeho hlúposť, stačilo sa nadvihnúť a mohol ma mať ako na tanieri. Takto som mala dosť času nakloniť sa k jeho ramenu, rovnako ako bol natisnutý hubou na mojom, a z celej sily mu zahryznúť do krku. Zaskučal, odtiahol sa odo mňa. Znechutene som vypľula krv, 

čo mi naplnila ústa a utrela si ich. On si tlačil rukou na krk, presne v mieste, kam by som ho uhryzla, ak by som bola upír a snažil sa skoncentrovať. Trvalo dva údery srdca a jeho dlaň pristála s presnosťou experta na mojej opuchnutej tvári. 

„Za tohle zaplatíš!" Chytil môj krk do ruky medzi palec a ukazovák a zatlačil. Vychrchlala som zo seba smiech. Radšej skapať ako mu urobiť rohož! 

Prerátala som sa, mal dve ruky a tá druhá sa tešila víťazstvu, keď zo mňa strhla čipku. 

Mozog bol v plnej pohotovosti. Schmatla som ho za vlasy a snažila sa tresnúť mu hlavu o stenu. 

„Patrik, Patrik, prosím, Patrik," vysielala som mentálne správy. Modlila som sa k nemu. Zbytočne, samozrejme, ale pomáhalo mi premieľať si jeho meno v mysli. 

Jeho ruka sa ma dotkla na vnútornej strane stehna a postupoval stále hore. No tak to nie! 

Blbla som z toho, keď sa jeho dlaň dostala na moje podbruško a jeho palec som mohla cítiť na vrchu. Môj mozog sa uškvaril. 

Musel byť fakt neuveriteľne mimo z toho, kam sa až dopracoval a ja som sa nebránila. Vyzeral, že ani nedýcha. Využila som to, stiahla nohy pod seba, znova ho kopajúc do hrude som ho poslala do prdele. Musel to byť adrenalínový šok, lebo jeho telo preletelo až na stolík, kde sa na neho rozsypali kúsky skla. Vstala som, sťahujúc si šaty dole, no on ma, ako zakaždým, znova zvieral v náručí. Už ma to nebavilo, tá predvídateľnosť výsledku. 

Znova ma zatlačil do matraca, tento raz však tvárou dole a ja som pochopila, že z tejto pozície sa nevymotám ani na tak dlho, aby som mu mohla aspoň napľuť do ksichtu. 

Dvere sa rozleteli s rachotom na milión kúskov, ktoré doleteli až k posteli, pár kúskov drevotriesky ma dokonca škrablo do tváre a do nahých stehien. To ma však vôbec netrápilo. Eufória mi vohnala slzy do očí a ja som vykríkla jeho meno, ako dieťa kričiace slovo "darčeky." 

Stál tam v otvore, ktorý si ešte pred pár sekundami mohol povedať, dvere. V širokých, pre neho neodmysliteľných, teplákoch stiahnutých nebezpečne nízko na bokoch a v tielku. 

Bola to stotina jednej zasranej sekundy, čo si premeral nás dvoch a polohu, pri ktorej nás načapal. 

Boli to dve skurvené stotiny sekundy, kedy sa v jeho očiach mihla bolesť pri pohľade na moju tvár. 

Neviem, kedy sa zrazu ocitol pri nás, držiac Erika za krk rovnako, ako on ešte pred pár minútami držal mňa. S tým rozdielom, že ja som ležala, Patrik toho bastarda držal vo vzduchu nad úrovňou svojich očí a vrčal hrdelne a temne. 

Patrikova tvár bola zdeformovaná zúrivým úškľabkom. Jeho nos bol nariasený až niekde na čele ako besný pes, jeho očné zuby, ktoré ceril sa predĺžili a vytvorili dojem vlčej tlamy. Erikove telo narazilo do barového pultu, slúžiaceho ako predel, a tehly sa rozprášili do všetkých strán, ako v prekliatom filme. Nikdy som nič podobné nevidela. Erik mal byť mŕtvy, nikto by sa už nedokázal postaviť. 

Patrik sa nahrbil, jeho veľké telo sa predklonilo až sa jeho ruky, nebezpečne sa húpajúce pozdĺž tela, takmer dotýkali podlahy. 

Vyčkával, dával Erikovi čas pozviechať sa. Vedela som, že si chcel len vychutnať jeho smrť. Jeho krv na svojich rukách. 

Stočila som sa do klbka ako mača a tíško plakala. Teraz som si už mohla plne uľaviť, uvedomiť si, čo sa stalo. Bol tu a na moju psychiku to bolo ako balzam a spúšťač zároveň. 

Erik sa postavil na nohy, zakolísal sa a venoval Patrikovi jeden zúrivý pohľad. Po chvíľke však zbledol a cúvol. Patrik sa rozvibroval a jeho telo sa zväčšilo, ako do výšky, tak do šírky. Jeho napnuté svaly sa akoby pod vplyvom pumpy zväčšili a tielko sa stalo napnutým. Z hrdla mu vrčal celý orchester divých vlkov a pomalým, no o to výstražnejším krokom sa pohol k Erikovi. Bol ako panter, prekliato nebezpečný a lačný po krvi. Svaly na chrbte a ramenách mu nedočkavo nadskakovali. 

Erik sa rozhliadol a skôr, ako trvá jeden nádych, zmizol. Patrik voľačo zavrčal, ale nebolo mu rozumieť, bolo to skutočné vrčanie, zmiešané so slovami. Chcel sa pohnúť za ním, jeho telo sebou šklblo, keď som plačlivo zavolala jeho meno. 

Otočil sa na mňa, jeho krvavo červené dúhovky mi vyrazili dych. Koľko očí ma tento muž? 

Zaváhal, hľadiac na moju ruku, naťahajúcu sa k nemu a znova sa zamerajúc na dvere odkiaľ zmizol Erik. Strieľal pohľadom zo mňa na dvere, rozhodujúc sa, či je dôležitejšie ma utešiť alebo toho hajzla zmordovať. 

Moja ruka klesla pozdĺž môjho tela. Samozrejme, že budem na druhom mieste. Vlk túži po krvi, nič nie je viac v tej chvíli, ani ja. 

Zatvárajúc oči, som si vytlačila na boľavú tvár ďalšie slzy. A objala sa rukami. Moje telo zrazu bolo vo vzduchu a vzápätí prirazené do silnej hrude. Cítila som ako sa sunieme dole na podlahu a rozplakala som sa ešte viac. On zostal, zostal so mnou! 

„Už je dobre,Lili, som tu" utešoval ma, ešte stále vrčiac do mojich vlasov. 

„Našiel si ma!" chrapčala som, tisnúc sa do jeho hrude. 

„Našiel," vydýchol a jeho pery sa opreli do mojich vlasov. 

„Bojovala som láska, nedala som sa!" 

„Ja viem, Lili." Jeho prsty prechádzali po mojich lícach a ja som aj napriek bolesti zatlačila tvár tvrdšie do jeho ruky. 

Odtiahla som sa od neho, načahujúc sa po jeho perách. Suky nespolupracovali. Boli ako z kameňa, a aj keď sa mi podarilo nájsť tie jeho, boli nepoddajné a tvrdé. Ako ryba som bola schopná iba otvárať a zatvárať ústa, narážajúc do tých jeho. On sa nepokúsil mi ten nemotorný bozk, ako zo zlej komédie, vrátiť, nepokúsil sa svojimi perami naviesť moje ku správnym pohybom. Len sa nado mnou skláňal, nechávajúc ma sa trápiť snahou, získať svoje 

pery späť do svojej moci.